Teória a prax vojenskej diplomacie - 1.diel

Autor : Marianna Kyselová / Marianna Kyselova 🕔20.11.2007 📕12.922

Obsah

Úvod 
1. Vymedzenie pojmov 
2. Mierová vojenská diplomacia 
   2.1 Význam mierovej vojenskej diplomacie 
   2.2 Kooperácia a krízový manažment 
3. Vojenská diplomacia v stave nepriateľstva a krízy 
   3.1 Gunboat Diplomacy 
   3.2 Zamlčané aktivity na pozadí vojny  
4. Vojenská diplomacia Slovenskej republiky 
   4.1 Transformácia vojenskej diplomacie 
   4.2 Vojenské misie na Slovensku 
Záver 
Zoznam použitej literatúry 

Úvod

Témou tejto bakalárskej práce je „Teória a prax vojenskej diplomacie." Dôvod zvolenia problematiky vojenskej diplomacie bol celkom prozaický. A síce nedostatok informácií o tejto špecifickej oblasti diplomacie a z toho prameniaceho hlbokého záujmu.

Je potrebné sa zaoberať vojenskou diplomaciou dlhšiu dobu, aby sa nám podarilo nazhromaždiť také množstvo poznatkov, ktoré sa zatiaľ nevyskytli v žiadnej súhrnnej slovenskej publikácii.

Termín „vojenská diplomacia“ predstavuje široký záber. Tento termín nedefinuje iba kompetencie vojenských pridelencov a konkrétnu činnosť, ale aj jej jednotlivé podoblasti vojenskej diplomacie.

V bakalárskej práci sa opierame hlavne o tvrdenia G. D. Berridgea v Diplomatickom slovníku a autora publikácie Gunboat diplomacy, Jamesa Cablea. Cable patrí k priekopníkom teórie vojenskej diplomacie a je považovaný za tvorcu definície gunboat diplomacie.

Pri písaní v podstate štúdie vojenskej diplomacie, sa vyskytli problémy s dostupnou literatúrou (hlavne v teoretickej časti) a preto bolo potrebné využiť aj sekundárne informačné zdroje ako periodiká, dokumenty a internetové zdroje.

Napriek nedostatku informácií a z dôvodu tajnosti niektorých konkrétnych oblasti vojenskej diplomacie, sa podarilo skoncipovať štúdiu v určenom rozsahu. Je rozdelená  na teoretickú časť a praktickú časť.

Teoretickú časť tvorí rozsiahla kapitola Vysvetlenie pojmov. Kde okrem samotnej definície vojenskej diplomacie sú vysvetlené aj iné pojmy z oblasti vojenskej diplomacie ako aj obšírna definícia samotného odboru diplomacie. Vzhľadom na to, že ide o ucelenú teoretickú súčasť tejto bakalárskej práce, považujeme za správne konkrétne túto kapitolu nedeliť na jednotlivé podkapitoly.

Praktickú časť práce sme rozdelili na tri veľké kapitoly a to Mierová vojenská diplomacia, Vojenská diplomacia v stave nepriateľstva a krízy a Vojenská diplomacia Slovenskej republiky. Každá z nich sa delí na dve podkapitoly.

V kapitole Mierová vojenská diplomacia sme sa zaoberali jej vlastným významom a úlohami vojenských pridelencov v čase mieru, kooperáciou a krízovým manažmentom a ako príklad uvádzame spoluprácu NATO s inými nadnárodnými štruktúrami a výrazný pokrok vo vojenskej diplomacii Číny.

Význam námornej sily v diplomacii, prechod od diplomatických rokovaní k zbraniam, tajné praktiky a operácie za účasti vojenských pridelencov, to všetko je predmetom rozsiahleho bloku Vojenská diplomacia v stave nepriateľstva a krízy.

Posledná kapitola je venovaná Slovenskej republike a jej prínosu, súčasnej transformácii a spolupráci v oblasti vojenskej diplomacie. Zároveň ide o akýsi pohľad do histórie vojenských misií na Slovensku, účasti našej krajiny vo vojenských diplomatických misiách. Kapitola zahŕňa aj dnešné delenie vojenských diplomatických misií podľa Ministerstva obrany a formujúceho sa Slovenského inštitútu vojenskej diplomacie z historického hľadiska.

Ako bolo uvedené už na začiatku, bolo náročné v našich zemepisných šírkach nájsť vhodné materiály pre túto prácu. Zostáva smutným faktom, že v členskej krajine NATO s ambíciami zúčastňovať sa vojenských mierových misií a diplomatických misií, existuje takáto informačná diera. Možno ide o stály pozostatok Železnej opony, možno je to neprofesionalita a nezáujem kompetentných. Dúfame však, že aspoň tento pokus o odbornú štúdiu pomôže rozšíriť poznatky o tejto bezpochyby zaujímavej súčasti diplomacie.

1. Vymedzenie pojmov

Pod pojmom diplomacia rozumieme:
a) Riadenie vzťahov medzi suverénnymi štátmi prostredníctvom úradov doma a v zahraničí, a jednotlivcami, ktorí sú členmi stáleho alebo dočasného diplomatického zastúpenia. Diplomacia zahŕňa aj umiestňovanie reprezentantov pri medzinárodných organizáciách.1 Podstatou diplomacie bolo počas piatich storočí umiestňovanie diplomatických misií do cudzích štátov. A stále to platí. Štáty ako subjekty medzinárodného práva nemôžu navzájom komunikovať prostredníctvom jednotlivcov, ale musia tak spraviť cez reprezentatívne a poverené osoby. V princípe môže ísť o rozhovory cez elektronické prostriedky (existujú v tomto praktické námietky proti používaniu audiovizuálnych zariadení ako prostriedkov diplomacie). Diplomacia je primárnym prostriedkom komunikácie medzi štátmi. Umožňuje im udržiavať regulárne a komplexné vzťahy. Ide o prostriedok, ktorý sprostredkúva kontakty medzi dvoma a viacerými aktérmi v medzinárodnom spoločenstve. Pomenovanie a definíciu diplomacie, (ktorá je uznávaná dodnes),  zaviedol do tohto systému Edmund Burke v roku 1796.2
b) Jednanie s ľuďmi s využitím taktu. Je to potrebné pre vedenie diplomatických rozhovorov.
c) Každá snaha o nadviazanie medzinárodných rozhovorov (zvyčajne počas akútne hroziacej krízy, zahŕňajúcej vnútroštátny alebo medzinárodný konflikt).
d) Zahraničná politika. Používanie slova „diplomacia“ ako synonymum pre zahraničnú politiku (čo je najviac všeobecne zaužívané v Spojených štátoch amerických). Často sa tak stráca dôležitý rozdiel medzi politikou a nenásilnými spôsobmi dosahovania štátnych záujmov, ktoré diplomacia predstavuje.3

Vykonávateľom diplomacie, členom diplomatického zboru, je diplomat. Môže ním byť šéf diplomatickej misie alebo jej člen disponujúci diplomatickým statusom alebo oficiálny predstaviteľ na ministerstve zahraničných vecí. Termín „diplomat“ pochádza zo staršieho pomenovania diplomatist, ktoré má pôvod v britskej angličtine.

Vyslanec vojenskej zložky majúci imunitu a diplomatické výsady sa nazýva „vojenský pridelenec“ (military attaché – z angl., pozn. autora). Nie každá diplomatická misia musí mať nevyhnutne v zbore vojenského pridelenca. Úlohu vojenského pridelenca môžu plniť príslušníci pozemných jednotiek, letectva či námorníctva. V americkej zahraničnej službe sa bežne používa termín military attaché alebo military officer. V krajinách Commonwealthu je ekvivalentom military advisor  (vojenský poradca – z angl., pozn. autora).

Vojenský pridelenec sa môže zúčastniť aj tzv. pozorovateľskej misie (členmi sú vojenskí dôstojníci poverení monitoringom prímeria alebo prerušenia paľby4).  Väčšinou ide o dôstojníkov strednej hodnosti5,  umiestnených na špeciálnych základňach. Organizácia spojených národov (ďalej OSN) zaviedla práva a povinnosti týchto vojenských pridelencov ako napr. zákaz nosenia zbrane (ako odozvu na niekoľko incidentov). V čele takejto misie stojí hlavný vojenský pozorovateľ.6

Ak teda hovoríme o vojenskej diplomacii, predstavuje aktivitu, ktorú vykonáva poverenec ministerstva obrany v cudzej krajine, v stálej delegácií pri medzinárodnej organizácií alebo dočasnej delegácií na medzinárodnej konferencii.

Vzhľadom na množstvo rozmanitých prostriedkov, ktoré vojenská diplomacia využíva pri plnení svojich cieľov, je vojenská diplomacia nástrojom zahraničnej politiky štátu a zároveň strategickým nástrojom. Tvorí súčasť komplexnej sústavy diplomacie. Opiera sa o ekonomický a vojenský potenciál krajiny a súvisí s jej bezpečnostnou politikou.

Vojenská diplomacia ako celok má niekoľko podoblastí:
a) mierová vojenská diplomacia, ktorá zahŕňa preventívnu diplomaciu (preventive diplomacy – z angl., pozn. prekl.), uskutočňovanie diplomatických stykov v ohrozenom regióne, preventívne rozmiestnenie ozbrojených síl, mierové misie, ekonomické sankcie a manažment konfliktu;7
b) vojenská diplomacia v stave vojny. Jej nástrojmi sú koerzívna diplomacia, manažment konfliktu, gunboat diplomacy8,  vojenské akcie, propaganda, špionáž a vojenské triky (napr. kamufláže, záludné a krycie akcie);

Blízke termínu vojenská diplomacia je preventívna diplomacia. Tento pojem zaviedol druhý generálny tajomník OSN Dag Hammarskjöld. Vzťahoval sa na jeho „tichú diplomaciu“ (silent diplomacy – z angl., pozn. autora.). Spravidla sa vyskytuje v bilaterálnej diplomacii, kde rokovania vedie osoba, ktorá nemá štatút diplomata9.  Zároveň termín zahŕňal mierové operácie. Potom preventívna diplomacia upadla do zabudnutia. Ale generálny tajomník OSN Butrus Butrus-Gálí na Valnom zhromaždení OSN v roku 1992 vyzval štáty pre ,,viac preventívnej diplomacie," čím myslel nielen vyvíjanie vlastnej diplomatickej aktivity, ale aj proces zvaný factfinding a preventívne rozmiestnenie (preventive deployment – z angl., pozn. prekl.) mierových misií (peacekeeping missions – z angl., pozn. prekl.) vo vnútri štátu či na hraniciach medzi štátmi nie s nevyhnutným súhlasom zúčastnených strán. Misia s týmto pomenovaním slúžila na macedónskej hranici s Juhosláviou a Albánskom.

Preventívna diplomacia vychádza z predpokladu, že skupina štátov má právo prevencie eskalácii konfliktu rozpútaného medzi sebou navzájom alebo medzi nimi a inými štátmi mimo ich aliancie. Hoci preventívna diplomacia vykazuje určité úspechy, často sa spochybňuje istá právna čistota intervencie do interných záležitostí krajiny. Pokiaľ nejde o rezolúciu Rady bezpečnosti OSN alebo o vlastnú obranu. Avšak situácia v krajine sa môže vyhrotiť natoľko, až ohrozuje bezpečnosť susedných štátov a existuje predpoklad regionálneho konfliktu alebo dokonca ohrozenia celosvetového mieru.10
 
Fundamentálnym predpokladom konštruktívneho stretu je deštruktívna prirodzenosť konfliktu11.  Latentné konflikty by nemali byť utláčané násilím (ak sa tak stane, naberajú tendenciu eskalovať, často násilne, o nejaký čas neskôr). Aby sme tomu zabránili, musíme potenciálnym konfliktom umožniť preniknúť na povrch, no pravdepodobnosť eskalácie zároveň musíme znížiť na únosnú mieru prípadne úplne eliminovať. Pritom jadro konfliktu by sme mali konfrontovať viac prospešnými a menej deštruktívnymi stratégiami. Jedná sa o stratégie založené na útočnej sile, hlavne použitie ilegitímnej a excesívnej sily (Ženevský Dohovor z 10. októbra 1980 zakazuje použitie  neadekvátnej vojenskej sily o väčšej intenzite, než je potrebné)12.

Prevencia konfliktu sa týka aj konfliktov, ktoré nepredstavujú (podľa globálneho merítka) akútnu hrozbu pre medzinárodné spoločenstvo. Konflikt nemusí byť deštruktívny, ak sa namiesto sily kladie dôraz na konštruktívne prístupy. Keď sa už raz proces eskalácie dá do pohybu, stratégia sa musí zmeniť z prevencie konfliktu na manažment konfliktu alebo jeho riešenie, pričom sa používajú na úspešné zavŕšenie už tvrdšie a nekompromisnejšie prostriedky.

Pri snahe zabrániť konfliktu je využívaná hlavne soft power. Ide o termín v medzinárodných vzťahoch. Opisuje schopnosti politického subjektu, akým je napríklad štát, ovplyvniť správanie alebo záujmy iných politických subjektov prostredníctvom kultúrnych a ideologických prostriedkov. Pomenovanie bolo prvýkrát použité profesorom Harvardskej univerzity Josephom Nyeom. Vo svojich knihách Bound to Lead: The Changing Nature of American Power [Poverený viesť: Meniaca sa povaha moci Ameriky] a Soft Power: The Means to Success in World Politics [Jemná moc: Spôsoby ako uspieť vo svetovej politike] ďalej rozvíjal koncept soft power. Odvtedy je soft power štátu uznávaná za deskriptívnu teóriu. ,,Základným konceptom sily je schopnosť ovplyvniť iných tak, aby ste dostali to, čo chcete. Existujú tri možné spôsoby, ako to dosiahnuť: prinútiť ich palicou (big stick - z angl. pozn. prekl.); podplatiť ich šťavnatou mrkvou (juicy carrot - z angl., pozn. prekl.) a treťou možnosťou je napadnúť ich vojenskou silou alebo kooptáciou do vlastného bezpečnostného celku. Ak nedokážete na svoju stranu pribrať ďalších, aby chceli tú istú vec, čo chcete vy, bude vás to stáť viac, než len palice a mrkvy.”13

Soft power leží v ostrom kontraste s  hard power štátu, ktorá bola po stáročia dominantnou prostredníctvom kvantitatívnych merítok ako je vojenská sila, HDP a veľkosť populácie. No mať k dispozícii tieto prostriedky neznamená vždy dospieť k želateľným výsledkom (príkladom môže byť americká skúsenosť z vojny vo Vietname).

Soft power sa opiera o tri hlavné piliere: kultúra (pod podmienkou, že je atraktívna pre ostatných), hodnoty (pokiaľ je vylúčená prítomnosť akejkoľvek hypokrízy v ich aplikácii) a zahraničná politika (ak je štát v očiach ostatných strán legitímnym partnerom). Rozsah atraktivity štátu sa zisťuje prostredníctvom verejnej mienky, rozhovormi s elitou a prípadovými štúdiami. J. Nye tvrdí, že soft power je viac ako len ovplyvňovanie: „Ovplyvniť sa dá aj hrozbou a úplatkami (hard power). Soft power je viac než (len) schopnosť presvedčiť alebo argumentmi si pritiahnuť ľudí na svoju stranu, hoci je to jej veľkou súčasťou. Soft power predstavuje taktiež aj príťažlivosť; schopnosť, ktorá často vedie k zisku..."

A ďalej pokračuje: ,,Ak som presvedčený sledovať tvoje ciele bez explicitnej hrozby alebo výmeny – moje správanie je ovplyvnené pozorovateľnou, ale nerozlúštiteľnou príťažlivosťou (observable, but intangible attraction – z angl., pozn. prekl.) –  soft power je v hre. Soft power využíva iný typ hodnoty – nie silu, ani peniaze – pre spoluprácu – používa prirodzenú atraktivitu spoločných hodnôt, spravodlivosť a povinnosť prispievania do spoločnej veci.“14 

Úspech soft power často závisí na reputácii aktéra v medzinárodnom spoločenstve, ako aj od toku informácii medzi aktérmi. Je často spájaná práve preto s teóriou globalizácie a teóriou neoliberálnych medzinárodných vzťahov. Spoznávanie kultúr, šírenie cudzích jazykov a médiá sú považované za primárny zdroj soft power, ako aj, koniec-koncov prostá snaha vyvarovať sa nákladným výdavkom pre prostriedky hard power.15

Hard power predstavuje schopnosť národa donútiť iný národ, aby sledoval ten istý kurz záujmov. Základným donucovacím prostriedkom je vojenská sila, t.j. koerzívna diplomacia, vojna, spoločná aliancia (využívajúca silu a hrozbu s cieľom prinútenia), zastrašovanie a obrana a ekonomická sila, ktorá predstavuje finančnú a inú pomoc, úplatky a ekonomické sankcie (napr. embargo).

V prípade zatknutia diktátora Saddáma Husajna sa ukázal význam aliancie v koncepcii hard power, keď vzájomné obvinenia aktérov medzinárodných vzťahov z vojenskej intervencie v Iraku vystriedali gratulácie politických lídrov Veľkej Británie, Francúzska, Nemecka, USA, Talianska a iných. Naopak poprava bývalého diktátora ostáva diskutabilnou.

Joseph Nye, autor knihy The American Power Paradox [Paradox americkej moci] tvrdí, že v Iraku je hard power dôležitá tak ako soft power. Obidve zložky moci sú dôležité pre víťazstvo vo vojne ako je tá v Iraku. Chytenie diktátora považuje za excelentnú ukážku využitia hard power. Obhajuje americkú intervenciu a verí vo víťazstvo. „Je nepravdepodobné, že by Spojené štáty mohli presvedčiť Saddáma Husajna s pomocou soft power. Avšak môžeme zapôsobiť na ostatných Iračanov. To isté platí aj v prípade Usámu bin Ládina: nepresvedčíme ho. Soft power je však relevantným prostriedkom pre umiernených Moslimov. Tak môžeme poraziť terorizmus.“16

Vo svojej knihe Soft Power: The Means to Success in World Politics [Jemná moc: Spôsoby ako uspieť vo svetovej politike] obviňuje americký unilateralizmus a aroganciu z marenia výkonu soft power. Soft power môže zjednotiť medzinárodné spoločenstvo.

Súčasťou vojenskej diplomacie je koerzívna diplomacia. Predstavuje prostriedok, ktorým sa potlačí požiadavka protistrany pod hrozbou trestu alebo použitia sily.17

Alexander George, autor publikácie Forceful Persuasion: Coercive Diplomacy as an Alternative to War [Násilné presvedčenie: Koerzívna diplomacia ako alternatíva vojny], považuje koerzívnu diplomaciu za alternatívu vojny. Medzi jej prostriedky patria: ultimátum „uťahovanie skrutky“ (to torque a particular screw - z angl., pozn. autora), metóda pokusu a omylu a (v duchu wilsonovskej a rooseveltovskej politiky) „šťavnatá mrkva“ (juicy carrot – z angl., pozn. autora) a „veľká palica“ (big stick – z angl., pozn. autora).

Koerzívna diplomacia predpokladá, že cieľ sa bude správať racionálne, ak má čeliť hrozbe použitia sily. Avšak pocit existencie potenciálneho nebezpečenstva môže mať za následok jej zlyhanie a vypuknutie vojny.18  Preto treba prostriedky „zastrašovacej diplomacie“ vyberať starostlivo. Vždy záleží len na povahe krízy. Čím väčší je záujem protivníka o dosiahnutie svojho cieľa, tým silnejší bude jeho odpor.

Využívanie vojenskej sily či hrozby použitia vojenskej sily v zahraničnej politike štátu, sa stalo trvalým trendom hlavne západných námorných mocností, ale aj Japonska. A. George však rozlišuje medzi koerzívnou diplomaciou ako nástrojom obrany a vydierania a ako ofenzívnej sily.

Sporným nástrojom vojenskej diplomacie je dodnes gunboat diplomacy. Predstavuje využitie námornej sily k podpore diplomatických rohovorov, ich urýchleniu a skorému koncu so želaným výsledkom ale aj formu koerzívnej diplomacie (termín sa sa zrodil v druhej polovici 19. storočia v súvislosti s expanzívnou politikou USA v Ázii). V rámci tohto druhu vojenskej diplomacie sa používali spočiatku rýchle bojové člny: člny boli malé, s ľahkou výzbrojou, mali malý ponor a vysokú manévrovaciu schopnosť vďaka parnému pohonu kombinovanému s lodnou skrutkou. Dizajn umožňoval prístup do riek, ústí a plytkých pobrežných vôd. Väčšinou to boli stacionáre, malé vojnové lode alebo člny kotviace v prístavoch alebo pobrežných vodách a zátokách, ktorých primárnou úlohou bola ochrana vlastných občanov s trvalým alebo dočasným pobytom v danej krajine.19  Podobnou činnosťou bola aj „bombová diplomacia,“ (bomb diplomacy – z angl., pozn.autora) hojne využívaná najmä v 19. storočí pri pobreží Číny.

Najrozsiahlejšiu definíciu gunboat diplomacy podáva James Cable vo svojom diele Gunboat Diplomacy 1919 – 1979. Podľa neho, gunboat diplomacy predstavuje „schopnosť hrozbu limitovanou námornou silou na odvrátenie konfliktu alebo po vyhlásení vojny, za účelom zachovania strategickej výhody či vyhnutia sa potenciálnych strát v medzinárodnom spore alebo proti cudzím štátom v teritóriách pod ich jurisdikciou.“20  Cable definuje aj jej použitie, ktoré je „prostriedkom definitívnym, účelovým, katalytickým a výrazným.“21

V rozpore s vyššie uvedenou definíciou je teória využitia námornej sily v diplomacii v štúdii The Political Uses of Sea Power [Politické využitie námornej sily]. Jej autor Edward Luttwark považuje termín gunboat diplomacy za „neutrálny, pretože vyjadruje akékoľvek použitie námorníctva z politických dôvodov, hoci aj v mierových časoch.“ 22 Práve od neho pochádza teória latentnosti vojenskej diplomacie a aktívneho využitia počas vojenských operácii. Medzi obidvoma formami existuje úzke prepojenie. Latentná forma sa môže kedykoľvek zmeniť na aktívnu. A to z toho dôvodu, že ide o stále prítomnú zložku štátnej moci.

Jeho paradigma „latentná gunboat diplomacy“ bola aplikovaná v praxi napríklad v 80. rokoch minulého storočia, kedy bolo námorníctvo v prednej frontovej línii.

Latentná forma môže aj počas mieru slúžiť na zastrašenie potenciálneho nepriateľa, ovplyvnenie neutrálnej strany, ochranu priateľských záujmov či na podporu spojencov. Taktiež umožňuje plniť námorné ciele štátu rešpektovaním medzinárodného práva a ústavy. Je akousi formou prevencie a kontrolórom stability.

Avšak pred premenou na aktívnu formu je nutné si uvedomiť, že prípadné stiahnutie časti vojenského materiálu ako zložky latentnej formy, môže zanechať nepredpokladané dôsledky.23

Prechod na aktívnu gunboat diplomacy v prvom rade vyšle dôležitý signál o zhoršení diplomatických vzťahov. Nasleduje „vytýčenie záujmu“ (show of interest – z nagl., pozn. autora), „preukázanie rozhodnutia“ (show of resolve – z angl., pozn. autora) a posledným krokom je „ukážka sily“ (show of force – z angl., pozn.autora). Je dôležité rozhodnutie neunáhliť a najprv vyčerpať všetky iné dostupné možnosti pre urovnanie sporu, než sa „siahne“ po námornej sile. Ak zlyhá gunboat diplomacy, sporné strany sa vrhnú do regulárnej vojny.24  Z histórie je nám známy príklad potopenia USS Maine. Táto udalosť spôsobila vypuknutie španielsko – americkej vojny.

Jedným z autorov, ktorý kritizujú využívanie gunboat diplomacy ako jednej z prostriedkov modernej diplomacie, je Peter Nailor. Tvrdí, že „mohol byť osožný vo svete, ktorý nepoznal jedného mocného hegemóna spomedzi ostatných. Vo svete, kde právo na vojnu bolo praktickým a legitímnym prostriedkom štátnej moci na dosiahnutie národných záujmov.25  Ide teda o dávno prekonanú formu vojenskej diplomacie, ktorá bola aktuálna dve storočia dozadu? ...v časoch, keď medzinárodné spoločenstvo pozostávalo z malého množstva suverénnych štátov, ktoré kontrolovali plnenie vlastných pravidiel plavby po mori a spravovali svoje kolónie. S vyšším stupňom globálnej interdependencie, rýchlym rozvojom telekomunikačných prostriedkov, so zakladaním nadnárodných organizácií a nárastom sofistikovanej siete spravodajských služieb, sa môže zdať tento tradičný spôsob demonštrácie vojenskej sily zbytočný.

Vo svojom diele Law, Force & Diplomacy At Sea [Právo, sila a diplomacia na mori], Ken Booth tvrdí, že využívanie bojových lodí v diplomacii je na ústupe. Priznáva snahu niektorých národov budovať silné námorníctvo ako prostriedok na zachovanie toho, čo nazýva námorná suverenita.26  Klasickým príkladom je prítomnosť amerických krížnikov pri pobreží Bejrútu v roku 1983. Avšak je otázne, či demonštrácia vojenského charakteru je vhodná v situáciách, ako bol práve Libanon.

Naopak Sergei Goshkov, bývalý admirál sovietskeho námorníctva vo svojej klasike The Seapower of the State [Námorná sila štátu] pochopil dôležitosť a vplyv námornej  diplomacie. Podľa neho „činy demonštrujúce silu námorníctva v mnohých prípadoch odvrátili hrozbu ozbrojeného konfliktu tým, že zastrašili protivníka a odradili ho od vojenskej akcie. Preto bolo námorníctvo vždy nástrojom zahraničnej politiky štátov a dôležitou pomocou diplomacie v čase mieru.27

Po rozpade Sovietskeho zväzu vznikla nová politická atmosféra. Pred medzinárodným spoločenstvom vyvstali nové výzvy. Zvýšila sa ekonomická vzájomná závislosť medzi krajinami, mapa Európy sa opäť zmenila, nestabilita na Balkáne a v Arabskom svete, eskalácia etnických zrážok v Afrike – všetky tieto dynamické zmeny utvárali diplomaciu poslednej dekády dvadsiateho storočia.

Ozbrojené sily sú aj v tomto storočí relevantným prostriedkom či už na podporu priateľského štátu alebo – v extrémnom prípade – na začatie vojenskej akcie proti krajine podporujúcej teroristické aktivity.

Prevencia konfliktov je jednou z najväčších výziev medzinárodného spoločenstva. Pokiaľ sledujeme rozpory sprevádzajúce dejiny OSN, musí nám to pripadať ako „kopanie do otvorených dverí.“ Pochybenie v prevencii konfliktov a veľký počet konfliktných zón (22 konfliktov vysokej intenzity, 39 konfliktov nižšej intenzity, 40 vážnych sporov) vrcholilo v polovici 90. rokov minulého storočia.

V roku 1995 sa stalo päť skupín obyvateľstva obeťami genocídy a politického útlaku. Rast národného cítenia po páde Železnej opony bol začiatkom len ďalšieho utrpenia. Rozdelenie moderného sveta na bohatý Sever a chudobný Juh, enviromentálne problémy, náboženský extrémizmus, masová imigrácia... sú príčinou dnešných vojen. Tieto problémy spôsobujú ľuďom tak hlboké rany, až sú ochotní bojovať.

Aktívna prevencia konfliktov počíta s nasadením špecifických prostriedkov ešte pred samotným vypuknutím konfliktu. Úlohou je zredukovať intenzitu stretov, trvanie a geografické rozšírenie násilností. Ak zlyháme v prevencii konfliktu, jeho urovnanie, respektíve manažment bude ťažší a nákladnejší (nejde len o nájdenie riešenia sporu, ktorý konflikt vyvolal, ale aj o ukončenie bojov, udržanie a vybudovanie mieru). Cena deštruktívnej vojny je vysoká. Ide o odškodnenie ľudských, politických a ekonomických strát, sociálnej, ekologickej, kultúrnej, psychologickej a duševnej ujmy. Týchto osem dimenzií deštruktívnej činnosti vojen nám poskytuje komplexný obraz o tom, koľko stojí vytvorenie nového mieru.28 

Neschopnosť vidieť v dostatočnom predstihu zárodok konfliktu, absencia vitálneho záujmu predchádzať konfliktom, nezáujem medzinárodného spoločenstva uvrhli tradičnú diplomaciu do chronickej krízy. Nespravilo sa nič pre vývoj systémov včasného varovania. Genocída v bývalej Juhoslávii, Rwande, Burundi, Kambodži sú ukážkovými príkladmi premeškaných možností. 

To je logika reálnej politiky – preferovanie raison d’etat alebo národného záujmu, suverenita ľudu je na druhom mieste. Správnym rozhodnutím teda bude izolácia alebo karanténa vojnovej zóny. Tradičná diplomacia je v mnohých prípadoch elitárna a redukuje prevenciu konfliktu na peacemaking process – mierové rokovania zahŕňajúce sľuby a vyhrážky. To čo dnešná diplomacia potrebuje, sú sofistikované metódy, analýzy dynamického vývoja konfliktov a know-how pre dostupné preventívne prostriedky.


1 Berridge, G. D. : A Dictionary of Diplomacy. Palgrave Macmillan, Hampshire 2003. s. 70.
2 Tamtiež, s. 70.
3 Avšak podľa môjho názoru sa táto ostrá hranica začala vytrácať na prelome 19. a 20. storočia. V 20.a 21. storočí sa dá nájsť množstvo prípadov, ktoré dokazujú úzku spätosť medzi ,,tradičnou" diplomaciou a inými prostriedkami zahraničnej politiky štátu.
4 Cease-fire – z angl., pozn. prekl.
5 T. j. hodnosti kapitána, majora, podplukovníka a plukovníka.
6 Hoci v pozorovateľskej misii na arabsko – izraelských hraniciach, založenej v roku 1948, je hlavný vojenský pozorovateľ nazývaný chief of staff ( náčelník zboru - z angl., pozn. prekl.).
7 Manažment konfliktu patrí do mierovej aj vojnovej vojenskej diplomacie. Pretože predstavuje schopnosť vysporiadať sa s konfliktom ako pred jeho vypuknutím, tak aj po jeho eskalácii a v post-konfliktnom období.
8 Termín môžeme voľne preložiť ako ,,diplomacia vojnových lodí" či „diplomacia delových člnov.“ Vzhľadom na špecifickosť pomenovania, budem naďalej vo svojej práci uvádzať pôvodný názov.
9 Berridge, G. D. : A Dictionary of Diplomacy. Palgrave Macmillan, Hampshire 2003. s. 214.
10 Okrem štátov, subjektami vykonávania preventívnej diplomacie sú aj medzinárodné organizácie (najmä OSN). Plošne pokrývajú akčný rádius asi 2/3 zeme, a teda disponujú dostatočnou autoritou.
11 One Expert's Opinion: Joseph Nye says both hard and 'soft' power needed in Iraq. In: People Daily, 12/2004.
12 Dohovor o zákaze alebo obmedzení používania určitých koncenčných zbraní, ktoré môžu byť považované za nadmerne zraňujúce alebo majúce nerozlišujúce účinky. In: Geisbacherová, D: Vedenie ozbrojeného konfliktu, Úvaha s.r.o., Bratislava 2004.
13www.bookstore.usip.org/nye
14 Tamtiež.
15 Hard power je koncept používaný najmä v reálnej politike medzinárodných vzťahov. Odkazuje na národnú silu, ktorá pramení z vojenskej a ekonomickej sily. Ako som spomenula už vyššie, je v protiklade so soft power, ktorá sa pre zabezpečenie svojich cieľov  opiera o diplomaciu, kultúru a históriu.
16www.bookstore.usip.org/nye
17 George, A.: Forceful Persuasion: Coercive Diplomacy as an Alternative to War. United States Institute of Peace Press, Washington D.C 1991. s. 4.
18 V júli 1941 uvalili Spojené štáty ropné embargo na Japonsko. Chceli dosiahnuť stiahnutie japonských vojsk z Číny. Výsledkom bol vojnový stav.
19 Showing the Flag: Past and Present, Naval Forces, VII, No. III/1987. s. 38.
20 Cable, J.: Gunboat Diplomacy: Political Applications of Limited, Naval Force. Praeger, New York 1971. s. 21.
21 Tamtiež, s. 21.
22 Luttwak, E. N.: The Political Uses of Sea Power. John Hopkins University Press, Baltimore 1974. s. 3.
23 Napr. v 70. rokoch dvadsiateho storočia Severoatlantická aliancia (ďalej NATO) stiahlo z pobrežia Indie jednu z dvoch lietadlových lodí 6. Flotily. Tento ťah vyvolal v USA značné ohromenie, keďže tie lietadlové lode potrebovali kvôli zhoršeným diplomatickým podmienkam.
24  Luttwark sa taktiež zaoberá termína „vztýčenia vlajky“ (showing the flag – z angl., pozn. autora). Gesto sa aplikuje, ak hrotí protiútok mnohonásobne prevyšujúci obranné schopnosti druhej strany a očakáva sa ťažké poškodenie materiálu a vysoké straty na životoch.
25  Nailor, P.: A New Environment for Navies? Maritime Strategy in the Nuclear Age. Geoffrey Till ed., 2nd ed., New York 1984. s. 163-164.
26  Booth, K.: Law, Force and Diplomacy At Sea. George. Allen & Unwin, London 1985. s. 170.
27  Sergei G. Gorshkov, The Sea Power of the State. Naval Institute Press, Annapolis 1976. s. 247-248.
28  Napr. Libéria a tamojšia vojna s warlordmi. Medzinárodné spoločenstvo odmietlo poskytnúť adekvátne financie pre Modré barety a vojenské jednotky ECOWASu na odzbrojenie priekupníkov zbraní, ktoré sú v tomto africkom štáte prítomné od roku 1990. OSN by to stálo asi 20 miliónov dolárov. Na druhej strane Washington poslal humanitárnu pomoc o výške pol miliardy dolárov, do ktorej sa nezapočítali náklady na evakuáciu.

Autor : Marianna Kyselová / Marianna Kyselova 🕔20.11.2007 📕12.922

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře