Francúzska revolúcia III.

Autor : Radoslav Turik 🕔15.11.2007 📕16.994

Medzi ľudom a jeho nepriateľmi je iba meč
Louise de Saint-Just

Po poprave panovníka sa Francúzsko ocitlo v zložitej situácii. Krajinou otriasala vojna, sabotáže, roľnícke vzbury, zlé zásobovanie, inflácia a ďalšie problémy.V jari 1793 už bolo každému jasné, že Gironda nie je schopná vyriešiť vnútropolitické problémy. Konvent, v ktorom mali väčšinu girondisti, v záujeme udržania schopnosti viesť vojnu viedol inflačnú politiku, čím ešte viac zhoršoval situáciu. Najhoršie pociťovali biedu roľníci, ktorí požadovali pevné ceny obilia. Dôsledkom ich nespokojnosti bolo aj vypuknutie povstania vo Vendée. Toto povstanie vzniklo s pomocou zahraničných agentov. Aj v ďalších častiach Francúzska sa začínala moc vymykať revolúčnym stranám z rúk.

Neúspechy girondistov využívali radikálne strany, ktoré si získavali priazeň ulice. Girondisti sa podľa nich skompromitovali najmä hlasovaním za vojnu, ktorú potom veľmi zle viedli, paktovaním s kráľom a nedostatočným postupom proti povstaniu vo Vendée.

Táto situácia umožnila radikálom prevziať moc a nastoliť vládu teroru.začali sa prvé zrážky medzi girondistami a jakobínmi, ktoré sa preniesli z Konventu do parížskych ulíc. Dňa 2. júna sa obrovský dav podporený jednotkami Národnej gardy dostavil pred Konvent a žiadal zatknutie predstaviteľov Girondy. Po tomto zásahu prišla Gironda dočasne o moc a začala sa najkrvavejšia fáza revolúcie.

Robespierre sa rozhodol vládnuť Francúzsku pomocou systému výborov a komisii. Spontánne sa vytvárali Výbory bdelosti, ktoré Konvent poveril dohľadom nad cudzincami a podozrivými osobami. Sprísnili sa zákony voči emigrantom. Výkonná moc sa sústredila v rukách Výboru pre verejné blaho. Jeho vedúcim predstaviteľom bol práve Robespierre a ďalší radikáli. Vnútornú bezpečnosť mal zabezpečiť Výbor verejnej bezpečnosti. Nemilosrdne bolo zasiahnuté voči povstaniu vo Vendée. Represie postihli asi pol milióna roľníkov, ktorí sa postavili za svojích kňazov proti“ústave duchovenstva“.

Brutálne zaobchádzanie postihlo odporcov revolúcie aj v iných mestách, napr. V Lyone bolo popravených cez dvetisíc girondistických povstalcov. Tieto popravy riadil poslanec konventu Joseph Fouché, ktorý si vyslúžil prezývku „kat z Lyonu“. V Nantes nechal vyslanec Konventu bez súdu utopiť vzbúrencov v Loire. Aj do ďalších miest boli z centra vysielaní ľudia ako Fouché, ktorí mali za cieľ zmobilizovať celú provinciu pre potreby vojny a potlačiť akýkoľvek odpor proti vláde. Riadiaci úradnici v departmentoch sa pretekali v hláseniach do Paríža, v ktorých uvádzali koľko materiálu pre potreby vojny zhromaždili a koľko kontrarevolucionárov zlikvidovali.

Obetí bolo mnoho, pretože departmenty mali v predtým v rukách girondisti. Centrum teraz nemilosrdne vyhladzovalo opozíciu, ale teror už začal siahať aj do nižších sociálnych vrstiev. V priebehu 10 mesiacov od septembra do júla 1793 bolo zatknutých asi 300 tisíc ľudí a 40 tisíc ľudí bolo popravených. Z tochto počtu bolo iba 15 % ľudí aristokratického, či buržoázneho pôvodu. Teror sa postupne prehlboval. Bol prijatý zákon o podozrivých, ktorí umožňoval veľmi jednoducho, kohokoľvek ozančiť za nepriateľa revolúcie a obžalovať. V októbri bola popravená kráľovná Mária Antoinetta, hlavní girondisti a mnoho ďalších.

V tom istom mesiaci začal platiť revolúčny kalendár, ktorý začínal novú éru vyhlásením republiky. Mesiace dostali nové mená a týždne boli nahradené dekádami. Neúspechy na fronte a vnutorné problémy nútili Robespierra aby používal teror ako politický program.

Teror bol zavedený aj v armáde. Boli odstránení mnohí nespoľahliví dôstojníci. Generáli, ktorí nedokázali splniť príkazy Výboru pre verejné blaho boli odstránení a popravení. V tomto období sa po prvýkrát výraznejšie ukázala nová skupina veliteľov, ako napríklad. Jean Baptiste Jourdan, Jean Baptiste Kléber Lazáre Hoche, Charles Pichegru a samozrejme aj Napoleon Bonaparte. Tento talentovaný dôstojník delostrelectva sa preslávil vyhnaním Angličanov z Toulonu.

Brutálna mobilizácia  materiálnych zdrojov a ľudských síl, priniesla nakoniec obrat vo vojne. Do konca roku 1793 boli intervenčné armády vyhnané z územia Francúzska. Tieto víťazstva však stáli Francúzsko potoky krvi na bojiskách i v zázemí.

Vojenské víťazstvá upevnili pozíciu Francúzska v prípadných rokovaniach o mieri. Situácia sa skomplikovala vo vnútornej politike. Jednotlivé frakcie poslancov Hory sa snažili naplniť svoj politický program a ambície. Na opačné strany politickej barikády sa dostala frakcia umiernených na čele s Dantonom a extrémisti na čele s Herbertom. Robespierre sa snažil medzi jednotlivými frakciami udržať rovnováhu, pretože považoval za dôležité udržať jednotu politického zoskupenia Hora. V ekonomických a sociálnych problémoch , v ktorých sa Francúzsko topilo, však bolo ťažké udržať politickú stabilitu iným spôsobom ako terorom. Politické frakcie, často vyjadrovali názory najnižších sociálnych vrstiev ( sansculolotov), ktoré začínali byť nespokojní s revolúčnou vládou Výboru pre verejné blaho.

Extrémisti sa pokúsili využiť zásobovaciu krízu a poštvať sansculotov do nového povstania. Dezorientované  a častými prevratmi unavené obyvateľstvo sa k novej vzbure nepridalo. Robespierre využil poslednú možnosť k posilneniu svojej moci a zlikvidoval frakcie umiernených i extrémistov. Výbor pre verejné blaho sa snažil vzbudiť vo verejnosti dojem, že obé frakcie sú súčasťou zahraničného spiknutia. Likvidácia frakcií mala byť výstrahou pre nižšie sociálne vrstvy, ktoré sa začali Robespierrovi vymykať spod kontroly.

Hospodárska  a sociálna politika robespierrovcov nemohla sansculotov uspokojiť. Od roku 1794 sa začali množiť protestné prejavy námedzne precujúcich, ktorí odmietali pracovať za štátom stanovené pevné mzdy. Títo ľudia boli súdení revolúčnym tribunálom. Priepasť medzi revolúčnou vládou a ľuďmi sa stále prehlbovala. Krízu revolúcie sa snažil Robespierre zastaviť obnovením republikánskej morálky. Z jeho iniciatívy Konvent zaviedol kult Najvyššej bytosti. Kult smeroval proti ateizmu, ale aj proti tradičnému náboženstvu. Vytvoril tak náboženstvo prirodzené v duchu filozofie J. J Rousseaua. Táto stratégia valné úspechy nepriniesla.

Jediné dobré správy prichádzali z bojísk. Ďalšie víťazstva revolúčnych armád dávali nádej na upevnenie revolúčnej vlády. Takmer všetká činnosť revolúčnej vlady sledovala jeden cieľ: vojenské víťazstvo nad intervenčnými armádami. Tomúto cieľu bola podliehali všetky dôležité kroky ako napr. riadené hospodárstvo, teror, sociálne opatrenia, podpora republikánskej morálky a podobne. Armáda bola podriadená civilnej moci. Dozor nad armádou vykonávali zástupcovia Konventu. Niektorí zástupcovia politickej moci mali veľký vplyv na armádu a výrazne prispeli k víťazstvam. Z týchto poverencov Konventu vynikal najmä Louis Saint-Just pridelený k Rýnskej armáde.

Vojenské víťazstva , však nepriniesli pre vnútornú politiku stabilitu ako sa očakávalo. Od likvidácie frakcií sa napätie vo vnútri vlády zvyšovalo. Proti vláde sa začala formovať široká opozícia, ktorá žiadala skončiť s terorom. Keďže teror zasiahol všetky spoločenské vrstvy dostávala sa postupne vláda do izolácie.

Prestavitelia vlády neakceptovali nálady spoločnosti a v opozícii videli predĺženú ruku šľachtického sprisahania. Robespierre presadzoval názor, že terorom je možné udržať na uzde všetkých protivníkov revolúcie. Po neúspešnom pokuse o atentát na Robespierra  bol teror vystupňovaný na maximum. Bol prijatý zákom, ktorého cieľom nebolo nepriateľov trestať, ale zničiť. Boli používané nové súdne praktiky, ktoré obmedzovali občianské práva a zrýchľovali trestný proces. Zrušilo sa právo na obhajobu, a predbežný výsluch, zaviedla sa prax zlučovania ( naraz boli súdení ľudia, ktorí mali spoločné len, že boli označení za nepriateľov republiky). Súdy sa rozhodovali  iba medzi trestom smrti a zbavením viny. Teror sa stal jediným prostriedkom, ktorý udržiaval robespierrovcov pri moci.

Vnútorný konflikt vo vláde sa naďalej prehlboval.  Výbor pre verejné blaho na seba preberal čoraz viacej právomocí a zasahoval do kompetencii Výboru všeobecnej bezpečnosti. Robespierre strácal podporu postupne aj v užšom kruhu jakobínov. Jeho spolupracovníci ho obviňovali, že z prílišnej ctižiadostivosti. Robespierre čelil veľkej kritike predstaviteľov Konventu. Túto kritiku odmietal a ignoroval.

O zmierenie sa pokúsil jeden z jeho najlepších spolupracovníkov Saint-Just. Predstúpil pred Konvent a varoval všetkých potencionálnych nepriateľov jakobínskej vlády. Hoci nikoho nemenoval, vystrašil politických oponentov, ktorí si mysleli, že sa pripravuje nove kolo teroru. Protivníci jakobínov sa rozhodli konať. Na rokovaní Konventu sa 9. termidora (27. júl 1794) rozhodlo o zatknutí Robespierra a jeho spolupracovníkov. Na druhý deň boli Robespierre, Saint-Just a ďalších asi 20 hlavných jakobínov popravení bez súdu ako vzbúrenci. Na obranu jakobínov sa nepostavila žiadná spoločenská vrstva ani politická skupina. Svedčí to  o hlbokom rozladení francúzskej spoločnosti z obdobia teroru. Po termidorskom prevrate nabrala republika veľmi rýchlo nový politický kurz. K moci sa dostali predstavitelia buržoázie a vytvorili novu vládnucu inštitúciu tzv. direktórium. Termidorským prevratom sa začala posledná fáza revolúcie.

Zdroje:
Bondonove, G.: Ludvík XVI - Král mučedník, Praha 2003
Vlček, R.: Interpretace Fancouzské revoluce, Brno 2004
Kudrna, J.: Dejiny Francie, Praha 1988
Autor : Radoslav Turik 🕔15.11.2007 📕16.994

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře