Východný front a boje v Karpatoch 1914.

Autor : Viktor 🕔24.11.2007 📕37.808

Územie súčasnej Slovenskej republiky má veľmi bohatú vojenskú minulosť, ktorá je spätá s históriou štátnych útvarov existujúcich v tomto geografickom priestore. Slovensko bolo nielen dejiskom významných vojenských operácií, ale vojaci pochádzajúci z jeho územia boli nasadzovaní na rôznych európskych bojiskách. Platilo to aj o najväčšom ozbrojenom konflikte v slovenských dejinách, ktorým bola Prvá svetová vojna. V období rokov 1914 – 1918 bolo z územia súčasnej Slovenskej republiky zmobilizovaných približne 400.000 vojakov, z ktorých 69.000 padlo, zomrelo v dôsledku zranení, zahynulo v zajatí, alebo ostalo trvalo nezvestných. Rozsah mobilizácie ľudských zdrojov a počet strát na životoch počas Prvej svetovej vojny trojnásobne až štvornásobne prevyšoval rovnaké ukazovatele za obdobie Druhej svetovej vojny.

Napriek týmto skutočnostiam predstavuje Prvá svetová vojna len veľmi slabo zmapované miesto vojenskej histórie Slovenska. Týka sa to nielen frontového nasadenia vojakov, ktorí pochádzali z územia súčasnej Slovenskej republiky, ale aj samotných bojov, ktoré zasiahli severovýchodné Slovensko v rokoch 1914 – 1915. Následkom týchto bojov padlo alebo v dôsledku zranení zomrelo 37.400 vojakov rakúsko-uhorskej, ruskej a nemeckej armády, ktorí sú pochovaní na 236 vojenských cintorínoch. Bezprostredné frontové operácie zasiahli šesť okresov súčasného Prešovského kraja (Bardejov, Humenné, Medzilaborce, Snina, Stropkov, Svidník) a trvali od novembra 1914 do mája 1915. V tomto období nadobudlo severovýchodné Slovensko veľký strategický význam a karpatský úsek Východného frontu sa stal miestom intenzívnych bojových operácií, ktoré rozhodovali o ďalšom priebehu Prvej svetovej vojny.

Po vypuknutí konfliktu 28.7.1914 sa Východný front stal rovnako dôležitým dejiskom vojnových operácií ako Západný front a toto postavenie si udržal až do konca roku 1915. Vojensko-strategické ťažisko Prvej svetovej vojny sa definitívne presunulo na Západný front až na začiatku roku 1916, avšak dovtedy sa o výsledkoch vojny rozhodovalo v rovnakej miere na oboch frontoch. Demonštrovali to aj boje v Karpatoch, ktoré sa vo svojej vrcholiacej fáze v januári – apríli 1915 stali jedným najvýznamnejších a najkrvavejších bojísk Prvej svetovej vojny.

Túto situáciu spôsobilo niekoľko faktorov odvíjajúcich sa od predvojnových plánov znepriatelených veľmocí. Nemecko v auguste 1914 sústredilo veľkú väčšinu vojsk na Západnom fronte s cieľom za 6 týždňov vyradiť z vojny Francúzsko a následne presunúť svoje sily na Východný front proti Rusku. Rakúsko-Uhorsko malo v priebehu 7 týždňov odolávať tlaku ruských vojsk a udržať svoje postavenia až do príchodu posíl zo spojeneckého Nemecka. Zároveň plánovalo na druhoradom bojisku poraziť Srbsko. Cieľom Ruska bolo postupné vyradenie z vojny najprv Rakúsko-Uhorska ako slabšieho protivníka a následne Nemecka ako silnejšieho protivníka.

Prvé bojové operácie v auguste a septembri 1914 narušili tieto predvojnové plány a vytvorili novú strategickú situáciu. Nemecký neúspech na Západnom fronte spôsobil, že Francúzsko nebolo porazené a nemecké vojska nemohli byť presunuté na pomoc Rakúsko-Uhorsku. V dôsledku toho rakúsko-uhorské velenie bolo nútené improvizovať a dúfať, že odolá ruskému náporu dovtedy, kým nemecký spojenec dodrží predvojnové sľuby a pošle posily. Taktiež ruskej strane sa nepodarilo realizovať jej plán poraziť v prvom rade Rakúsko-Uhorsko. V záujme odvrátenia porážky Francúzska došlo k rozptýleniu ruských vojsk, ktoré ešte pred ukončením mobilizácie prešli do paralelného útoku ako vo Východnom Prusku proti Nemecku, tak aj v Haliči proti Rakúsko-Uhorsku. Rusku sa síce podarilo odľahčiť nemecký tlak na Francúzsko, ale boje vo Východnom Prusku skončili jeho porážkou a front sa v tomto úseku dlhodobo stabilizoval (bitky pri Tannenbergu a na Mazurských jazerách). Naopak v Haliči skončili boje ruským víťazstvom a prienikom ruských vojsk za líniu rieky San a do predhoria Karpát na území súčasnej západnej Ukrajiny (bitky pri Krasniku, Komarowe, Ľvove a Rawe Russkej).


Ruská delostrelecká batéria v palebnom postavení. Východný front, jeseň 1914

Na konci septembra 1914 boli znepriatelené strany nútené prehodnotiť svoje plány a prispôsobiť ich novej strategickej situácii. Ruské velenie sa na základe dovtedajších skúseností rozhodlo dokončiť mobilizačné rozvinovanie svojich vojsk a do novej ofenzívy prejsť až po ich plnom sústredení na fronte. Toto rozhodnutie dočasne odovzdalo strategickú iniciatívu do rúk rakúsko-uhorského a nemeckého velenia. V priebehu októbra 1914 sa rakúsko-uhorské vojská pokúsili uskutočniť protiútok a preniknúť cez rieky Visla a San, ale ich úsilie zaznamenalo neúspech (bitky pri Ivangorode/Dembline a Jaroslawi). Rovnakým neúspechom skončil nemecký pokus o prienik cez rieku Visla (bitka pri Varšave). Na konci októbra 1914 bolo sústreďovanie ruských vojsk zavŕšené a ruské velenie vydalo rozkaz na prechod do ofenzívy, ktorej cieľom bolo obsadenie západnej časti Haliče, nemeckého Sliezska a prienik do západného Pruska smerom na Berlín.

Pod tlakom tohto rozhodujúceho ruského útoku začala jedna časť rakúsko-uhorských vojsk ustupovať do Karpát k úseku súčasných slovensko-poľských hraníc a druhá časť vojsk sa sťahovala smerom ku Krakovu a Čenstochovej. V protivníkovom tyle ostal fortifikačný komplex Przemysl, ktorý bol obkľúčený a ruské vojská pristúpili k jeho obliehaniu. Taktiež nemecké vojská ustupovali na západ smerom k Lodži a stabilným ostával len úsek frontu vo východnom Prusku. V dôsledku ruskej ofenzívy nastala nebezpečná situácia, pretože nemecké velenie sa naďalej usilovalo o dosiahnutie víťazstva na Západnom fronte a na Východný front posielalo iba malé posily. Rakúsko-uhorské velenie zasa nedisponovalo dostatočnými silami, aby bez pôvodne sľúbenej pomoci udržalo svoje obranné postavenia.


Ruská zásobovacia kolóna na Východnom fronte v jeseni 1914

Dňa 27.10.1914 sa uskutočnila kľúčová porada predstaviteľov nemeckého a rakúsko-uhorského velenia, na ktorej sa zúčastnili generálplukovník Erich von Falkenhayn (náčelník nemeckého generálneho štábu), zástupca generálplukovníka Franza Conrada von Hötzendorfa (náčelník rakúsko-uhorského generálneho štábu) a zástupca generálplukovníka Paula von Hindenburga (veliteľ nemeckých vojsk na Východnom fronte). Rakúsko-uhorskej strane sa napriek podpore generálplukovníka P. von Hindenburga nepodarilo presvedčiť generálplukovníka E. von Falkenhayna o urgentnej nutnosti presunúť na Východný front posily zo Západného frontu. Nemecké najvyššie velenie totiž očakávalo, že po neúspechu v bitke na Marne sa mu predsa len podarí dosiahnuť víťazstvo a ešte pred koncom roku 1914 vyradiť Francúzsko z vojny. Na november 1914 sa plánovala rozhodujúca ofenzíva pri Ypres a z tohto dôvodu neboli pre potreby Východného frontu uvoľnené žiadne významné posily. Rakúsko-uhorský spojenec bol požiadaný, aby ešte jeden – dva mesiace odolával ruskému tlaku a to aj napriek tomu, že podľa pôvodného plánu mali byť nemecké vojská presunuté po porážke Francúzska na Východný front už po siedmych týždňoch od vypuknutia vojny.

Rakúsko-uhorskí generálny štáb a nemecké vrchné veliteľstvo Východného frontu boli odkázané len na tie sily, ktorými už disponovali – jednalo sa o 42 rakúsko-uhorských peších divízií a 17 nemeckých peších divízií . Tieto spojenecké vojská boli dva krát slabšie ako ruské vojská po úplnom ukončení ich mobilizácie v októbri 1914. Generálplukovník F. Conrad von Hötzendorf a generálplukovník P. von Hindenburg boli v dôsledku toho nútení čeliť rozhodujúcej ruskej ofenzíve aktívnym manévrovaním, pretože pasívna obrana by nevydržala tlak početne prevažujúcich ruských síl. Tento faktor spolu s celkovou rozsiahlosťou bojiska a menšou hustotou nasadených vojsk spôsobil, že operácie na Východnom fronte si naďalej zachovali pohyblivý charakter a na rozdiel od Západného frontu ešte neuviazli v statickej zákopovej vojne.


Schéma rozloženia vojsk na strednom a južnom úseku Východného frontu 8.11. 1914

Na prelome októbra a novembra 1914 ruské vojská postupovali na širokom fronte smerom na západ a tlačili pred sebou ustupujúce rakúsko-uhorské a nemecké sily. Vrchný veliteľ ruských vojsk generál jazdectva veľkoknieža Nikolaj Nikolajevič Romanov určil strategické ciele Severozápadnému frontu (generála pechoty Nikolaj Vladimirovič Ruzskij) a Juhozápadnému frontu (generála delostrelectva Nikolaj Iudovič Ivanov). Armády Severozápadného frontu mali na svojom pravom krídle držať front vo Východnom Prusku a na ľavom krídle postupovať cez Lodž na Poznaň. Armády Juhozápadného frontu mali na svojom pravom krídle postupovať na Krakov a Čenstochovu a na ľavom krídle držať front v Karpatoch. Nemecké a rakúsko-uhorské velenie sa v tejto napätej situácii rozhodli pre veľmi riskantný manéver, prostredníctvom ktorého chceli zastaviť ruskú ofenzívu. Generálplukovník P.von Hindenburg a jeho náčelník štábu generálmajor Erich Ludendorff stiahli hlavnú časť svojich síl (9. armáda generála jazdectva Augusta von Mackensena) z priestoru medzi Čenstochovou a Lodžou a presunuli ich do priestoru severozápadne od Lodže. Do medzery, ktorá vznikla ich odchodom boli presunuté rakúsko-uhorské jednotky (2. armáda generála jazdectva Eduarda von Böhm-Ermolli), ktoré generálplukovník F. Conrad von Hötzendorf stiahol zo svojho pravého krídla v Karpatoch. Rozvinutá sieť železníc v nemeckom a rakúsko-uhorskom pohraničí umožnila rýchlu a nepozorovanú realizáciu tohto manévru, ktorý vytvoril predpoklady na prekvapujúci protiútok proti hlavným silám ruského Severozápadného frontu. Rakúsko-uhorské velenie však v záujme krytie nemeckého protiútoku bolo nútené podstatne oslabiť svoju obranu v Karpatoch, ktorú ostala držať len osamotená 3. armáda generála pechoty Svetozara Boroeviča.


Bojové operácie na Východnom fronte v novembri 1914

Rozhodujúca ruská ofenzíva k 11.11.1914 dosiahla svoj kulminačný bod a vojská Severozápadného frontu sa priblížila k hraniciam Západného Pruska. Vojská Juhozápadného frontu zasa obsadili väčšinu západnej Haliče, prenikli ku Krakovu a Čenstochovej a ohrozovali nemecké Sliezsko. Rakúsko-uhorské jednotky v Karpatoch a nemecké jednotky vo Východnom Prusku boli príliš slabé, aby ohrozili krídla útočiacich ruských vojsk. Jedinou šancou na zvrátenie situácie bol protiútok nemeckej 9. armády generála jazdectva A.von Mackensena, ktorý začal 12.11.1914 a smeroval na Lodž. V priebehu nasledujúcich dvoch týždňov prebiehali v tejto oblasti úporné boje, ktoré do histórie Prvej svetovej vojny vstúpili ako bitka pri Lodži. Jej výsledkom bolo zastavenie postupu ruského Severozápadného frontu ďalej na západ k vtedajším hraniciam Nemecka.

Tento úspech bol iba čiastočný, pretože stabilizoval len nemecký úsek Východného frontu, avšak rakúsko-uhorskému úseku nepriniesol očakávané odľahčenie. Armády ruského Juhozápadného frontu postupovali ďalej na západ bez ohľadu na vývoj bojov pri Lodži. Generálplukovník F. Condrad von Hötzendorf bol nútený opäť improvizovať a po oslabení frontu v Karpatoch musel oslabiť aj front v západnej Haliči medzi horným tokom rieky Visla a súčasnou slovensko-poľskou hranicou. Stiahol odtiaľ 4. armádu generála pechoty arcikniežaťa Jozefa Ferdinanda von Österreich-Toskana a presunul ju do priestoru medzi Krakovom a Čenstochovou. V dôsledku tohto manévru koncentroval svoje sily na sever od horného toku Visly a rakúsko-uhorským vojskám sa v bitke pri Krakove podarilo na konci novembra 1914 zastaviť ruskú ofenzívu aj na tomto úseku.


Rakúsko-uhorskí a nemeckí vojaci na presune. Východný front, jeseň 1914

Odrazenie ruského útoku a stabilizácia frontu na línii vedúcej z Východného Pruska cez Lodž ku Krakovu bolo vykúpené oslabením obrany juhovýchodne od Krakova a v Karpatoch. Rakúsko-uhorské velenie splnilo predvojnové záväzky a pomohlo svojmu spojencovi zastaviť ruskú ofenzívu smerujúcu do Západného Pruska a nemeckého Sliezska aj za cenu ohrozenia vlastného vnútrozemia. Slabo bránený rakúsko-uhorský front v Karpatoch a západnej Haliči sa na konci novembra dostal do kritickej situácie. Napriek neúspechu ľavého krídla ruského Severozápadného frontu pri Lodži a pravého krídla Juhozápadného frontu pri Krakove pokračovali armády ľavého krídla tohto frontu vo svojom postupe. Na konci novembra 1914 jednotky ruskej 8. armády generála jazdectva Alekseja Aleksejeviča Brusilova prenikli na južnú stranu Karpát na územie súčasnej Slovenskej republiky. Jednotky ruskej 3. armády generála pechoty Radko Dmitrieva útočiace medzi horným tokom rieky Visla a Karpatmi prenikli z tohto nového smeru opäť do blízkosti Krakova. (Ruská 11. armáda generála pechoty Andreja Nikolajeviča Selivanova sa nachádzala v tyle a obliehala rakúsko-uhorský fortifikačný komplex Przemysl).

Na konci novembra 1914 Rakúsko-Uhorsko po prvý krát čelilo reálnej hrozbe vojenskej porážky. Jeho armády namiesto pôvodne plánovaných 7 týždňov už 4 mesiace čelili hlavným silám ruských vojsk a sľúbené nemecké posily zo Západného frontu stále neprichádzali. Rakúsko-uhorské vojská pomohli zastaviť rozhodujúcu ruskú ofenzívu pred vtedajšími nemeckými hranicami a stabilizovať väčšinu Východného frontu na sever od horného toku rieky Visla, ale utrpeli ťažké straty a boli veľmi vyčerpané. Na juh od horného toku Visly však ruské jednotky ďalej útočili na Krakov a cez priesmyky na súčasných slovensko-poľských hraniciach prenikali na druhú stranu Karpát. Rakúsko-uhorské velenie nemohlo očakávať posily zo spojeneckého Nemecka a bolo nútené siahnuť ku krajným opatreniam. Na ohrozené úseky frontu boli sťahované posily z bojiska v Srbsku a do bojov boli taktiež nasadzované improvizovane vytvorené jednotky zložené z rekonvalescentov, vojakov domobrany starších ročníkov a z rýchlo vycvičených odvedencov. Toto úsilie pomohlo odolať ruskému tlaku a stabilizovať front na slovenskej strane Karpát.


Vývoj operačnej situácie na Východnom fronte na prelome novembra decembra 1914

K rozhodujúcemu stretnutiu rakúsko-uhorských a ruských vojsk došlo v priestore na juhovýchod od Krakova. Generálplukovník F.Condrad von Hötzendorf opäť zopakoval riskantný manéver a na prelome novembra 1914 a decembra 1914 oslabil svoj front medzi Krakovom a Čenstochovou. Presunul odtiaľ väčšiu časť 4. armády generála pechoty arcikniežaťa Jozefa Ferdinanda von Österreich-Toskana naspäť na juh od horného toku rieky Visla a vyslal ju do protiútoku. V dňoch 2. – 12.12.1914 prebiehali úporné boje po celej dĺžke frontovej línie medzi Krakovom a súčasnou poľsko-slovenskou hranicou, ktoré skončili rakúsko-uhorským úspechom. Ruská 8. armáda generála jazdectva A.A.Brusilova operujúca na území severovýchodného Slovenska sa nedokázala odpútať od rakúsko-uhorskej 3. armády generála pechoty S.Boroeviča a nestihla sa včas stiahnuť spoza Karpát na pomoc ruským vojskám pri Krakove. Ruská 3. armáda generála pechoty R.Dmitrieva bez tejto podpory neodolala rakúsko-uhorskému tlaku a bola prinútená k ústupu na líniu rieky Dunajec. Táto operácia vstúpila do histórie Prvej svetovej vojny ako Lapanowsko – Limanowská bitka a rakúsko-uhorským vojskám priniesla kľúčové strategické víťazstvo. Vďaka nemu bola ruská ofenzíva v decembri 1914 zastavená aj na tomto poslednom úseku Východného frontu a bezprostredná hrozba vojenskej porážky Rakúsko-Uhorska bola dočasné zažehnaná.

Na konci decembra 1914 došlo k stabilizácii Východného frontu, ktorý po prvý krát ustrnul v statickej zákopovej vojne. Obranné línie znepriatelených armád sa tiahli od pobrežia Baltského mora vo Východnom Prusku cez vtedajšie ruské Poľsko ďalej do Karpát a týmto pohorím pokračovali až do Bukoviny k hraniciam neutrálneho Rumunska. Niekoľkomesačné nepretržité a intenzívne boje si vyžiadali obrovské množstvo padlých, ranených, nezvestných a zajatých vojakov. Do konca roku 1914 dosiahli celkové ruské straty výšku približne 1.000.000 vojakov. Rakúsko-uhorské straty za to isté obdobie dosiahli výšku okolo 800.000 vojakov (bez strát v Srbsku) a nemecké straty výšku približne 200.000 vojakov (len na Východnom fronte).


Poľné obväzisko na Východnom fronte v roku 1914

Zdroje
BATOR, Juliusz: Wojna Galicyjska, vyd. Libron, Krakow 2005, s.319, ISBN: 83-921494-4-0
KERSNOVSKIJ, Anton: Istorija russkoj armii 1881 – 1916, vyd. Rusič, Smolensk 2004, s.512, ISBN: 5-8138-0603-2
KLIMECKI, Michal: Gorlice 1915, vyd. Bellona, Varszawa 1991, s.149, ISBN: 83-11-07938-2
OSKIN, Michail: Šturm Karpat – Zima 1915, vyd. Cejchgauz, Moskva 2007, s.47, ISBN: 978-5-9771-0036-6
PIEKALKIEWICZ, Janusz: Pierwsza wojna światowa, vyd. Morex, Warszawa 2002, s.608, ISBN:83-86848-90-1
ROTHENBERG, Gunther: The Army of Francis Joseph, vyd. Purdue University Press, West Lafayette – Indiana 1976, s.316, ISBN: 1-55753-145-5
STONE, Norman: The Eastern Front 1914 – 1917, vyd. Penguin Books, London 1975, s.348, ISBN: 0-14-026-725-5
ŠAMBAROV, Valerij: Za veru, carja i ottečestvo, vyd. Algoritm, Moskva 2003, s.565, ISBN: 5-9265-0091-5
UTKIN, Anatolij: Zabytaja tragedija – Rossija v Pervoj mirovoj vojne, vyd. Rusič, Smolensk 2000, s.640, ISBN: 5-8138-0136-7
Autor : Viktor 🕔24.11.2007 📕37.808

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře