Východný front a boje v Karpatoch 1915

Autor : Viktor 🕔24.11.2007 📕30.266

Na konci decembra 1914 došlo k stabilizácii Východného frontu, ktorý po prvý krát ustrnul v statickej zákopovej vojne.  Obranné línie znepriatelených armád sa tiahli od pobrežia Baltského mora vo Východnom Prusku cez vtedajšie ruské Poľsko ďalej do Karpát a  týmto pohorím pokračovali až do Bukoviny k hraniciam neutrálneho Rumunska.  V dôsledku toho vznikla patová situácia s ktorou žiadna zo znepriatelených strán nepočítala. Predvojnové plány Nemecka, Rakúsko-Uhorska aj Ruska rátali s krátkym ozbrojeným konfliktom, ktorý mal byť úspešne vybojovaný ešte pred koncom roku 1914.

Generálne štáby týchto veľmocí boli nútené reagovať na novú strategickú situáciu a pripraviť operačné plány pre nastávajúcu fázu bojov. Ruské velenie na základe neúspechu svojej jesennej ofenzívy došlo k záveru, že bude potrebné zamerať novú ofenzívu len proti jednému protivníkovi a  pred druhým protivníkom ostať v obrane. Štáby ruského Severozápadného a Juhozápadného frontu však medzi sebou začali súperiť v otázke, či disponibilné posily budú sústredené proti Nemecku alebo proti Rakúsko-Uhorsku. Ruské najvyššie politické vedenie tento spor nedokázalo včas rozhodnúť, pretože riešilo dilemu medzi záujmom vyradiť slabšieho rakúsko-uhorského protivníka a záujmom pomôcť francúzsko-britským spojencom prostredníctvom tlaku na silnejšieho nemeckého protivníka.  Neschopnosť jasného stanovenia strategických priorít charakterizovala ruské vojnové úsilie  počas prvých troch mesiacov roku 1915 a znemožnila ruskému veleniu efektívne využiť jeho početnú prevahu.


Ruské zákopy na Východnom fronte, začiatok roku 1915

Nemecké velenie sa nevzdávalo plánu dosiahnuť víťazstvo na Západnom fronte a preto Východný front naďalej považovalo za strategicky druhoradé bojisko, na ktorom stačí udržať obranu.  Uvedomilo si však zložitú situáciu svojho spojenca a na začiatku roku 1915 po prvý krát reagovalo na opakujúce sa rakúsko-uhorské žiadosti o zaslanie  významnejších posíl. Jednalo sa o tzv. Deutche Südarmee (Nemecká južná armáda) generála pechoty Alexandra von Linsingena, ktorá v priebehu januára 1915 zaujala postavenia v Karpatoch na území súčasnej Ukrajiny.

Rakúsko-uhorské velenie si po prekonaní krízy na prelome novembra a decembra 1914 a po víťazstve v Lapanowsko – Limanowskej operácii položilo ambiciózny cieľ  podniknúť vlastnú ofenzívu a odblokovať fortifikačný komplex Przemysl obliehaný ruskými vojskami. Za týmto účelom plánovalo využiť  svoje a nemecké jednotky rozvinuté na karpatskom úseku Východného frontu.  V rovnakom úseku sa však k ofenzíve pripravovali aj armády ruského Juhozápadného frontu, ktorých úlohou bolo prekonanie Karpát a preniknutie do vnútrozemia Rakúsko-Uhorska. Ako prvé 23.1.1915 prešli do útoku jednotky rakúsko-uhorskej 3. armády generála pechoty S.Boroeviča a Nemeckej južnej armády generála pechoty A.von Linsingena. V náročných zimných podmienkach a v ťažko prístupnom horskom teréne však nedokázali prelomiť ruské postavenia a ich ofenzíva na úseku rakúsko-uhorskej 3. armády po niekoľkých dňoch uviazla. Postup Nemeckej južnej armády uviazol o niečo neskôr na začiatku februára 1915.


Frontová línia v Karpatoch na hraniciach severovýchodného Slovenska v januári 1915

Po odrazení rakúsko-uhorskej 3. armády generála pechoty S.Boroeviča prešla do útoku ruská 8. armáda generála jazdectva A.A.Brusilova. Svoju ofenzívu zahájila 27.1.1915 a v oblasti súčasných slovensko-poľských hraníc sa jej podarilo prelomiť   obranu protivníka. Ruské jednotky prenikli cez karpatské priesmyky a 5.2.1915 obsadili mestá Svidník aj Medzilaborce.  Na tejto línii sa ich útok vyčerpal a rakúsko-uhorským obrancom sa podarilo dočasne stabilizovať ich postavenia na južnej strane Karpát.  Neúspech prvej rakúsko-uhorskej ofenzívy zameranej na deblokáciu Przemyslu a úspešný prienik ruských vojsk cez Karpaty na územie súčasnej Slovenskej republiky spôsobili, že od konca januára 1915 sa karpatské bojisko stalo najexponovanejším úsekom Východného frontu.

Rakúsko-uhorské velenie sa preto rozhodlo prisunúť do tejto oblasti 2. armádu generála jazdectva Eduarda von Böhm-Ermolli, ktorú rozvinulo medzi pravým krídlom 3. armády a ľavým krídlom Nemeckej južnej armády na línii medzi Lupkovským a Užockým priesmykom. Ruské velenie reagovalo   prisunutím 9. armády generála pechoty Platona Aleksejeviča Lečickeho na ľavé krídlo 8. armády a prenesením hlavných síl 3. armády generála pechoty R.Dmitrieva zo západnej Haliče do Karpát na pravé krídlo 8. armády.  Rakúsko-uhorské jednotky ukončili svoju prípravy k útoku skôr ako ruské a 27.2.1915 zahájili druhú ofenzívu zameranú na deblokáciu Przemyslu.  Vo vrcholiacej karpatskej zime nasledovali úporné boje, ktoré sa skončili 10.3.1915 rakúsko-uhorským neúspechom.   Generála jazdectva Eduard von Böhm-Ermolli so svojou 2. armádou dokázal preniknúť až k Baligrodu, len 70 kilometrov južne od obkľúčeného Przemyslu, ale tam sa jeho útok vyčerpal. Rakúsko-uhorská 3. armáda generála pechoty S.Boroeviča  a Nemecká južná armáda generála pechoty A. von Linsingena  viedli v tomto období statickú zákopovú vojnu a nedisponovali už dostatočnými silami na zahájenie rozsiahlej útočnej činnosti.


Rakúsko-uherské vojaci v Karpatoch na začiatku roku 1915

V dôsledku neúspechu dvoch rakúsko-uhorských ofenzív zanikla možnosť deblokovať fortifikačný komplex Przemysl. Jeho posádka sa po polročnom obliehaní a po vyčerpaní všetkých zásob 22.3.1915 vzdala a do ruského zajatia padlo 119.500 rakúsko-uhorských dôstojníkov a vojakov. Kapitulácia Przemyslu mala ďalekosiahle politické aj vojensko-strategické dôsledky. Ruské velenie po dlhých polemikách konečne dosiahlo konsenzus v otázke svojich priorít a za prvoradú úlohu určilo prienik cez Karpaty do vnútrozemia Rakúsko-Uhorska s cieľom vyradiť tohto protivníka z vojny. Juhozápadnému frontu generála delostrelectva N.I.Ivanova boli pridelené nové posily a do pripravovanej ofenzívy mohol taktiež nasadiť jednotky 11. armády generála pechoty A.N.Selivanova, ktoré sa uvoľnili po obsadení Przemyslu. Od týchto vojsk sa požadovalo dosiahnutie rýchleho víťazstva, pretože hospodárstvo cárskeho Ruska malo veľké problémy s fungovaním vo vojnovom režime a ruské vojská začali v tomto období už pociťovať nedostatok munície a výzbroje. Ruské velenie preto do svojej karpatskej ofenzívy nasadilo všetky dostupné rezervy a dúfalo, že táto operácia rozhodne o výsledku bojov na celom Východnom fronte.

Rakúsko-Uhorsko sa na konci marca 1915 ocitlo v rovnako kritickej situácii ako na konci novembra 1914 a po druhý krát čelilo reálnej hrozbe vojenskej porážky. Jeho vojská boli po ťažkých zimných bojoch v Karpatoch vyčerpané a výcvikové útvary v zázemí nestačili dopĺňať rastúce straty frontových jednotiek a rýchlo im prideľovať dostatočný počet zmobilizovaných záložníkov a odvedencov.  Štatisticky priemerná doba bojového nasadenia rakúsko-uhorského vojaka na karpatskom úseku Východného frontu predstavovala v zime a na jar 1915 len 5 - 6 týždňov, po ktorých dotyčný vojak padol, utrpel zranenie, bol zajatý, alebo sa stal nezvestným. Zatiaľ čo ruské vojská začali v tomto období trpieť rastúcim nedostatkom munície a výzbroje, rakúsko-uhorské vojská začali naopak pociťovať akútny nedostatok vycvičených vojakov.


Ruské ľahké horské delo v Karpatoch, začiatok roku 1915

Závažnosť situácie si uvedomilo aj nemecké velenie, ktoré začalo uvažovať o presune strategického ťažiska svojho vojnového úsilia zo Západného frontu na Východný front.  Avšak prijatie tohto zásadného rozhodnutia, naplánovanie bojovej činnosti a presun časti nemeckých vojsk z Francúzska do západnej Haliče si vyžiadalo  niekoľko týždňov a bolo zavŕšené až na konci apríla 1915.  V dôsledku toho medzi koncom marca a apríla 1915 nastalo pre rakúsko-uhorskú armádu jedno z najťažších období počas celej Prvej svetovej vojny, kedy oslabená a vyčerpaná musela čeliť novej ruskej ofenzíve.  Vtedajšiu kritickú situáciu zdôrazňoval najmä fakt, že nemecký spojenec nesplnil svoje predvojnové sľuby a nedokázal za 6 týždňov vyradiť z vojny Francúzsko a presunúť svoje sily proti Rusku.  Rakúsko-Uhorsko tak namiesto pôvodne plánovaných 7 týždňov čelilo  prevahe ruských vojsk už 8 mesiacov  a odolnosť jeho armády bola na jar 1915 vystavená rozhodujúcej skúške.

Velenie ruského Juhozápadného frontu nechcelo strácať čas a jeho armády začali prechádzať do útoku postupne už od 20.3.1915 po celej dĺžke karpatského frontu. Intenzita ich útokov sa zosilňovala paralelne s prisúvaním jednotiek 11. armády generála pechoty A.N.Selivanova od Przemyslu a ruská ofenzíva vyvrcholila na začiatku apríla 1915.  Jej ťažiskom sa stalo územie severovýchodného Slovenska, kde sa ruské jednotky pokúšali preraziť cez Zborov na Bardejov, cez údolie Ondavy na Vranov nad Topľou, cez údolie Laborca na Humenné a cez priesmyk Ruské sedlo na Sninu a Užhorod. Na prelome marca a apríla 1915 sa rozpútali najurputnejšie boje  v celej epopeji karpatských bitiek. Ruské vojská vrhali do útoku posledné zálohy a zužitkovávali všetky dostupné zásoby  munície. Rakúsko-uhorské vojská zasa z posledných síl držali svoje obranné postavenia s vedomím, že ich ústup by znamenal prelomenie karpatského frontu a preniknutie protivníkových vojsk do vnútrozemia monarchie.


Frontová línia v Karpatoch na území severovýchodného Slovenska v apríli 1915

Na južnej strane Karpát sa front po celej svojej dĺžke otriasal v  doposiaľ najťažších a najkrvavejších bojoch. V dôsledku ruskej ofenzívy sa územie súčasnej Slovenskej republiky stalo dejiskom jednej z kľúčových bitiek  Prvej svetovej vojny.  Ruské vojská vyvinuli enormný tlak s cieľom prelomiť  protivníkove postavenia aspoň na jednom úseku karpatského frontu, avšak rakúsko-uhorská obrana sa ukázala ako dostatočne odolná. Vznikol síce celý rad kritických situácií, ktoré sa však rakúsko-uhorskému veleniu podarilo eliminovať a udržať svoje obranné pozície. Väčší taktický úspech ruské vojská zaznamenali len v údolí Laborca, kde hrozilo, že prekonajú obranu rakúsko-uhorského X. armádneho zboru generála pechoty Huga Meixner von Zweienstamm, ktorý podliehal 3. armáde generála pechoty S.Boroeviča.   Túto hrozbu zažehnalo nasadenie nemeckých jednotiek „Beskiden Korps) (Beskidského zboru), ktorému velil  generál jazdectva Johannes Georg von der Marwitz. Nemecké velenie na poslednú chvíľu vyčlenilo na podporu svojho rakúsko-uhorského spojenca posily v počte troch peších divízií, ktoré v tomto úseku prešli 3.4.1915 do protiútoku a obnovili pôvodnú líniu obrany.

Ruské vojská zaznamenali neúspechy aj na ostatných úsekoch karpatského frontu a  útočná operácia na severovýchode Slovenska vyčerpala ich ofenzívny potenciál.  Do európskej vojenskej histórie vstúpili tieto boje ako „Veľkonočná bitka v Karpatoch) a ruská vojenská historiografia ich označuje za „3. karpatskú bitku). Rozhodujúci pokus ruských vojsk o prekonanie Karpát  a vyradenie Rakúsko-Uhorska z vojny zlyhal a na Východnom fronte došlo v dôsledku toho k celkovej zmene strategickej situácie. Rakúsko-uhorská armáda vydržala kritickú zaťažkávaciu skúšku a vytvorila podmienky pre sústredenie nemeckých záloh presunutých zo Západného frontu, ktoré potom 2.5.1915 prešli do úspešnej ofenzívy pri Gorliciach.


Rakúsko-uhorská zásobovacia kolóna v Karpatoch, začiatok roku 1915

Na začiatku mája 1915 bol prelomený ruský front v západnej Haliči a postup nemeckých a rakúsko-uhorských vojsk prinútil ruské velenie k okamžitému stiahnutiu jeho síl z južnej strany Karpát. Oblasti o ktoré ruské vojská tvrdo a za veľkých strát bojovali od januára do apríla 1915 museli byť v priebehu niekoľkých dní opustené a posledné ruské jednotky ustúpili  cez Lupkovský priesmyk 7.5.1915.  V dôsledku toho sa boje presunuli do východnej Haliče a front sa tak vzdialil od teritória súčasnej Slovenskej republiky. V ďalších rokoch Prvej svetovej vojny už bojové operácie naše územie nezasiahli.  Východný front však za sebou zanechal spustošené bojisko zaplnené zničenými mestami a dedinami a pokryté hromadnými vojnovými hrobmi.  Okrem padlých a nezvestných vojakov bojujúce armády stratil aj množstvo zranených a zajatých vojakov. V období január – apríl 1915 dosiahli celkové straty ruských vojsk výšku približne 1.100.000 vojakov. Rakúsko-uhorské straty  za to isté obdobie dosiahli výšku okolo 700.000 vojakov (bez strát v Srbsku) a nemecké straty výšku približne  300.000 vojakov (len na Východnom fronte).

Bol to práve karpatský úsek Východného frontu od rieky Dunajec po Bukovinu, ktorý si vyžiadal skoro polovicu všetkých obetí. Len na teritóriu súčasnej Slovenskej republiky následkom týchto bojov padlo alebo v dôsledku zranení zomrelo 37.400 vojakov rakúsko-uhorskej, ruskej a nemeckej armády a ďalších približne 250.000 vojakov bolo na našom území ranených alebo zajatých.  Mlčiacim mementom týchto tragických vojnových obetí je 236 vojenských cintorínov na severovýchode Slovenska, z ktorých väčšina je polozabudnutá a nachádza sa v neutešenom stave.


Ruskí dôstojníci za líniou frontu v Karpatoch , jar 1915

Zdroje
BATOR, Juliusz: Wojna Galicyjska, vyd. Libron, Krakow 2005, s.319, ISBN: 83-921494-4-0
KERSNOVSKIJ, Anton: Istorija russkoj armii 1881 – 1916, vyd. Rusič, Smolensk 2004, s.512, ISBN: 5-8138-0603-2
KLIMECKI, Michal: Gorlice 1915, vyd. Bellona, Varszawa 1991, s.149, ISBN: 83-11-07938-2
OSKIN, Michail: Šturm Karpat – Zima 1915, vyd. Cejchgauz, Moskva 2007, s.47, ISBN: 978-5-9771-0036-6
PIEKALKIEWICZ, Janusz: Pierwsza wojna światowa, vyd. Morex, Warszawa 2002, s.608, ISBN:83-86848-90-1
ROTHENBERG, Gunther: The Army of Francis Joseph, vyd. Purdue University Press, West Lafayette – Indiana 1976, s.316, ISBN: 1-55753-145-5
STONE, Norman: The Eastern Front 1914 – 1917, vyd. Penguin Books, London 1975, s.348, ISBN: 0-14-026-725-5
ŠAMBAROV, Valerij: Za veru, carja i ottečestvo, vyd. Algoritm, Moskva 2003, s.565, ISBN: 5-9265-0091-5
UTKIN, Anatolij: Zabytaja tragedija – Rossija v Pervoj mirovoj vojne, vyd. Rusič, Smolensk 2000, s.640, ISBN: 5-8138-0136-7
Autor : Viktor 🕔24.11.2007 📕30.266

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře