Zhrdzavená legenda „Železného kapitána“ - 1. diel

Autor : PhDr. Tomáš Klubert / Tomáš Klubert 🕔27.11.2007 📕32.421

V piatom zväzku normalizačných Dejín SNP môžeme pod heslom Stanek, Ján Juraj, nájsť tieto údaje: „…dôstojník. Roku 1931 – 1944 príslušník československej a slovenskej armády, po oslobodení ČSĽA, 1951 v hodnosti plukovníka generálneho štábu preradený do zálohy, od 1951 robotník. Člen KSČ od 1945. Roku 1939 sa zapojil do ilegálneho protifašistického odboja, spolupracoval s občianskou odbojovou skupinou v Trenčíne a s Flórou v Bratislave a ako prednosta spravodajského oddelenia Ministerstva národnej obrany s Vojenským ústredím SNR. Po vypuknutí SNP veliteľ obranného úseku Plesnivec Druhej taktickej skupiny 1. československej armády na Slovensku. Za vedenie protiútoku a oslobodenie Telgártu nazvaný Železným kapitánom. Po prechode SNP do hôr veliteľ 3. práporu 2. československej paradesantnej brigády v ZSSR v Nízkych Tatrách. Dňa 26.decembra 1944 ho ťažko raneného v priestore Veľkého boku zajali príslušníci protipartizánskeho oddielu Edelweiss. Väznený v Banskej Bystrici a Bratislave, od 18. januára 1945 na Gestape v Berlíne, odsúdený na trest smrti, potom väznený v koncentračných táboroch v Nemecku. Vyznamenaný Československým vojenským krížom 1939 (štyrikrát), Za chrabrosť (1944, 1946), Radom SNP I. triedy (1946), Za Pobedu nad Germanijej (1946) a viacerými československými i zahraničnými radmi a medailami.[1]

Nezainteresovaný laik musí po prečítaní týchto riadkov usúdiť, že Stanek bol odbojárom každým kúskom tela. Hrdinsky bojoval proti nacizmu a klérofašizmu za svetlé zajtrajšky, až napokon nejakým nedopatrením skončil pri lopate. Šesťdesiate roky a predovšetkým obdobie tzv. normalizácie však priniesli „Železnému kapitánovi“ slávnu rehabilitáciu. Stanek mohol spisovať obsiahle pamäte,[2] poskytoval rozhovory pre noviny a rozhlas. Korunu všetkému nasadila Československá televízia, ktorá pri príležitosti 40. výročia SNP nakrútila výpravný seriál Povstalecká história. „Železný kapitán“ v ňom vystupuje ako dokonalý akčný hrdina.[3] Oslavné tirády na Staneka neprestali ani po páde komunistického režimu. Obzvlášť v tom vyniká Dr. Ladislav Takáč v publikácii Nezabudnite na Telgárt z roku 1992.[4] Je príznačné, že autorovo rozprávanie začína 1. septembra 1944, keď „horlivý antifašista“ Stanek odchádza do Banskej Bystrice, aby so zbraňou v ruke bojoval proti nemeckým okupantom. O tom, čo robil predtým, Takáč cudne mlčí. Určite vedel prečo. Už dva roky predtým totiž vyšla kniha Jozefa Jablonického Povstanie bez legiend,[5] kde je Stanekova osoba prezentovaná v podstatne odlišnom svetle. Dr. Jablonický totiž nevychádzal z normalizačných táranín „Železného kapitána“, ale z autentických dokumentov a z obsiahlych Stanekových výpovedí na Hlavnom úrade ríšskej bezpečnosti (RSHA) v Berlíne.[6] Legendy však majú veľmi tuhý koreň. V roku 2002 bol na internete zverejnený krátky príspevok publicistu Milana Stehlíka „Horehronskú obec Telgárt doposiaľ nazývajú slovenským Stalingradom“, s podtitulom „Osudy Železného kapitána“.[7] Čitateľ v ňom nájde prakticky to isté, čo o dve desaťročia skôr spísal autorský kolektív súdruha akademika Viliama Plevzu. Jediným spestrením je Stehlíkova lamentácia nad ústrkmi, ktorými zaslúžilého odbojára Staneka „odmenili“ zlí komunisti. Je preto najvyšší čas, aby boli definitívne vyvrátené všetky výmysly „Železného kapitána“, ktoré dodnes rozširujú jeho naivní obdivovatelia. Predovšetkým treba uviesť na správnu mieru Stanekove pôsobenie v československej a slovenskej armáde, v odboji a predovšetkým počas SNP, hoci táto tematika – obzvlášť boje pri Telgárte – si bude vyžadovať oveľa podrobnejšie spracovanie.

Ján Juraj Stanek sa narodil 4. júna 1909 v obci Hrušovany pri Topoľčanoch v evanjelickej železničiarskej rodine. O dva mesiace neskôr bol jeho otec preložený do Viedne, kde malý Ján absolvoval štyri triedy nemeckej obecnej školy. Po návrate na Slovensko v roku 1919 začal navštevovať gymnázium v Nových Zámkoch, z ktorého po čase prestúpil na gymnázium v Nitre.[8] Už počas dospievania sa u Staneka prejavili sklony k surovosti, nezodpovednosti a dobrodružnému spôsobu života. V roku 1927, keď bol študentom šiestej triedy nitrianskeho gymnázia (z čoho vyplýva, že musel dvakrát prepadnúť), dal facku svojmu profesorovi. Zo strachu pred trestom utiekol do Francúzska a nechal sa zverbovať do cudzineckej légie. Slúžil v 4.pešom pluku,[9] ktorý bol v medzivojnovom nasadený na území dnešného Maroka, kde prebiehali boje so vzbúrenými berberskými kmeňmi.[10] Stanek však v légii dlho nevydržal a po čase spolu s dvomi ďalšími mužmi dezertoval. Začiatkom roka 1929 bol už opäť doma v Nitre.[11] Prišiel v pravý čas, pretože zakrátko dostal predvolanie, aby sa 20. marca 1929 dostavil na odvod do Československej armády (ČSA). Správa odvodovej komisie uvádza, že Ján Juraj Stanek ovláda slovom a písmom slovenský, maďarský a nemecký jazyk. Je vysoký 181,5 cm, má svetlé vlasy a obočie, modré oči, špicatý nos, súmerné ústa, guľatú bradu a podlhovastú tvár. Zvláštne schopnosti: plavec. Záverečné konštatovanie komisie znelo: „Schopen bez vady. Odveden.[12] A tak 1. októbra 1929 nastupuje vojak Stanek k pešiemu pluku 21 „maršala Focha“ v Čáslavi.

Po absolvovaní prezenčnej služby sa rozhodol zotrvať v armáde ešte jeden rok v hodnosti ďalejslúžiaceho desiatnika. Je celkom isté, že ho k tomu neviedla láska k uniforme, ale prezieravosť. Bezplatné ubytovanie, strava a odev neboli v čase vrcholiacej hospodárskej krízy a obrovskej nezamestnanosti na zahodenie. Nebol koniec koncov jediný. Takýmto spôsobom riešili svoje existenčné ťažkosti mnohí mladí chlapci vtedy aj dnes. Dňa 31. marca 1931 odvelili Staneka do Nitry k pešiemu pluku 7 „Tatranskému“, kde si 1. apríla 1933 už ako čatár službu v armáde znovu predĺžil o 12 mesiacov.[13] Popritom v rokoch 1931 – 1933 diaľkovo absolvoval súkromnú hospodársku akadémiu v Prahe.[14] Maturitné vysvedčenie znamenalo pre Staneka vstupenku na Vojenskú akadémiu v Hraniciach na Morave. Jeho spolužiak Ján Straka (švagor Ferdinanda Čatloša) vo svojich memoároch uviedol, že v Hraniciach s nimi študoval nejaký Martinko, ktorý Stanekovi odmietal podať ruku. Ako dôvod udával, že obaja slúžili vo francúzskej cudzineckej légii a on ho vtedy zradil, hoci neuviedol akým spôsobom. Túto záhadu pomáha objasniť ďalšia Strakova spomienka. V roku 1935 bol Stanek na nádvorí vojenskej akadémie dekorovaný radom od marockého sultána za obranu nejakej pevnosti v púšti.[15] Je pochopiteľne absurdné, aby vznešený severoafrický panovník udeľoval medailu bezvýznamnému dezertérovi. Natíska sa jediné vysvetlenie. Pokiaľ chcel zbehnutý legionár v Maroku prežiť, musel mať pomocníkov z „vonku“, alebo sa pridať k berberským vzbúrencom.[16] To, že by Stanek a jeho dvaja kumpáni mali nejakých dôverníkov medzi domorodcami považujem za vylúčené. Nepochybne sa zapojili do boja proti svojim bývalým druhom v zbrani a „marocký sultán“ bol v skutočnosti niektorým z vplyvných berberských náčelníkov, ktorí po potlačení protifrancúzskeho povstania žili v zahraničnom exile. Martinkove slová o Stanekovej zrade tak nadobúdajú jasný zmysel.

So štúdiom „Železného kapitána“ v Hraniciach je spojená ešte jedna kuriozita. M. Stehlík uviedol, že práve tam po prvýkrát stretol neskoršieho veliteľa povstaleckej armády Jána Goliana, ale lepšie ho spoznal až roku 1933, keď obaja slúžili v Trenčíne. Naproti tomu Stanek v Berlíne vypovedal, že Goliana „počas svojho pôsobenia v československej armáde nepoznal. Zoznámili sme sa v roku 1939 a zúčastnili sme sa na poľskom ťažení v štábe 1. divízie. V nasledujúcom období sme sa viackrát stretli, zvlášť v období od apríla do júna 1943, keď sme boli denne v služobnom styku.[17] Kde je teda pravda? Faktom je, že Golian absolvoval akadémiu v Hraniciach už v roku 1927,[18] čiže dávno pred Stanekovým príchodom. Skutočne sa spoznali v Trenčíne, ale „Železný kapitán“ tam začal slúžiť až v lete 1939. Táto poznámka je dôležitá z toho dôvodu, že poukazuje na nespoľahlivosť povojnových spomienok „Železného kapitána“ a zvyšuje dôvryhodnosť údajov, ktoré spontánne poskytol pracovníkom RSHA.[19]

Po vyradení z vojenskej akadémie bol Stanek 1. júla 1935 vymenovaný za poručíka pechoty. Súčasne prijal záväzok k šesťročnej službe v armáde s nástupným platom 13 800 Kč ročne, ku ktorému sa priratúval mesačný príspevok na osobný výstroj vo výške 50 Kč. Od 2. júla 1935 až do zániku ČSR pôsobil ako veliteľ čaty a neskôr roty v benešovskom pešom pluku 48 „Jugoslávie“.[20] Za celú tú dobu nebol povýšený. Ťažko povedať, či sa tak stalo vzhľadom k jeho odmietavému vzťahu k čechoslovakistickej ideológii (ako tvrdil v roku 1945 nemeckým vyšetrovateľom), alebo z iných dôvodov. Zvrat v Stanekovom živote nastal po rozpade československého štátu. 15. marca 1939 vstúpil do slovenskej armády a vzhľadom k nedostatku profesionálnych dôstojníkov zaznamenal raketový služobný postup. Znalosť cudzích jazykov mu zabezpečila, že bol zaradený na spravodajské oddelenie veliteľstva VI. armádneho zboru v Spišskej Novej Vsi. V tejto funkcii sa v dňoch 21. marca až 4. apríla 1939 zúčastnil bojov s Maďarmi na východnej hranici. 15. mája 1939 bol Stanek preložený na spravodajské oddelenie veliteľstva 3. pešej divízie v Prešove a o päť dní neskôr ho povýšili na nadporučíka. Ani na tomto poste sa však dlho nezohrial. Už 31. júla 1939 bol totiž vymenovaný za vedúceho spravodajského oddelenia pri veliteľstve 1. pešej divízie v Trenčíne, s ktorou absolvoval ťaženie proti Poľsku.[21] Dňa 15. februára 1940 prijali snaživého Staneka na Vysokú vojennú školu v Bratislave a 1. februára 1941 ho povýšili na stotníka s ročnou mzdou vo výške 17 400 Ks.[22] K tomuto obdobiu sa viaže príhoda, dokazujúca, že statočnosť „Železného kapitána“ mala svoje hranice. Vojenskí vysokoškoláci sa popri teoretickom štúdiu zúčastňovali na praktickom výcviku s rôznymi druhmi bojovej techniky. V rámci leteckého kurzu mali strieľať zo zadného guľometu pozorovacieho lietadla na „útočiacu“ stíhačku. Všetci úlohu splnili, až na Staneka, ktorý mal taký strach, že sa guľometu ani nedotkol.[23]

Keď vypukla vojna so Sovietskym zväzom, odišiel Stanek na front ako príslušník spravodajského oddelenia poľného veliteľstva slovenskej armády. Dlho tam nepobudol. Po reorganizácii slovenskej armádnej skupiny v ZSSR sa 12. augusta 1941 vrátil na Vysokú vojennú školu,[24] ktorú ukončil zložením záverečných skúšok 14. februára 1942.[25] Krátko nato boli čerství absolventi vyslaní do priestoru Charkova, kde slúžili ako styční dôstojníci v štábnych jednotkách nemeckej 6. armády.[26] Stanek pôsobil od 1. marca 1942 pri 134. pešom pluku 44. pešej divízie, odkiaľ bol nasledujúci mesiac preložený na veliteľstvo 297. pešej divízie. Do vlasti sa vrátil koncom mája 1942.[27] Svojim kolegom sa potom chválil, ako učil neschopných Nemcov získavať informácie od sovietskych zajatcov, ktorí odmietali vypovedať. Stačilo im vložiť medzi prsty hrubú ceruzku a poriadne pritlačiť.[28] Po príchode do Bratislavy bol Stanek 1. júna 1942 pridelený na spravodajské oddelenie Ministerstva národnej obrany (MNO). O tri mesiace neskôr znovu odišiel na front, tentoraz ako prednosta spravodajského oddelenia Rýchlej divízie (RD). V tejto funkcii bol 1. januára 1943 preložený do skupiny dôstojníkov generálneho štábu (gšt.).[29] Obdobie Stanekovej služby v RD je spojené s ďalšou rozšírenou legendou. Konkrétne s tou, že spoločne s veliteľom divízie generálom Štefanom Jurechom, náčelníkom štábu stotníkom gšt. Štefanom Murgašom a ďalšími dôstojníkmi organizoval prechod slovenských jednotiek na sovietsku stranu. Za hlavný dôkaz Stanekovej účasti na tejto akcii sa považuje jeho správa o ilegálnej činnosti z roku 1946, v ktorej uviedol, že „v polovici decembra 1942 začali sme všetci, stúpenci československej myšlienky ... pripravovať prechod slovenskej divízie na sovietsku stranu.[30] V roku 1985 Stanek dokonca tvrdil, že sa v rámci organizácie prechodu RD neraz stretol so zástupcom politického oddelenia sovietskej 18. armády plukovníkom Kabušom.[31] Na týchto Stanekových výrokoch je pravdivé len toľko, že na prelome rokov 1942/1943 slúžil v RD. Jurech nemohol jeho lži o ilegálnej činnosti vyvrátiť, pretože bol po smrti, a Murgašovo mlčanie si „Železný kapitán“ vynútil surovými vyhrážkami.[32] Do ríše rozprávok treba odkázať i Stanekove schôdzky s politrukom Kabušom. Gen. Jurech poveril kontaktom so sovietskou stranou des. V. Šedíka a npor. G. Donovala. Stanek frontovú líniu nikdy neprekročil a predstava, že by za ním chodieval vysoký sovietsky dôstojník, je vyslovene smiešna. Skutky „Železného kapitána“ v dobe jeho služby na severnom Kaukaze nemali s odbojovou činnosťou nič spoločné. Bývalí príslušníci RD, ktorí si neželali byť menovaní, spomínali, že Stanek osobne mučil zajatých červenoarmejcov a partizánov.[33] Vzhľadom k jeho predchádzajúcemu pôsobeniu v nemeckej 6. armáde sú tieto údaje nepochybne pravdivé a spotreba ceruziek na spravodajskom oddelení RD bola určite veľmi vysoká.

Po ústupe RD na Krym sa Stanek 1. júna 1943 vrátil na Slovensko. Vo vlasti bol privítaný ako vojnový hrdina a jeho portrét zdobil celú titulnú stranu časopisu Slovenské vojsko z 1. augusta 1943.[34] S takouto skvelou reputáciou mal otvorenú cestu k ďalším úspechom v profesionálnom i osobnom živote. Obdržal rad vysokých slovenských a nemeckých medailí, 10. augusta 1943 sa oženil s vdovou Annou Zemanovou a 1. októbra 1943 bol ustanovený za prednostu spravodajského oddelenia na MNO. K tejto funkcii prislúchal ročný plat 19 200 Ks, ku ktorému dostával mesačnú rentu za vyznamenania vo výške 125 Ks.[35] Počas vypočúvania v Berlíne Stanek vyšetrovateľom z RSHA povedal, že spravodajské oddelenie MNO bolo v dobe jeho nástupu do funkcie v katastrofálnom stave. „Dôstojníci sa starali o všetko ostatné okrem protišpionážnej služby. Obmedzovali sa hlavne na pozorovanie dôstojníkov, ktorí mali rozvrátené rodinné pomery…“ Ďalej uviedol, že spravodajské oddelenie radikálne zreorganizoval, pričom sa zameral na výstavbu agentúrnej siete proti Maďarsku a jeho agentom na Slovensku. Sledoval aj ďalšie protištátne skupiny (československú, komunistickú, panslavistickú a partizánsku), ale výsledky vyšetrovania boli veľmi skromné. Z podvratnej činnosti sa nepodarilo usvedčiť ani notorického alkoholika pplk. Mirka Vesela, o ktorom sa všeobecne vedelo, že udržuje spojenie s emigrantskými kruhmi v Londýne.[36] Nebolo to však spôsobené neschopnosťou šéfa spravodajského oddelenia. Stanek totiž Nemcom zamlčal, že sa v tomto období začal sám angažovať v odboji. Po Stalingrade, Kursku a talianskej kapitulácii nemohol žiadny triezvo zmýšľajúci človek pochybovať o blížiacom sa konci Tretej ríše. Vyšetrovateľom z RSHA o tom povedal: „V prvých rokoch vojny som bol na 100 % presvedčený o víťazstve Nemecka. Tento názor prevládal v slovenských politických a vojenských kruhoch. Bol rozšírený všeobecný názor, že v prípade víťazstva Nemecka bude Slovensko ďalej existovať a spieť k lepšej budúcnosti. V priebehu pôsobenia nepriateľskej propagandy a v dôsledku porážok na všetkých frontoch, odpadnutia spojencov a atentátu na vodcu som dospel k presvedčeniu, že Nemecko naďalej nemôže úspešne viesť vojnu.[37]

Stanek nemohol od budúcnosti očakávať nič dobré, ale na rozdiel od iných zaslúžilých bojovníkov proti boľševizmu mal šťastie, že zastával vysokú funkciu na MNO. Vďaka tomu sa stal zaujímavým pre odbojovú skupinu Flóra, ktorá s ním nadviazala kontakt prostredníctvom učiteľa Jána Kudlu z Trenčína. Stanekovou úlohou bolo podávať správy o stave slovenskej armády, politickom zmýšľaní dôstojníkov apod. Niekoľkokrát sa zúčastnil na konšpiračných poradách s pplk. gšt. Jánom Golianom, pplk. Mirkom Veselom, pplk. MVDr. Mikulášom Ferjenčíkom a pplk. Deziderom Kiššom-Kalinom, ktoré sa konali v bratislavskom byte posledne menovaného, alebo u úradníka Alojza Štvána.[38] Dôvera odbojárov k Stanekovej osobe však mala isté hranice. Neoboznámili ho s existenciou ilegálneho Vojenského ústredia () a to, že Golian bol hlavným organizátorom povstania, sa „Železný kapitán“ dozvedel až po jeho vypuknutí.[39] Stanek si svoju budúcnosť nepoistil len členstvom vo Flóre. Jeho ďalším želiezkom v ohni bol minister národnej obrany gen. Ferdinand Čatloš, ktorý od konca rok 1943 pracoval na organizácii štátneho prevratu, aby Slovensku zaistil miesto v tábore Spojencov. V tejto súvislosti dal Stanekovi 12. júla 1944 prísne tajnú úlohu zamerať vojenskú spravodajskú službu proti Nemecku, hľadať kontakty s opozíciou a partizánmi atď. Pritom mu fingovane naznačil, že postupuje so súhlasom prezidenta Tisu.[40] O niečo neskôr, 28. júla 1944, Čatloš oboznámil Staneka so svojimi úmyslami a poveril ho, aby našiel tajnú cestu k Sovietom. Stanek sa okamžite chopil ponúkanej príležitosti a zasvätil do konšpiračných plánov niekoľko ďalších spravodajských dôstojníkov. Za najbližších spolupracovníkov si vybral npor. Antona Tomečka a npor. Vojtecha Lisého. Spočiatku sa snažili nadviazať rádiové spojenie s Červenou armádou prostredníctvom nedávno zatknutého sovietskeho agenta Alexandra Geriča.41] Stanek si však zakrátko našiel nových a veľmi dôležitých partnerov – komunistov. Tomeček a Lisý totiž o Čatlošových zámeroch informovali zbrojného dôstojníka vojenského dozoru na Myjave stot. Františka Lipku, o ktorom sa domnievali, že je napojený na občiansky odboj. Lenže Lipka v skutočnosti sympatizoval s komunistami. So svojimi poznatkami sa bez meškania zdôveril akademickému maliarovi Štefanovi Bednárovi a ten všetko ohlásil ústrednému vedeniu KSS.[42]

Komunisti sa bez najmenšieho zaváhania rozhodli, že Čatloša využijú pre vlastné ciele. Lipka a Bednár urýchlene sprostredkovali Stanekovi niekoľko schôdzok s dr. Gustávom Husákom. Prvá sa s najväčšou pravdepodobnosťou uskutočnila 30. júla 1944. Husák vtedy Stanekovi naznačil, že musí celú vec najskôr konzultovať s vedením KSS a výsledok mu čoskoro oznámi. Na ďalšom stretnutí (najskôr 31. júla 1944) sa už hovorilo o zabezpečení odletu Čatlošovho kuriéra do ZSSR. Husák pritom Staneka požiadal, aby s ním mohol odcestovať aj komunistický emisár menom Potocký, čiže Karol Šmidke. KSS chcela týmto spôsobom nadviazať priame spojenie s Moskvou a obísť svojich „buržoáznych partnerov“ v Slovenskej národnej rade (SNR) a VÚ.[43] Počas tohto rokovania odznela ešte jedna pamätihodná veta. Podľa Husáka sa prednosta spravodajského oddelenia „čestným slovom zaviazal, že svoje služby dáva výhradne k

dispozícii nám“.[44] Prešibanému Stanekovi bolo totiž jasné, že vzhľadom k vývoju na fronte bude obnovená ČSR súčasťou sovietskej sféry vplyvu a dominantnou politickou silou v štáte sa stane komunistická strana. A on chcel byť u budúcich mocipánov dobre zapísaný.

Keď Stanek oboznámil s výsledkami rokovaní Čatloša, natešený minister zvolal na 1. augusta 1944 do budovy MNO svojich najbližších spolupracovníkov. Všetci zúčastnení – gen. Ferdinand Čatloš, gen. Augustín Malár, plk. gšt. Viliam Talský, mjr. Mikuláš Lisický a stot. gšt. Ján Stanek – sa dohodli, že 4. augusta 1944 vyšlú do ZSSR lietadlo, v ktorom Lisický odvezie ministrov plán prevratu, známy ako Čatlošovo memorandum.[45] Čatloš bol rovnako ako komunisti presvedčený, že sa mu podarí nadviazať priamy kontakt so Sovietmi a vyradiť z organizácie povstania konkurenčné VÚ.[46] Golian sa však o jeho úmysloch dozvedel, a to vďaka Stanekovej samoľúbosti. „Železný kapitán“ sa vždy rád predvádzal a práve vtedy dostal skvelú príležitosť ukázať aký je dôležitý a čo všetko vie. Už 31. júla 1944 zvolal mimoriadnu poradu vybraných spravodajských dôstojníkov, ktorým oznámil, „že Čatloš vyšle svojho kuriéra do Sovietskeho zväzu, aby nadviazal spojenie s Červenou armádou a informoval ju o pláne svojho prevratu.[47] Stanek ale nevedel, že sa medzi prítomnými nachádza Golianov blízky dôverník. Bol ním prednosta spravodajského oddelenia na Veliteľstve pozemného vojska (VPV) npor. Ján Korecký, ktorý po návrate do Banskej Bystrice všetko oznámil vedúcemu VÚ. A ten sa rozhodol okamžite konať.[48] Druhého augusta 1944 odštartovalo z letiska Tri Duby vojenské lietadlo, v ktorom Korecký odvážal do Sovietskeho zväzu materiály VÚ. Lenže Šmidke na jeho palube nebol.[49] Komunisti reagovali na Golianovu akciu prívalom pokryteckých obvinení „londýnerov“ a „lettrichovcov“, že intrigujú poza ich chrbát.[50] Husáka epizóda s Koreckého odletom privádzala do zúrivosti ešte po dlhých rokoch. Vo svojich memoároch vyčítal Stanekovi, že porušil svoj sľub o bezvýhradnej spolupráci s komunistami a informoval o Čatlošových zámeroch „buržoáznych partnerov v SNR a Goliana“.[51]Železný kapitán“ však dohovor neporušil. Len sa rád vystatoval.

Napriek tejto nepredvídanej komplikácii Čatlošova spolupráca komunistami pokračovala. Ráno 4. augusta 1944 odišlo z Bratislavy vojenské auto, v ktorom viezol Stanek pre Lisického na letisku Mokraď text ministrovho memoranda. Podľa Husákových pokynov sa mal cestou zastaviť v Banskej Bystrici pre Ferjenčíka a Šmidkeho. Prvý ho mal čakať na VPV, druhý pri železničnej stanici.[52] Stanek však najskôr vyhľadal Goliana, informoval ho o dohode Čatloša s komunistami a odovzdal mu kópiu ministrových dokumentov. Z toho vyplýva, že sa napriek dohode s Husákom nevzdal ani spolupráce s občianskym odbojom. Pochopiteľne, šéf VÚ nebol Stanekovými správami nadšený. O pripravovanom Ferjenčíkovom odlete nič nevedel a Čatlošova iniciatíva ho takisto nenadchla. Akceptácia memoranda sovietskou stranou by znamenala krach jeho doterajšieho úsilia. A čo bolo ešte horšie, už na prvý pohľad musel vidieť, že ministrov plán protinemeckého vystúpenia slovenskej armády je oveľa lepší ako ten, ktorý vypracovalo VÚ. Nahnevaný preto odkázal Ferjenčíkovi, aby nikam necestoval.[53] Po odchode z VPV Stanek naložil Šmidkeho a odviezol ho na Mokraď. O niečo neskôr tam prišiel aj Ferjenčík (Golian si to medzitým rozmyslel) a spoločne so Šmidkem a Lisickým o 13. hodine odletel do ZSSR.[54] Na spiatočnej ceste sa Stanek opäť zastavil v Banskej Bystrici, kde oboznámil Goliana s priebehom akcie, a po príchode do Bratislavy podal hlásenie Čatlošovi. O tom, že originál jeho memoranda nedal Lisickému, ale Šmidkemu, sa už nezmienil.[55] Súdruh Husák mohol byť tentoraz spokojný. „Železný kapitán“ pokračoval v nečistej hre so svojim šéfom aj počas nasledujúcich dní, no jeho karty sa úplne nevzdal. Hoci Moskva znemožnila Šmidkemu akékoľvek spojenie so Slovenskom, Stanek Čatlošovi tvrdil, že „sovietske velenie súhlasí s tým, aby vedenie povstania prevzal do svojich rúk…“ Podobnými dezinformáciami kŕmil ministra Talský, ktorý skompromitovaného Čatloša prestal považovať za perspektívneho partnera a radšej sa spriahol s Golianom.[56] Čatloš nepostrehol akých hadov si chová na hrudi. Naďalej sa spoliehal na Talského a Staneka poveroval delikátnymi úlohami. Keď vzhľadom k rozmachu partizánskeho hnutia slovenská vláda 10. augusta 1944 vyhlásila stanné právo a nariadila vykonať rozsiahle vyčisťovacie akcie v Nízkych Tatrách a Veľkej Fatre, Čatloš prostredníctvom Staneka oboznámil s ripravovanými opatreniami komunistov a tí následne upovedomili partizánov.[57] Dňa 13. augusta 1944 poslal Čatloš Staneka do Prešova za gen. Malárom, aby od neho prevzal tri bianko formuláre s jeho podpisom. Minister ich chcel použiť pri spracovaní protokolov vo veci úletu mjr. Lisického. V Berlíne sa „Železný kapitán“ priznal, že cestou navštívil Goliana a rokoval s ním o Malárovi a o používaní šifrovacích kľúčov.58] Jeho konanie jasne dokazuje, že až do poslednej chvíle hral súčasne na tri strany, aby si čo najlepšie poistil svoju budúcnosť.

V nasledujúcich dňoch, až do vypuknutia povstania, už Stanek nevykonal nič, čo by stálo za pozornosť. Spravodajské oddelenie MNO síce zhromažďovalo čoraz viac informácií o sústreďovaní nemeckých vojsk na slovenských hraniciach, ale on veril, že Čatloš s Tisom majú situáciu pevne pod kontrolou. O to väčšie bolo jeho prekvapenie, keď zistil, že MNO stráca kontakt s jednotlivými posádkami a z VPV, prichádzajú rozkazy, ktoré sú v rozpore s nariadeniami prezidenta a vlády.[59] Ráno 29. augusta 1944 poslal Stanek npor. Antona Tomečka a stot. Juraja Dubského, aby preskúmali situáciu v Trnave a Topoľčanoch. Krátko po ich odchode sa v Bratislave rozšírili chýry o nemeckej okupácii Slovenska. Večer predniesol Čatloš v rozhlase svoj kapitulantský prejav a Golian vydal heslo „Začnite s vysťahovaním“. V slovenskej metropole zavládol chaos. Poznatok, že Čatloš a Tiso nemajú s povstaním nič spoločné, musel pre Staneka znamenať obrovský šok. Ani ostatní dôstojníci bratislavských útvarov nevedeli čo majú robiť. Niektorí začali odchádzať na stredné Slovensko, ale väčšina stále váhala. Stanek vyčkával na návrat svojich emisárov, a keď neprišli (oboch zaistili partizáni), vydal sa 31. augusta 1944 autom za nimi. Dostal sa však len do Nitry. Cesta ďalej už bola nebezpečná a tak sa vrátil nazad.[60]

Nadránom 1. septembra 1944 začali do Bratislavy prichádzať železničné transporty s nemeckými okupačnými jednotkami. V rovnakej dobe sa do hlavného mesta z Banskej Bystrice vrátil veliteľ strážneho oddielu v kasárňach na hrade mjr. Ján Kovačovič. Golian ho poslal s rozkazom pre príslušníkov bratislavskej posádky, aby sa prebojovali na povstalecké územie. Kovačovič najskôr zašiel na MNO za Stanekom a radili sa, ako zabezpečia odchod vojska na stredné Slovensko. Do ich rozhovoru sa zamiešal aj Čatloš, ktorý však zakrátko odišiel na zasadanie vlády.[61] Stanek, Kovačovič a ďalší dôstojníci pokračovali po ministrovom odchode v porade, ale namiesto skutkov sa zmohli len na jalové táranie. Čatloš medzitým dostal od Tisu rozkaz na odzbrojenie bratislavskej posádky. Po návrate do budovy MNO dal generál na 17. hodinu zvolať všetkých veliacich dôstojníkov, aby im oznámil prezidentov verdikt. Stanekovi však ešte predtým povedal, že pokladá Tisov rozkaz za formálny a poveril ho tajnou úlohou zhromaždiť spoľahlivých veliteľov, ktorí mali so svojimi jednotkami odtiahnuť na severovýchod.[62] Lenže „Železný kapitán“ sa zachoval ako zbabelec. Hoci sa ministrova direktíva zhodovala s Golianovým rozkazom, nesplnil ju, a namiesto toho okamžite zdúchol do Banskej Bystrice. Usúdil, že Čatlošova akcia totálne skrachovala a Nemci skôr či neskôr odhalia jeho konšpirovanie. Utekal v takom chvate, že nedal žiadne inštrukcie svojim podriadeným a nezobral so sebou ani manželku.[63] Niekoľko mesiacov po tejto hanebnej udalosti Stanek v Berlíne tvrdil, že chcel zostať v slovenskej metropole a na útek ho naviedol Čatloš. Okolo 22.00 vraj od neho dostal telegram, aby za ním prišiel do Horných Motešíc. O hodinu neskôr opustil Bratislavu, ale generála už v Horných Motešiciach nezastihol. V Šimonovanoch bol zadržaný povstalcami, od ktorých sa dozvedel, že Čatloš odišiel do Banskej Bystrice. A tak sa po prepustení 2. septembra 1944 o 16.00 vybral za ním.[64] Túto lož si Stanek vymyslel preto, aby pred vyšetrovateľmi z RSHA aspoň trocha ospravedlnil svoje konanie. Klamstvo „Železného kapitána“ je navyše veľmi priehľadné. Aj keď Čatloš odišiel z Bratislavy neskôr ako Stanek, bolo nemysliteľné, aby mu posielal telegram uprostred noci, keď sú všetky pošty dávno zatvorené.

Výpočet Stanekových lží o úteku z Bratislavy sa tým nekončí. Po vojne si totiž vymyslel ďalšiu verziu. Hlavné mesto opustil krátko po 16. hodine, v Seredi prenocoval a na druhý deň sa vo Veľkom Poli stretol s Golianom. Referoval mu o udalostiach v Bratislave, o náladách obyvateľstva a situácii povstaleckých jednotiek pri Baťovanoch.[65] V skutočnosti sa Golian a Stanek stretli až v Banskej Bystrici večer 2. septembra 1944. Veliteľ povstaleckej armády nemal z jeho príchodu veľkú radosť. Bol predsa spoluzodpovedný za zbabranú akciu s bratislavskou posádkou a po tom všetkom mal ešte tú drzosť, že nepokryte ašpiroval na prednostu jeho spravodajského oddelenia. Golian spočiatku zrejme nevedel čo s ním, ale 3. septembra 1944 ho poslal na front k Telgártu, aby si v boji napravil svoju pošramotenú povesť.[66] Po skončení vojny Stanek celú záležitosť úplne prevrátil. Obsadiť funkciu prednostu spravodajského oddelenia vraj nemohol kvôli čachrom mjr. Jozefa Marku, stot. gšt. Jaroslava Krátkeho a stot. Milana Poláka. Ďalej pateticky popisoval, ako mu Golian vykresľoval zúfalú situáciu na Horehroní, kde Nemci po rozvrátení pešieho pluku 5 postupovali na Brezno. Golian pritom na Staneka apeloval: „Jano, si jediným dôstojníkom, ktorý svojim energickým zásahom dokáže zastaviť Nemcov. Podčiarkujem. Jediným.[67] Okolo 19. hodiny 3. septembra 1944 prišiel Stanek na svoje nové pôsobisko v Červenej Skale.[68] O dva roky neskôr tvrdil, že pridelené mužstvo našiel v katastrofálnom stave. Okamžite zaviedol tvrdú disciplínu a rozhodol sa za každú cenu vyhnať Nemcov z Telgártu.[69] Realita sa s jeho verziou opäť rozchádza. Povstaleckí vojaci boli po ústupe zo Spiša na Horehronie úplne vyčerpaní, no ich morálka zostávala uspokojivá. Okrem toho Stanek vôbec nemal v úmysle podniknúť útok. S týmto návrhom za ním prišli zástupcovia partizánov, ktorí okolo poludnia 4. septembra 1944 navštívili jeho veliteľstvo v budove miestnej pošty. Stanek ich požiadavku odmietol s odôvodnením, že najskôr musí reorganizovať svoje jednotky. Na železničnú stanicu v Červenej Skale totiž po celý deň prichádzali vlaky s posilami.[70] Približne o 20. hodine zvolal Stanek štábnu poradu. Boli na nej prítomní aj partizáni, ktorí sa opäť dožadovali boja. Poukazovali na to, že Nemci nestihli v Telgárte vybudovať dôkladné obranné postavenia. Stanek im nedôveroval, ale po dlhom prehováraní sa nechal presvedčiť. Súhlasil, že ráno 5. septembra 1944 podnikne útok.[71] Keď Stanek v roku 1946 zverejnil prvú písomnú spomienku na boje pri „slovenskom Stalingrade“, venoval prípravám útoku len pár riadkov. Svoj príchod do Červenej Skaly navyše chybne datoval na 4. september a boj o Telgárt posunul až na 6. september.[72]Železný kapitán“ však po čase svoj omyl spozoroval. Vo vylepšenej verzii, ktorá bola zapracovaná do knihy L. Takáča, už nájdeme jeho operačné rozkazy s dôkladne vypracovaným plánom útoku, podrobným rozmiestneným jednotiek, rozvrhom paľby a množstvom ďalších detailov. Je na nich uvedený správny dátum 4. september 1944, ale čas 16.30 hod.[73] Stanek akosi pozabudol, že vtedy ešte s útokom nesúhlasil. Okrem toho je veľmi podozrivé, ako stihol tak rýchlo napísať všetky tie rozkazy. Ľudovít Krampl, ktorý bol vtedy Stanekovým náčelníkom štábu, vo svojich spomienkach na SNP uviedol, že noc pred bojom stačila povstaleckým jednotkám akurát na presun, prípravu a krátky oddych.[74] Celá akcia bola úplne improvizovaná a o nejakom dôkladnom plánovaní nemôže byť reč. Stručne povedané, rozkazy „Železného kapitána“ sú obyčajný podvrh.

Poznámky a literatura

[1] Dejiny SNP 1944, V. zv. (Zost. V. Plevza). Bratislava: Pravda, 1984, s. 518.

[2] V 60. rokoch spísal Stanek obsiahle memoáre, ktoré sa v súčasnosti nachádzajú v Slovenskom národnom archíve. Pre obyčajných smrteľníkov sú však z neznámych dôvodov neprístupné. Osobitné spomienky „Železného kapitána“ na SNP z roku 1981 uchováva Vojenský historický archív (VHA) Trnava.

[3] Ako kuriozitu možno uviesť, že vyholeného plešatého Staneka stvárnil vo filme fúzatý a vlasatý Andrej Hryc.

[4] TAKÁČ, L.: Nezabudnite na Telgárt. Banská Bystrica: Admini, 1992.

[5] JABLONICKÝ, J.: Povstanie bez legiend. Bratislava: Obzor, 1990.

[6] STANEK, J.: Výpoveď pred nemeckými bezpečnostnými orgánmi, január 1945. VHA Trnava, fond (f.) Špeciálne zbierky (ŠZ), sign. X-437.

[7] http://www.noveslovo.sk/archiv/2002-36/ominulosti.asp#top

[8] STANEK, J.: Výpoveď…, s. 21.

[9] Tamže, s. 21.

[10] KŘÍŽEK, L.: Francouzská cizinecká legie. Praha: X-EGEM, 1994, s. 55 – 57.

[11] STANEK, J.: Výpoveď…, s. 23.

[12] Vojenský kmeňový list Jána Juraja Staneka, s 1. Kópia vo vlastníctve autora. (Ďalej Kmeňový list...).

[13] Tamže, s. 2 – 4.

[14] STANEK, J.: Výpoveď…, s. 21.

[15] STRAKA, J.: Spomienky na osoby a udalosti z obdobia 1938 – 1945. VHA Trnava, f. ŠZ, sign. X-39, s. 85 – 86.

[16] KŘÍŽEK, L.: c. d., s. 64.

[17] STANEK, J.: Výpoveď…, s. 86. V tomto období Stanek a Golian slúžili na východnom fronte v Rýchlej divízii.

[18] http://www.muzeumsnp.sk/osobnosti/golian.htm

[19] Stanek sa však pokúšal klamať aj Nemcov, čo ukážem na niekoľkých konkrétnych prípadoch.

[20] Kmeňový list…, s. 5 – 6. Dôverčivému M. Stehlíkovi „Železný kapitán“ nahovoril, že v Benešove velil tankovej rote, hoci tam žiadne tanky neboli.

[21] STANEK, J.: Výpoveď…, s. 21.

[22] Kmeňový list…, s. 6.

[23] STRAKA, J.: c. d., s. 86.

[24] Kmeňový list…, s. 7.

[25] STANEK, J.: Výpoveď…, s. 23.

[26] STRAKA, J.: c. d., s. 86.

[27] STANEK, J.: Výpoveď…, s. 21 – 22.

[28] STRAKA, J.: c. d., s. 86. „Ceruzkovú metódu“ si Stanek zrejme osvojil v cudzineckej légii.

[29] Kmeňový list…, s. 7 – 8.

[30] ŠOLC, J.: K pokusům o přechod 1. slovenské pěší divize k Rudé armádě. Vojenská história, č. 3, 1999, s. 39 – 40.

[31] STEHLÍK, J.: c. d.

[32] Tento údaj mi poskytol nebohý plk. v.v . Ing. Ján Pivovarči.

[33] Aj túto informáciu mi sprostredkoval J. Pivovarči.

[34] Slovenské vojsko, č. 14, 1943.

[35] Kmeňový list…, s. 7. V Berlíne sa Stanek priznal, že počas služby v slovenskej armáde obdržal medailu Za hrdinstvo 3. stupňa (dvakrát), medailu Za hrdinstvo 2. stupňa, pamätnú medailu Za ťaženie proti Maďarsku, medailu Za zásluhy 3. triedy, pamätný Odznak za ťaženie proti ZSSR, pamätný Odznak Rýchlej divízie 1. stupňa, strieborný Odznak Vysokej vojennej školy pre dôstojníkov generálneho štábu, Vojenský víťazný kríž V. triedy, nemecký Rad orlice s mečmi 3. stupňa a nemeckú Východnú medailu.

[36] STANEK, J.: Výpoveď…, s. 24, s. 88 – 89.

[37] Tamže, s. 22.

[38] JABLONICKÝ, J.: Z ilegality do povstania. Bratislava: Epocha, 1969, s. 126, s. 215.

[39] STANEK, J.: Výpoveď… s. 28.

[40] JABLONICKÝ, J.: Povstanie…, s. 24. Na prepojení Čatloša s Tisom založil Stanek v nemeckom zajatí hlavný argument svojej obhajoby.

[41] JABLONICKÝ, J.: Z ilegality…, s. 328.

[42] Tamže, s. 328 – 329.

[43] JABLONICKÝ, J.: Povstanie…, s. 27 – 28. Odlet Šmidkeho pôvodne organizoval Golian, ktorý ho chcel 9. júla 1944 spolu s gen. Jurechom a pplk. Ferjenčíkom poslať do ZSSR, aby dohodli koordináciu povstaleckých plánov s operáciami Červenej armády. Akcia však zlyhala kvôli technickej závade.

[44] Slovenské národné povstanie. Dokumenty. (Zost. V. Prečan). Bratislava:VPL, 1965, s. 281. (Ďalej SNP-D).

[45] JABLONICKÝ, J.: Povstanie…, s. 41 – 42.

[46] Čatloš sa o existencii VÚ najskôr dozvedel od Talského, ktorý už od apríla 1944 vedel o Golianovej konšpiratívnej činnosti.

[47] JABLONICKÝ, J.: Povstanie…, s. 38.

[48] Tamže, s. 38.

[49] Podľa Dr. Jablonického nebol na príčine neuskutočneného Šmidkeho odletu Golianov zámer vyšachovať komunistov, ale organizačné nedostatky. JABLONICKÝ, J.: Povstanie…, s. 45 – 46.

[50] Tamže, s. 38 – 39.

[51] HUSÁK, G.: Svedectvo o SNP. Bratislava: VPL, 1974, s. 194 – 195.

[52] JABLONICKÝ, J.: Povstanie…, s. 50.

[53] Tamže, s. 50 – 51.

[54] SNP-D, s. 281. Golian dal Ferjenčíkovi kópiu Čatlošovho memoranda s tým, aby ju odovzdal generálovi Heliodorovi Píkovi, čo sa skutočne stalo.

[55] JABLONICKÝ, J.: Povstanie…, s. 52.

[56] ŠTEFANSKÝ, V.: Generál Ferdinand Čatloš. Bratislava: Vita, 1998, s. 62. Čatloš sa po vojne s trpkosťou sťažoval: „Celý august 1944 ma Golianovci so Stanekom zavádzali rozličnými výhovorkami…“ Nuž, akých spolupracovníkov si vybral, takých mal.

[57] ŠTEFANSKÝ, V.: Armáda v SNP. Bratislava: Pravda, 1984, s. 56 – 57.

[58] STANEK, J.: Výpoveď…, s. 88.

[59] Tamže, s. 51 – 52.

[60] Tamže, s. 52.

[61] JABLONICKÝ, J.: Povstanie…, s. 243.

[62] SNP-D, s. 1126.

[63] JABLONICKÝ, J.: Povstanie…, s. 253.

[64] STANEK, J.: Výpoveď…, s. 53.

[65] TAKÁČ, L.: c. d., s. 14.

[66] STANEK, J.: Výpoveď…, s. 87 – 88.

[67] TAKÁČ, L.: c. d., s. 28 – 29.

[68] KRAMPL, Ľ.: Spomienky príslušníka 1. ČSA na SNP (Brezno – Telgárt –Čertovica), zv. III. VHA Trnava, f. ŠZ, sign. X-457, s. 18.

[69] STANEK, J.: Boj telgartskej skupiny o Telgart, zv. Malý Stalingrad (ďalej Boj…). In: Nad Tatrou sa blýska… Praha – Bratislava: NV, 1946, s. 144 –145.

[70] KRAMPL, Ľ.: c. d., s. 18.

[71] Tamže, s. 19.

[72] STANEK, J.: Boj…, s. 148.

[73] TAKÁČ, L.: c. d., s. 56 – 66.

[74] KRAMPL, Ľ.: c. d., s. 19 – 20.

Autor : PhDr. Tomáš Klubert / Tomáš Klubert 🕔27.11.2007 📕32.421

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře