Frederick C. Blesse

Autor : stevosk 🕔02.12.2007 📕12.365

Detstvo

Frederick C. Blesse sa narodil 21. augusta 1921 v zóne Panamského prielivu. Jeho otec bol vojenský lekár. Od roku 1926 pôsobil ako inštruktor v škole pre armádnych medikov Carlisle Barraks v Pensilvánii. Tu Frederick prežil krásne detstvo, tu prvý krát ako malý capart vďaka otcovi pričuchol milovanému golfu a tu získal aj celoživotnú prezývku. Veľmi rád sa obúval do veľkých otcových topánok a tak naňho rodičia úsmevne volali: „Á, už zase prichádzajú topánky.“ (anglicky Boots).


Brigádny generál Frederick Arthur Blesse (Bootsov otec)

V roku 1930 sa rodina sťahuje do Fort Leavenworth v Kansase. Rodina tu zažila tragédiu, keď krátko po príchode zomiera Frederickovi mama. Život v armáde bolo stále sťahovanie a tak sa v roku 1932 Boots, jeho otec a dve sestry sťahujú do Washington D.C. Tu v rámci športových aktivít na škole veľa plával, hrával golf a baseball. Štúdium skôr zanedbával. V roku 1936 sa jeho otec znovu žení a skoro na to sa celá rodina sťahuje na Filipíny. Manila bolo v tom čase krásne mesto so širokými ulicami a peknými domami, ale ako ju človek opustil videl naozajstné Filipíny t.j. prašné cesty a chatrče. Boots sa tu zdokonalil v golfe natoľko, že bol vybraný do exibičného zápasu s vtedy slávnym profesionálom Gene Sarazenom. Po zápase si ho Gene zastavil a spýtal čo mieni v ďalšom živote robiť. Boots po pravde odpovedal že sa nevie rozhodnúť medzi kariérov armádneho pilota a profesionálneho golfistu. Sarazen mu odpovedal: „Keď by si začal hrať golf profesionálne, tak by si zistil že je tu dosť dobrých chlapcov. A keby si chcel z toho naozaj vyžiť musel by si vyhrávať. A v takej chvíli stratí táto hra veľa z lesku. Ja na tvojom nieste by som šiel na West Point. Využi golf skôr na oddych a vytváranie kontaktov.“

Bootsi si zobral jeho radu k srdcu a stal sa vynikajúcim pilotom, pričom láska ku golfu mu zostala do dnes. V tom období prežil Boots aj prvú sexuálnu skúsenosť. Nedaleko ich domu býval pilot so sexy manželkou menom Paula. Keďže 16-ročnému chalanovi sa hormóny búria a Paula prejavila záujem, bol z toho menší problém. Otec mu vtedy riadne dohovoril, nakoľko ho videl zoskakovať z balkóna susedov. Našťastie všetko nakoniec prešlo bez povšimnutia a Boots sa potom venoval rovesníčkam. Napriek tomu do problémov kvôli opačnému pohlaviu sa dostával aj neskôr. Otec sa vtedy stal súčasťou štábu generála McArthura, nakoľko Dwight Eisenhower si ho vybral ako poradcu pre zdravotníctvo. V roku 1939 Bootsi odišiel na prípravku do West Pointu do San Francisca.


Boots ako kadet vo West Point

Roky učenia

Hoc sa človek učí po celý život, najviac asi v čase vysokej školi. Boots bol vždy výborný športovec, ale štúdium mu veľmi nevoňalo. Na prípravke sa to však už inak nedalo a Boots prvý krát v živote makal ako šroub. Aké bolo jeho prekvapenie, keď nakoniec neprešiel fyziologickými testami vďaka menšej škvrne na pľúcach. Preto začal Boots študovať na univerzite v Denveri. Vďaka zmene predpisov a otcovim kontaktom sa však predsa len v roku 1941 dostáva na vysnívaný West Point. Hoc mu problémy robila chémia a matematika, nakoniec Boots prešiel nástrahami štúdia a 1. Apríla 1944 nastupuje do základného pilotného výcviku do Pine Bluff v Arkansase. Jeho otec sa medzi tým stal náčelníkom zdravotnej služby generála Eisenhowera v Afrike. Základný letecký výcvik prebiehal na lietadlách Fairchild PT-19.


Fairchild PT-19

Na svoj prvý samostatný let si Boots vzpomína takto: „Celý čas sa na škole tešíte na túto chvíľu, ale keď vám nechajú celé lietadlo bez inštruktora, ruky sa poriadne potia. Varovali ma pred dierou na konci pristávacej dráhy a tak som si pri vzlete opakoval nezabudni na tú kaluž. Po pár okruhoch som zvolil nácvik pristátia. Pristátie bolo krásne mäkučké a ja v tej radosti aký som len dobrý, som na kaluž úplne zabudol. Samozrejme že som v nej zaparkoval. Ešte 6 týždňov si zo mňa všetci uťahovali, že som kalužový Blesse.“


Marty Brewer, Frederick Blesse, Bob Stickman
na pokračovacom leteckom výcviku v Stewart Field

Pokračovací výcvik absolvoval na Stewart Field v New Yorku. Prebiehal na lietadlách AT-6. Tu sa cvičilo i nočné lietanie podľa prístrojov a Boots skoro zomrel. Pri obhliadke pred letom bol na letisku veľký rámus a tma ako v rohu. Bootsi prešiel od chvostu pod krídlo a na chvíľu sa zastavil. Tá chvíľa mu zachránila život, inštruktor pridal plyn a z výfukov vyšľahli plamene. Bootsi konečne čosi uvidel. Nakoľko vrtuľa stále bežala, bolo veľkým šťastím že nešiel ďalej, lebo by bol rozsekaný. Od kedy opustil Filipíny sa jeho sestry vydali a ich manželia odišli do vojny. V tom čase (1945) boli vojnoví zajatci (jeden bol zostrelený s B-17 nad Nemeckom, druhý bol zajatcom na Filipínach). A tak ani Boots nechcel zostať pozadu. Rovnako ako všetci absolventi sa tešil na skorý príchod na bojisko. Predtým však prebiehalo precvičenia na viacero typov. Najprv bolo treba zvládnuť P-40. Vtedy slávne, ale už zastarané lietadlo. V roku 1945 sa s takýmto výcvikom nikto dlho nepáral. Dali vám do ruky príručku večer si pozri, ráno letíš. Na P-40 si Boots zalietal asi 20 letových hodín a už sa balil k RTU na preškolenia na P-51.

Lenže vojna skončila. Armáda mala 50 000 pilotov a to je v časoch mieru príliš veľa. Na základni Dale Mabry Field, kde malo prebehnúť preškolenie riadne upadala morálka. Všetci piloti boli v klube plnom striptérok, bezpečnostné predpisy nikoho nevzrušovali a hlavne sa nelietalo. Našťastie "mladích" prevelili do George, kde mali byť prelietavané lietadlá do šrotu resp. uskladnenie. Tu sa Boots preškolil na P-51 naozaj zvláštnym spôsobom. „V jeden piatok priletel na letisko mladý major na P-51. Dal som mu informácie a spola zo žartu som sa spýtal, či si môžem na jeho Mustangu zalietať. Ak bude v nedeľu plne natankovaný a prichystaný tak v pohode, odpovedal. Ale ešte som na ňom nelietal. To nič príručka je pod sedadlom. Tak som v piatok a v sobotu nalietal na mustangu 5 letových hodín a bol som preškolený.“ Po pár týždňoch boli "mladí" opäť prevelený na malé letisko do Salt Lake City, kde stáli opustené spojovacie lietadlá Stinson L-5 Sentinel. Tak sa precvičili aj na ne. Ani tu sa Boots neohrial dlho a v zime 1946 odplával na Filipíny.

Tu si bol pozrieť miesta jeho detsva a naskytol sa mu smutný pohľad na to čo zničila vojna. Pilotov tu pridelili do troch skupín, pričom prvá odletela do Japonska lietať na P-51, druhá na Okinawu na P-47 a tretia zostala na Filipínach. Boots zamieril na Okinawu spoznať lietanie na P-47. Okinawa v roku 1946 to bol úplne rozbitý ostrov. Nestála tam jedna kamenná budova, v jaskyniach sa občas ešte ukrývali zabudnutí japonskí vojaci, ktorý koniec vojny nepostrehli a všade bol kopec mín. Mladí piloti si však hlavu nelámeli a zábavu si našli aj na základni v Yontaanu. Všade bol prebytok vojnového materiálu. Ak sa pokazil Jeep, tak zostal stáť kde sa pokazil a zo skladu sa vybral iný. Neskôr keď bolo všade plno haraburdia, sa odtiahli na odkladisko. Naši mladí piloti tak získali jeep iba s pokazeným palivovým čerpadlom, ktorý hneď na to opravili. Podobne získali 14 metrový záchranný čln, ktorí zrenovovali a za bednu whisky doň získali od námorníkov fungl nový dieselový motor. Ďalšou zábavkou bola motorka, na ktorej sa všetci aspoň raz riadne vyrúbali, ale okrem ľahších zranení našťastie prežili.

Okrem toho konečne začali lietať. Že to nebola zrovna sranda o tom svedčí viacero smrteľných havárií. Lietadlá P-47 boli od skončenia vojny nepoužívané a tak spuchli tesnenia, hadice prepúšťali, hydraulika štrajkovala. Ostatne počas jedného z prvých letov Bootsimu vysadil motor a ledva sa doplazil nad krátku pristávaciu dráhu na ostrove. Pri jednom z ďalších letov mu zase pri pretočení lietadla natiekol na hlavu benzín, zachvíľu sa mu prevaľoval v kabíne a Boots pristával s lietadlom tak jemne ako s motýľom. Inokedy zase pocítil zvláštne správanie P-47 pri strmhlavom lete. Thunderbolt totiž pri vyberaní strmhlavého letu potreboval pridať plyn, Boots to však netušil. A tak keď knipel nezaberal, ubral plyn lenže nos lietadla sa sklopil ešte viac. Boots potom s vypätím všetkých síl lietadlo vyrovnal tak 30 metrov nad hladinou. Technika bola celý čas viacmenej v žalostnom stave a tak keď organizovali nácvik bombardovania Boots sa predsa len vykúpal. Asi vo výške 400 metrov mu skapal motor. Pokúsil sa vystúpať vyššie, ale P-47 nebola žiadny vetroň, bez motora išla rýchlo k zemi. Boots odsunul kryt a už bol vonku, keď zistil že ho čosi drží. Rýchlo naspäť odpojiť hadicu s kyslíkom a zase preč. Keď zatiahol lanko padáku už padol na hladinu. Miestny rybár, ktorý ho asi o 15 minút vylovil mu tvrdil, že dopadol do vody skôr ako sa mu otvoril padák. Boots mal šťastie v nešťastí a nič sa mu nestalo. Viacerí z jeho priateľov to šťastie nemali. Napr. spolubývajúci John Noble sa zabil v cvičnom súbojis s P-61. Tá mala menší polomer výkrutu ako P-47N a John v príliš utiahnutej zatáčke padol do vývrtky. Celkovo z 19 pilotov štyria vyskakovali z lietadla jeden krát, traja dvakrát a jeden dokonca tri krát. Ten potom čo mu P-47 vybuchla vo výške 5500 metrov nahnevaný zahlásil: „Blbé stíhačky, toto bola posledná kvapka, odchádzam na B-17“.


Republic P-47N
(Boots na nej lietal v rokoch 1946-47 na Okinawe v rámci 1. squadron 413. Group)

V lete 1947 presunuli letku na letisko Naha. Chlapci opäť nelenili a poriadne sa zabydleli. Za pár flašiek Whisky získali starý domček SeeBee a na valniku si ho doviezli na kopček nad letiskom. Zo smetiska vyhrabali a opravili chladničku, gramofón a z prídavnej nádrže P-47 si vyrobili sprchu. Proste idylka až na množstvo myší všade okolo. Pred kocom turnusu sa naskytla možnosť preškoliť sa na prúdové P-80. Lenže tí ktorí sa chceli preškoliť, boli požiadaný predĺžiť si turnus o 3 mesiace. Väčšine sa nechcelo stráviť s myšami ďalších 5 mesiacov a tak sa nezapísali. Boots sa zapísal a mal šťastie. Dva mesiace sa cvičili, kým ostatní iba zaháľali. Deň po ich odchode sa ich veliteľ spýtal, či neľutujú. Všetci povedali že nie. Nakoniec vysvitlo, že veliteĺ ich hlavne skúšal kto ako túži lietať na rúrach. A tak sa Boots dostal naspäť do štátov lietadlom oveľa skôr ako tí čo nepodpísali (ostatní totiž odplávali nákladnou loďou). A nadôvažok bol odvelený k elitnému 56. fighter group v Michigene, ktorý lietal na novučičkých P-80. Tu sa stretol s takými esami ako Gabby Gabreski, Dave Schiling, Bill Whisner, Bill Shomo, Frank Klibbe a ďalší.

Pokračovanie: Ako som sa stal Esom

Zdroj text:
Pozor na šesté, Revi, 1995
Zdroj technika:
http://en.wikipedia.org/wiki/Fairchild_PT-19 ,
http://en.wikipedia.org/wiki/P-47_Thunderbolt
Autor : stevosk 🕔02.12.2007 📕12.365

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře