Stredoškolská Odborná Činnosť - Adolf Hitler ( životopis 1889 - 1923 )

Autor : mato.s 🕔03.11.2007 📕26.084

1. DETSTVO A MLADOSŤ

1.1 Rodina Adolfa Hitlera

Rodinné zázemie Adolfa Hitlera je nanajvýš zaujímavé.  Hitler sa narodil v rodine colného oficiála  Aloisa Schickelgruber – Hitlera a Kláry Pölzlovej. Z rodokmeňa (príloha 1) je dobre vidieť, že Alois i Klára boli  pomerne vzdialená, ale rodina. Tým podľa rímskeho práva spáchali tzv. incest1. Klára Pölzlová bola 3 manželkou Aloisa Hitlera. Bola o 30 rokov mladšia ako jej manžel.

1.2 Narodenie

Hitlerovo narodenie ako aj jeho celé detstvo je pomerne dobre zdokumentované. Adolf Hitler sa narodil 20. apríla 1889 o pol siedmej večer v mestečku Brannau na Inne na Predmestí č.219 v hostinci u Pomorana. O dva dni neskôr bol pokrstený a dostal meno Adolf.

Jeho detstvo nebolo jednoduché. Rozdiel medzi výchovou jeho matky a otca bol veľmi veľký. Jeho otec bol typický provinčný úradník – prísny, šetrný a pedantský. Matka svojho syna slepo milovala a dobre sa oňho starala, avšak otec sa o rodinu zaujímal len málo a radšej sedel v krčme alebo sa venoval svojej veľkej vášni – včelárstvu. Veľmi často uplatňoval vo výchove svojho syna telesné tresty, čo zanechalo na mladom Hitlerovi hlboké následky – jeho dominantné správanie, pocit nadradenosti, túha ovládať a neschopnosť naviazať hlbšie citové vzťahy. Jeho pevná vôľa sa často dostávala do konfliktu s vôľou otca, čo spravidla vždy končilo bitkou.

1.3 Škola

Najbližšiu úradnú správu o živote Adolfa Hitlera podáva rok 1895. Vtedy, 2. apríla, prichádza do obecnej školy vo Fischlbaume pri Hafelde. O dva roky neskôr prechádza do kláštornej školy v Lambachu. Z pamätí jedného učiteľa je známe, že bol ihneď prepustený, pretože fajčil v kláštornej záhrade. Posledný rok obecnej školy strávil v Leondingu.

Jeho výsledky neboli vôbec lichotivé. Za zmienku stojí fakt, že Hitler nemal na vysvedčení nikdy známku jednu, niekedy bol však výnimkou spev, kreslenie a telocvik.

Zlé výsledky z obecnej školy pokračovali aj na reálke v Linzi, kde opakoval prvý ročník. Otec uprednostnil odborné profesné vzdelanie pred výučbou na klasickom gymnáziu. Jeho výsledky sa postupne zlepšovali, z dejepisu je niekoľkokrát výborný, takisto je to aj v telocviku a kreslení, ale z matematiky a francúzštiny je dostatočný a nedostatočný. Nanajvýš uspokojivý v nemčine.

Po otcovej smrti odchádza z neznámych príčin do Štajera v Hornom Rakúsku, kde býva u súdneho úradníka Cichiniho a chodí do tamojšej reálky. Jeho posledné vysvedčenie je zo 16. septembra 1905 (príloha 2).

Po škole sa chce stať maliarom, umelcom. Sklony k umeniu asi podnietili časté návštevy linzského divadla.

Už v rokoch mladosti si začína všímať nacionálny boj rakúskych Nemcov. Už v rannom veku sa z neho stáva mladý nacionalista, a to aj za výdatnej pomoci jeho učiteľa dejepisu, starého nemeckého nacionalistu Pötscha.

Po otcovej smrti ho jeho matka nechala ďalej študovať. V tomto období trpí viacerými chorobami, pri návšteve matkinho rodiska, mesta Spital, ho postihne pľúcna choroba.

Jeho veľký sen, stať sa maliarom, ho celkom pohlcuje. Ukončuje štúdium, odchádza z reálky bez maturity. Z hmlistých poznámok a zmienkách vo svojom životopise je zrejmé, že v tejto dobe po prvý krát navštívil Nemecko. Zdá sa, že tu chodil do maliarskej školy profesora Gröbera. Táto hypotéze je založená jednak na rozprávaní jeho súčasníkov v tejto škole, ktorí si pamätajú na žiaka menom Hitler, ale aj na dvoch fotografiách, ktoré sa zachovali a je tu vyobrazený aj muž, ktorý sa nápadne podobá na neskoršie vyobrazenia Adolfa Hitlera.

V Linzi mal prístup k veľmi dobre zásobenej knižnici v dome istého štátneho úradníka. Zaujali ho hlavne prozaické spisy Richarda Wagnera.

Od októbra 1907 žije vo Viedni. Podporovaný matkou a ďalšími príbuznými sa pripravuje na skúšky na maliarskej akadémii. Veľmi zaujímavé sú jeho aktivity mimo prípravy – navštevuje divadlá, múzeá a chodí na rokovania do parlamentu. Vydáva sa za maliara alebo za študenta, pretože je presvedčený o tom, že sa stane jedným z poslucháčov oddelení všeobecnej maliarskej školy na akadémii výtvarného umenia.

Avšak Hitler skúšku z kreslenia skončil z nedostatočným prospechom čo znamenalo, že na skúšku nebol pripustený. Vo svojom životopise tento fakt neskôr úplne zamlčal, doma takisto zaryto mlčí.  O rok na jeseň chce skúšku zopakovať, avšak výsledok sa nezmenil.

Hitler odchádza za matkou, ktorá je vážne chorá. Klára Hitlerová umiera 21. decembra 1908. Adolf Hitler ostáva stáť „pred ničím“.

1.4 Život vo Viedni

Ako sa zdá, Hitler sa v týchto rokoch živí „rukami“ – pomáhal na stavbách ako nosič kameňov alebo pracoval ako predavač. Snažil sa nájsť si prácu, ako neskôr spomenul, „aby nezomrel od hladu“. Kolegovia od neho žiadajú vstup do odborovej organizácie. Nenechá sa do ničoho nútiť. Avšak často načúva, keď jeho kolegovia polemizujú o politike. Zistí, že robotníci vedia viac ako on. Vtedy začína čítať. Chce sa stať mladým inteligentom.  Začína sa uňho utvárať cit pre rétoriku. Pomaly sa v ňom formuje rečník.

Začiatkom novembra 1908 sa ocitá v útulku pre ľudí bez prístrešia v Meidlingu. Jesť chodí do kláštora na Gumpendorfestrasse. Polievku pre chudobných. Večer mu kamaráti z útulku darujú kúsok konskej klobásy alebo sústo chleba. Keď napadol prvý sneh, zoslabnutý Hitler s ranami na nohách odpratáva sneh pri Pilgrambrücke. Avšak nevydrží a v ošumelom modrom kabátiku sa s kamarátmi vyberie do Erdbergu a do Favorita. Klopú na ohrievarne, kde ľudia bez strechy nad hlavou nachádzajú útulok a dostávajú kus chleba a polievku. Občas stojí mladý Hitler na stanici a pomáha ľuďom s kuframi za pár grajciarov. Keď chce požiadať o prácu na stavbe neďaleko Favoritov, spoznáva neskoršieho kresliča Reinholda Hanischa. Ten mu radí, aby o prácu nežiadal. Hitler jeho radu uposlúchne. Pretože, ako mu povedal Hanisch, keď raz začne ťažko telesne pracovať, potom sa ťažko dostane nahor.

Od jesene 1909 až do leta 1910 žil Hansich s Hitlerom v pevnom priateľstve. Asi do konca roka zostali obaja v útulku v Meidlingu. Hanisch pre nich oboch zháňa príležitostnú prácu. Obaja odchádzajú do útulku pre mužov na Meldemannstrasse v XX. okrese. Začína Hitlerov menší sociálny vzostup, pretože mu sestra poslala 50 korún z otcovej penzie.

Hitler rozpráva Hanischovi, že je akademický maliar. Na to mu jeho priateľ radí, aby začal maľovať pohľadnice. Hanisch je, kvôli Hitlerovej hanblivosti (pre svoj odev), nútený brať od kamaráta čo namaľuje, a to predávať. Obchodníkom z nábytkom, ktorí takéto obrázky osadzovali do pohoviek sedadiel.

Z tohto obdobia sa zachovala jedna groteskná maľba na výrobok proti poteniu Teddy. K tejto nevydarenej reklame ho priviedol maďarský žid Neumann. Ten mu pomohol z najväčšej tiesne, daroval mu niekoľko košieľ a tiež šaty. Daroval mu aj tzv. „keiserrok2, ktorý Hitler nosil mnoho rokov. Neumann roku 1910 putuje do Nemecka a prehovára Hitlera, aby šiel s ním. Ten sa však rozhodol ostať. Konrad Heiden, známy autor kníh o A. Hitlerovi, trefne poznamenal: „A tak prišli dejiny sveta o divadlo, ako Adolf Hitler vtiahol do Nemecka po boku maďarského žida.

Hitler, Neumann a muž menom Greiner tvorili skupinu, ktorá stále spriadala obchodné plány. V Hitlerovi sa prebúdzajú príznačné vlohy. Chce organizovať mužov v ústave do spoločnej práce, jedni majú maľovať, druhí písať reklamné veršíky, iní zas zabezpečovať odbyt vonku.

Vo Viedni sa Hitler ocitol medzi najväčšími úbožiakmi spomedzi Nemcov Čechov, Maďarov, Poliakov, Talianov a – Židov.

1.5 Antisemitizmus

Doma, v rodinnom kruhu, pociťoval Hitler k protižidovským rečiam ľahký odpor a vzbudzovali v ňom nepríjemný pocit. Ale vo Viedni tieto pocity začínajú meniť svoj ráz. Je nutné uviesť jednu citáciu, ktorá to celkom jednoducho a verne potvrdzuje: „Nech som išiel kamkoľvek, videl som tam Židov, a čím viac som ich videl, tým ostrejšie sa odlišovali na pohľad od iných ľudí. Najmä vnútorné mesto a okresy na sever od dunajského prieplavu sa hemžili ľudom, ktorý sa už zovňajškom vôbec nepodobal nemeckému.“ Antisemitizmus sa tu stával  stihomamom3. Nenávisť k židom však nerastie závratnou rýchlosťou. Klíči pomaly a ešte rok po príchode do Viedne sa so židmi rozpráva trpezlivo, hlavne o politike. Ešte v tom čase, mal aj židovských priateľov, niektorých považoval za úplne slušných a bral si do nich podporu. Zároveň bol však antisemitom.

Je nanajvýš zaujímavé, ako Hitler v tej dobe vypadal. V „keiserroku“ od Neumana, s tvrdým, premasteným klobúkom, s rozstrapkanými vlasmi až cez golier a s neoholenou bradou budil skôr dojem pútnika a žida, ako katolícky založeného občana. Aj obchodníci o ňom hovorievali, že bol vždy neoholený a behal v nemožnom kabáte. Dokonca si jeden z nich všimol, že Hitler sa nedokáže pozrieť nikomu do očí, len keď sa dostal do vytrženia.

Hanisch dráždil Hitlera, keď mu začal prednášať o židovskej otázke. Hitler vtedy ešte nechcel uznať bežné výhrady proti židom. Dokonca uznáva židov, hlavne básnika Heineho, váži si židovské náboženstvo, najmä monoteizmus. Krista pritom považuje za syna dajakého Gréka. Proti veľmi pretriasanému židovskému kapitálu kladie úžerníctvo kresťanského kapitálu, chváli židovskú dobročinnosť. Avšak potom robí veľkú oddeľujúcu čiaru – Židia sú vraj iná rasa a nijaké splynutie nie je možné. Známy je jeho výrok: „ Ani ja by som nechcel nič mať so Židovkou, pretože Židia smrdia.“ Tu sa už prejavuje dogma o rase a rasovom výbere. Síce len v naivnej forme, ale predsa.

Viac ako antisemitizmus ho však zaujíma denná politika. Nenávidí Habsburgovcov a obáva sa, že nastúpenie arcivojvodu Františka Ferdinanda na trón bude znamenať koniec nemectva v Rakúsku. Nenávidí sociálnu demokraciu, nie len preto, že vedúci predstavitelia sú židia, ale aj preto, lebo je to robotnícka strana. O robotníkoch hovorí ako o indolentnej4 mase, ktorá nepozná nič, len svoj žalúdok, chľast a ženy. Avšak Hanisch namieta, lebo hovorí pravdu, keď mu povie, že pravého robotníka nepozná. Hitler však stojí za svojím, pretože poznal „robotníkov“ z útulku pre mužov, a boli to len povaľači a ožrani. Podľa neho je ušľachtilou rasou šľachta. Hanisch namieta – tvrdí, že aj medzi šľachtou sú hlupáci.

Nepriateľstvo voči socialistom a antisemitizmus bolo vtedy módou v meštianskej vrstve obyvateľstva. Sem si chcel mladý Hitler nájsť prístup. Politicky vládla v parlamente, ale hlavne na viedenskej radnici, klerikálna kresťansko - sociálna strana, najzarytejší nepriateľ sociálnych demokratov a Židov, ktorú viedol starosta Dr. Karl Lueger. „Hitler ho nazýva najväčším nemeckým starostom všetkých čias“. Vidí v ňom velikána. Obdivuje politickú stratégiu viedenského starostu. Nadšený Luegerom agitoval vtedy Hitler za jeho stranu a roznášal letáky.

Istého dňa vidí film, kde mladý rečník podnecuje dav. Zrazu dostane vnuknutie – chce založiť stranu, robotnícku, teda stranu svojich objektov. Kým Hanisch predáva jeho obrazy, on sedí v čitárni a robí prednášky. Keď neprednáša, číta tlač alebo kreslí. Ak však niekto počas toho donesie noviny, ihneď sa na ne vrhne. Svojimi rečami a prednáškami však nevzbudil veľký úspech. Často bol vysmiaty, raz mu dokonca na chrbát pripli posmešný plagát a Hanisch musel večer tešiť plačúceho človeka.

1.6 Roztržka s Hanischom a odchod z Viedne

Priateľstvo a pracovné spoločenstvo týchto dvoch sa pomaly rozpadáva. Hanisch prináša od obchodných partnerov objednávky, ale Hitler radšej číta noviny a nedá sa prinútiť pracovať. To napokon viedlo aj k roztržke. Hanisch v sebe objavil umelecký talent a sám kreslí pre zákazníkov obrázky. Hitler sám bol lenivý, ale pracoval niekoľko dní na kópii viedenského parlamentu a bol presvedčený, že ak ho vylepší tak ho predá za 100 korún. Hanisch mu to však vyhovorí a predá obraz za 10 korún. Hitler sa rozzúril, vyhlásil Hanischa za podvodníka udá ho a dá ho zatknúť. Nasleduje súdne vypočúvanie, kde Hitler svoj obraz hodnotí na 50 korún a Hanisch, ktorý nemá obhajcu, sa nedokáže brániť. Tak končí priateľstvo Hitlera a Reinholda Hanischa.

Tri roky strávil Hitler v mužskom útulku. V roku 1913 na jar si Hitler prenajíma byt v Mníchove. Podľa oznamovacieho registra na polícii opustil Hitler Viedeň v máji 1913.

2. VOJNA

2.1 Na fronte

V Mníchove žije utiahnuto a osamelo. Maľuje obrazy a návrhy plagátov pre rôzne firmy. V tejto dobe najradšej sedával s niekoľkými známymi, ktorých si našiel, v dvornom pivovare a rád jedáva biele klobásky z polievkového taniera. K tejto skupine priateľov patrí aj spisovateľ Lindmann. Styku so ženami sa úplne vyhýba.

Jeho politické názory sú už veľmi rozhodné. Rád provokoval a predpovedal politický vývoj.

Keď vypukne vojna, hlási sa 5. februára 1914 z Mníchova na dodatočný odvod v najbližšom rakúskom pohraničnom meste, v Salzburgu. Jeho zdravotný stav znel: neschopný služby, neschopný zbrane. Ale Hitler sa hlási ako dobrovoľník k Bavorákom. Jeho žiadosť je do 24 hodín vybavená a nastupuje ako desiatnik k 16. bavorskému záložnému pluku. Tento pluk, pomenovaný po jeho prvom veliteľovi Listovi, prináša hneď v prvý deň boja ťažké straty kvôli nezmyselným rozkazom.

Hitler bol poslom v hlavnom štábe, neprináležal teda k posádke v zákopoch. Medzi kamarátmi je obľúbený. Voči nadriadeným je ochotný, rozkazy plní do bodky. Front je jeho pravým domovom. Z domu nedostáva žiadnu poštu, nemá totiž od koho. V októbri 1916 ho trafí úlomok granátu. Lieči sa v Beeilitzi pri Berlíne. Potom na niekoľko dní prichádza do Mníchova. V marci 1917 je opäť v poli. Medzi vojakmi prežíva znova národnú pospolitosť, ako ju poznal v útulku. Jeho neúspech v osobnom styku ho vedie stále k väčšiemu pohŕdaniu ľuďmi. Stupňuje sa to, keď zistí, ako sa prostými trikmi dajú ľudia ovládať. Všíma si rozdiely v propagande Nemcov a nepriateľa, sleduje politické dianie a porovnáva, ako Wilson, Lloyd George a Clemenceau vedia nadchnúť svoje národy do boja. Začína chápať demokraciu, sleduje myšlienky, ktorých sa v Nemecku nikto nechopil. Ale nechápe prichádzajúce revolúcie v Nemecku. Dejiny, ako bude zrejmé neskôr, dávajú veľkú lekciu.

Vo vojne je vyznamenaný železným krížom 1. triedy. Udelili mu ho 4. augusta 1918. Bol vyznamenaný aj čiernym odznakom pre ranených a vojenským záslužným krížom 3. triedy.

2.2 Koniec vojny, návrat do Mníchova

V októbri 1918 použili spojenci žltý plyn. Hitler je zasiahnutý a stratí zrak. Dostane sa do nemocnice v Pasewalku. O niekoľko dní znova vidí. V noci z 5. na 6. prišli do nemocnice námorníci a robia tajnú propagandu. Na lodiach v Kieli a Wilhelmshavene vypukal revolúcia. Veliteľstvo loďstva chystá, v čase rokovaní o prímerí, útok na pobrežie Kanála. Námorníci práve preto revoltujú, pretože je vojna už dávno prehraná. Aj k Hitlerovi prichádzajú námorníci. Podľa povinnosti mal námorníkov udať. Avšak neurobil tak.

Hitler sa vracia do Mníchova. Tu, v štvrti Schwabing, sedáva vo vinárni Pri žihľave. Sedával tu aj Dietrich Eckart. Ten chcel založiť stranu, ktorá by potláčala Židov a boľševikov. Hľadal ale vhodného človeka, ktorý by bol ťahúňom strany. Práve Dietrich Eckart vytýčil ciele, ktoré boli zakotvené v neskoršej NSDAP a najostrejšie formuloval árijský princíp. Spolu s Alfredom Rosenbergom, s ktorým sa stretol v spoločnosti Thule5, viedli kroky a zmýšlanie Adolfa Hitlera. Keď v roku 1923 Eckart zomierie, ujme sa Rosenberg Hitlera ako učiteľ.

2.3 Vstup do DAP

Hitlerovi sa zrazu naskytla šťastná príležitosť. Na jednom zo stretnutí ríšskej obrany, ktorá chcela popudzovať vojakov proti republike, prednáša prudkú antisemitskú reč.  Dôstjníkom sa páči. Smie potom prednášať aj priamo pred oddielom. Istého dňa mu jeden dôstojník strčí do ruky lístok s adresou. V akejsi krčme mala schôdzu nejaká Nemecká robotnícka strana. Hitler tam ide ako poslucháč ríšskej obrany. Avšak po vystúpení jedného z rečníkov, keď hovoril o zle, ktoré pochádza od Prusov, sa nezdržal a požiadal o slovo. Predniesol polhodinovú reč o Veľkom Nemecku a potom odchádza. V tom za ním beží predseda a podáva mu brožúru s prosbou, aby si ju prečítal. Jej autorom je Anton Drexler. Ten chce nemeckého robotníka ískať pre nacionálnu myšlienku. Hitler čítal brožúru so záujmom. Hitler stretáva dôstojníka menom Berchtold. Hitler sa mu zapáči a ten jedného dňa dostáva oznámenie, že ho považujú za člena. Hitler dostal členské číslo sedem.

2.4 Hitler vodcom strany

Spolok je však bojazlivý. Nemá program, nerobí propagandu, neodvažuje sa pred verejnosť. Hitler v Mojom boji o tomto spolku čo najopovržlivejšie. Títo ľudia nemali na nič odvahu, ničomu nerozumeli a nič nedosiahli. Káže im, aby išli na verejnosť, pretože inak nič nedosiahnu. Ale oni nestoja o popularitu. Hitler po dlhých mesiacoch presvedčil straníkov a tí zorganizovali väčšiu schôdzu. Sám chodí s malými letákmi a hádže ich do schránok. Hitlerovi sa darí ako bohatému človeku. Ríšska obrana hľadá stranu, na ktorú sa môže spoľahnúť. Hitler im chce takúto stranu priniesť. No je tu jedna dosť zásadná prekážka – Karl Harrer, ktorého si strana zvolila za ríšskeho predsedu, je Hitlerov najrozhodnejší odporca. Celým srdcom visí na svojom spolku, ale nie je len prostriedkom k cieľu ako Hitlerovi.

Tento človek je typickým protikladom Hitlera. Je za pravdu a proti propagande, je proti antisemitizmu a polemizuje na schôdzach, ktoré riadi, verejne proti tomu, čo hovorí Hitler. Majú protichodné ciele. Harrer si navyše myslí, že Hitler skôr ľudí odpudzuje namiesto toho, aby ich získaval pre národnú myšlienku. Zato Drexler drží s Hitlerom. Ale Drexler nevie rozprávať a nie je nijakou oporou.

Jedného dňa Hitlera jeden z nadriadených zoberie na schôdzu Železnej pästi. Tu Hitler spoznáva Ernsta Röhma. Odteraz sa nemecká robotnícka  strana stáva spolkom vojakov, ktorí síce politike nerozumejú, ale aspoň o nej nedebatujú a čo je hlavné – bez odvrávania poslúchajú. To je pre Hitlera zbraň, ktorou môže zaútočiť na verejnosť. Avšak stále je tu prekážka vo forme Karla Harrera.

Pre Hitlera prichádza ďalší šťastný okamih. Stretáva sa s Dietrichom Eckartom, tým Dietrichom Eckartom, ktorý vo vinárni hľadal vodcu. Bolo to asi v tom istom čase, keď hovorí v robotníckej strane. Neobjavuje v nej však dlho hľadané hnutie, ale svojho „vodcu“. Odvtedy sa ujíma duchovného vedenia Adolfa Hitlera. Hitler sa od neho učí nie len písať, ale aj rozprávať. Eckart dáva Hitlerovi dôležitú radu – aby sa dal od straníckych kolegov poveriť propagandou a nedal si do nej od nikoho hovoriť. Táto rada je iskrou.

Hitler hovorí, že strana musí mať program. Bez programu sa nedá pred širokú verejnosť vystúpiť. V decembri 1919 sa skromne zíde s Eckartom a Gottfriedom Federom. Uvažujú o programe. Priberú aj Antona Drexlera – tým vrážajú klin do oficiálneho vedenia, izolujú Harrera. Hitler prispieva tézou o zlúčení všetkých Nemcov vo veľkom Nemecku, o zrušení mierových zmlúv a o národnej armáde. Dietrich Eckart tvorí štvrtý antisemitský bod a povinnosť štátneho občana pracovať. Feder prináša stredostavovskú politiku. Drexler presadzuje podiel na zisku veľkých závodov. Pre Hitlera je program len otázkou propagandy. Je to program pre vyhladovaných obyvateľov miest.

24. februára 1920 sa koná prvá veľká schôdza v slávnostnej sieni mníchovského pivovaru. Tu Hitler prednesie program. Harrer je stále presvedčený, že Hitler vedie stranu na zlé chodníčky a myslí si, že hrozí odchod robotníkov zo strany. Chce vyvodiť dôsledky, avšak čaká ho prekvapenie. Drexler prešiel k Hitlerovi a Eckartovi. Harrer môže spraviť len jediné – vzdať sa predsedníctva v strane. Jeho miesto preberá Drexler.

Vráťme sa ale k schôdzi. Na schôdzi nie je hlavným rečníkom Hitler. Je to ľudový rečník Dr. Dingfelder. Pri ňom sú poslucháči pokojní. Akonáhle začne hovoriť Hitler, diváci sú nepokojní a tak prejde k programu, pri ktorom každý zbystrí pozornosť. Na niekoľkých miestach sa ozve súhlas. Hitler si myslí, že zožal úspech. Ale odniesol si trocha iný úspech, ako si myslel. Úspech bol v tom, že jeho strana sa odvážila vystúpiť na verejnosť a že sa pevne rozhodla v židovskej otázke. Pomohlo tomu hlavne odstúpenie Karla Harrera z predsedníctva. Práve na tejto schôdzi prichádza k myšlienke založenia nacionálnosocialistického štátu.

Najviac obdivuhodné na Hitlerovom porpagačnom výkone je to, ako sa prepracúvaj od najprimitívnejších skúseností až po vrchol tohto „umenia“. Ujíma sa riadenia novín, avšak vôbec tejto práci enrozumie. Organizoval schôdze nemožným spôsobom a hovoril o veciach, ktorým vôbec nerozumel. Avšak postupne začínal prichádzať veciam na koreň. Zistil, že podstatnou zložkou každej veľkej schôdze a prejavu sú zástavy a hudba. Tak túto zložku preniesol všade, a to nie len do prednáškových sál, ale aj na malé schôdze strany. Sám navrhol zástavu, štandardu a odznak. Vždy je to čevené pole, v ňom biely kruh a uprostred hákový kríž. Táto zástava sa po prvý krát objavila na verejnosti v lete 1920. Pôsobí ako zápalná pochodeň. Po dvoch rokoch navrhuje novú zástavu. Zmenší ju, podobá sa na kostolné zástavy. Na propagandu nemohol existovať lepší znak. Je tajomný a hrozivý, a pritom harmonický, ľahko sa zapamätá a nedá sa z ničím zmýliť. Vedľa tohto znamenia je i počuteľné – od rakúskych antisemitov Hitler prebral starý pozdrav „Heil“. Prvá podoba slovného spojenia, ktoré používali nacisti, bolo „Heil Deutschlad!“. Neskôr sa naučili nacisti zdvíhať pravicu. Tak vznikli symboly strany. Veľmi dôležité pomôcky propagandy.

Hitler je na vrchole svojich vtedajších úspechov. Dokonca dáva interview americkému reportérovi. Urobil to náročky, lebo v sále mníchovského pivovaru bola schôdza strany. Keď mal pocit, že napätie je dostatočné, sadol s reportérom do auta a prišiel na schôdzu. Vystúpil na tribúnu a rečnil. Dav ustavične kričí a rastie. Hitlerovi niekto prináša džbán s pivom. Hitler, aj napriek tomu že je abstinent, si so zhromaždením pripije.

Hitler svoje propagačné a organizačné výkony nezakladá na premyslenom pláne, ale na pokusoch a šťastí, často na rýchlych činoch a mnohých omyloch. Náhoda, ktorá ho donútila prijať popredné miesto v nenápadnej strane z neho urobila prvého propagátora v Nemecku. Skutočnosť, že nedovolil kamarátom, aby sa mu miešali do propagandy, ho viedla k vodcovskému princípu.

Z Hitlera sa stáva kolosálna postava tribúna, ktorá stále rastie. Avšak aj on je len človek. Musí sa pretľkať životom. Verný starému zvyku býval aj vtedy opäť v mužskom útulku Milosrdných bratov na ulici Lothstrasse. Straníckym kolegom je stále záhadou, z čoho žije. Nemá peniaze, ale míňa ich. Jeho súdruhovia v strane, ktorí neboli spokojní, pretože nevedeli, odkiaľ berie peniaze, proti nemu rozširujú leták, v ktorom vyjadrujú svoju nespokojnosť. Kvôli tomuto letáku je zahájený súdny proces, v ktorom musel Hitler priznať, odkiaľ čerpá financie pre svoj život. Rudolf Hess, jeho osobný priateľ, dosvedčuje, že Hitler potajmä nečerpá zo straníckych fondov. Hitler len potvrdzuje a hovorí, že berie honorár len z prednášok pre iné organizácie.

V lete roku 1923 objavujú Eckart a Esser vidiecky útulok pri Berchtesgadene. K Hitlerovej spoločnosti sa pridáva jeho bohatý ctiteľ Ernst Hanfstaengl. V tejto partii, ku ktorej patrí aj tajomník strany Max Amann, nepozná Hitler medze. Schádali sa v byte vládneho radcu Lauboecka, na mníchovskej východnej stanici. Gottfried Feder, ktorí sa v tom byte často zdržiaval tiež, povedal, že Hitlera treab vychovať k sporiadanej práci. Našiel mu teda dôstojníka, osobného poradcu, ktorý mu mal do práce vniesť poriadok a program. Najprv s tým síce nesúhlasil, ale napokon privolil.

Niečo ako domov našiel Hitler u prostej dámy, Carroly Hofmannovej. Bývala na vilovom predmestí Sollnu v Mníchove. Jej vila sa stávala neoficiálnym strediskom strany.

Prichádza kontrarevolúcia. Zaplavuje celé Nemecko a aj Hitlerovo hnutie. Prichádza Kappov puč. Ten síce stroskotá, ale udalosti marcových dní boli pre Hitlera nesmiernym ziskom. V Bavorsku zrazu rozhoduje vláda, ktorá necháva voľnosť pravicovým stranám – medzi nimi aj nemeckej robotníckej strane, ktorá bola dovtedy takmer neznáma. Políciu taktiež vedú ľudia, ktorí pravicu podporujú a naopak, držia na uzde socialistov. Nacionálnosocialistické hnutie sa teda teší ochrane úradov.

Každý týždeň je schôdza. Zakaždým je tam dvetisíc ľudí, pevné jadro, z ktorého sa vždy niekoľko stoviek mení. Tri dni pred schôdzou visia na stĺpoch plagáty s poburujúcimi článkami. Zakaždým majú nové prirovnania, nové vtipy, nové nadávky na Berlín a Židov. Preto nikdy týchto dvetisíc prívržencov nenudia. Za štyri týždne si Hitler „vychová“ poslucháčov, na ktorom leží fluidum súhlasu a každý nový poslucháč sa dá rovnako strhnúť.

Vedľa Hitlera sa vyzanmenáva druhý agitátor –Hermann Esser. Nemá síce Hitlerov pátos, ale vie poslucháčov zabaviť. Tretím silným rečníkom je Max Weber, zovňajškom aj tónom podobný Goebbelsovi. Roku 1923 mizne a už nikdy sa neobjaví.

Odkedy strana vystúpila na verejnosť, začína sa spor o jej názov. Hitler ju chcel pomenovať „sociálnorevolučná strana“. Ale Eckartovi sa tento názov nepáči. V tej dobe prišli do Mníchova emisári starej rakúskej antisemitskej strany, ktorá vyzýva nemeckých kolegov, aby  sa spojili do spoločného zväzu. Zväz sa vo voľnej forme uskutočňuje a odvtedy sa strana nazýva „Nacionálnosocialistická nemecká robotnícka strana“ (NSDAP).

Po februárových udalostiach, keď spojenci žiadajú od Nemecka 123 miliónov mariek a všetky strany v Mníchove protestujú pri Feldherrnhalle, Hitler zvoláva svojich prívržencov do najväčšej sále v meste – do prázdnej budovy cirkusu. Na naplnenie sály bolo treba osemtisíc ľudí. No prišlo ich len štyritisíc. Veľký neúspech. Ale Hitler sa nedá odradiť. Agituje ešte viac a znova uskutočňuje schôdzu, dokonca dve, do tej istej sály. Po tretej schôdzi je tam osemtisíc ľudí. Hitler stúpa – nezastaví ho nijaký neúspech, nijaké víťazstvo ho neuspokojí. Tým sa zásadne líši do svojich odporcov a rivalov.

Ríšska obrana kupuje mníchovské noviny Völkischer Beobachter za šesťdesiattisíc mariek. Kupujú ju pre NSDAP. Odvtedy ich vlastní Dietrich Eckart.

Všetky tieto úspechy však vrhajú za Hitlerom na hnutie tieň. To sa zreteľne rozdeľuje na dve vrstvy. Sú to predovšetkým starý zakladatelia strany na čele s Drexlerom a kruh okolo Hitlera. Medzi nimi váha Esser, po Hitlerovi najlepší rečník hnutia. Patrí k nespokojným, pretože cíti, že Hitler si necení jeho rečnícke výkony a Rosenberg s Eckartom ním pohŕdajú a že Feder by ho videl najradšej zo strany preč. Začína vysvetľovať Drexlerovi, že zakladateľom strany je predsa on. Ale sú tu aj nebezpečnejší nepriatelia. Popri NSDAP sa formuje úplne podobné hnutie, nemecko - socialistická strana. Jej najaktívnejším vodcom je Julius Streicher. Jeho sebavedomie nie je o nič menšie ako Hitlerove. Neušli mu rozpory v NSDAP a spoločne s Drexlerom sa pokúša zvrhnúť Hitlera. Esser o intrige vie, pretože je Streicherovým priateľom, ale nestavia sa proti nej.

Hitler je v júli 1921 v Berlíne, býva u Bechsteinovcov, navštevuje Nacionálny klub a gróf Yorck von Wartenburg ho vyzýva, aby svoje hnutie preniesol do Berlína. Zároveň pracujú v Mníchove vodcovia strany spolu so Streicherom na tom, aby sa vedenie strany (rozumie sa tým len Drexler) presunulo do Berlína. Eckart plán zavetrí a telefonicky povoláva Hitlera z Berlína. Fronty sú otvorené. Na jednej strane Drexler, na strane druhej Hitler. Medzi oboma skupinami opäť stojí Hermann Esser. Po roztržke s Hitlerom Drexler vystupuje zo strany. Hitler tak vyhráva svoj boj o moc v strane skôr, ako sa odporcovia, starí zakladatelia strany, spamätali. Pri Hitlerovi je Eckart, ktorému patrí Völkischer Beobachter, je pri ňom ríšska obrana i polícia. Bez Hitlera by bola strana stratená. Jeho kolegom zo strany je hneď jasné, že je nenahraditeľný. Na dvoch členských schôdzach 26. a 29. júla Hitler diktuje podmienky „mieru“. Antona Drexlera odsúvajú ako čestného predsedu. Hitlera volia za predsedu strany z neobmedzenou mocou. Odvtedy nie sú v strane výbory a poradné telesá, sú len referenti, ktorí vodcovi podávajú správy a prijímajú rozkazy. Časť zakladateľov vystupuje.

Julius Streicher sa vracia do Norimbergu. Jeho sen, ktorým bolo zosadenie Hitlera, zostal neuskutočnený. Ale o rok sa s Hitlerom spája. Ten zatvára nad minulosťou oči.

Od 29. júla 1921 je Hitler „vodcom“ hnutia v plnom zmysle slova. Upevňuje toto postavenie tým, že za tajomníka dosadzuje svojho osobného priateľa Maxa Amanna. Okrem toho oznamuje, že strediskom hnutia navždy ostane Mníchov. Ten by aj tak opustiť nemohol. Základom strany je mníchovská ríšska obrana, ktorú nemôže vziať so sebou.

3. PUČ

3.1 Počiatky SA

Hitler potreboval organizáciu, ktorá by na schôdzach nútila ľudí žiť a hýbať sa. Na jej povel by ľudia začali spievať, mali sa vrhať na rušiteľov a zraziť ich na zem.

Skupina takýchto „ľudí“ teraz chodí po Mníchove a robí hon na Židov a odporcov. Dokonca napadli aj konzula veľkej juhoamerickej republiky. Ich zásadou je vystupovať vždy v zomknutých oddieloch, aby mali vždy prevahu. Polícia pomáha tým, že im dáva voľnosť. To boli počiatky SA: ale celý tento proces vytvárania SA sa nedá vidieť bez Ernsta Röhma. Chce tajnú armádu, ktorá by posilnila stotisíc mužov, ktorých povoľovala mierová zmluva. Röhm zobral a poschovával zbrane, teraz pre ne hľadá ľudí. Dôstojníci zo zakázanej brigády kapitána – poručíka Ehrhardta (zakázaná po Kappovom puči) prichádzajú nezamestnaní a práve vhod, aby vybudovali SA podľa Röhmových predstáv. Chce ju mať inú ako Hitler. Ten nemal chuť vytvoriť z SA tajnú ríšsku obranu, ktorá by sa mu vymkla z rúk. Prichádza do sporu z Röohmom. Tento spor ich na čas síce rozdelí, ale znova sa k sebe vrátili.

Boli to časy politických vrážd v Nemecku. Verejne na ulici zastrelil mladý bavorský študent, gróf Arco - Valley 21. februára 1919 bavorského ministerského predsedu Kurta Eisnera. Za dva roky na to zastrelili ministra Erzbergera dvaja vrahovia – Schulz a Tillessen. 24 júna 1922 z idúceho auta zavraždili z auta významného ministra Rathenaua...

Hitler tiahne do malých miest, do Ingolstadtu, do Koburgu. Keď napáda odporcov, polícia stojí zo založenými rukami. Ak napadnú jeho skupinu, objaví sa, vyčistí bojisko, oddelí zápasníkov a zatkne odporcov.

Schôdzové bitky predstavujú úspech, takisto aj SA, pretože je jej vodcom. Je v Bavorsku najlepším rečníkom, najzaujímavejším politikom a najnebezpečnejším bojovníkom.

Strana je ešte malá, aj keď plní sály bez námahy. No verejnosť ju už považuje za schopnú konať.

Vypukla „rúrska vojna“. SA chce vytiahnuť do boja proti Francúzom. Hitler to nechcel dopustiť, ale Röhm berie iniciatívu do rúk. Má asi desaťtisíc mužov a cvičí ich ako divíziu. Hitler nemôže byť proti tomu. Veď sám hovorí, že treba bojovať. Všetok ľud vtedy žil v patriotickom zápale.

Pöhner, ktorý dovtedy velil polícii v Bavorsku a de facto ochraňoval NSDAP, musel pre politickú krízu odstúpiť. Na jeho miesto nastupuje Dr. Schweyer. Ten zakazuje veľký zjazd NSDAP v januári 1923 – bojí sa, že Hitler urobí puč. Ten mu však dáva čestné slovo, že ho nikdy nespraví. Ale aj tak je zjazd zakázaný.

Strana je veľká. Völkischer Beobachter vychádza 8. februára 1923 ako denník. O mesiac neskôr sa ujíma Rosenberg vedenia redakcie. Odporučil mu to Eckart. Hitler sa sám ujíma novín. Eckart ako vydavateľ odstupuje a keď náhodu Hitlerovi ponúkli americkú rotačku na veľký formát, má Völkischer Beobachter najväčší formát v celom Nemecku.

3.2 Puč

Rozpor medzi Röhmovým vojenským myslením a Hitlerovými politickými cieľmi sa vyvinul do katastrofy. Po 1. máji 1923, keď Hitler odobral zbrane ríšskej obrane a chcel zaútočiť na komunistov oslavujúcich sviatok práce (nakoniec Losow, veliteľ SA, dal Hitlera obkľúčiť a ten vydal zbrane, ani Röhm mu už nepomohol), preruší styky z ríšskou obranou.

Politická scéna sa mení. Vláda rúrskej vojny, nazývaná tiež Cuna, utrpí porážku. Začína sa formovať nová vláda na čele s Dr. Stresemannom, vodcom pravicovej nemeckej ľudovej strany.

Po dlhom odpočinku sa Hitler začiatkom septembra znova objavuje na verejnosti. Vlastenecké zväzy, s ktorými udržiava voľné spojenectvo, organizujú 2. septembra veľké vystúpenie v Norimbergu. Je to výročný deň bitky pri Sedane, ktorý sa neskôr zachová ako deň naciálnosocialistických zjazdov. Manifestáciu vedie generál Ludendorff. Hitler stojí vedľa generála, pričom nemôže plniť svoju zvyčajnú úlohu.

Vývoj teraz pracuje pre Hitlera. 24. septembra 1923 prerušuje ríšska vláda rúrsku vojnu. 25. septembra sa schádzajú vodcovia tzv. nemeckého bojového zväzu v Mníchove. Je to akrtel založený 2. septembra, ku ktorému patrí aj NSDAP. Okrem nej je tu aj zväz Oberland a Ríšska vlajka, ktorá sa však z Hitlerom veľmi rýchlo rozchádza. Je tu aj Röhm, Goring a Scheubner – Richter, do ktorého Hitler vkladal nádeje a ktorý mu dáva často politické rady. Program, cieľ a vlastne celú schôdzu navrhol Röhm. Hitler dve hodiny reční k svojim „spolubojovníkom“ a nakoniec žiada, aby si ho všetci zvolili za svojho politického vodcu. Všetci privolili. Hitler sa tak stáva politickým vodcom nemeckého bojového zväzu.

26. septembra vyhlasuje bavorská vláda výnimočný stav, z obavy Hitlerovho puča. V krajine dosadzuje Dr. Von Kahra, diktátora a generálneho komisára. Čoskoro sa však ukazuje, že je úplne neschopný. Prvým jeho činom bolo zakázanie 14 veľkých schôdzí, ktoré mal mať Hitler v ten istý večer v Mníchove. Hitler je podráždený.

Pomaly ale isto sa pripravuje tzv. „pochod na Berlín“. Ríšska obrana bola mesiace cvičená proti vonkajším nepriateľom. Teraz má zaútočiť proti „vnútornému nepriateľovi“. Aj komunisti zbrojili na boj. Síce v poslednej minúte povstaniu odtrúbili, jedna z hamburgských skupín predsa zaútočila a nastali tri dni pouličného boja. V Sasku a Durínsku sa komunisti zúčastnili vlády. To všetko dávalo možnosť ríšskej obrane zaútočiť na ľavicu. Ríša hneď vyhlási v Bavorsku vínimočný stav. Generáli majú v rukách výkonnú moc. Vláda zakazuje nacistický časopis Völkischer Beobachter. Najvyšší držiteľ výkonnej moci Lossow, diktátor Kahr a veliteľ krajinskej polície von Seisser vytvárajú triumvirát, ktorý prakticky ovládal Bavorsko. Situácia v Nemecku je viac ako chaotická.

Hitler sa zmieruje s Lossowom pre jeho niekdajšie potýčky. Hitler tak chce využiť Lossowa a jeho triumvirát pre svoje účely. Diskutoval s ním o zvrhnutí Eberta, o židoch a svojej osobnosti. Po celej ríši „plápolá“ vojenská revolúcia. Všade žiadajú velitelia ríšskej obrany, ktorá tiahla ruka v ruke s Hitlerom, od generálov, aby sa tiahlo na Berlín a aby bola zvrhnutá vláda. Veliaci generáli však váhajú. Hitler si uvedomil, že ak triumvirát bude mať odvahu, môže z Bavorska vzísť revolúcia. Jedinou neistotou je sú pruskí generáli, ktorí nemusia byť zajedno s bavorskými rebelantmi. Hitler aj na toto našiel riešenie: Do ich čela postaví Ludendorffa, vojenskú autoritu z čias 1. svetovej vojny. Avšak karty sa ešte viac zamiešajú, keď sa Kahr začne pohrávať s myšlienkou vlastného puču. Hitler ho chce náhle predbehnúť a naplánoval začiatok revolúcie na 10. a 11. novembra. Kahr naplánoval revolúciu na 10. a 11. novembra. Hitler mu jeho plán pokazil o dva dni skôr.

8. novembra večer sa konal veľký programový prejav v pivárni v Mníchove, ktorý viedol práve von Kahr. Tu sa vyskytla príležitosť pre Hitlera. Obliekol si svoj najlepší oblek a požiadal usporiadateľa prejavu, komerčného radcu Zentza, aby počkal so začiatkom naňho. Chcel totiž Kahra vyviesť pred začiatkom prejavu von a ukázať mu, že budova je obkľúčená zväzmi SA a oznámiť mu začiatok nacionálnej revolúcie. Avšak Kahr začal bez neho.

Hitler prišiel do sály, avšak nik si ho nevšímal. Rozkázal teda policajtovi, aby chodbu, v ktorej stál, vyprázdnil. Ten tak urobil a polícia tak uvoľnila cestu Hitlerovej nacionálnej revolúcii.

Keď Kahr hovoril už asi pol hodiny, pred sálu prišli úradníci, Hitlerov úderný oddiel. Bez odporu obsadili chodbu, v ktorej už Hitler nestál a rozostavili tam guľomety. Polícia sa na to len nevinne pozerala. Preto zavolal jej veliteľ nadriadenému, aby požiadal o radu. Nadriadený mu dal rozkaz zatknúť Hitlera a ochrániť von Kahra. Tento nadriadený bol Dr. Frick, budúci minister vnútra a za hodinu vymenovaný mníchovský policajný prezident samotným Hitlerom.

Hitler vstupuje do sály. S pištoľou v ruke bežal do sály, rovno k pódiu kde stál Kahr. Vyskočil na stoličku, vypálil ranu do stropu a opäť sa rozbehol k pódiu. Vyskočil naň a kričal že vypukla nacionálna revolúcia. Potom zavolal na Kahra, Lossowa a Seissera poručníckym tónom aby šli za ním. Medzitým začal vo vedľajšej miestnosti Hitler vyjednávať. Vravel, že bavorská vláda je už zosadená a ríšska vláda utvorená. Ihneď „rozdal“ všetkým v miestnosti funkcie. Kahr mal byť krajinským správcom, Seisser ministrom polície. Odohralo sa teatrálne divadlo, keď chcel Hitler najprv zabiť členov triumvirátu a nakoniec obrátil zbraň proti sebe. Kahr zvládol ale situáciu bravúrne. Svojou rečou ukázal Hitlerovi, že si pod hrozbou guľky nedá vynútiť svoje politické rozhodnutie. Ale ten, o ktorého Hitlerovi najviac išlo, Lossow, mlčal. Seisser zas vyčítal Hitlerovi, že porušil čestné slovo. Hitler sa mu ospravedlňuje zo slovami, že musel konať pre dobro vlasti.

S týmito tromi Hitler nikam nedospel. Vrátil sa teda späť do sály a predniesol majstrovskú krátku reč. Hovoril o novej vláde, o ľuďoch a úlohách, ktoré rozdal pred chvíľou vedľa a o úlohe dočasnej nemeckej vlády takto vytvorene. Dav jasal. Preto sa mohol vrátiť vedľa do miestnosti a oznámiť von Kahrovi, že vonku ho budú nosiť na pleciach.zároveň vstúpil do miestnosti aj Ludendorff a Scheubner – Richter. Začal rozprávať o tom, že je prekvapený a môže pánom len radiť, aby sa pridali. Prvý sa spamätal dovtedy mlčiaci Lossow. Nemohol predsa nechať vojvodcu stáť z natiahnutou rukou. So suchým dobre sa chopil Ludendorffovej ruky. Za ním nasledoval Seisser. Kahr zápasil sám zo sebou. Bol monarchista, k povstaniu tohto druhu sa nemôže pripojiť. Cíti sa zástupcom svojho kráľa. Tu začne hovoriť Hitler rečou dvora. Apeluje na napravenie bezprávia, spáchaného na kráľovstve. Na jeho reč Kahr povolí. Preberá miesto krajinského správcu.

Bavorský diktátor Kahr kráča do sály s menom svojho kráľa na ústach. Nasleduje beldý Ludendorff a šťastný Hitler. Ale musí prežiť ďalšiu scénu – v dave totiž sedel aj Dr. Schweyer, ktorému dal čestné slovo, že neurobí puč. Pred všetkými prítomnými mu hovorí, že jeho víťazstvo je porušením čestného slova.

Hitler sa pobral do kasární, pretože niekto podal správu o tom, ako ríšska obrana odzbrojila oddiel zväzu Oberland. Chce tam urobiť poriadok, pretože videl, že Lossowovi a jeho vojaci sa nebratajú. Myslel, že po svojom návrate nájde Ludendorffa a Lossowa pri pracovnej porade o pochode na Berlín. Ale Lossow, Kahr a Seisser, len čo bol Hitler za dverami, dali Ludendorffovi zbohom a ten nechal pánov odísť, keď mysleli, že inde sú užitočnejší. Hitler sa vrátil a zistil, že „vtáčiky uleteli“. Klesol zlomený na stoličku. Triumvirát mal tisíc dôvodov, aby znova rýchlo prišiel k rozumu, ktorý predtým Kahr na chvíľu stratil.

O piatej hodine ráno povstalci definitívne vedeli na čom sú. Hitler teraz vedel, že jeho scéna v pivovare sa nevydarila. Plukovník Leupold z pechotnej školy oznámil, že Lossow bude strieľať.

Dopoludnia sa ešte zabezpečilo, aby sa isarský breh uviedol do stavu schopného obrany. Kde – tu dokonca postavili delá. Na čele sprievodu išiel Hitler, Ludendorff, Dr. Weber, Scheubner – Richter a Kriebel. V druhom rade Göring. Sprievod narazil na isarskom moste na policajné kordóny.  Policajti však nestrieľali. Sprievod pokračoval vnútorným mestom. Na Mariánskom námestí pred mníchovnskou radnicou stál veľký dav ľudí. Prihováral sa k nim Julius Streicher, ktorý prišiel z Norimbergu do Mníchova, keď sa dozvedel o puči. Pridal sa k Hitlerovi do druhého radu. Sprievod blúdil mestom, až sa nakoniec dostal k stavbe Feldherrhalle. Ak chcela polícia sprievod zastaviť, mohla to len na tomto mieste. Začala prestrelka a boj, o ktorom každý hovorí inak. Rachotia salvy z obidvoch strán. Prvý smrteľne zasiahnutý na strane bojového zväzu bol Scheubner – Richter. Aj Hitler ležal na zemi. Potom zrazu paľba zmĺkla. Hitler podľa svedectiev vstal prvý a pobral sa dozadu, zdanlivo ranený na ruke. Potom, na námestí Maxa Jozefa sadá do auta spolu s Dr. Walterom Schulzom. Hitlera odviezlo auto do Uffingu na Staffelskom jazere, vzdialenom 60 kilometrov. Tu mala vilu spriatelená rodina Hanfstaenglovcov svoju vilu. Pani Hanfstaenlová a jej dcéra Erna ho ošetrovali. Mal vykĺbené rameno.

11. novembra Hitlera v Uffene zatkli.

Tak sa končí časť príbehu človeka, ktorého vzostup a pád delili niekedy len hodiny.

4. ZÁVER

Vždy som sa zamýšľal nad tým, čo je to objektívne spracovanie a ako sa dá dosiahnuť. A zistil som, že hodnotenia psychiky opisovanej osoby sú subjektívne, tak som sa ich snažil vynechať. Plodom mojej práce je toto „dielo“. Dielo, ktoré približuje časť života človeka, ktorý sa do histórie zapísal až príliš veľkými a až príliš čiernymi písmenami.

5. POZNÁMKY

1) Incest -  je to pohlavný styk medzi pokrvnými príbuznými, jednak medzi súrodencami a ďalej medzi rodičmi a deťmi, pričom je častejší vzťah otec - dcéra než matka - syn. Incest sa vyskytuje častejšie než sa predpokladá a je trestný. Hitlerovi rodičia boli pokrvní príbuzní 3. stupňa „linea obliqua“, prípadne aj v II. nerovnom stupni podľa kanonického práva, preto spáchali podľa zásad katolíckej cirkvi incest.

2) Keiserrok – dlhý kabát s polami.

3) Stihomam - označuje pocity prenasledovania, podozrievavosť, vzťahovačnosť a vytváranie predstáv, ktoré neodpovedajú realite. Objavuje sa pri niektorých psychických ochoreniach alebo po požití niektorých psychotropných látok. Výnimočne sa objavuje aj u psychicky zdravého jedinca napr. pri silnej vyčerpanosti alebo v nepriaznivej životnej situácii.

4) Indolentný - indolentný človek sa prejavuje v medziľudskej komunikácii i v medziľudských vzťahoch viac alebo menej často ako nevšímavý, nedbalý a takmer k všetkému veľmi ľahostajný. Prejavy nevšímavosti však môžu mať množstvo rôznych odtieňov. Môže sa to prejavovať ako nedbanlivosť v spoločenskom správaní, k povinnostiam na pracovisku alebo aj k sebe samému ako nedostatok sebaúcty. Pri hodnotení prejavov indolencie sa niekedy nesprávne vychádza z jednorazového prejavu nevšímavosti. Aby sme nepodľahli zjednodušeným súdom, je namieste si uvedomiť skutočnosť, že u toho istého človeka sa môže prejavovať výrazná nedbanlivosť pri vykonávaní vlastnej práce, ale už vôbec nie pri obliekaní, v spoločenskej aktivite alebo v zdvorilosti voči nežnému pohlaviu. Pri posudzovaní prejavov indolencie by malo skôr prevládať hodnotenie miery ich vplyvu na narušovanie úrovne medziľudských vzťahov.

5) Thule – nemecký okultný rád, ktorý v roku 1918 v Mníchove založili Adam Rudolf Glauber, generál Karl Haushoffer a Hermann Wirth, odborník na germánsku mytológiu. Základom učenia bola runová mágia a praktický okultizmus, čerpajúci údaje z pragermánskych kultov a tibetskej tradície. Thule je názov bájneho mesta dávnych Árijcov. Členmi tejto spoločnosti boli A. Hitler (od roku 1920), R. Hess, H. Himler, H. Göring a A. Rosenberg

6. PRÍLOHY

1.Polrok

2. Polrok

Správanie puspokojivé uspokojivé
Pilnosť nestála postačujúca
Náboženstvo dostatočne uspokojivo
Nemčina nedostatočne dostatočne
Zemepis a dejepis dostatočne uspokojivo
Matematika nedostatočne dostatočne
Chémia dostatočne dostatočne
Geometria, rysovanie a desktriptíva dostatočne nedostatočne*
(dostatočne)**
Kreslenie chválitebne výborne
Telocvik výborne výborne
Tesnopis nedostatočne ––––––
Spev ––––––– uspokojivý
Úprava písomných prác menej úhľadná menej úhľadná
* opravná skúška povolená
** po vykonaní opravnej skúšky
ZDROJE
HEIDEN Konrad: Adolf Hitler – cesta k moci. Bratislava, ARA 2001, ISBN 80-968610-6-9
HUGHES Matthew, MANN Chris: Hitlerovo Německo. Praha, Columbus 2002, ISBN 80-7249-123-7
KNOPP Guido: Hitler. Bratislava, Ikar 2005, ISBN 80-249-0572-8
Autor : mato.s 🕔03.11.2007 📕26.084

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře