Asýrska ríša

Autor : Radoslav Turik 🕔11.08.2007 📕19.746

Územie Asýrie tvorí severnú časť Mezopotámie, v údolí rieky Tigris a jej prítokov.

Najstaršie písomné správy o oblasti Asýrie pochádzajú z nápisov panovníkov akkadskej dynastie. Dejiny tohto štátneho útvaru môžeme rozdeliť do troch základných období. Prvým z nich je Staroasýrska ríša. Rozkvet tejto ríše trval celé  19. storočie p. n. l. Mocní panovníci z Akkadu ako napr. Naramsín vládli Asýrii pomocou svojich miestodržiteľov. Mená týchto miestodržiteľov sa síce zachovali, ale nie sú zarátané do zoznamu asýrskych panovníkov. Najstaršími panovníkmi Asýrie sú zrejme náčelníci kmeňov, ktoré sa usádzali v Asýrii ešte pred nástupom akkadských vládcov.

Zhruba v rokoch 2027-2003 p. n. l. sa k moci dostávajú domáci asýrski panovníci zo sídlom v meste Aššúr. O ekonomickom rozvoji krajiny svedčí živý obchodný styk z územím Malej Ázie. Obchod s touto oblasťou bol pre Asýriu natoľko dôležitý, že tu Asýrčania zriaďovali stále obchodné stanice.

Zriaďovanie obchodných staníc nebolo iba súkromnou iniciatívou, ale bolo priamo podporované štátom. Strediskom asýrskych obchodných aktivít bolo mesto Kaneš (dnešné Turecko). Tomuto stredisku podliehali všetky asýrske obchodné stanice v Malej Ázii. Asýrski kupci dovážali do Malej Ázie rôzne druhy látok, cín, vlnu a ďalšie komodity. Tovar predávali predovšetkým za zlato a striebro. Veľký záujem mali však aj o meď. Asýrske obchodné stanice sa tešili dosť veľkým právam. Hoci ležali na území Malej Ázie, platil v nich princíp exteritoriality, to znamená podobný systém, aký využívajú dnes veľvyslanectvá a diplomati v cudzích štátoch.

Jedným z prvých významných panovníkov Staroasýrskej ríše bol Šamši-Adad I.  Ríša ktorú vytvoril sa nijako nelíšila od iných vtedajších štátov. Politickým systémom bola orientálna despocia. Panovník osobne riadil administratívne, ekonomické, diplomatické a vojenské záležitosti krajiny. Šamši-Adad I.  bol energický panovník, ktorý neustále dohliadal na činnosť svojich úradníkov. Prísne trestal neschopnosť a jeho hnevu neunikli ani jeho synovia, ak boli zodpovedný za nejaké nedostatky. Zahraničná politika bola zameraná najmä proti kočovným kmeňom na území dnešného Kurdistánu, ktoré svojimi nájazdami ohrozovali južné oblasti Asýrie.

Po smrti Šamši-Adada začala krajina postupne upadať. Na istý čas ovládol krajinu babylonský panovník Chammurapi. Babylónska nadvláda, však netrvala dlho. Okolo roku 1650 p. n. l. ovládli Asýriu Churriti. Expanzia Churritov nakoniec vyvrcholila vznikom mocného štátu Mitanni. Vznik tohto štátu uzavrel kapitolu Staroasýrskej ríše v dejinách.

V 14. storočí p. n. l.  sa začal úpadok štátu Mitanni spôsobený najmä tlakom Chetitov. Jedným z najdôležitejších dôsledkov oslabenia Mitanni bolo obnovenie samostatnosti asýrskeho štátu. Postupný vzrast asýrskej moci s nevôľou sledovali aj babylonskí vladári. Už prvý významný asýrsky panovník v tejto etape dejín Aššuruballit začal nekonečnú sériu asýrsko-babylonských konfliktov. Agresívny postup proti Babylonu si však poistil diplomatickými rokovaniami s Egyptom. Agresia bola s úspechom využitá aj proti ďalším susedom. Panovníci Adadnirári I. a Salmanassar I. zlikvidovali zvyšky mitannského štátu. Územie Mitanni bolo pripojené k Asýrii. V tomto období už asýrski dobyvatelia vykonávali svoje známe deportácie obyvateľstva, ktoré využívali na otrockú prácu. Z Mitanni bolo odvlečených viac ako 14 000 ľudí.

Významné dobyvateľské úspechy zaznamenal aj Tukultininurta I. (1224-1208 p.n.l.). Porazil babylonského kráľa Kaštiliaša IV. a v roku 1235 dobyl Babylon.  Dobytie Babylonu spôsobilo pád tamojšej kassitskej dynastie. Neustále vojny za vlády Tukultininurtu priviedli Asýriu do ekonomickej a politickej krízy. Táto kríza vyvrcholila povstaním, počas ktorého bol panovník zavraždený.

Po smrti Tikultuninurtiho upadá Asýria do storočia kríz a úpadku. V rovnakom období prebiehajú v tejto oblasti rozsiahlé kmeňové presuny, ktoré značne zmenili etnický a politický obraz celej Prednej Ázie. Pre Asýriu mali tieto zmeny pozitívne i negatívne následky. Priaznivý bol najmä fakt, že sa okolo roku 1200 p. n. l. rozpadla Chetitská ríša, ktorá bola predtým najsilnejším asýrskym susedom. Nepríjemné však bolo, že veľmi vzrástla aktivita aramejských a chaldejských kmeňov. Tieto kmene ohrozovali Asýriu i jej obchodné cesty. Asýrski panovník Aššurreši, ale najmä jeho syn Tiglatpilesar I. tento problém vyriešili a vyviedli Asýriu z krízy.

Tiglatpilesar bol najmocnejším vládcom stredoasýrského obdobia. Úspešnými vojenskými ťaženiami zabezpečil hranice krajiny i jej obchodné cesty. V Sýrii dobyl fénické mestá Sidon, Gublu, Arvad a ďalšie. Úspešné vojny zabezpečili krajine materiálny dostatok. V hlavnom meste Aššúre bolo postavených množstvo monumentálnych stavieb. Po smrti tohto panovníka upadla krajina znova do krízy. V tomto období prechádza zložitým vývojom celá Mezopotámia. Napriek nepriaznivým okolnostiam mala Asýria veľmi dobré základy ekonomického a politického systému, vďaka čomu sa podarilo krízu štátu prekonať. Asýria prežila obdobie úpadku a po niekoľkých desaťročiach úpadku vznikla Novoasýrska ríša.Krízu prekonali panovníci , ktorí vládli v 10. storočí a panovník Adadnirári II. (911-891 p. n. l.) už mohol obnoviť asýrsku expanziu. Zničil kniežatstvo Temanitov na strednom toku rieky Eufrat a podrobil si aramejské kmene pri rieke Chábur. Uzavrel mierovú zmluvu s Baylonom. Zvláštnu starostlivosť venoval rozvoju asýrskeho poľnohospodárstva. Nechal vybudovať množstvo mnoho závlahových kanálov. Obyvateľstvo deportované z dobytých krajín usádzal na neobrobenej pôde. Dobrý daňový systém a silný obchod zabezpečili krajine dostatok bohatstva. V závere jeho vlády bola Asýria znova mocnosťou.

V rozvoji ríše pokračovali aj jeho nástupcovia. Vyznamenal sa najmä panovník Aššurnasirpal II. Viedol expanziu do ďalších oblastí, najmä však do Sýrie, ktorá bola tradičnou záujmovou oblasťou Asýrskej ríše. Sýrske mestá síce nedobyl, ale prinútil ich platiť poplatky Asýrii. Prebudoval svoje sídelné mesto Kalach a postavil v ňom množstvo architektonických skvostov. Zachoval sa nápis o obrovskej hostine pri príležitosti ukončenia prestavby mesta. Tejto hostiny sa zúčastnilo 70 000 ľudí.

Sýriu si podmanil až ďalší asýrsky vladár Salmanassar III. Kontrola Sýrie prinášala ríši ohromné zisky, pretože tadiaľ viedli najdôležitejšie obchodné cesty. Po jeho smrti sa dostala krajina do menšej krízy, ktorú využili závislé územia a odtrhli sa. Oslabenie Asýrie využil štát Urartu, ktorý sa nachádzal severne od Asýrie. Panovník Argišti I. vojenskými operáciami zasadil tvrdé údery asýrskej ríši. Zablokoval obchodné cesty do Sýrie ,skadiaľ Asýria dovážala dôležité komodity pre obranu krajiny, napr. železo, kone a ďalšie.

Krízu sa podarilo zvládnuť Tiglatplesarovi III. (746-727 p. n. l. ). Obnovil vojenskú moc ríše a dobyl naspäť stratené územia. Porazil Urartu a eliminovall jeho mocenský vplyv v regióne. Potlačil povstanie v Bablónii a vyhlásil sa za babylonského panovníka. Za jeho vlády ovládala Asýria rozsiahle územia v Mezopotámii, Palestíne, Sýrii, v južnej časti Malej Ázie a Iránu. Zreorganizoval politickú správu ríš. Aby zabránil vzburám a separatizmu obmedzil moc guvernérov. Zmenšil provincie a rozdelil ich na okrsky, ktoré spravovali jednotliví úradníci. Každý úradník síce podliehal guvernérovi, ale ak to pokladal za dôležité mohol sa obrátiť priamo na panovníka. Guvernéri boli často striedaní. Spojenie zabezpečovala rozsiahla sieť poštovných staníc. Po jeho smrti krátko vládol jeho syn Salmanassar V.(726-722 p. n. l.). Vládol iba 4 roky a nezanechal istého zástupcu. Po dynastyckých sporoch a konfliktoch o moc nastúpila na trón posledná asýrska dynastia Sargonovcov.

Jej zakladateľom bol panovník Sargon II. Preslávil sa najmä dobytím severného židovského kráľovstva s hlavným mestom Samária.  Deportoval veľkú časť židovského národa do Asýrie (biblické asýrske zajatie). Jeho najväčším úspechom bolo rozvrátenie ríše Urartu. Tento štát definitívne stratil veľmocenské postavenie.

Po smrti Sargona II. prevzal ríšu Sinacherib. Hneď po nástupe na trón uskutočnil ťaženie do Sýrie a Malej Ázie aby tu upevnil asýrske pozície. Najväčšie problémy mu spôsobovali neustále povstania v Babylónii. V roku 689 p. n. l. dobyl Babylon a zničil  ho. Bohatstvo získané na vojnových výpravách použil na vybudovanie nového hlavného mesta Ninive. Na výstavbe sa nešetrilo a Sinacherib spravil  z Ninive najkrajšie mesto svojej doby. Historické pramene opisujú Sinacheriba ako krutého tyrana. Zomrel rukami svojich vlastných synov, ktorí mu nevedeli odpustiť, že zmanipuloval systém nástupníctva a za svojho následníka presadil jedného z mladších synov Assarhadona.

Za vlády Assarhadona (680-669 p. n. l.) dosiahla ríša svoj najväčší  územný rozmach, ale súčasne sa začali prejavovať prvé príznaky krízy. Assarhadon pripojil k ríši Egypt.  Napriek úspechom sa však nikdy natrvalo nepodarilo zabezpečiť ríšu zo severu. Severná hranica bola vždy nepokojným územím, na ktorú museli asýrski panovníci neustále posielať trestné výpravy. Ríšu ohrozovali nepokojné kmene Skýtov, Médov a Kimmeriov. Pri ochrane svojho územia museli Asýrčania postupne prejsť do obrany.

Po nástupe nového panovníka Aššurbanipala (668-626 p. n. l.) bola Asýria naďalej tlačená do defenzívy. Bol stratený Egypt, znovu vypuklo povstanie v Babylone podporované najmä štátom Elam. V niekoľkých vojenských ťaženiach Elam Asýrčania zničili. Porážka Elamu bola posledným veľkým úspechom Asýrie. Aššurbanipal sa však viac ako vojenskými ťaženiami preslávil založením povestnej knižnice a podporovaním kultúry a umenia. Jeho vláda bola posledným svetlým momentom existencie ríše.

V nasledujúcom období dochádza k rýchlemu mocenskému úpadku Asýrie. Vnútornú  krízu symbolizuje najmä boj o trón sprevádzaný postupnou stratou prestíže a závislých území. V roku 626 sa vlády v Babylóni zmocnil panovník Nabopolassar, ktorý vytlačil Asýrčanov z tohto územia. Spolu s Medmi uzavrel koalíciu, ktorej cieľom bolo zničenie Asýrie. V roku 614 p. n. l. dobyli Médovia Aššúr a o dva roky neskôr koalícia dobyla Ninive. Časť asýrskeho vojska sa uchýlila v provincii Charrán, kde viedla odpor až do roku 612 p. n. l. keď toto územie obsadil Nabopolassar. Asýrska ríša definitívne zanikla.

Asýrsky štát bol pomerne dobre fungujúcim administratívnym a vojenským strojom. V prvom období si Asýrčania pripútavali dobyté územia uzatváraním vazalských zmlúv z porazenými panovníkmi. V novoasýrskom období bola správa ríše viac centralizovaná. Krajina sa rozdelila na provincie spravované guvernérmi (bél pacháti). Guvernér riadil administratívne, vojenské a finančné záležitosti provincie. Jeho hlavnou úlohou bolo vyberať dane. Po kríze ríše v 9. storočí sa ukázalo, že niektorí úradníci spravujú veľké územné celky a majú veľa moci v rukách. Tiglatpilesar III. urobil nápravu reformami a sprísnil dozor nad guvernérmi.

Historické pramene potvrdzujú obrovskú úlohu panovníka v každodennom živote asýrskej spoločnosti. Rozhodoval o väčšine záležitostí tykajúcich sa ríše.

Asýrske hospodárstvo nefungovalo iba na koristi z vojenských výprav. Jeho základom bolo poľnohospodárstvo. Niektoré pramene popisujúce asýrske vojnové výpravy vyvolávajú dojem o vláde teroru a neslýchanej ukrutnosti.  V skutočnosti asýrska armáda nerobila nič iné, než armády iných štátov. Hlavným výsledkom dobyvačných výprav neboli drahé kovy, či iné poklady, ale masy deportovaných obyvateľov, ktorí mali v asýrskom hospodárstve dôležitú úlohu.

Dôležitú úlohu v asýrskom štáte mala armáda. Až do nástupu Tiglatpilesara III. nemali asýrsku panovníci stálu armádu. Existoval iba elitný oddiel, ktorý sprevádzal panovníka. Na každú vojnovú výpravu bola zostavovaná armáda z odvedencov. Základnú zložku armády tvorila pechota. Ľahká pechota  bola vyzbrojená dýkami, mečmi, oštepmi a kyjmi, či prakmi. Táto zložka obvykle začínala boj, znepokojovala protivníka , ktorý sa pokúšal sformovať svoje jednotky. Jadro armády tvorila ťažká pechota, vyzbrojená štítmi, mečmi a kopijami. Postup ťažkej pechoty v bitke predstavoval vrcholnú časť asýrskeho útoku. Sargonovská dynastia zaviedla do armády silné jednotky lukostrelcov (niekedy až v počte 20 000 mužov). Lukostrelci obvykle zasypali protivníka mračnom šípov, tesne pred útokom vojnových vozov, či jazdy. Vojnové vozy a jazda boli elitnými jednotkami armády. Posádka vozu pozostávala z vozotaja, lukostrelca a nosiča štítu. Jazdecké jednotky neboli veľké, boli však najlepšie vyzbrojené a vycvičené. Jazdu obvykle tvorila asýrska šľachta, či skýtski žoldnieri. Jazdci a posádky vozov sa chránili medenými prilbami, štítmi a vestami pokrytými kovovými šupinami.

Asýrska armáda  mal na niektorých výpravách až 100 000 mužov, čo si vyžiadalo kvalitnú logistiku a zásobovanie. Armádu tiež sprevádzali jednotky zodpovedné za presun obliehacích strojov. Základnou jednotkou armády bol oddiel ( kisru) o sile 50- 200 mužov. Tomuto oddielu velil dôstojník (rab kis). Vrchním veliteľom armády bol dôstojník s titulom tartanu. Zaujímal v asýrskej hierarchii druhé miesto, hneď po panovníkovi. V každej provincii velil vojsku dôstojník šaknu, ktorý zodpovedal za vojenskú bezpečnosť provincie. Asýrska armáda vďačila za svoje úspechy výbornej organizácii, premyslenému spôsobu boja, kvalitnej výzbroji, či výcviku elitných zložiek armády. Asýrska moc začala upadať v momente ako vnútorné problémy rozložili silný štát. Spolu zo silným štátom upadla aj armáda, ktorá ho mala chrániť.

Zdroje:
http://www.hannibal.szm.sk/
Hrych, E.: Velká kniha vládců starověku, Praha 2002
Löwe, G.: ABC Antiky, Praha 2005
Pečírka, J.: Dejiny pravěku a starověku, Praha 1988
O'Connel, R.: Duše meče, Praha 2002
Glassner, J.J.: Mezopotámia, Praha 2004
Autor : Radoslav Turik 🕔11.08.2007 📕19.746

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře