Spor o Spratleyho ostrovy

Autor : Marianna Kyselová / Marianna Kyselova 🕔13.03.2008 📕12.304

Súostrovie Spratley v Juhočínskom mori tvorí 100 až 120 ostrovov, z ktorých väčšina sú len holé skaly alebo koralové útesy. Ostrovy sú roztrúsené na ploche väčšej ako 250 tisíc km2, pričom celková plocha ostrovov je asi 5 km2. Pôda ostrovov nie je orná, má nízku bonitu a žiadne lúky, ani pasienky alebo lesy. Navyše ostrovy dlho neboli obývané človekom.

Napriek týmto nevýhodám, sú Spratleyho ostrovy predmetom sporu niekoľkých krajín v tomto regióne. Dôvodom sú ložiská nerastných surovín, najmä ropy a zemného plynu. Sporné strany vedú medzi sebou permanentnú diplomatickú vojnu a často dochádza k priamemu vojenskému stretu. Každý štát zainteresovaný v spore má k dispozícii letectvo a flotilu lodí, ktorých každodennou náplňou práce je hliadkovanie v Juhočínskom mori a prípadné odvrátenie ohrozenia zo strany ktoréhokoľvek protivníka. Uplatňujú sa tu aj zásady tzv. gunboat diplomacy, t.j. využitie námornej sily pre podporu diplomacie a k dosiahnutiu národného záujmu štátu bez priameho použitia zbraní. Podľa Jamesa Cablea gunboat diplomacy predstavuje schopnosť hrozby limitovanou námornou silou na odvrátenie konfliktu alebo po vyhlásení vojny, za účelom zachovania strategickej výhody či vyhnutia sa potenciálnych strát v medzinárodnom spore alebo proti cudzím štátom v teritóriách pod ich jurisdikciou. V duchu reálnej politiky sa tak k slovu dostáva hard power Josepha Nyea, t.j. vojenské a ekonomické donucovacie prostriedky.

Juhočínske more je jedným z najväčších kontinentálnych šelfov na svete. Typickou charakteristickou črtou kontinentálnych šelfov sú ich bohaté ložiská nerastných surovín ako ropa, zemný plyn, minerály a pestrá morská fauna vďaka prítomným minerálom a dostatku plaktónu. Podľa Jamesa Kirasa, šéfredaktora žurnálu Peacekeeping & International Relations a profesora na Univerzite v Hull,  jedna z čínskych štúdií predpokladá, že zásoby ropy v Juhočínskom mori sú väčšie, než sú súčasné ropné rezervy Kuwajtu. Množstvo ropy v ložiskách Spratleyho ostrovov sa odhaduje na neuveriteľných 17,7 miliardy ton, pričom ložiská Kuwajtu dosahujú 13 miliárd ton. Týmto sa súostrovie Spratley v Juhočínskom mori dostáva na štvrté miesto v rebríčku svetových zásob ropy.

Fázy sporu

Spor pravdepodobne siaha do 30. rokov minulého storočia. V tomto období začínajú jednotlivé štáty vznášať na ostrovy Spratleyho archipelágu teritoriálne požiadavky. V 50. rokoch už sporné strany v Juhočínskom mori prevádzkujú 29 ropných polí a štyri vrty do ložísk zemného plynu. Rastúce energetické požiadavky Čínskej ľudovej republiky v priamej úmernosti s nárastom národného hospodárstva a závislosti od ropných produktov, ale aj s poklesom možností domácich energetických zdrojov, si priam vynútili hľadanie alternatívnych zdrojov nerastných surovín. Z hľadiska geografického dosahu a nákladov spojených s prieskumom oblastí ako potenciálnych ložísk nerastných surovín, sa zdalo byť relatívne nedotknuté súostrovie Spratley v Juhočínskom mori ideálnym miestom.

Podľa Kenta Caldera, profesora japonských štúdií a predsedu Centra Edwina O. Reischauera pre štúdie východnej Ázie, obchodná bilancia Číny sa od 90. rokov 20. storočia prudko zhoršila. Taktiež vďaka nestabilite čínskeho obchodu a s tým spojenými výkyvmi v rámci investícií zahraničných i domácich spoločností, sa štát za posledných 25 rokov etabloval ako sieťový importér ropy a ropných produktov. Závislosť od dovozu ropy započala v čínskom národnom hospodárstve domino efekt, ktorý začal nárastom cien palív, pokračoval nízkou spotrebou energie na obyvateľa (celkovo je to 40 percent svetového priemeru) a s najväčšou pravdepodobnosťou bude nasledovať preťaženie ekonomiky. Pokiaľ kompetentní nenájdu riešenie, ako sa vysporiadať s astronomickými počiatočnými nákladmi vrazenými do systému výroby, odpadovými produktmi a s tým spojenými obavami ohľadom pracovnej bezpečnosti a rizík pre obyvateľstvo a krajinu vôbec (čo súvisí s nárastom spotreby atómovej energie, pretože štát nie je ekonomicky, materiálne, ani technicky pripravený hľadať tzv. alternatívne zdroje energie), ropa zostane strednodobo až dlhodobým vedúcim zdrojom energie. Okupácia Spratleyho ostrovov je preto životným záujmom Čínskej ľudovej republiky. Profesor histórie na Univerzite v Utahu Marcusa Halla v publikácií Trouble Brewing in the South China Sea tvrdí, že sa Čína zaplietla do sporu v troch fázach:

  1. Paracelské ostrovy patrili od roku 1932 do Francúzskej Indočíny. Prvá fáza teda zahrňovala vznesenie teritoriálnej požiadavky na pripojenie Paracelských ostrovov, ktoré sa nachádzajú na sever od súostrovia Spratley, k čínskemu štátnemu územiu a snahy o ich obsadenie v 50. rokoch 20. storočia. Po konferencii v San Francisku (1951) Paracelské a Spratleyho ostrovy anektoval Vietnam napriek tomu, že záverečný akt konferencie jasne vymedzil právo všetkých suverénnych štátov v regióne na využívanie nerastného a rybolovného potenciálu Paracelských i Spratleyho ostrovov.
  2. V druhej fáze, ktorá začala v roku 1974, Čínska ľudová republika začala okupáciu Paracelských ostrovov, keď čínske vojenské jednotky porazili v bitke pri Hoang Sa juhovietnamskú posádku, ktorá okupovala západné ostrovy. Súostrovie je taktiež bohaté na ložiská ropy a zemného plynu a produktívnou rybolovnou oblasťou.
  3. Tretia fáza začala v marci 1988. Vojská Číny a Vietnamu sa dostali do ozbrojeného konfliktu, pretože Vietnam požadoval stiahnutie čínskej vlajky, ktorú Čína vyvesila nad istou plytčinou v mori. Boj sa skončil okupáciou 6 ostrovov archipelágu Spratley čínskou armádou.

Čína svoju prítomnosť v regióne ospravedlňuje historickým významom ostrovov pre krajinu. Ostrovy si podmanila už v 2. storočí pred Kristom dynastia Han. Čínske požiadavky a historická interpretácia svojho práva suverenity v regióne v každom prípade porušujú normy medzinárodného práva a ignorujú akékoľvek pokusy o mierové riešenie konfliktu, akým bola aj vyššie uvedená deklarácia z roku 1992.

Aktéri konfliktu

Konflikt o Spratleyho ostrovy v Juhočínskom mori predstavuje potenciálne ohrozenie v celom regióne. Zhruba 44 z 51 ostrovov sú len koraly prerastené nad hladinu mora. Tieto považuje Čína za súčasť svojho teritória. Časť ostrovov okupuje aj Vietnam, Filipíny, Tajwan, Malajzia a Brunej. Konflikt je vlastne výsledkom desaťročných snáh o ovládnutie bohatých ložísk nerastných surovín – hlavne ropy, zemného plynu a taktiež rybolovu a lovu iných morských živočíchov ako krabov, kalamárov a kreviet.

Nezhody medzi účastníkmi konfliktu sa stále zostrujú najmä vďaka angažovanosti Čínskej ľudovej republiky, ktorá ako ropný gigant svetového merítka pociťuje potreby (hlavne v posledných rokoch) pokryť každodennú spotrebu energie v miliónoch kWh. Kríza už neraz prepukla v priamy ozbrojený stret, napríklad v roku 1974. Okrem toho znepriatelené strany udeľujú svetovým rafinérskym spoločnostiam práva pre seizmické výskumy a prípadné ťažobné povolenia v oblasti Juhočínskeho mora. Národné štáty v regióne, nezúčastnené priamo na konflikte o ostrovy Spratley, sú čoraz viac znepokojené rastúcou nestabilitou, ktorá bezpochyby ohrozuje mier v regióne. Preto založili diskusné fórum, aby sa aspoň pokúsili nájsť mierové riešenie z tejto bezvýchodiskovej situácie.

Na úvod treba ešte dodať, že konflikt je typickým regionálnym konfliktom s podtónom snahy o zachovanie práva každého štátu na bránenie svojej teritoriálnej suverenity a práva využívania zdrojov energie vo vlastnom území. Snahou o ukončenie konfliktu bolo prijatie deklarácie skupinou ASEAN v roku 1992. Deklarácia zaviazala členov organizácie, aby konflikt vyriešili mierovou cestou. Druhým hlavným bodom zmluvy bol spoločný geologický výskum regiónu a spoločné využívanie nerastného bohatstva. Avšak vojenská agresia Číny a jej pokusy o samostatný výskum a ťažbu v Juhočínskom mori (práve od prijatia deklarácie) spochybňuje platnosť deklarácie. Zo spomínaných faktov potom vyvstáva otázka, aké by malo byť „mierové riešenie“ sporu, ktorý z času na čas prerastá do ozbrojeného stretu a kontemporálnych vojenských incidentov, ktoré sú jasným príkladom porušovania medzinárodného práva týkajúceho sa suverenity štátu a využívania zdrojov nerastných surovín.

Avšak podobnými argumentmi sa bráni aj Tajwan, Malajzia a Vietnam.

Tajwan požaduje povolenie na vlastníctvo a slobodné využívanie plochy ostrovov a nerastných surovín na všetkých ostrovoch. Spratleyho ostrovy majú pre Tajwan dva strategické významy: 

  1. Ekonomika Tajwanu je úplne závislá na námornom obchode. Cez súostrovie Spratley prechádzajú dôležité námorné dopravné linky.
  2. Druhým významom sú samozrejme zdroje nerastných surovín a lov morských živočíchov. 

Vietnam takisto požaduje teritoriálne nároky na všetky ostrovy. Trường Sa (Spratleyho súostrovie) a Hoàng Sa (Paracelské ostrovy) sa vyskytujú na mapách Vietnamu zo 17. storočia. 7. júla 1951 na konferencii v San Francisku týkajúcej sa mierovej zmluvy s Japonskom, vedúci vládnej delegácie Vietnamu Tran Van Huu tvrdil, že súostrovia sú teritoriálnou súčasťou vietnamského územia. Nikto zo zúčastnených 51 delegátov (vrátane delegátov z Čínskej ľudovej republiky a Čínskej republiky (Tajwan)) nemal námietky. Po odchode Francúzov Vietnam teda nad ostrovmi vykonával zvrchovanú moc.

22. septembra 1958 vo vietnamskom denníku Nhân Dân bol zverejnený list premiéra Severného Vietnamu Phạm Văn Đồnga námestníkovi ministra zahraničia Čínskej ľudovej republiky, v ktorom premiér uznal zvrchovanosť Číny nad ostrovmi. Avšak v roku 1961 došlo k pričleneniu Paracelských ostrovov Južným Vietnamom do provincie Quảng Nam. Tým sa obnovil spor, ktorý skončil námornou bitkou v roku 1974.

Dnes Vietnam okupuje 31 ostrovov, ktoré sú organizované ako provincia Khanh Hoa. Obyvatelia provincie volia poslancov do legislatívneho zastúpenia. Vietnam ponecháva 49 poslancov právo na záležitosti ohľadom miestnej samosprávy.

Pre Vietnam je oblasť životne dôležitým zdrojom energie. Jediné doterajšie zásoby ropy sú na ropnom poli White Tiger, 400 km západne od bloku ropnej spoločnosti Crestone.

No v roku 1992 Vietnam odmietol udeliť povolenia na seizmologický výskum a ťažbu zahraničným spoločnostiam.  

Malajzia je vo svete ropných spoločností novým producentom. Zatiaľ vlastní napríklad rafinériu na Africkom rohu a pripravuje sa zmluva aj s Iránom.

Ropná spoločnosť Petronas (skratka od Petroliam Nasional Berhad) patrí Malajzii a bola založená v roku 1974 počas jedného z krízových vrcholov sporu. Všetky akcie spoločnosti vlastní vláda. Petronas ťaží ropu a zemný plyn hlavne na území Malajzie a je jednou z najväčších ropných spoločností na svete (podľa prieskumu Fortune Global 500), má 103 filiálok v 31 krajinách, 19 z nich s čiastočným vlastníctvom a 57 pridružených (tzv. join venture). Financial Times v roku 2007 zaradil Petronas medzi tzv. sedem sestier – siedmich najväčších ropných spoločností mimo OECD.

V súostroví Spratley prejavila záujem o tri ostrovy a štyri skupiny skalných blokov. Začiatkom 90. rokov minulého storočia prevádzkovala v regióne 90 ropných vrtov a v rokoch 1992 – 1995 stála oprava niektorých zariadení a vybudovanie nových štát 210 miliónov amerických dolárov.

(Petronas financovala stavbu dvojičiek mrakodrapov Petronas Towers v Kuala Lumpur, ktoré boli otvorené v roku 1998). 

Filipíny požadujú povolenie na výskum a prípadné ťaženie na 60 ostrovoch archipelágu. Prvýkrát predstavili svoje záujmy na Valnom zhromaždení OSN v roku 1946. O desať rokov neskôr, 15. mája 1956, filipínsky občan admirál Tomas Cloma oznámil založenie nového štátu Kalayaan (Ostrov slobody). Clomov štát tvorilo 53 ostrovov roztrúsených po celom východnom Juhočínskom mori vrátane ostrovov Itu Aba, Pag-asa, Nam Yit, West York a útesov North Danger, Mariveles a Ivestigator. Hlavným mestom sa stal ostrov Pag-asa a admirál sa menoval za predsedu najvyššej rady štátu Kalayaan.

Samozrejme jeho ašpirácie považovali okolité štáty za nič viac ako bezohľadnú agresiu podporovanú vládou Filipín. Tajwan, Čínska ľudová republika, Južný Vietnam, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska a Holandsko (ktoré proklamovalo Spratleyho ostrovy za súčasť Holandskej Novej Guiney) začali ostré protesty a do oblasti poslali námornú flotilu, ktorá okupovala ostrovy a zriadila základňu na ostrove Itu Aba (ktorá je tam dodnes).

Admirál Cloma sa však nevzdával. V októbri 1956 odcestoval do New Yorku a predložil prípad na zasadaní OSN. Filipíny poslali diplomatickú nótu, v ktorej požadovali stiahnutie okupačných vojsk z územia ostrovov. V roku 1971 po druhýkrát zvolený prezident Ferdinant Marcos vyhlásil anektovanie 53 ostrovov, známych ako štát Kalayaan. O rok neskôr sa stal súčasťou provincie Palawan.

Joint Venture s rafinériami Royal Dutch/Shell Group a Alcorn International blízko Palawanských ostrovov by astronomicky zdvihlo produkciu ropy Filipín zo súčasných 3000 barelov za deň získavaných zo siedmich ropných plošín v Juhočínskom mori. Spor sa dostal aj do lavíc Medzinárodného morského súdu v Hamburgu, avšak stále zostáva nedoriešený.  

Brunej požaduje územnú zvrchovanosť nad útesom Louisa v súostroví Spratley, ktorý sa nachádza na priľahlej strane k pobrežnej hranici štátu. Brunej zatiaľ v Juhočínskom mori prevádzkuje deväť ropných polí, z ktorých získava celkovo 143 tisíc barelov za deň.

Bitka pri Hoàng Sa

V roku 1970 Spojené štáty americké a Japonsko podpísali Okinavskú zmluvu, ktorá Japonsku zaručila zvrchovanú moc nad ostrovmi Diaoyu. Zmluva sa stretla s jasným odporom zo strany Čínskej ľudovej republiky a Čínskej republiky (Tajwan). V tom istom roku hrdina z Vietnamu admirál Elmo R. Zumwalt na tlačovej konferencii na ostrove Guam vyjadril, že Spratleyho a Paracelské ostrovy nie sú prioritou vojenskej stratégie USA vo vojne vo Vietname. Južný Vietnam toto vyhlásenie považoval za hrozbu voči teritoriálnym požiadavkám Južného Vietnamu.

V roku 1974 sa Južný Vietnam rozhodol postaviť leteckú základňu na Paracelských ostrovoch, aby podporovala asociáciu príslušníkov amerického vojenského letectva a jeho veteránov (aj nákladné vrtuľové lietadlo USAF) C-7 Caribou v snahe zvýšiť bezpečnosť Nguyệt Thềm.

Keď sa juhovietnamská armáda dozvedela o prítomnosti dodatočného vojska ČĽR vo východnej časti Juhočínskeho mora (ktoré Čína kontrolovala), vláda Južného Vietnamu sa zorhodla, že musí Paracelské ostrovy dobyť. Pokúsila sa zabrať východnú časť kontrolovanú ČĽR, a tým sa začala bitka o ostrovy.

Vietnam mal k dispozícii štyri plavidlá: dva vysoko rýchlostné kutry (WHEC) RVNS Trần Bình Trọng (HQ-5) a RVNS Lý Thường Kiệt (HQ-16), a torpédoborce RVNS Trần Khánh Dư (HQ-4) a RVNS Nhut Tao (HQ-10), ďalej jednu rotu juhovietnamských námorných commandos, jeden podmorský demolačný tím a lokálnu čatu pešieho vojska dislokovanú na Hoàng Sa.

Námorníctvo Čínskej ľudovej republiky malo do bitky zapojené väčšinou štyri plavidlá: dve mínolovky triedy 010, č. 389 a č. 396, dva lapače ponoriek triedy Kronshtadt, č. 271 a č. 274. V poslednej fáze bitky, keď juhovietnamské sily boli zahnané na útek, sa do boja zapojili dva lapače ponoriek triedy Hainan, č. 282 a č. 281 a dva neozbrojené trawlery (č. 402 a 407), ktoré mali na palube ľahko vyzbrojenú pechotu. Do východnej časti Paracelských ostrovov tiež umiestnili štyri roty námornej pechoty.

16. januára 1974 juhovietnamský kuter Lý Thường Kiệt (HQ-16) vyplával na prieskum pobrežia Paracelských ostrovov, aby vypátral vhodné miesto pre vybudovanie novej leteckej základne. Objavil pritom čínske trawlery č. 402 a č. 407 neďaleko ostrova Cam Tuyền. Na palube sa nachádzala skupinka vojakov námornej pechoty v civilnom oblečení. Údajní rybári vztyčovali vlajky ČĽR na ostrovy Quang Hòa, Duy Mộng a Vĩnh Lạc. Tento čin znepokojoval vietnamské úrady, hoci išlo o ostrovy pod kontrolou ČĽR.

Po komunikácii s Đà Nẵngom HQ-16 vyslal plavidlám svetelný signál, aby opustili teritoriálne vody Vietnamu. Plavidlá signál ignorovali a vyslali vlastný, ktorý vyzýval HQ-16, aby opustil čínske teritoriálne vody. Situácia ešte viac vyprovokovala Vietnam k začatiu vojenskej akcie. 17. januára 1974 bojová loď Trần Khánh Dư (HQ-4) dorazila do oblasti s dvoma skupinami armád, aby zničila čínsku vlajku na ostrove Cam Tuyền. Keď už boli vojaci na odchode, priplávali dve čínske bojové plavidlá č. 274 a č. 271. 18. januára vrchný admirál Lam Nguon Tanh priletel zo Saigonu do Đà Nẵngu, aby sa ujal velenia v bitke. Vydal rozkaz vztýčiť vietnamskú vlajku nad ostrovmi Cam Tuyền, Quang Hòa, Duy Mộng a Vĩnh Lạc a obnoviť nad nimi samosprávu. Vietnam poslal ďalšie dve plavidlá Trần Bình Trọng (HQ-5) a Nhật Tảo (HQ-10). HQ-10 bol však poškodený a plával len na pohon jedného motora. Neskôr bol potopený. HQ-16 bol poškodený a plával na hladine v náklone 15 stupňov, HQ-5 a HQ-4 boli raz zasiahnuté. V boji zahynulo 50 Vietnamcov vrátane capitána Ngụy Văn Thà na lodi HQ-10, ktorá šla ku dnu. Na HQ-5 zahynuli traja námorníci a 16 sa zranilo. Dva dni po bitke, 20. januára holandská loď Kopionella zachránila 23 mužov z HQ-10, ktorí boli roztrúsení po celej oblasti. 29. januára vietnamskí rybári zachránili skupinku 15 vietnamských vojakov blízko ostrova Mũi Yến, ktorí unikli na malom člne. Čína chytila 48 zajatcov vrátane jedného vojenského poradcu z USA. Prostredníctvom Červeného kríža v Hong Kongu došlo k prepusteniu väzňov.

Podľa vietnamských údajov ČĽR prišla v bitke o plavidlá č. 274 (ktoré bolo po jednom zásahu vyradené z boja), č. 271 a č. 389 (ktoré sa potopili), č. 389 a č. 396 boli ťažko poškodené. Hoci bolo viacero čínskych plavidiel v boji zasiahnutých, boli napriek tomu schopné boja, pretože vietnamské granáty väčšinou prestrelili pancierovanie lodí bez toho, aby spôsobili väčšie škody. Tak napríklad lode č. 271 a č. 389 boli schopné po zásahu doplávať k ostrovu Hainan, kde boli bleskovo opravené a mohli pokračovať v boji. Jediným vážnejším poškodením boli zásahy do palivových potrubí motorov, čo značne znížilo rýchlosť plavidla. Na plavidle č. 396 museli byť dokonca vymenené dieselové motory, ktoré v boji zasiahol granát a spôsobil obrovský požiar (pri hasení museli priplávať na pomoc trawlery č. 402 a 407). Pri požiari zahynulo 18 čínskych námorníkov.

Presný počet mŕtvych a zranených či škody spôsobené na obidvoch stranách sa nedajú presnejšie zistiť jednak na informačné embargo Číny ohľadom konfliktu v Juhočínskom mori a jednak vplyvom rôznych iných faktorov: čínske plavidlá úspešne použili dymové clony, ktoré znížili viditeľnosť a vzhľadom na to, že radary a iné prieskumné zariadenia na vietnamských lodiach boli poškodené, čínske straty sa dali len odhadnúť. Ďalším faktorom bolo poškodenie plavidiel ČĽR, ktoré im znemožnilo prenasledovať nepriateľa. Túto úlohu preto dostali čerstvé posily (plavidlá č. 281 a 282), ktoré však pre chyby v komunikácii dorazili do oblasti príliš neskoro na to, aby sa mohli do boja zapojiť.

Bitka pri Hoang Sa znamenala nielen neúspech Vietnamu obsadiť východnú časť Paracelských ostrovov ovládaných Čínskou ľudovou republikou, ale zároveň aj stratu západných oblastí pod nadvládou Francúzska a neskôr JužnéhoVietnamu. Od bitky o Paracelské ostrovy ovláda Čína celú skupinu ostrovov. Južný Vietnam a dnes zjednotený Vietnam naďalej presadzuje svoje teritoriálne požiadavky nad ostrovmi.

Nečakaným bolo poďakovanie Severného Vietnamu (po nepochybnom víťazstve vo vietnamskej vojne) Mao C-tungovi za „oslobodenie Paracelských ostrovov (pre Vietnam).“

Tým vlastne vietnamská vláda uznala zvrchovanosť Číny nad ostrovmi.

Neskôr Čankajšek nariadil armáde Čínskej republiky (po opätovnom otvorení tajwanského prielivu, ktorý bol uzatvorený skoro 25 rokov), aby nebránila plavbe čínskych fregát, ktoré majú v regióne posilniť stálu vojenskú posádku v Juhočínskom mori, potvrdzujúc suverenitu ČĽR nad ostrovmi.  

Nepriami aktéri konfliktu

 

Dôkazom, že sa z regionálneho sporu o Spratleyho ostrovy stáva konflikt svetového významu, je nepriama angažovanosť Spojených štátov amerických – v oblasti finančno – obchodnej a vojenskej. Ide o intervenciu prostredníctvom amerických ropných a obchodných spoločností. Jednou z nich je Conoco Phillips Company so sídlom v Houstone (Texas). Bola vytvorená jednou z najväčších fúzií v dejinách, a to zjednoteným spoločností Conoco Inc. A Phillips Petroleum Co. 30. augusta 2002. A samozrejme Royal Dutch/Shell Group, Alcorn International a Halliburton Energy Services. Shell je od začiatku roku 2008 hlavným operátorom ropného poľa Gumusut-Kakap neďaleko Malajzie, v provincii Sabah, v ktorej stále prebiehajú krvavé boje za samostatnosť. Royal Dutch pred fúziou so Shell čelil mnohým škandálom a obvineniam zo znečisťovania prírodných rezervácií po celých spojených štátoch a z vykorisťovania domorodých zamestnancov v bývylej Rhodézii, v Sudáne a Nigérii. Po fúzii sa nič nezmenilo...

Halliburton (známa vďaka využívaniu služieb žoldnierov agentúry AEGIS plukovníka Tima Spicera) prevádzkuje ropné vrty v 120 krajinách. Okrem riadiaceho centra v Houstone otvorila ďalšie v Dubaji (Spojené arabské emiráty) v roku 2007, kde v poste riaditeľa stojí David J. Lesar.

Snáď žiadna spoločnosť podobného zamerania nečelila toľkým finančným a politickým škandálom ako Halliburton. Okrem prepojenie na žoldnierske organizácie a porušovanie ľudských práv k tomu do značnej miery prispeli aj úzke kontakty na vládu USA, a to na bývalého viceprezidenta a Dicka Cheneyho počas vojny v Iraku v roku 2003. Chceney opustil spoločnosť počas prezidentských volieb v roku 2000 s balíkom 34 miliónov dolárov. V roku 2004 od Halliburtonu obdržal skoro 400 000 dolárov ako odstupné v čase, keď sa jeho angažovanosť v spoločnosti (okrem odstupného a kompenzácií „z rozličných dôvodov“ bol Cheney vlastníkom niekoľkých akcií spoločnosti) spolu s obavou o konflikt záujmov dostala na titulné stránky dennej tlače. Po nastúpení do úradu v roku 2001 Cheney prijal zákon, ktorý zaručoval stálu hodnotu príspevkov z Halliburtonu na nasledujúcich päť rokov tak, aby nezáviseli na celkovom obrate alebo majetku spoločnosti. Cheney zároveň podpísal zmluvu, ktorá ho právne zaviazala k predaju akcií Halliburtonu, pričom daň zo zisku si rozdelia tri inštitúcie: 40% dostane Univerzita vo Wyomingu (rodisko Dicka Cheneyho), 40% Fakulta medicíny Univerzity Georgea Washingtona a 20% dostane organizácia Capital Partners for Education. Zmluva je ireverzibilná, nemôže byť zrušená, vypovedaná alebo zmenená.

V regióne má svoje pobočky aj JP Morhan Chase. Ide o jednu z najstarších a najväčších finančných inštitúcií na svete (na treťom mieste po Bank of America a Citigroup). Riaditeľstvo sa nachádza v New Yorku. Firma sa špecializuje na privátne bankové služby, investičné bankovníctvo, manažment a kúpu a predaj akcií. Od roku 2006 (po Williamovi B. Harrisonovi) je generálnym riaditeľom firmy CEO (Chief Executive Operator) Jamie Dimon.

Pokiaľ ide o vojenskú angažovanosť, Spojené štáty majú s Filipínami podpísanú bilaterálnu obrannú dohodu. Na druhej strane je podľa analytikov dosť nepravdepodobné, že by mohlo dôjsť k naplneniu záväzkov v zmluve v tomto spore.

Podobne ako Spojené štáty, k vyriešeniu sporu mierovou cestou chce prispieť aj Japonsko. Sporná oblasť súostrovia Spratley sa nachádza blízko námorných obchodných ciest, od ktorých závisí dovoz tovarov do krajiny (70 % importu zo Stredného východu). Navyše sú v spore zainteresované aj japonské ropné spoločnosti, ktoré majú záujem o ťažbu nerastných surovín v regióne.

Spojené štáty a Japonsko, dokonca aj Rusko, majú v Juhočínskom mori prítomnú stálu vojenskú posádku. Členské štáty ASEANu sa obávajú, že ak Američania opustia región, Spratleyho ostrovy zostanú bez vyváženej sily voči Čínskej ľudovodemokratickej republike. Hoci mnohí západní vojenskí experti považujú armádu Číny za technicky zastaralú, v ASEANe predstavuje pre členské štáty stále hrozbu, pretože v porovnaní s ostatnými štátmi, je vojenská moc Číny nadradená – kvalitatívne aj kvantitatívne. Môžeme teda konštatovať, že ČĽDR sa v 21. storočí stáva regionálnym hegemónom. Pre porovnanie uvádzam v nasledujúcej tabuľke vojenskú silu Čínskej ľudovodemokratickej republiky, Vietnamu a Filipín v Juhočínskom mori: 

 

ČĽR

Vietnam

Filipíny

Tanky

9.200

2.000

126

Ponorky

51

0

0

Torpédoborce a fregaty

55

7

1

Lietadlá prieskumné a pobrežnej stráže 

870

55

44

Bojové lietadlá

5.845

190

43

Ozbrojené sily

2.930.000

572.000

106.000

Podľa japonského profesora Shigeo Hiramatsua domáce čínske ropné rafinérie, predovšetkým vrtné zariadenia s neadekvátnou extrahovacou technológiou, znemožňujú také zvýšenie produkcie energie, ktoré by pokrylo rastúce požiadavky. Preto sa musí buď zvýšiť dovoz ropy a zemného plynu, alebo zadovážiť potrebná technológia, alebo sa musia nájsť nové ropné polia. Jediným potenciálnym miestom, kde by mohli čínske ropné spoločnosti začať ťažiť za čo najnižšie náklady, sú Spratleyho ostrovy.

Konflikt v regióne sa posledné roky začína vyostrovať. Okrem čínskej snahy o vydobytie si postu jediného hegemóna v oblasti, môže zato práve záujem zahraničných ropných spoločností, ktoré postupne objavujú nerastné bohatstvo oblasti a čoraz viac sa snažia doňho preniknúť. Sú ochotné podniknúť riskantnejšie operácie na ázijskom kontinente, aby našli náhradu za ropné rezervy v Amerike a v Severnom mori, kde ťažba dosahuje svoj vrchol. Pritom si neuvedomujú, respektíve ignorujú fakt, že ich prítomnosť narúša krehkú politickú stabilitu.

Čína už udelila niekoľkým zahraničným ropným spoločnostiam povolenie pre ťažbu ropy a zemného plynu. V Juhočínskom mori sa zasa naplno rozbehol rybolov. V roku 1992 čínska rafinéria China National Offshore Corp podpísala zmluvu o spoločnom výskume a ťažbe s Crestone Energy Corp. Zmluva sa týka práve rozporuplnej oblasti súostrovia Spratley. Americko – čínska zmluva rozzúrila Vietnam, ktorý tvrdí, že predmetom zmluvy sa stala oblasť nachádzajúca sa v jeho pobrežnej ekonomickej zóne. Situácia sa vyhrotila v roku 1996, keď Vietnam pripravil niekoľko plánov pre ťažbu ropy v území okupovanom Čínou. Jednalo sa o ostrov Conoco, v ktorom mala začať ťažbu Crestone Energy. Potrebné povolenie získala už v roku 1992 od Číny.

Okrem toho, že Čína udelila povolenia zahraničným ropným spoločnostiam pre ťažbu, v oblasti súostrovia taktiež vedie vojenské cvičenia a buduje námorné loďstvo a letectvo. Financial Times v auguste roku 1996 uviedlo, že Čína zakúpila od Veľkej Británie nový radar. Zariadenie reaguje citlivejšie na anomálie v rádiových vlnách a predstavuje akýsi systém včasného varovania v prípade útoku. Zároveň pomáha lepšie a strategicky rozmiestniť úderné skupiny lodi v Juhočínskom mori. Nehovoriac už o tom, že od susedných štátov ako napríklad Malajzia kupuje ropu pod trhovú cenu. Tým upevňuje svoje postavenie nielen v juhovýchodnej Ázii, ale aj na svetovom trhu ropy. 

Konvencia OSN a Spratleyho ostrovy

Podmienky v deklarácii organizácie ASEAN z roku 1992, ktorá mala ukončiť spor mierovou cestou, porušila Čínska ľudová republika tým, že ešte v tom roku udelila povolenie pre ťažbu ropy a zemného plynu zahraničným firmám. Paradoxne však deklaráciu navrhla a ratifikovala. Ropné spoločnosti začali v oblasti ťažbu v roku 1994. V roku 1995 čínska armáda zničila vojenské zariadenia Filipín a obsadila útesy, ktoré boli dovtedy pod filipínskou vlajkou.

Otázky týkajúce sa teritoriálnej kontroly nad zámorskými územiami a morskými vodami, sú už dlho predmetom medzinárodného práva. Hoci existujú akceptované pravidlá lodnej dopravy a určovania teritoriálnych hraníc v morskej oblasti, dochádza k neustálemu porušovaniu týchto noriem. Príčinou je čoraz väčší význam nerozvinutých (alebo rozvinutých len málo) regiónov s bohatými ložiskami nerastných surovín, kde každý štát sa snaží interpretovať právo suverenity a využívania zdrojov energie takým spôsobom, aby v prvom rade sledoval svoj národný záujem. Podmorská ťažba ropy a zemného plynu v posledných desaťročiach narástla na význame. Geologické výskumy ukazujú, že pod morskou hladinou sa nachádzajú väčšie ložiská minerálov, než nám bolo doteraz známe. Už v roku 1960 Sovietsky zväz rozšíril svoje teritoriálne vody o 12 míľ. Iné štáty požadujú 200 míľovú ekonomickú zónu. Preto Organizácia spojených národov v roku 1982 prijala Konvenciu o morskom práve (ďalej UNCLOS – United Nations Convention of the Law of the Sea). UNCLOS určil pobrežné hranice štátov a založil medzinárodný úrad, ktorého úlohou je dohliadať nad využívaním morského dna mimo teritoriálnych vôd a regulovanie distribúcie produktov získaných z morského dna. Nato, aby vstúpila do platnosti, je potrebná ratifikácia 60 krajín. Zatiaľ Konvenciu ratifikovalo niečo vyše 40 krajín.

Článok 56 obsahuje podmienky určovania ekonomickej zóny, ktorá nemá dosahovať väčšiu vzdialenosť od pobrežia ako 200 námorných míľ. Článok 56 dáva suverénnym štátom výsostné právo výskumu, využívania, zachovávania a regulovania zdrojov živého i neživého pôvodu v rámci ekonomickej zóny. Konvencia však vylučuje z využívania skál a útesov, ktoré sa z geologických alebo iných príčin nedajú obývať. Problém je v práve štátu definovať územie útesom alebo ostrovom. Okrem ekonomickej zóny UNCLOS v článku 77 definuje aj pevninský šelf krajiny ako podmorskú súčasť pobrežnej pevninskej masy štátu. Pritom definícia zahŕňa aj morské dno a pôda pod pevninským šelfom. Hlboké oceánske dno nie je súčasťou kontinentálneho šelfu.

Treťou dôležitou časťou Konvencie je štvrtá hlava, ktorá legalizuje územné nároky štátov Brunej, Malajzia a Filipíny. Oprávnenia sa neopierajú o historické aspekty, ale o zásadu proximity. Číne a Tajwanu preto nezostáva nič iné ako sa pokúsiť o vojenskú okupáciu ostrovov, pretože od roku 1982 je im znemožnené vyhrať arbitrážne konanie na základe implementácie historických aspektov do prípadu.

V máji 1996 čínsky parlament prijal rezolúciu schvaľujúcu Konvenciu o morskom práve. Avšak vláda Konvenciu stále neratifikovala. Čína by sa tak zaviazala nerozširovať svoju ekonomickú zónu na plánovaných 340 km.

Okrem UNCLOS by sa mohol pokúsiť nájsť mierové riešenie aj Medzinárodný súdny dvor. Bohužiaľ k tomu, aby sa dostal prípad pred súd, ktorý by vydal záväzné rozhodnutie, je potrebný súhlas sporných strán. James Kiras tvrdí, že Čína v žiadnom prípade nebude súhlasiť s tým, aby prijala vyšetrovaciu komisiu, ktorá by prípad spracovala a poslala ďalej na súdne pojednávanie. Postavila sa proti súdnej arbitráži, pričom na to má pravdepodobne štyri pádne dôvody: 

  1. úbytok zdrojov nerastných surovín vo vlastnom území;
  2. rast populácie;
  3. ašpirácie na post námornej veľmoci v regióne;
  4. rozšírenie teritória ďaleko za limity stanovené v normách medzinárodného morského práva; 

Ali Alatas, bývalý minister zahraničných vecí Indonézie a od roku 2003 mimoriadny vyslanec OSN, predpokladá, že existuje jediná možnosť, ako spor o Spratleyho ostrovy vyriešiť bez toho, aby došlo k regionálnej vojne. Riešením je podľa neho poradné alebo polooficiálne diskusné fórum na medzivládnej úrovni. Čínska ľudovodemokratická republika ale odmieta aj túto možnosť – radšej získava teritóriá prostredníctvom vojenských prostriedkov ako diplomatickými rokovaniami. Stačí snáď spomenúť zabratie Paracelských ostrovov v roku 1974 a Johnsonovho útesu v roku 1988, ktoré patrili Vietnamu. Vláda Čínskej ľudovej republiky ignoruje aj odporúčania Regionálneho fóra ASEANu a zdôrazňuje, že Regionálne fórum má slúžiť na výmenu názorov, nie na vedenie rokovaní, kde sa prijímajú záväzné závery.

Na zmierenie vyzval krajiny aj člen Programu pre medzinárodnú ekonomiku a politiku Mark Valencia. Politický komentátor a analytik zameraný na regióny Ázie si myslí, že Čína a Tajwan by mali pristúpiť na režim spolupráce a nechať bokom svoje historické rozdiely a územné požiadavky v prospech 51 percentného spoločného vlastníctva ostrovov. Ostatné územie by sa stalo demilitarizovanou zónou. Valencia priznáva, že spolupráca v rámci ASEAN nie je dokonalá. Rysuje sa však riešenie, ktoré je potrebné vziať do úvahy. Inak hrozí uviaznutie už beztak chatrných diplomatických vzťahov medzi spornými stranami na bode mrazu, čo by malo za následok totálne zastavenie rozvoja regionálnych vzťahov a anulovanie zmluvy o vzájomnej bezpečnosti (okrem iného aj boja proti pirátstvu) a možno aj vypuknutie vojenského konfliktu.

Na záver tejto analýzy uvádzam výsledok volieb týkajúcich sa rozdelenia územia súostrovia Spratley, v ktorých hlasovali ázijské obchodné spoločnosti. Voľby boli dobrovoľné a samozrejme ich výsledok je irelevantný. Uskutočnili 7. novembra 1996 a rozhodli takto:

Podľa obchodníkov a ekonómov majú najväčšie právo na využívanie ostrovov Filipíny, v ich prospech hlasovalo 47,6 % obchodníkov. Čína získala 24,1% hlasov, Vietnam 13,9%, Malajzia 9,6%, Tajwan 3,6% a na poslednom mieste sa umiestnil Brunej s 1,2%.

Aký účinok napokon budú mať dôsledky udalostí v súostroví Spratley, sa môžeme len domnievať. Isté je, že minimálne ovplyvnia ropný priemysel na celom svete. Výsledok krízy bude mať ďalekosiahly dopad nielen na budúci vývoj ekonomiky, stabilného obchodu a na prijímanie bezpečnostných opatrení v celej juhovýchodnej Ázii, ale aj na právo suverenity tak, ako ho definuje medzinárodné právo a predovšetkým na ceny ropy a palív vo svete a na celkový obchod s nerastnými surovinami.

Bc. Marianna Kyselová
Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov UMB
Banská Bystrica
Literatúra:
www.southchinasea.org/docs/Swanstrom.pdf
www.journals.cambridge.org
www.encyclopedia.com
www.american.edu
www.ciaonet.org
www.paracelspratlyislands.blogspot.com
www.hampshireflag.co.uk
www.strom.clemson.edu/opinion/whitehurst/chinamissile.pdf
www.geocities.com/ccparty2002/strategic_competitor.html
jcr.sagepub.com/cgi/reprint/46/6/829.pdf
www.clingendael.nl/publications/1996/19960000_cru_paper.pdf
www.hiik.de/konfliktbarometer/pdf/ConflictBarometer_2004.pdf
www.asiafinest.com
www.fas.org
www.didyouknow.cd/story/disputes.htm
www.lib.pdx.edu/resources/maps/f_cia.html
Autor : Marianna Kyselová / Marianna Kyselova 🕔13.03.2008 📕12.304

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře