Operácia Obnovená sloboda: Somálsko 1993

Autor : Marianna Kyselová / Marianna Kyselova 🕔13.03.2008 📕14.107

Somálska demokratická republika (The Somali Democratic Republic) je v dôsledku dlhodobej občianskej vojny roztrieštená na niekoľko tzv. republík, Somaliland, Puntland a generálmi ovládané celky. Na čele krajiny je azylová vláda, ktorá bola ustanovená v roku 2004 s pomocou OSN.

SR nemá nadviazané diplomatické styky so Somálskom. Medzi krajinami sa neuskutočnili žiadne stykové akcie. Obchodná výmena je nulová. Berúc do úvahy pretrvávajúcu nestabilitu (región Puntland a najmä hlavné mesto Somálska - Mogadisho a jeho okolie) a enormne vysoké bezpečnostné riziká v krajine, neodporúča sa občanom SR cestovať do Somálska.

Čo sa týka zdravotnej situácie, dostupná základná zdravotnícka starostlivosť je napr. v meste Hargeisa (región Somaliland). V prípade závažnejšieho ochorenia je nutný letecký prevoz do niektorej zo susedných krajín s kvalitnejšou zdravotníckou starostlivosťou. Odporúča sa antimalarická prevencia a zároveň zabezpečenie plného zdravotného poistenia v renomovanej medzinárodnej poisťovni.

Somálsko je krajina výrazne poznačená dlhotrvajúcou občianskou vojnou. Hrozba teroristických útokov je značne vysoká. Rizikové oblasti: Burao, východná časť regiónu Sool a Sanaag, hlavné mesto Mogadisho a i.. Pri pobreží krajiny sú bežné prípady pirátstva.

Cestná sieť je nevyhovujúcej kvality. Odporúčané prepravovať sa v konvojoch so zabezpečeným ozbrojeným sprievodom/ochranou...

Somálsko sa zvykne spomínať ako ďalší možný cieľ vo vojne Spojených Štátov proti medzinárodnému terorizmu. Keďže centrálna vláda kontroluje len o niečo viac ako jednu časť hlavného mesta Mogadišo, na severe vládne separatistická vláda a zvyšok krajiny kontrolujú znepriatelení vojnoví magnáti a vodcovia kmeňov, americké vedenie predpokladá, že túto absenciu vládnej moci  mohla využiť teroristická organizácia al-Qa'ida a začať tu operovať.  

Barreho diktatúra 

Hoci je Somálsko jednou z najrôznorodejších krajín Afriky, len málokto očakával chronickú nestabilitu a násilné nezhody, ktoré ho postihli v posledných rokoch. V skorých 70. rokoch bolo Somálsko klientom Sovietskeho Zväzu a dokonca mu dovolilo založiť námornú základňu v Berbere, na strategickom severnom pobreží, blízko úžiny, ktorá vedie do Červeného Mora. Somálsky diktátor Siad Barre nadviazal tento vzťah ako odpoveď na silnú americkú vojenskú podporu tradičnému somálskemu rivalovi, Etiópii, ktorá v tom čase bola pod vládou feudálneho vládcu Haile Selassieho. Keď vojenský prevrat ľavicových dôstojníkov roku 1974 zvrhol monarchiu a nasledujúci rok vyhlásil krajinu za marxisticko-leninský štát, veľmoci si vymenili spojencov. Sovietsky Zväz začal podporovať etiópsky "Dirg", Spojené Štáty Barreho režim v Somálsku.

Roku 1977 Somálsko napadlo východoetiópsku oblasť Ogaden a pokúsilo sa preičleniť etnicky somálske obyvateľstvo tejto oblasti. Etiópia za silnej sovietskej  vojenskej podpory a pomoci 20 000 kubánskych vojakov dokázala tento útok odraziť. Zbigniew Brzezinski, vtedajší poradca prezidenta Jimmyho Cartera pre národnú bezpečnosť, tvrdil, že tento konflikt znamenal ukončenie obdobia zmierneného napätia so Sovietskym Zväzom a obnovenie Studenej Vojny.

Od neskorých 70. rokov až do obdobia tesne pred Siad Barreho zvrhnutím roku 1991 poslali Spojené Štáty do Somálska stovky miliónov dolárov v zbraniach a ako protihodnotu využívali vojenské zariadenia pôvodne vybudované pre Sovietov. Tieto základne boli určené na podporu americkej vojenskej intervencie na Strednom Východe. Americkí politici nepovažovali za dôležité, čo ich podpora Barreho režimu spôsobí obyvateľom Somálska. Vláda po celé 80. roky ignorovala varovania odborníkov na Afriku, ochrancov ľudských práv a humanitárnych organizácií, ktorí tvrdili, že pokračovanie pomoci diktátorskej vláde Siad Barreho doženie Somálsko do nepokojov.

Ukázalo sa, že tieto predpovede boli tragicky presné. Počas takmer pätnástich rokov podpory Spojených Štátov a Talianska, Barreho čoraz autoritátorskejší režim zmasakroval tisíce civilistov. Skutočná občianska vojna vypukla roku 1988 a útlak ešte vzrástol. Vodcovia kmeňov v severnej tretine krajiny vyhlásili nezávislosť len aby unikli vládnemu prenasledovaniu. Veľkou centralizáciou moci vo svojej vláde Barre vážne oslabil tradičné štruktúry somálskej spoločnosti, ktoré po mnoho rokov umožňovali udržať civilný poriadok. Aby si udržal moc, Barre vyvolával rozpory medzi somálskymi kmeňmi. Sial semená budúceho bratovražedného chaosu, ktorý zase prispel ku masovému hladu a popohnal nešťastnú humanitárnu intervenciu Spojených Štátov roku 1992.

Operácia Obnovená sloboda

Ešte pred diktátorovým pádom žiadal bývalý člen snemovne reprezentantov Howard Wolpe, v tom čase predseda Podkomisie pre Afriku, na ministerstve zahraničných vecí, aby prinútilo Barreho odstúpiť. Jeho žiadosť bola zamietnutá. „To, čo vidíte," povedal kongresman a bývalý profesor africkej politológie, „je všeobecný nezáujem o katastrofu, ku ktorej sme sami prispeli." Americký diplomat zo somálskeho hlavného mesta Mogadišo to potvrdil: „Je ľahké viniť nás za všetko, čo sa tu stalo." Avšak: „Hovoríme o suverénnej krajine. Sami sa rozhodli na to použiť americkú vojenskú pomoc týmto spôsobom, ubližovať ľuďom a zničiť vlastnú ekonomiku."

Hoci Spojené Štáty vynakladali viac ako 50 miliónov dolárov ročne, aby podporili Barreho režim, neponúkli vlastne žiadnu asistenciu, ktorá by pomohla vybudovať sebestačnú ekonomiku a nakŕmiť obyvateľov Somálska. Spojené Štáty navyše cez Medzinárodný Menový Fond presadili program štrukturálnych reforiem, ktorý vážne oslabil miestnu poľnohospodársku ekonomiku. V spojení s pádom centrálnej vlády, suchom a znepriatelenými milíciami prerušujúcimi dodávky potravín, to spôsobilo obrovský hladomor, ktorý vyústil do smrti viac ako 300 000 Somálcov, zväčša detí.

Barre medzičasom eliminoval všetkých politických protivníkov, ktorých by bol národ ochotný nasledovať. Vytvoril tým politické vákuum, ktoré nebolo možné zaplniť, keď Amerikou podporovaný režim v januári 1991 konečne padol.

Okamžite po vojenskom prevrate nariadil prezident evakuáciu ambasády v hlavnom meste. Táto operácia vošla do dejín pod názvom Eastern Exit. Napriek prebiehajúcej vojne v Perzskom zálive, boli pripravené základne C-130 v Keni a dve obojživelné lode Navy v severnej časti Arabského mora.1. januára 1992 poslala americká vláda do somálskych teritoriálnych vôd USS Guam, USS Trenton, 4th Marine Expeditionary Bde, Air Force AC-130 a 9-člennú skupinu Navy SEALS. V priebehu desiatich dní evakuovali 281 nekombatantov (diplomatov s rodinami a ostatnými príslušníkmi diplomatického zboru). Počas evakuácie došlo k streľbe na amerických vojakov, avšak tí paľbu neopätovali. 11. januára USS Guam a USS Trenton vyložili evakuovaných (vrátane jedného dieťaťa narodeného počas evakuácie na palube jednej z lodí) v Muscate. Počas operácie nebol nikto zranený.

Pozornosť sveta bola v tom čase upretá na začiatok Vojny v Zálive. Vďaka koncu Studenej vojny a tomu, že Spojené Štáty mali teraz základne priamo v Perzskom Zálive, vypadlo Somálsko nakrátko z radarovej obrazovky americkej zahraničnej politiky.

V novembri 1992 americký prezident George Bush senior na sklonku funkčného obdobia, (keď prehral s demokratom Billom Clintonom), podpísal ešte posledný vojenský rozkaz a vyslal do Somálska kontingent vojakov na takzvanú humanitárnu misiu. Presnejšie 30 000 námorníkov a príslušníkov prepadových oddielov, ako Delta Force a U.S. Rangers. Začala sa operácia „Obnovená sloboda.“

Ich úlohou bolo pomáhať pri distribúcii humanitárnej pomoci. Túto pomoc prerušovali ozbrojené milície a nedostávala sa k civilnému obyvateľstvu, ktoré ju potrebovalo. Bezpečnostná rada OSN túto iniciatívu nasledujúci mesiac odsúhlasila. Mnoho Somálcov a humanitárnych organizácií bolo za ňu vďačných, ale mnohí iní vyjadrovali skepticizmus a poznamenávali, že hlad v skutočnosti dosiahol svoj vrchol už v lete a že bezpečnostná situácia sa tiež postupne zlepšila.

V tom čase sa chaos ohľadom dodávok potravín obmedzoval iba na malé územie. Väčšina územia fungovala ako relatívne pokojné léna. Väčšinu jedla sa podarilo prepraviť a straty spôsobené krádežami boli len o niečo vyššie ako inde v Afrike. V niektorých prípadoch americké sily dopraveným jedlom v podstate konkurenčne uškodili domorodým farmárom a v dlhšom časovom období spôsobili ďalší nedostatok potravín. V každom prípade sa len zopár Somálcov v tomto kľúčovom období zúčastnilo na rozhodovaní.

Čo však malo pre Spojené Štáty najväčší význam, bolo to, že veľké množstvo Somálcov považovalo americké jednotky za reprezentantov vlády, ktorá bola najväčším západným podporovateľom nenávideného diktátora. Takáto drzá zahraničná vojenská prítomnosť v krajine, ktorá sa spod koloniálnej nadvlády oslobodila len pred niečo viac ako troma desaťročiami viedla k rastúcemu odporu a to hlavne preto, že elitné bojové jednotky neboli vycvičené pre takéto humanitárne misie. (Spisovateľ a novinár David Halberstam citoval amerického ministra obrany, ako povedal spolupracovníkovi: „Posielame Rangerov do Somálska. Nedokážeme ich kontrolovať. Sú ako príliš vycvičení pitbuli. Nikto ich nezvládne.“)

Streľba na americké vojenské cestné zátarasy bola čoraz bežnejšia a Somálčania sa stali svedkami scén, ako zväčša bieli Američania trýznia a strieľajú ich čiernych krajanov.

Úloha Spojených Štátov navyše prerástla do pokusov odzbrojiť niektorých vojnových magnátov, čo viedlo k ozbrojeným zrážkam, nezriedka v husto obývaných mestských oblastiach. Táto „plíživá misia" si vyžiadala aj americké obete, čo doma vytvorilo rastúci disent proti tomu, čo pôvodne bolo široko podporovanou zahranično-politickou iniciatívou. S láskavým súhlasom amerických daňových poplatníkov boli Barreho ozbrojeným silám predané tisíce pušiek M16, ktoré sa teraz sa dostali do rúk znepriatelených milícií a tie ich používali nielen na to, aby sa zabíjali navzájom a aby narúšali distribúciu humanitárnej pomoci, ale aj proti americkým vojakom.

V máji nasledujúceho roku Spojené Štáty odovzdali vedenie misie OSN, čo bolo prvý krát, čo medzinárodné sily plnili naraz úlohy zamerané na udržanie pokoja a vynútenie mieru a zároveň zabezpečovali humanitárnu pomoc. Bolo to tiež prvý krát, čo OSN zasiahli bez formálneho pozvania vlády dotyčnej krajiny (pretože žiadna neexistovala).

Čierny jastrab zostrelený

Somálci príliš neverili ani OSN. Konkrétne preto, že generálnym tajomníkom bol Butrus Butrus-Ghálí, významný podporovateľ Barreho v čase, keď stál na čele egyptského ministerstva zahraničných vecí. Americké sily, vedúce teraz misiu OSN, pokračovali v stále agresívnejších nájazdoch, vrátane významnej bitky v Mogadiše (dramatizovaná v americkom veľkofilme Black Hawk Down).

Veľkého afrického štátu, ktorý vo svojej novšej histórii siahal dokonca aj po marxizme, sa zmocnili vojenskí diktátori. Najmocnejší z nich, generál Muhammad Farrah Aidid kontroloval najväčšiu časť územia vrátane hlavného mesta Mogadiša. Neexistovala žiadna ústredná vláda, ktorá by štát riadila. Jednotlivé klany územie rozporciovali a ich warlordi sa snažili zaberať čo najväčšie regióny pre seba.

V januári 1993 nastúpil Bill Clinton. Operácia Obnovená nádej sa postupne stávala jeho nočnou morou. V máji sa rozhodol stiahnuť podstatnú časť vojakov domov. Čoskoro sa však ukázalo, že urobil zásadnú chybu. Vyše štyritisíc vojakov, ktorých v Somálsku ponechal, situáciu už vonkoncom zvládnuť nemohlo. Distribúcia potravín naďalej viazla.

Generál Muhammad Farrah Aidid vycítil svoj čas. Nebál sa vojakov OSN a ani Američanov. V júni, keď pakistanskí vojaci v modrých prilbách OSN kontrolovali sklad zbraní, stali sa terčom veľkého útoku. Viacerí prišli o život. Američania okamžite odpovedali. Keďže vedeli, že za prepadom stojí práve generál Aidid, rozhodli sa ho zatknúť. Od júna do októbra sa im to však nepodarilo. Museli zasiahnuť špeciálne sily. Okolo štyristo mužov z Delta Force a Rangers priletelo na vrtuľníkoch Black Hawk. Generál sa mal ukrývať v samom srdci Mogadiša, v hoteli Olympia neďaleko hlavného trhoviska.

Bojovalo sa vyše sedemdesiat hodín a na konci súboja stratili Američania osemnásť mužov a vyše osemdesiat bolo ťažko ranených. Straty na druhej strane boli oveľa vyššie, padlo až tisíc Somálčanov. Obávaný generál však medzi nimi nebol.

Spojenými Štátmi vedené sily OSN sa stali len ďalšou frakciou v tomto mnohostrannom konflikte. Kým sa Američania zväčša iba sťahovali na pevné pozície, ich primárnym cieľom sa stala ochrana vlastných síl. S narastúcou kritikou na Kapitolskom Vŕšku, ako zľava, tak aj sprava, stiahol v marci 1994 prezident Bill Clinton americké jednotky. Spojené národy stiahli posledné mierotvorné sily o rok neskôr.

Americká intervencia do Somálska sa teraz všeobecne považuje za fiasko. Je do veľkej miery zodpovedná za následné americké váhanie ohľadom tzv. humanitárnych intervencií s výnimkou bombardovania z veľkej výšky. Bola hlavným faktorom pri odmietnutí intervenovať (či už jednostranne, alebo cez OSN) pre zabránenie genocíde v Rwande na jar 1994. Intervencia do Somálska bola pravdepodobne nevydareným pokusom dobre mieneného liberálneho internacionalizmu. Hoci nezanedbateľné sú aj iné faktory.

Možno to bol pokus o získanie dôvodu na zvýšenie vojenských výdavkov napriek koncu Studenej Vojny, snaha o uchlácholenie moslimského sveta po americkom overkille vo vojne proti Iraku a nečinnosti pri masakroch moslimov v Bosne. A možno aj preventívna operácia proti moslimským extrémistom, ktorí by sa mohli vynoriť z týchto nepokojov. No moslimskí radikáli ľahko našli spolupracovníkov medzi Somálcami, už bez toho znechutenými americkou pomocou Barremu a teraz navyše rozzúrenými ničením spôsobeným priamou americkou intervenciou do ich krajiny.

Ak to bolo skutočne takto, stojíme pred otázkou, ako mali Spojené Štáty reagovať. Americké sily už začiatkom 90. rokov mali prístup k udivujúco presným informáciám špionážneho charakteru a dokázali presne lokalizovať a zničiť povstalecké bunky v krízových regiónoch sveta. Prečo potom došlo k leteckým náletom na husto obývané oblasti, ktoré viedli k vysokým civilným stratám?

Avšak vzhľadom na metódy, ktoré v aj súčasnej dobe používa Bushova administratíva na boj s terorizmom, ide o veľmi diskutabilnú problematiku. Oblastné vojny, ktoré sa v tieto dni vedú v Afganistane či v Iraku, napovedajú, že gunpoint diplomacy amerického prezidenta asi nebude tým ideálnym riešením. V duchu teórie Bertranda Baddieho o multidiverzite kultúr, si bude riešenie problematiky intervencií vyžadovať niekoľko desaťročí. Ako povedal holandský profesor politológie Alex de Vaal, „je otázne, kadiaľ prebieha hranica medzi právom na suverenitu a právom na intervenciu.“

Marianna Kyselová 
Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov UMB
Banská Bystrica
Zdroje:
www.banadir.com
www.marcacadey.com
www.hiraan.com
http://www.zmag.org/content/ForeignPolicy/zunes0117.cfm
www.mepoforum.sk
www.sfpa.sk
www.findarticles.com
Debiel, T., Nuscheler F.: Der Neue interventionizmus.Dietz Verlag, Bonn. 1996.
Moskin, J.R.: Dejiny námornej pechoty USA. Nakladateľstvo Laser-Books, Plzeň 1997.
Autor : Marianna Kyselová / Marianna Kyselova 🕔13.03.2008 📕14.107

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře