Jazdecké jednotky rakúskej monarchie za vlády Márie Terézie

Autor: Radoslav Turik 🕔︎︎ 👁︎ 32.457

Vojenská závislosť na šľachte nútila habsburských panovníkov aby postupne začali vytvárať profesionálnu cisársku armádu. Začali sa vytvárať prvé cisárske pešie a jazdecké pluky. Pri nástupe Márie Terézie k moci už existovala početná profesionálna armáda, ktorá však potrebovala ešte mnoho reforiem podobne ako cela ríša, aby sa vyrovnala popredným európskym armádam. Jazdectvo monarchie sa v tomto období skladalo z niekoľkých základných druhov jazdy.

Najstarším druhom jazdeckých jednotiek v rakúskej armáde boli kyrysnícke pluky. Boli to jednotky ťažkej jazdy. Kyrysníci dostali pomenovanie podľa náprsného panciera, ktorý bol pozostatkom ťažšej zbroje z predchádzajúcich období. Ozbrojení bol ťažkým jazdeckým palošom a pištoľami. Jednú eskadrónu pluku tvorili karabinieri. Boli vyzbrojení karabínami a vycvičení v rýchlej streľbe.

Reklama

Od roku 1759 bolo 12 mužov v každej eskadróne vyzbrojených trombónom. Trombón strieľal na krátku vzdialenosť hromadnú salvu dvanástich gulí s veľkým rozptylom. Na hlave nosili trojrohé klobúky vystužené železným krížom. Kyrysnícke pluky nosili predpísané biele kabátce s červenou obšívkou a a bielymi, či žltými gombíkmi. V roku 1740 existovalo osemnásť kyrysníckych plukov. Každý pluk tvorilo sedem eskadrón, pričom siedma bola vždy karabinierska. V pluku slúžilo takmer 1100 mužov.

Od roku 1768 dochádzalo k mnohým zmenám. Karabinierske eskadróny boli z plukov vyčlenené. Chýbajúce eskadróny sa získali rozpustením troch plukov a doplnením zvyšných. Kvôli zvýšeniu číselných stavov plukov, boli v roku 1775 rozpustené ďalšie 4 pluky. V rokoch 1778-79 boli dva kyrysnícke pluky zmenené na dragúnske. Tesne po smrti Márie Terézie sa stav kyrysníckych plukov ustálil na počte 9.

Pomerne dlhú tradíciu služby mali v habsburskej armáde aj dragúnske pluky. Objavovali sa od polovice Tridsaťročnej vojny. Plnili úlohu pechoty na koňoch. Mali zasahovať v situácii, keď nemohla byť dostatočne rýchlo nasadená pechota. Kone teda používali iba na rýchly presun. Veliteľ eskadróny mal hodnosť hajtmana, ako to bolo zvykom pri pechote.

V roku 1740 bolo v službe 14 dragúnskych plukov. Postupne však ich počet klesal a väčšina plukov bola zreorganizovaná na iný typ jazdeckých jednotiek. Po Aachenskom mieri (1748) boli rozpustené dva pluky. Ďalšia redukcia dragúnskych plukov nastala v roku 1760, keď pluky Württemberg, Zweibrücken, Sachsen-Gotha, Modena a St. Ignon boli pretvorené na pluky švališérov. Aj keď pri rôznych príležitostiach boli nejaké dragúnske pluky znova vytvorené, ich existencia bola veľmi krátkodobá. Po určitom čase boli znovu rozpustené. V roku 1779 už existovalo iba sedem dragúnskych plukov.

V priebehu vojny bol početný stav dragúnskeho pluku asi tisíc mužov, v období mieru bol tento počet znížený na zhruba osemsto mužov. Dragúni nosili tmavomodré kabátce s červeným lemovaním na rukávoch., tmavomodré nohavice a kamizoly. Od roku 1767 sa zaviedli biele kabátce a nohavice. Jednotlivé pluky sa líšili náramennými šnúrami rôznej farby. Klobúky boli vystužené železným krížom. Pôvodná výzbroj tvorili pušky s bodákmi, ktoré boli od roku 1769 vymenené za karabíny. Dôstojníci mali k dispozícii aj pištole.

Reklama

Regulárne husárske pluky boli v habsburskej armáde budované od roku 1688 a postupne si získali výbornú reputáciu. Počty husárskych plukov sa pomerne často menili. V roku 1740 slúžilo v habsburskej armáde osem husárskych plukov. Počas Vojny o rakúske dedičstvo vznikli ďalšie tri pluky. Na tzv. vojenskej hranici vznikali v jednotlivých obvodoch hraničné husárske pluky (Varaždínsky, Karlovacký, Banátsky a Slavónsky). Tieto pluky mali nižšie stavy mužstva. Počty husárskych plukov postupne narastali. V závere Sedemročnej vojny slúžilo 12 regulárnych a 5 hraničných husárskych plukov. Od roku 1768 nastáva postupná redukcia počtu plukov, ktorá sa uskutočnila v niekoľkých fázach Tesne po smrti Márie Terézie existovalo už len 8 regulárnych plukov a jeden hraničiarský (sikulský) pluk.

Výzbroj husárov pozostávala zo zakrivenej šable orientálneho typu v koženej pošve, karabínou a pištoľami.

Vystroj husárov mala tradičný uhorský nádych. Na hlave nosili kalpak z čiernej alebo hnedej kožušiny. Uniformu tvoril krátky uhorský kabátec – dolomán s radovým šnúrovým zapínaním. Farby uniforiem sa spočiatku často menili, napr. pri zmene majiteľa. Výstroj bola doplnená plochou koženou taškou ( säbeltasche), ktorá sa nosila prevesená cez pravé rameno. Od roku 1757 vyšlo nariadenie o zjednotení uniforiem husárskych plukov. Toto nariadenie, sa ale v praxi nedodržiavalo a naďalej prevládala v ustrojení husárskych plukov rôznorodosť.

Počas Sedemročnej vojny sa v habsburskej armáde vytvoril nový druh ľahkej jazdy švališéri. (chevauxlegérs) Používali podobne ako husári ľahké a pohyblivé kone. Nové pluky vznikli pretvorením z dragúnskych jednotiek. V roku 1765 existovalo 6 švališerských plukov a do konca vlády Márie Terézie sa už tento počet nezmenil. Počty mužov v týchto plukoch boli rovnaké ako u dragúnov.

Výstroj tvorili tmavozelené kabátce s červeným lemom goliera a rukávov. Dôstojníci nosili trojrohý klobúk a žlté nohavice. Mužstvo v švališerských plukoch nosilo jazdecké klobúky s mosadzným štítkom vpredu ( tzv. kasket), na ktorom bol cisársky erb. Konský postroj bol uhorského typu. Výzbroj švališerov sa skladala z jazdeckého paloša karabíny a pištolí. Od roku 1786 boli švališérske pluky doplnené o hulánske diviziony. Hulání boli vyzbrojení šabľou, pikou – kopijou na konci s vlajočkou a pištoľami. Neskôr za vlády Jozefa II. vznikli z týchto divisionov doplnením samostatné hulánske pluky.

Nove jazdecké jednotky sa zostavovali, tesne pred vznikom vojenského konfliktu. Zostavením pluku boli poverovaní príslušníci vysokej šľachty. Nábor nových jednotiek bol označovaný nemeckým termínom verbunk, ktorý prešiel aj do nášho jazyka v tvare verbovať. Šľachticovi v hodnosti plukovníka bol udelený verbovací patent. Udelením patentu sa stal majiteľom pluku (Obrist-Inhaber).

V patente boli uvedené základné informácie o novom pluku. Bol tam stanovený počet vojakov, dohodnutá doba existencie pluku, finančné náležitosti, množstvo výzbroje a výstroje, ktoré musí majiteľ pluku zabezpečiť pre svoj pluk.

Verbovanie sa začalo získaním dôstojníkov pre pluk. Mnohí dôstojníci pluku pochádzali z rodiny majiteľa pluku. Radové mužstvo verboval majiteľom poverený dôstojník. Obvykle sa verbovalo na panstve majiteľa pluku. Jazdecké pluky nesmeli verbovať v mestách.. Verbovali iba na vidieku, pretože v jazdeckých plukoch mali prednostný záujem o roľníkov, prípadne ďalších ľudí, ktorí už mali skúsenosti s koňmi. Regrúti mali mať 18-45 rokov, museli mať dobrý zdravotný stav a minimálnu výšku 168 cm. Zverbovať sa často dali ľudia, ktorí mali problém zo zákonom. Vstupom do vojska sa vyhli trestu. Zverbovaní nováčikovia boli potom odvedení k pluku, kde sa začal ich výcvik. V skutočnosti však na poriadny výcvik nebol čas a nováčikovia získavali skúsenosti v ostrom nasadení.

Kariérny postup dôstojníkov mal na starosti majiteľ pluku. Do vyšších hodností ich mohol menovať výhradne on. Od polovice 18. storočia, však v tejto oblasti začalo dochádzať k zmenám. Dôležité funkcie v pluku držali v rukách často ľudia , ktorí nemali dostatočné schopnosti a kvalifikáciu. V zásade sa povyšovanie malo týkať dôstojníkov, ktorí si odslúžili niekoľko rokov služby. V skutočnosti fungoval dobre zabehnutý obchod s hodnosťami, ktorý umožňoval zakúpenie hodnosti za určitú sumu. Za vlády Márie Terézie boli založené vojenské akadémie, ktoré mali za cieľ skvalitniť dôstojnícky zbor rakúskej armády. Udelenie dôstojníckej hodnosti predpokladalo absolvovanie jednej z týchto akadémii, prípadne niekoľkoročnú službu v hodnosti kadeta pri niektorom pluku. Rýchlejší postup v kariére mohli umožniť vynikajúce výkony na bojisku. Za mimoriadne výkony mohol byť menovaný za dôstojníka aj poddôstojník.

Štáb pluku tvorili obvykle títo dôstojníci:

Plukovník -majiteľ pluku (Obrist-Inhaber) - mal pomerne rozsiahle právomoci, ktoré sa však v priebehu 18. storočia čiastočne obmedzovali. Mal neobmedzenú právnu moc nad príslušníkmi pluku, menoval dôstojníkov do funkcií a povyšoval ich. Povoľoval sobáše dôstojníkov a mužstva. Mal výhradné právo aj v cirkevnej oblasti, pretože pluk tvoril samostatnú farnosť, pod vedením poľného kaplána. Do roku 1769 mal právo na dedičstvo padlých dôstojníkov, ktorí nezanechali závet a do roku 1767 mohol určovať vzhľad výstroja pluku.

Reklama

Podplukovník (Obrist-Lieutenant) - pôsobil ako zástupca majiteľa pluku a súčasne ako veliteľ pluku. Na rozdiel od majiteľa bol povinný zúčastňovať sa na vojenských ťaženiach. V čase neprítomnosti majiteľa pluku viedol pluk len po vojenskej stránke. Správne a finančné náležitosti musel odsúhlasiť majiteľ pluku.

Vrchný strážmajster (Obristwachtmeister) - táto hodnosť sa po reformách v roku 1769 zmenila na hodnosť major. Dôstojník v hodnosti majora bol zodpovedný za výcvik, dozeral na výkon služieb v tábore i za pochodu. Postupne sa počet dôstojníkov s touto hodnosťou pri jazdeckých plukoch zväčšoval.

Ubytovací dôstojník, ubytovateľ (Quartiermeister) - od roku 1767 sa táto funkcia nazývala účtovník pluku. Túto funkciu zastával starší poručík. V kompetencii mal spravovanie plukovného účtovníctva a bol zodpovedný za vyplácanie žoldu.

Plukovný sudca (Schultheiss-Auditor) -túto funkciu zastával dôstojník zväčša v hodnosti rotmajstra. Riešil právne záležitosti pluku. Od začiatku 18. storočia vybavoval korešpondenciu pluku a mal na starosti aj plukovnú kroniku.

Proviantný dôstojník (Proviantmeister) - pôsobil ako zástupca plukovného ubytovateľa. Mal na starosti zásobovanie pluku, ustajnenie koni štábu i plukovného trénu. Dozeral tiež na plukovnú väznicu.

Plukovný lekár (Feldarzt) - hlavný lekár pluku. Od roku 1752 sa táto funkcia nazývala plukovný chirurg. Spočiatku nemal vysokú hodnosť.

Strážmajster-potučík (Wachtmeister-Liutenant) – od konca 17. storočia sa táto funkcia označovala ako adjutant pluku. Bol podriadený plukovnému strážmajstrovi. Staral sa o písomnosti pluku, v mene jeho veliteľa. Adjutant nemal dôstojnícku hodnosť, ale mal možnosť postupu medzi dôstojníkov.

Pri pluku slúžilo aj niekoľko ďalších poddôstojníkov vo funkciách, v ktorých požívali niektoré výhody dôstojníkov. Jedným z nich bol hlavný podkúvač (Ober-Schmied). Staral sa o dobrý stav plukovného vozotajstva, preberal kone dodané pre pluk. Plnil aj funkciu zverolekára. Od roku 1766 musel mať povinne veterinárnu školu.

Profoz – bol v podstate väzenským dozorcom. Dohliadal na výkony trestov v pluku, presnosť mier a váh obchodníkov, ktorí sprevádzali pluk a čistotu tábora.

Plukovný bubeník (Regiments –Pauker) - od roku 1769 sa bubny pri jazdectve zrušili a zaviedla sa funkcia trúbača. V boji sa vždy musel držať veliteľa pluku. Pomocou signálov odovzdávali veliteľove rozkazy celému pluku. Bežne ovládali niekoľko jazykov, pretože boli využívaní ako parlamentári.

Spočiatku sa jazdecké pluky členili na kompánie, no od roku 1769 sa kompánie nahradili eskadrónami. Pri eskadróne slúžili títo dôstojníci:

Rotmajster (Rittmeister) – bol veliteľom eskadróny. Od roku 1769 bol v každej eskadróne prvý rotmajster a druhý rotmajster. Počet druhých rotmajstrov sa neskôr menil.

Poručík (Lieutenant) – zástupca veliteľa eskadróny. Bol zodpovedný za výcvik. Od roku 1769 sa počet dôstojníkov v tejto hodnosti pri eskadróne zvýšil.

Kornet (Cornet-fähnrich) – nositeľ plukovnej štandardy, alebo štandardy eskadróny. Bol služobne najmladším dôstojníkom. V boji musel štandardu brániť aj za cenu vlastného života. V roku 1769 bola táto hodnosť zrušená a každý kornet dostal hodnosť podporučíka.

Chrbtovou kosťou každej armády sú skúsení poddôstojníci. Platilo to aj o jazdeckých plukoch. V každej eskadróne mal dôležitú úlohu strážmajster. Bol to hlavný poddôstojník eskadróny. Dohliadal na bežné plnenie rozkazov veliteľa eskadróny, rozdeľovanie stravy a krmiva a zhromažďoval eskadrónu pred odchodom.V práci mu pomáhla furiér (Fourier). Dohliadal na ubytovanie eskadróny a viedol stvabu stanov v táboroch.

Kancelárske práce v eskadróne mal na starosti učtovný poddôstojník (Rechnungs-Unteroffizier). Zdravotnícku službu pri eskadróne vykonával felčiar, neskôr nazývaný pomocný chirurg. Údržbu výstroja z kože mal na starosti sedlár (Sattler). Podkutie koní mal na starosti podkúvač. Musel sa vyznať aj Pri každej eskadróne slúžil aj trubač. Najmenšiu jazdeckú jednotku nazývanú jazdecká hliadka viedli poddôstojníci v hodnosti kaprála. Mužstvo tvorili radoví jazdci, ktorí niesli zodpovednosť predovšetkým za dobrý zdravotný stav svojho koňa.

Služba v jazdeckých plukoch bola náročná a nebezpečná. Jazdecké jednotky mali často veľké straty. Hovorilo sa, že husár ktorý sa dožije štyridsiatky nie je dobrým husárom. Okrem bojových strát decimovali ľudí i zvieratá úmorne presuny a choroby. Napriek všetkému však patrili jazdecké jednotky medzi elitu každej armády v 18. storočí a ich príslušníci na to boli patrične hrdí.

Zdroje:
http://www.kuk-wehrmacht.de/
Skala, H.: Slávne časy cisárskej jazdy v 17.-19. storočí, Prešov 2005
Seaton, A.: The Austro-Hungarian Army of the Seven Years War, Osprey publishing 1973

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více