Teória a prax vojenskej diplomacie - 3. diel

Autor : Marianna Kyselová / Marianna Kyselova 🕔20.11.2007 📕7.648

3. Vojenská diplomacia v stave nepriateľstva a krízy

3.1 Gunboat Diplomacy

V predošlých kapitolách sme spomínali význam námorníctva ako prostriedku vojenskej diplomacie. Námorná sila bola počas histórie nástrojom prímorských štátov k dosiahnutiu zahranično-politických cieľov. Nástrojom sily. Námorné veľmoci ako USA, Veľká Británia a neskôr aj Japonsko, či Nemecko, využívali flotilu pre zabezpečenie národných záujmov v medzinárodných vodách alebo v národných vodách pod jurisdikciou cudzieho štátu.
7. decembra 1988 sa konalo Valné zhromaždenie OSN o zredukovaní pozemného vojska ZSSR v krajinách Varšavského paktu. ,,Je zrejmé, že sila a hrozby nemôžu a nesmú byť nástrojom zahraničnej politiky... Sloboda rozhodovania je všeobecný princíp a nesmú z neho existovať nijaké výnimky," povedal v úvode prezident Gorbačov

V súčasnosti mnoho historikov a vojenských poradcov v oblasti námorníctva tvrdí, že táto forma vojenskej diplomacie je dnes už zastaralá. Patrí do koloniálnej éry, kedy bojové lode intervenovali (štatisticky vzato) v štyroch z piatich incidentov. Je to skutočne tak?

Námorná sila môže byť aplikovaná v latentnej forme (napr. spoločné vojenské cvičenia medzi štátmi, hliadkovanie a rutinné operácie v mierových časoch) alebo v aktívnej forme (zastrašenie nepriateľa, podpora spojencov, donútenie protivníka prerušiť príp. zastaviť vojenské akcie). Práve kvôli aktívnej možnosti využitia námornej sily, moderná diplomacia (v komparácii s ostatnými prostriedkami modernej diplomacie ako je mierové rokovanie, vyšetrovacia komisia, zmierovacia komisia, sudcovské konanie atď.) už nepovažuje gunboat diplomacy za prostriedok mierového urovnania sporu, ale za spôsob rozširovania politického vplyvu.

Mnoho odborníkov na svetovú politiku považuje USA za jediný štát, majúci neobmedzené prostriedky pre sústredenie vojenskej sily do ktorejkoľvek oblasti sveta cez lietadlové lode, balistické rakety odpaľované z krížnikov a ponoriek a obojživelné a úderné jednotky (SEALS, Delta Force, U.S. Rangers). Prezidentovi USA ako najvyššiemu armádnemu veliteľovi sa otvárajú neobmedzené možnosti vojenskej odpovede s hrôzostrašnou precíznosťou.

Nie je to tak dávno, čo Spojené štáty potvrdili svoj prím vo vojenskej technike. Do Vojny v zálive vstúpila americká armáda pod zámienkou oslobodenia Kuvajtu spod irackej okupácie. Dnes nikto nepochybuje o tom, že vojna v 1991 bola o rope. Kuvajt – je ako Monako v očiach Francúzov – ,,malý otravný sused," ktorého Irak donedávna (počas diktatúry Saddáma Husajna) považoval za „legálnu fikciu.“

Ďalším faktorom bol rozpad Sovietskeho zväzu. Koniec socialistického kolosu by bezpochyby prišiel. George Bush sr. však svetu ukázal, že napriek zániku Východného bloku, pádu Železnej opony a koncu Studenej vojny, štát, ktorému vládne, bude naďalej hegemónom, superveľmocou so zámerom mať rozhodujúci hlas vo svetovom dianí. Operácia Púštna búrka bola ideálnou príležitosťou otestovať novú high-tech výzbroj v bojových podmienkach. Pentagon predpokladal už známy koniec intervencie v Iraku. Preto, literárne povedané, sám najvyšší commander-in-chief dovolil ,,masovú poľovačku na roľníkov" v krajine Tretieho sveta.

Výzva pre politických a vojenských lídrov spočíva v tom, ako optimálne využiť námornú silu počas praktikovania gunboat diplomacy a nevynechať pritom ani ostatné prostriedky diplomacie. Deväťdesiate roky minulého storočia ukázali opak tvrdenia o zastaranosti tejto formy vojenskej diplomacie. Predstavujúc súčasť strategických nástrojov štátu, bude naďalej využívaná pre realizáciu národných záujmov.

Invázia do Iraku ako aj operácia na zvrhnutie diktátora Manuela Noriegu ukázali neschopnosť malých štátov ubrániť svoju autoritu mimo svojho územia. Spojené štáty oproti tomu (niekoľkokrát v dejinách) neváhali porušiť záväzky plynúce z medzinárodnej zmluvy, aby ubránili svoju vlastnú formu demokracie.

Veľká Británia bola prvou krajinou, ktorá teóriu gunboat diplomacy premietla do praxe. Pacifico incident sa vzťahuje na Portugalčana Davida Pacifica (pôvodom Žida známeho ako Don Pacifico). Bol obchodníkom v Aténach počas panovania kráľa Otta. Keď rozvášnený dav počas antisemitského povstania (1847) podpálil jeho dom, žaloval grécku vládu za náhradu škôd, avšak s malým účinkom, kým nezačal naliehať na Veľkú Britániu, aby intervenovala. Fakt, že mal britské občianstvo, ktoré získal narodením v Gibraltáre, legitimizoval prípadný zásah britského námorníctva na pôdu patriacu britskému subjektu.

Liberálny britský minister zahraničných vecí lord Palmerston, presvedčený zástanca helenizmu a stúpenec gréckej vojny za nezávislosť (1828 - 1829), poslal skvadrónu Royal Navy do Aegeanu v roku 1850 na zaistenie gréckych lodí a majetku do výšky škôd napáchaných na vlastníctve  Dona Pacifica. Námorníctvo zablokovalo prístav Piraeus, hlavný prístav gréckej metropoly Atény.

Palmerston sa stal v nasledujúcich voľbách absolútnym výťazom. Pri tejto príležitosti predniesol 29. júna päťhodinovú vyčerpávajúcu reč, ktorá vošla do dejín ako Palmerstonova deklarácia – Britský subjekt Civis Romanus sum, citujem: ,,Britský občan v ktorejkoľvek krajine môže byť pokojný, lebo ostražité oko a ochranná ruka Anglicka ho bude chrániť proti bezpráviu a násiliu.”

Princípy vojenskej diplomacie pre ochranu práv britských subjektov sa stali charakteristickou vlastnosťou viktoriánskej zahraničnej politiky. Nasledujúce ako proliberálne, tak aj prokonzervatívne vlády vo Veľkej Británii využívali tieto princípy a Don Pacifico je občas používaný vo vojenskej terminológii ako heslo pre okamžitý vojenský zásah proti inému štátu.

Ďalším príkladom sú americké tzv. black ships z počiatku minulého storočia. Do praxe ich uviedol komodor Matthew Perry. Takto americké námorníctvo pomenovalo štyri lode : Mississippi, Plymouth, Saratoga, a Susquehanna, pod velením komodora U.S.Navy Matthewa Perryho, ktorý pristál v roku 1853 v prístave Uraga (súčasť dnešného Yokosuka  v provincii Kanagawa) v Japonsku. Pomenovanie ,,čierne lode” sa vzťahuje k čiernemu dymu ako výsledok pohonu týchto lodí na báze spaľovania uhlia a taktiež komodor prikázal natrieť svoje lode na čierno.
Komodora Perryho vyslalo námorníctvo na obchodné jednanie do Japonska v roku 1858. Tým sa skončila viac ako dvestoročná izolácia Japonska.

3.2 Zamlčané aktivity na pozadí vojny

„Jedinou kritickou vecou je, keď použijete silu, musíte vedieť, že uspejete. Naučili sme sa to z Afganistanu. Nepočúvajte vojnychtivých mužov, ktorí vám sľubujú ľahké víťazstvo. Musíte vedieť, že uspejete! Ste si istý, že ste si to premysleli?“ Povedal Shevarnadze Jamesovi Bakerovi III. pred operáciou Púštna búrka...

V čase mieru je vojenský pridelenec poverený informovať domovskú krajinu o politickej a bezpečnostnej situácii v krajine prijímajúcej. Slúžia na to oficiálne správy a osobné vyjadrenia rezidenta, ale aj mnohé iné neoficiálne prostriedky.

Podľa Mgr. Patrika Košického z Ústavu pamäti národa, počas komunizmu boli československí vojenskí pridelenci v (predovšetkým) západných štátoch v službách vojenskej kontrarozviedky. Špionáž, zisťovanie slabín nepriateľa, vytváranie informačnej siete a rekrútovanie agentov bolo hlavnou náplňou práce vojenských atašé na obidvoch stranách Železnej opony vyše štyridsať rokov. Vyhlásenie Nikitu S. Chruščova: ,,Hovoríme vedúcim predstaviteľom kapitalistických štátov: Vyskúšajme v praxi, ktorý systém je lepší, poďme súťažiť bez vojny,"  dokonale odzrkadľovalo tendencie a ciele zahraničnej politiky ZSSR a Spojených štátov.

Občas sa vojenskí pridelenci stali priamymi organizátormi tajných rokovaní a vojenských operácií. PhDr. Karel Richter, vojenský historik a člen Obce českých spisovateľov, dlhoročný predseda Klubu autorov literatúry faktu a nositeľ literárnej ceny E. E. Kischa, sa už niekoľko rokov venuje tematike rusko - fínskych vojen.

História rusko - fínskych vojen je u nás málo známou skutočnosťou. Prvá vojna vypukla v roku 1918. Fínsko využilo svoje právo na nezávislosť. Prostredníctvom Leninovej proklamácie Sovietsky zväz podnietil v slobodnom štáte občiansku vojnu. Počas intervencie Červenej armády sa snažili pripútať si krajinu k sebe. Fíni z obavy pred útokom ZSSR a s vedomím nulovej pomoci Západu, začali tajne rokovať s Nemcami o dodávkach zbraní. Generálmajor Talvela ešte na jeseň 1940 z poverenia Mannerheima štyrikrát navštívil Berlín. Vyjednával o nákupe zbraní a tranzitných otázkach.
20. novembra navrhol náčelníkovi štábu námorníctva viceadmirálovi Ottovi Schniewindovi, aby Nemecko obsadilo Alandy. Pri svojej poslednej návšteve ríšskej metropoly sa spolu s generálporučíkom Östermanom 10. decembra stretol na rokovaní dohodnutom fínskym vojenským pridelencom plukovníkom Hornom, s predstaviteľom Vrchného veliteľstva brannej moci – generálom Kurtom von Tippelskirchem, generálom Waldemarom Erfurthom a šéfom oddelenia Fremde Heere Ost Generálneho štábu podplukovníkom Eberhardom Kinzlom. Horn si stručne poznamenal do denníka: „Pre generálov to bola dobrá príležitosť hovoriť o dôležitých veciach.“ Mimochodom, štyri dni po tejto schôdzke boli v smernici číslo 21 prevedené zmeny týkajúce sa obsadenia Petsama a zaistenia cesty k Severnému ľadovému oceánu.

V hodine dvanástej, keď sovietske vojská stáli na fínskej hranici, podplukovník Haahti v rámci spolupráce poskytol nemeckému štábu fínske spravodajské informácie, zaistil im využitie železničných tratí a staníc a prenájom 26 lokomotív a 700 vagónov. Predanie týchto dopravných prostriedkov dohodol formou ich predstieraného násilného ukoristenia nemeckými jednotkami. Vyslovil i tichý súhlas fínskeho velenia, aby armáda podnikala prieskum pohybu sovietskych vojsk aj mimo svojho priestoru rozmiestnenia. Nemci za odmenu sľúbili, že do 14. septembra 24.00 hod. vyprázdnia aspoň dôležité priemyselné a prístavné mesto Oulu. (Najdôležitejším výsledkom pôsobenia fínskeho styčného dôstojníka bolo dojednanie, že za ustupujúcimi nemeckými jednotkami budú Fíni postupovať bez boja. Vzájomne si hlásili polohu vojsk, a podľa toho určovali ciele útokov).

Počas prvej svetovej vojny, v predvečer bitky o Dardanely, bol kandidátom na post veliteľa britského loďstva viceadmirál Arthur H. Limpus. Do konca septembra 1914 zastával funkciu náčelníka britskej námornej misie v Turecku a poznal Dardanely a možnosti ich obrany. Admiralita sa však od jeho vymenovania nechala odradiť výhradami britského veľvyslanectva v Carihrade (dnešný Istanbul). Veľvyslanec sa obával, že Turkov by pobúrilo vymenovanie človeka, s ktorým predtým úzko spolupracovali.  Kvôli diplomatickej naivite sa Dardanely a neskôr aj galipolská kampaň stali fiaskom, na ktoré britská admiralita dodnes nezabudla.

Súčasťou nekalých praktík vojenských pridelencov bola aj špinavá propaganda. Napríklad pred vyplávaním Lusitanie uverejnili Nemci v newyorských novinách oznámenie varujúce Američanov pred plavbou v britských vodách, ktoré boli vyhlásené za vojnovú oblasť. Iniciátormi tejto pôvodne propagandistickej akcie boli nemecké spolky v USA, na návrh nemeckého vojenského atašé, hauptmanna Franza von Papena. Varovanie bolo vydané v mene veľvyslanectva.  Ostatný príbeh je nám známy. Nemecká ponorka U 20 pod velením kapitána Schwiegera potopila pasažiersku loď HMS Lusitania. Niekoľko stoviek ľudí zahynulo. Amerika vstúpila do vojny.

Významným vojenským plánovačom bol britský námorný atašé v Petrohrade, fregatný kapitán Francis N. A. Cromie. V čase vpádu Širomorského loďstva do Nórska  na jar 1918, (aj keď sa touto akciou vlastne nič nedosiahlo), stúpli obavy britskej admirality z ďalších nemeckých akcií. Plánovacia divízia pod velením F. N. A. Cromieho sa napríklad domnievala, že Nemci by sa mohli pokúsiť poslať na korzársku výpravu do Atlantiku jeden, či viac bitevných krížnikov. Briti mali taktiež obavy o ruské loďstvo, najmä o Baltskú flotilu. Nemecké jednotky totiž vstúpili 26. februára do Revalu, 3. apríla sa vylodili na polostrove Hanko a 13. apríla obsadili Helsingfors (dnešné Helsinky). Ruské Baltské loďstvo sa stiahlo do Kronštadtu a britská admiralita dúfala, že keď Nemci obsadia Petrohrad, Rusi aspoň cennejšie lode zničia. Vojnový kabinet dokonca 11. mája schválil pre prípad akútneho nebezpečenstva vstupu Nemcov do Kronštadtu do istej miery avanturistický plán spomínaného kapitána na zničenie bitevných lodí a veľkých torpédoborcov Baltského loďstva. Nemecký postup na Petrohrad sa však zastavil a nebezpečenstvo pominulo.

Pôsobenie pracovníkov spravodajských služieb na diplomatických postoch je jednou z dôležitých metód prieniku spravodajských služieb a legalizovanie ich agentov v cudzom štáte. Činnosť týchto osôb býva vždy pd kontrolou kontrašpionážnej služby v hostiteľskej krajine.  Počas komunizmu Slovenská republika nebola výnimkou.

Československá štátna bezpečnosť (ďalej ŠtB) považovala členov diplomatického zboru každej kapitalistickej krajiny na území SR za pracovníkov tajných služieb (často len z preventívneho dôvodu). Pri zmene personálneho riadenia v zastupiteľstvách SR sa ŠtB snažila v jednotlivých západných krajinách zaistiť prítomnosť nových pracovníkov spravodajských služieb. Ich cieľom bola predovšetkým podvratná činnosť, pričom pozornosť tajných agentov sa obracala hlavne na zastupiteľské úrady USA. Tie boli považované za hlavného nepriateľa komunistického bloku. Naopak ambasáda USA vo Viedni sa stala centrom rozviednej činnosti proti krajinám svetovej socialistickej sústavy. Centrum organizovalo a koordinovalo rozviedne akcie so zastupiteľskými úradmi USA v iných štátoch, vrátane zastupiteľského úradu v Prahe.

Ústav pamäti národa sa zaslúžil o zverejnenie záznamov o činnosti diplomatov a pridelencov v službách kontrarozvietky a zväzkov komplexných opatrení proti špionážnym akciám cudzích osôb. Podľa analýz ÚPN sa rezidenti zameriavali na získavanie informácií spravodajského charakteru, predovšetkým z vojenskej, politickej a hospodárskej, ale aj z vedecko-technickej, spoločenskej a kultúrnej oblasti. ,,Rozviedne cesty" po celom Východnom bloku slúžili aj na ideologickú diverziu, získavanie a overovanie spravodajských informácií a na realizovanie spravodajských kontaktov.
Ako povedal Mahmúd Fawzí prezidentovi Násirovi pred operáciou Mušketier: ,,Bitky sa neuskutočňujú len na bojiskách, ale aj na politických fórach." 

Autor : Marianna Kyselová / Marianna Kyselova 🕔20.11.2007 📕7.648

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře