Francúzska revolúcia II - „Revolúcia požiera svoje deti“

Autor : Radoslav Turik 🕔28.09.2007 📕16.102

Zahraničná politika, ktorú viedlo Zákonodárne zhromaždenie bola pomerne mierna. Tento jav si na európskych dvoroch vysvetľovali ako prejav slabosti.Politické formovanie protifrancúzskej koalície nezostalo vo Francúzsku nepovšimnuté. V Zákonodarnom zhromaždení sa formovala skupina poslancov, ktorá podporovala silové riešenie problému. Táto skupina sa sformovala okolo poslanca Jacquesa Pierra Brissota, podľa ktorého boli jeho prívrženci pomenovaní brissotíni. Brissot celkom vážne navrhoval vyhlásiť preventívnu vojnu nepriateľsky naladeným monarchiam. Naopak proti vojne sa postavil najmä Robespierre. Jeho nesúhlas s vojnou pramenil najmä z tézy, že sa treba najprv venovať zničeniu domácich „kontrarevolúčnych“ živlov.

Dňa 21. apríla odhlasovalo Zákonodárne zhromaždenie vojnu Rakúskej monarchii. Revolúčne nadšenie však na vedenie vojny nestačilo. Medzi poslancami Zákonodárneho zhromaždenia bolo málo ľudí z vojenskými skúsenosťami. Ľudia ktorí hlasovali za vojnu si neuvedomovali, ako málo je Francúzsko na vojnu pripravené.

Armáda bola v katastrofálnom stave. Väčšina skúsených dôstojníkov mala šľachtický pôvod  a už dávno emigrovala. Vojaci nemali dostatočný výcvik, skúsenosti, v zásobovaní zavládol chaos. Armáde chýbalo všetko, čo nevyhnutne potrebovala na vedenie vojny. Takto nepripravená armáda samozrejme utrpela celú sériu porážok. Neúspechy na fronte vyvolávali negatívne nálady a javy v zázemí. Na trhu bol nedostatok potravín, klesala hodnota asignátov ( revolúčnej meny), postupne sa destabilizovala celá spoločnosť.

Girondisti sa pokúšali zastaviť vlnu protirevolúčnych náladnovou sériou dekrétov, ktoré však kráľ odmietol podpísať. Girondisti preto zorganizovali rozsiahlé ľudové nepokoje, aby panovníka zastrašili. Do Paríža sa začali schádzať členovia národných gard z celého Francúzska. Dobrovoľníci z Marseille priniesli do Paríža svojú pochodovú pieseň, ktorá sa čoskoro stala hymnou revolúcie. Pod tlakom intervenčných armád hrozilo, že domáca protirevolučná opozícia skúsi svoje šťastie a otvorene sa pokúsi o prevrat. V tomto momente sa naposledy zjednotili predstavitelia revolúčnych strán. Jakobíni aj girondisti aktívne spolupracovali. Dňa 10. augusta vznikla na parížskej radnici povstalecká komúna. V tento deň došlo aj k prvým ozbrojeným zrážkam národných gárd a kráľovskej švajčiarskej gardy. Nepokoje plynule prerástli do povstania, ktoré ešte viac zradikalizovalo pomery vo Francúzsku. Toto povstanie pripravilo pôdu pre vyhlásenie republiky. Časť umiernených opustila revolúciu. Markíz Lafayette otvorene prešiel k Rakúšanom. Veľký podiel na týchto udalostiach majú najmä nižšie sociálne vrstvy tzv. sansculoti.

Ústavodárne zhromaždenie zosadilo panovníka z trónu a vypísalo voľby do nového zákonodárneho orgánu - Konventu. Úspechy revolúcie, však kalili nepriaznivé správy z bojísk. Začali sa šíriť poplašné zvesti, ktoré zvyšovali chaos a nepokoje v spoločnosti. Z obavy pred nástupom  „kontrarevolúčnych“ skupín začali radikáli organizovať rýchle revolúčne tribunály, ktoré odsúdili na trest smrti množstvo politických oponentov. Nastalo obdobie prvého teroru.

Vo voľbách do Konventu získali najväčšiu podporu na vidieku girondisti. Veľké mestá favorizovali jakobínov. V novom Konvente dostali pomenovanie montagnardi (Hora - pretože sedeli na vyvýšených miestach zasadacej siene). Jazýčkom na váhach medzi oboma zoskupeniami pravicou a ľavicou, bolo zoskupenie nazvané Rovina ( La Plaine). Bol to v podstate politický stred. Jeho prívrženci lavírovali medzi oboma politickými prúdmi. Prvý problém, ktorý Konvent riešil bola otázka štátneho zriadenia. Po búrlivej diskusii, bola 22. septembra 1792 vyhlásená republika. V ten istý deň do Paríža došla správa, že revolúčne armády zvíťazili v bitke pri Valmy.  Nebola to veľká vojenská zrážka, ale znamenala obrat vo vojne. Intervenčné armády začali ustupovať, prenasledované armádou novej republiky. Konvent na počesť tohto dňa zaviedol revolúčny kalendár, zmenili sa názvy dni a mesiacov, aby sa zdôraznil nástup nového veku.

V Paríži zatiaľ Konvent pristúpil  k procesu s kráľom. Girondisti protestovali proti kráľovmu odsúdeniu, ale neuspeli. Parížska spoločnosť bola silne radikálna a množstvo poslancov sa pridalo k radikálom, len z obavy o svoju politickú kariéru, či život. Návrh na trest smrti pre panovníka predniesol poslanec Louis Saint-Just. Napriek tlakom radikálov tento  návrh bol schválený len tesnou väčšinou poslancov Konventu. Ľudovít XVI. a jeho manželka Mária Antoinetta boli popravení v januári 1793. Poprava panovníka pobúrila celú Európu. Tento čin a úspechy republikánskych armád spôsobili vznik prvej protifrancúzskej koalície. Vo februári bola vyhlásená vojna Veľkej Británii, Španielsku a ďalším krajinám. Len Rusko zamestnané poľskou otázkou sa počiatočnej fázy konfliktu nezúčastnilo.

V celej Európe vzbudili udalosti vo Francúzsku ohlas. Napriek tomu, že vlády európskych štátov sa stavali k revolúcii nepriateľsky, množstvo ľudí prijalo francúzsku revolúciu s nadšením. Treba však podotknúť, že mnoho ľudí  zmenilo svoj názor s postupne sa meniacou politikou Francúzov na obsadených územiach.

V Nemecku podporovali revolúciu najmä príslušníci nemeckej inteligencie. S revolúcoiu sympatizoval napr. Herder, Fichte a Kant. Hegel ju považoval za najväčšiu udalosť od dôb reformácie. Priaznivo sa spočiatku o revolúcii vyjadroval aj Goethe. Svoj názor však zmenil pod dojmom hrôz, ktoré priniesla revolúcia. Podobné stanovisko zaujal väčšina nemeckej inteligencie. Kladný vzťah k revolúcii si zachovala len radikálna časť inteligencie, ktorú by sme mohli považovať za nemeckých jakobínov. Túto skupinu viedol prírodovedec Georg Forster. Po obsadení Mohuče pomáhal ustanoviť vládu Spoločnosti priateľov slobody a rovnosti. Podporoval prijatie francúzskej ústavy a žiadal o pripojenie k Francúzsku. Táto vláda sa však opierala iba o malú skupinku inteligencie a bodáky francúzskej armády. Keď Francúzi museli v jari 1793 opustiť Mohuč, Forsterova vláda padla.

K jakobínskym názorom sa hlásili aj propagátori reforiem v habsburskej monarchii. Začali sa vytvárať tajné skupiny uhorských jakobínov. Tvorili ju predovšetkým zástupcovia strednej buržoázie, úradnici a študenti. Aktivita malých skupín politických nespokojencov nezostala utajená viedenskej polícii. V júli 1794 bolo hnutie tzv. uhorských jakobínov potlačené. Väčšina jakobínov skončila bola uveznená a 9 účastnikov sprisahania bolo odsúdených na smrť. Medzi nimi bol aj vodca tohto hnutia Ignác Martinovics. Žiadna revolúcia v habsburskej monarchii nezačala.

Mimoriadne inšpiratívne pôsobil príklad francúzskej revolúcie na situáciu v Poľsku. V roku 1792 bola vo Varšave založená Spoločnosť priateľov ústavy. Medzinárodny vývoj, však Poliakom vôbec neprial. Prusko a Rusko sa dohodli na novom delení. Posledný pokus o zachovanie poľskej štátnosti sa začal  v roku 1794, keď Tadeusz Kościuzsko rozpútal povstanie. Toto povstanie bolo porazené a tretie delenie Poľska zlikvidovalo poľský štát.

Postupujúce revolúčne armády postupne obsadili veľké územia, na ktorých zavádzali revolúčne poriadky. Pôvodná idea, ktorá tvrdila, že francúzske armády prinášajú slobodu porobeným národom, čoskoro v praxi zlyhala. Väčšina obyvateľstva podmanených území nebola nijako nadšená francúzskou okupáciou. Určite k tomu prispeli aj problémy súvisiace s pobytom armád, ktoré domácim obyvateľom spôsobili množstvo škôd. S Francúzmi spolupracovala iba časť obyvateľstva, ktorá podporovala revolúčne ideály.

Francúzi pristúpili k vytváraniu nových štátnych útvarov, ktoré by boli priateľskí naladené voči Francúzsku. Tieto štátne útvary, tzv. sesterské republiky boli vytvárané napriek nesúhlasnemu postoju väčšiny obyvateľstva. Tí obyvatelia, ktorí odmietajú „slobodu“ v podaní Francúzov, boli prehlásení za  nepriateľov revolúcie. V jari 1793 sa zdalo, že ustanovovanie revolúčnych vlád nebude mať úspech. Francúzsku armádu postihla reťaz neúspechov. Francúzi opustili Belgicko aj, ľavý breh Rýna. Vďaka neúspechom sa otriasala politická pozícia Girondy, ktorá stála za vyhlásením vojny, ale zatiaľ ju nedokázala úspešne viesť.

Z politologického hľadiska sa vo Francúzsku vytvoril najdemokratickejší systém od dôb starovekých Atén. Nová ústava uznávala prirodzené práva človeka, všeobecné volebné právo a  zaviedla sa inštitúcia referenda. Tento schopný a moderný politický systém, však nebolo možné zaviesť do praxe. Nedovoľovali to momentálne okolnosti. Krajina bola vo vojnovom stave a v ¾ krajiny existoval organizovaný odpor proti vláde. Radikálne politické zoskupenia, ako jakobíni obviňovali girondistov zo zrady revolúcie a neschopnosti riešiť problémy krajiny. Upozorňovali na vystúpenia domácich protirevolúčnych síl (povstanie vo Vendeé), ktoré podľa radikálov bolo väčšou hrozbou, ako zahraničná intervencia. Verejnosť, najmä davy sansculotov, ktoré ovládali Paríž podporili vystúpenia radikálov. Francúzska spoločnosť nezadržateľne spela k vláde teroru.

Zdroje:
Bondonove, G.: Ludvík XVI - Král mučedník, Praha 2003
Vlček, R.: Interpretace Fancouzské revoluce, Brno 2004
Kudrna, J.: Dejiny Francie, Praha 1988
Autor : Radoslav Turik 🕔28.09.2007 📕16.102

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře