Medaila za statočnosť - Der Tapferkeitmedaile

Autor : Teodor 🕔18.07.2007 📕20.675

Pamätná a čestná medaila – Der tapferkeitmedaile

Bola založená ako trvalé a viditeľné vyznamenanie vojaka a nahradzovala dovtedajšie spôsoby odmeňovania, ktorými boli spravidla peňažná odmena či verejná pochvala. Nebola však prvou podobnou medailou, ktorá bola v Rakúsku vydaná a razená. Už v roku 1764 boli vydané štyri čestné medaile so súčasným charakterom pamätných medailí, ktoré sa podľa nápisu dajú jednoducho označiť ako medaile VIRTUTE ET EXEMPLO (cnosťou a príkladom). Tieto medaile boli znovuobnovené v roku 1765 a znovu v roku 1780 a to dokonca v dvoch vydaniach. V roku 1785 založil cisár Jozef II. Aj zvláštnu medailu pre vojenských lekárov a chirurgov.

Okrem týchto nových medailí existovali aj vyznamenania staršie: Rád Márie Terézie a Rád sv. Štefana, ktorými sa odmeňovala statočnosť a zásluhy dôstojníkov, pre bežného vojaka, ktorý prinášal na bojisku najväčšie obete, boli však oba úplne nedostupné. A práve túto medzeru mala vyplniť Pamätná a čestná medaila….

Jozef II.

Vyznamenanie založil 19. júla 1789 cisár Jozef II. v 2 triedach: v zlate a striebre, pod názvom Pamätná a čestná medaila. Priemer vyznamenania bol 40 mm a vážila 28 g v zlate a 17 g v striebre. V prepočte na vtedajšiu menu sa hmotnosť zlata pri zlatej medaily rovnala asi 8 dukátom. Udeľované bolo poddôstojníkom a nižším hodnostiam za hrdinský čin vo vojne. Medaile sa nosili ako náprsná dekorácia na ľavej strane hrude, alebo v gombíkovej dierke. Medaile mali pevne naletovaný krúžok, cez ktorý sa navliekala tri palce široká stuha, v strede priečne ružovo – bielo pruhovaná, po bokoch s dvomi rovnako širokými pásmi – ružovým a bielym.

Na prednej strane medaile je portrét cisára s vavrínovým vencom na hlave. Nad portrétom je nápis JOSEPH II. a pod ním je malými písmenami uvedené meno rytca: I.N. WIRT F. (Jan Nepomuk Witr 1753-1810 bol medailérom cisárskej mincovne vo Viedni).

Na zadne strane sú skrížené celkovo 4 zástavy a 2 štandardy, pričom vždy dve zástavy a jedna štandarda smerujú k okraju medaile. Na prvej zástave je zobrazený cisársky orol. Celok je obklopený vavrínovým vencom zviazaným na konci stuhou. Veniec je uložený cez zástavy tak, že ich čiastočne zakrýva. Uprostred venca sa medzi hrotmi zástav nachádza nemecký nápis DER TAPFERKEIT – statočnosť.

Pamätná a čestná medaila bola udeľovaná mužstvu za statočnosť pred nepriateľom a za vojenské zásluhy všetkého druhu. V pôvodných stanovách sa uvádza, že:

...vyznamenanie sa zakladá ako zlatá a strieborná medaila a je určená pre tých vojakov z radov mužstva, ktorí pred nepriateľom osvedčili statočné a srdnaté chovanie a činy, avšak chýba im kvalifikácia na získanie Vojenského rádu Márie Terézie....

Pri jej udeľovaní sa nebral ohľad na národnosť, náboženstvo a ani na sociálny pôvod. Bola určená rovnako mužstvu, ako poddôstojníkom. Išlo o prvé vyznamenanie tohto druhu v rakúskej armáde – ostatné existujúce vyznamenania boli pre poddôstojníkov a mužstvo prakticky nedosiahnuteľné. Aby cisár dodal tomuto vyznamenaniu ešte väčšiu vážnosť, prvé z nich slávnostne osobne udelil.

K vyznamenaniu sa viazala aj doživotná peňažná renta a po smrti vyznamenaného hrdinu mali jeho príbuzný právo si medailu ponechať ako pamiatku na zosnulého.

O skutočnosti aké významné toto vyznamenanie bolo svedčí aj niekoľko nasledujúcich údajov o počtoch udelených kusov v roku 1789:

1. peší pluk cisára Jozefa II. – 2 strieborné medaile

2. uhorský peší pluk arcivojvodu Ferdinanda Karola – 20 strieborných

4. peší pluk Karola Alexandra vojvodu Lotrinského – 1 zlatá, 11 strieborných

11. peší pluk grófa Wallisa – 4 zlaté

16. uhorský peší Torzyho pluk – 20 strieborných

atd.

Voľný preklad niekoľkých bodov z pravidiel udeľovania tejto medaile:

Článok 1
medailu nemožno považovať za rád, ale ide o odmenu za statočný čin vo vojne a medaile je iba verejným a viditeľným vyznamenaním pre tých, ktorí si ju zaslúžili.

Článok 2
Medailu môže získať každý príslušník cisárskeho vojska a po prostý muž rovnako ako šikovatel či strážmajster, je nepodstatné či pešiak, jazdec, delostrelec alebo hraničiar, sapér, minér či pionier.

Článok 3
Nárok na kvalifikáciu na toto vyznamenanie majú aj cudzinci, ktorí slúžia pod cisárskymi zástavami.

Článok 4
Nárok na získanie tejto medaile má iba ten, kto na seba upozornil osobnou statočnosťou a pred tvárou nepriateľa konal tak, aby prospel službe, podniku, záchrane dôstojníka, ktorý bol v nebezpečenstve, záchrane kamaráta, získal či ochránil vojenskú zástavu. Nie je možné ako dôstojné na udelenie kvalifikovať činy, ktoré boli podniknuté skôr na osobný prospech či drancovanie.

Článok 5
Vyznamenanie nie je možné udeľovať celým švadronám, čatám, veleniu či dobrovolníkom, ktorí pod spoločným velením dôstojníka sa statočne chovali, ale musí sa brať do úvahy osobná akcia a jednanie jednotlivca.

Článok 6
Strieborná medaila odmeňuje menšie prejavy statočnosti, kým zlatá je určená za mimoriadne prejavy statočnosti. Je tiež možné, aby poddôstojník vlastnil iba striebornú medailu a prostý vojak zlatú, ak jeho statočnosť bola väčšia. Rovnako ten, kto už získal medailu striebornú, môže pri novom, významnejšom čine získať medailu zlatú, pod podmienkou, že bude strieborná medaila odovzdaná. V prípade, že by držiteľ zlatej medaile získal nárok na ďalšiu, nebude táto udelená, ale bude odmenený iba finančne.

Článok 7
Aby bola zdôraznená vážnosť medaile, musí sa udeľovať za skutočnú zásluhu a to verejným a dôstojným spôsobom. Medailu udeľuje veliaci generál, ktorý zároveň určuje aj jej stupeň. Právom rozdeľovania budú potom generálom poverený priami plukovní predstavení, alebo velitelia zborov, ktorí medaile rozdelia pred nastúpenou jednotkou. Medaila sa nosí na ľavej strane v gombíkovej dierke kabátu či dolománu.

Článok 9
Držiteľ striebornej medaile má právo obdržať polovicu svojej dennej mzdy ako príplatok, držiteľ zlatej medaile jej dvojnásobok. Ten, kto dosiahne počas služby dôstojnícku hodnosť, má právo nosiť medailu aj naďalej.

Článok 10
Príplatok sa platí stále – ako počas služby v poli, tak v mieri a na jeho odobratie, zníženie či zvýšenie nemôže mať vplyv eventuálny postup v hodnosti, či prestup k inej zbrani.

Článok 12
Nárok na príplatok má aj ten, kto je v nemocnici a inak sa mu žold nevypláca, rovnako sa vypláca aj invalidom.

Článok 15
Kto sa dopustil zločinu je zbavený vyznamenania. Rovnako ten, kto ju prehrá v kartách, či zo zištných dôvodov predá. V prípade, že medaila bola preukázateľným spôsobom ukradnutá bez viny majiteľa, má postihnutý právo obdržať medailu novú.

Článok 18
Stanovil, že po smrti majiteľa sa stala medaila majetkom jeho manželky, pokial išlo o slobodného vojaka, medaila sa vracala do rúk jeho plukovných a práporných nadriadených, ktorí ju posunuli ďalej veliacemu generálovi. Cudzinci si medailu rovnako medailu môžu ponechať, po vystúpení z armády sa im ale odoberá vyplácanie peňažného príspevku.

Leopold II. (1790-1792)

Cisár Leopold II. prebral vyznamenanie svojho predchodcu bez zmien a aj naďalej sa udeľovalo v pôvodnom tvare s portrétom Jozefa II.

František II. (1792 – 1806), František I. rakúsky (1804-1835)

Počas 1.koaličnej vojny s Francúzskom sa aj naďalej udeľovala pôvodná medaila zavedená cisárom Jozefom II, avšak už v roku 1792 sa zavádza nová razba: Na prednej strane medaile sa objavuje ovenčený portrét cisára Františka portrétovaný zľava. Nad hlavou sa objavuje nápis FRANZ II. a pod poprsím ostáva pôvodné meno rytca I.N. WIRT F. Rubová strana medaile, rovnako ako veľkosť, váha, uško a farba stuhy, ostáva nezmenená.

V roku 1804 prijal František II., vtedy cisár Svätej ríše Rímskej nemeckého národa nový, dovtedy neznámy titul cisára Rakúskeho. Nový titul mal cisárovi nahradiť zapadajúcu slávu starého, ktorý v roku 1806 úplne prestal používať. Táto udalosť mala za následok, samozrejme mimo iné, aj novú razbu Pamätnej a čestnej medaile. Portrét ostal nezmenený, mení sa ale opis – FRANZ KAISER VON OESTERREICH a mení sa aj meno rytca na J. Harnisch F. (neskorší autor slávneho Armádneho kríža z rokov 1813-14, zvaného aj Delový kríž). Ostatné časti medaile ostali bez zmien.

Dovtedy používané závesné ušká boli iba jednoduché priletované krúžky, ktoré sa často lámali a dochádzalo ku strate medaile. Preto dochádza aj k tretej razbe medaile cisára Františka. Tvar razby, rozmery a stuha ostávajú rovnaké, iba na zlatej medaili sa opäť objavuje meno rytca I.N. WIRT F., kým na striebornej ostáva J. Harnisch F.. Najpodstatnejšia zmena sa však týka uška. To je omnoho masívnejšie a väčšia, a dostáva elipsovitý tvar. Zároveň sa mení aj oficiálny názov medaile, ktorá sa stáva Der Tapferkeits-medaile, teda medailou za Statočnosť. Táto medaila sa udeľovala v rokoch 1810 – 1839, teda aj po smrti panovníka.

Ferdinand I. (1835-1848)

V roku 1839 za vlády cisára Ferdinanda I. dochádza k novej razbe medailí za statočnosť. Na prednej strane medaile sa objavuje portrét cisára Ferdinanda s vavrínovým vencom a nápisom FERDINANDKAISER VON ÖSTERREICH. Nový portrét je dielom medailéra Jana Jozefa Daniela Böhma (1794-1865), ktorého meno je vyryté aj pod cisárovým portrétom v tvare I.D. Boem F. Rubová strana medaile, priemer, váha a stuha ostali rovnaké, ako tomu bolo u medaile Františka I.

V roku 1848 cisár Ferdinand kabinetným rozkazom zo dňa 19.augusta založil novú, menšiu striebornú medailu a rozdelil tak strieborné medaile do dvoch tried: veľká strieborná medaila s pôvodným priemerom, nazývaná aj strieborná medaila 1. triedy a malá strieborná medaila s priemerom 31 mm, nazývaná aj strieborná medaila 2. triedy.

Nová medaila, ktorá sa udeľovala v revolučnom roku 1848 bola odmenou za statočné a zmužilé činy poddôstojníkov a mužstva. Jej autorom bol rytec Konrád Lange, ktorého meno je aj uvedené pod cisárovým portrétom. Predná strana zobrazuje poprsie s portrétom staršieho cisára Ferdinanda s vavrínovým vencom na hlave. Okolo busty je nápis: FERDINANDKAISER VON ÖSTERREICH. Existujú dve rôzne razby (varianty) tejto medaile:

- pri prvej variante sa písmeno E v slove Lange končí až za poprsím cisárovej busty a písmeno O zo slova VON je tesne nad vavrínovým vencom

- pri druhej variante končí písmeno E zarovno s poprsím busty a tesne nad vavrínovým vencom sa nachádza písmeno V.

Obe razby z roku 1848 s poprsím cisára Ferdinanda I. majú priemer 30 mm, váha v striebre bola 17g. Stuha bola široká 40 mm, červená, so stredným priečne šrafovaným 20 mm pruhom. Postranné pruhy mali šírku 5 mm.

Tieto medaile sa začali nosiť na typickej do trojuholníkového tvaru zloženej náprsnej stuhe na ľavej strane vojenského kabátu.

František Jozef I. (1848-1917)

Všetky tri popísané medaile s obrazom cisára Ferdinanda I. sa udeľovali až do roku 1849, teda aj za vlády cisára Františka Jozefa I. a boli nimi dekorovaní vojaci z obdobia revolúcie u nás, vo Viedni, ale i bojovníci z bojov uhorského Kossuthovho povstania.

Až dňa 5. júna 1849 založil cisár František Jozef I. vlastnú medailu za statočnosť. Jej návrhom bol znovu poverený rytec a medailér Konrád Lange z Viedne. Boli vydané tri medaile a to zlatá, strieborná I. a strieborná II. stupňa. Averz medaile predstavoval mladistvý portrét cisára Františka Jozefa I. zobrazeného z ľavej strany, teda otočeného na ľavú stranu.Mal dobovo upravený účes, hlavu bez venca a na rozdiel od predchádzajúcich portrétov, ktoré predstavovali holé poprsie bez šiat, bol cisár oblečený v maršalskej uniforme s odznakom Rádu zlatého rúna na krku, veľkostuhouVojenského rádu Márie Terézie cez pravé rameno a hviezdou rovnakého rádu na ľavej strane hrudi. Okolo bol nápis FRANZ JOSEPH I. KAISER VON ÖSTERREICH. Pod poprsím bolo meno rytca K. LANGE. Rub medaile zostal rovnaký ako pri predchádzajúcich medailách. Zlatá medaila mala priemer 40mm a váhu 28g, strieborná I. triedy mala rovnaký priemer pri váhe 27g. Strieborná medaila II. triedy mala priemer 31mm a váhu 17g. Okrem týchto zmien bolo povolené aj to, aby vojak mohol nosiť všetky medaile za statočnosť, ktoré získal a nie iba najvyššiu, ako tomu bolo dovtedy.

Je zaujímavé, že existuje ešte ďalšia razba, ktorá je zhodná čo do obrazu s popísanou razbou a predstavuje mladistvú oholenú tvár panovníka, ale na tejto medaily nie je u striebornej medaile I. triedy uvedený rytec a priemer je iba 38mm. Inak ušká boli zhodné s predchádzajúcimi medailami. Stuhy týchto medailí boli rovnakých tiež rozmerov. Jediný rozdiel oproti neskorším stuhám bolo všírke priečneho šrafovania, ktoré bolo u medailí z roku 1849 značne užšie.

V

V roku 1859, keď Rakúsko viedlo vojnu proti Francúzsku a Sardínii, dochádza k ďalšej razbe medaile za statočnosť. Jej autorom bol riaditeľ viedenskej mincovne J.D. Böhm. Averzpredstavuje cisára Františka Jozefa I. zobrazeného z ľavej strany hladiacehok pravému okraju medaile. Tvár je však trochu staršia ako u predchádzajúcej medaile, s malými fúzikmi, hlava neovenčená. Okolo je však iný nápis : FRANZ JOSEPH I.V.G.G. KAISER VON ÖSTERREICH (František Jozef I. z božej milosti cisár rakúsky). Dole pod poprsím je uvedené meno medailéra I.D. BÖHM. Existujú však exempláre, teda razby, kde meno medailéra uvedené nie je. Rub medaile zostal, rovnako ako priemer, váha a uško rovnaké. Ani stuha nebola zmenená. U všetkých týchto medailí sa už farba tmavoružová nahradzuje farbou červenou, ako tomu bolo u medaile II. triedy z roku 1848.Toto vydanie z roku 1859 bolo udeľované vo všetkých triedach až do roku 1866.

V roku 1866 počas vojny s Pruskom a na juhu s Talianskom, vydáva cisár František Jozef I. svoje, v poradí tretie vydanie medailí za statočnosť. Tentokrát dochádza k podstatnej zmene. Nová zlatá medaila, ktorej autorom bol Leisek, prestavuje cisára v o niečo staršej podobe, s dobovým účesom, ale mohutnejšími fúzami a výraznými bokombradami. Cisár je okrem toho spodobnený z pravej strany.

Je opäť odetý v maršalskej uniforme s Rádom zlatého rúna na krku a zreteľne viditeľnou veľkostuhou Vojenského rádu Márie Terézie. Hviezda z pochopiteľných dôvodov viditeľná nie je – nosila sa na ľavej strane hrude. Okolo celého poprsia, ktoré sa tvarovo prispôsobuje starým vydaniam z doby cisára Jozefa II. je nápis : FRANZ JOSEF I.V.G.G.KAISER VON ÖSTERREICH. Pod poprsím sa u zlatej a striebornej medaile I. triedy nachádza podpis rytca LEISEK. Rub medaile ostal znovu rovnaký.

Strieborná medaila II. triedy z roku 1866 predstavuje zhodný portrét cisára hľadiaceho k ľavej strane medaile. Jediným rozdielom je podpis medailéra, ktorý túto medailu ryl. Bol ním TAUTENHAYN, ktorého podpis je na spodnej strane pod portrétom. Ušká aj stuhy ostali rovnaké ako u predchádzajúcich vydaní.

Popísané medaile za statočnosť z roku 1866 zostali v platnosti až do roku 1914, teda do vypuknutia prvej svetovej vojny.

V roku 1914 dochádza k novému vydaniu medaile za statočnosť. Celkový tvar a razba sanemení a je zhodná s razbou z roku 1866, teda nenesie aktuálny portrét cisára, ale aj naďalej sa používa starší portrét z roku 1866. Nemenia sa ani mená rytcov a na zlatej a striebornej medaily I. triedy ostáva meno LIESEK, zatiaľ čo na medaily II. triedy zase TAUTENHAYN. Zmena sa týka iba uška.

Staré oválne a pevné uško je odstránené a nahradzuje sa pevným malým uškom, cez ktoré je prevlečený väčší, voľný krúžok, slúžiaci na prevlečenie stuhy.V dobe medzi rokmi 1914 až 1917, keď bola tato razba používaná, dochádza k jediným zmenám, týkajúcich sa použité zliatiny, farby striebra a kovu vôbec. Existujú celostrieborné a celo zlaté medaile veľmi dobrej kvality a poctivej hrúbky. Existujú však medaile iba pozlátené, alebo tenšie strieborné medaile, alebo dokonca medaile vyrobené z rôznych nestrieborných zliatin, či dokonca iba postriebrené.

der tapferkeit v bronze
der tapferkeit v bronze

14. februára 1915 bola cisárskym rozkazom založená bronzová medaila za statočnosť (50/50 bronz a delový bronz) s rovnakým priemerom ako strieborná medaila 2. triedy - matrica a ryteczostali rovnaký. Nezaviedol sa nový portrét, ale i naďalej sa používa obraz cisára z roku 1866, ako ho stvárnil Tautenhayn. Jej váha bola 15g, priemer 30mm. Na bronzovej medaily je pod portrétom uvedené meno rytca TAUTENHAYN, sú však známe aj ďalšie a neskoršie razby, kde sa meno rytca nenachádza. Tiež farba bronzu nebýva vždy rovnaká a je niekedy tmavšia, prípadne aj rytina je občas horšie prevedená.

Vyznamenanie vojakom udeľovali priamo v poli velitelia armád. Vojaci, ktorí dostali medailu za statočnosť získali aj doživotnú penziu, ktorú celoarmádny rozkaz zo dňa 18. septembra 1914 s platnosťou od 1. októbra 1914 upravil na:

30 korún mesačne za zlatú

15 korún mesačne za striebornú 1. triedy

7,50 mesačne za striebornú 2. triedy

Za bronzovú medailu sa penzia nedostávala.

Príplatky sa vyplácali vopred.

Podľa tohto rozhodnutia sa vyplácal príspevok od 1.10.1914 a potom vždy prvý deň mesiaca, kedy bola medaila udelená. Vyplácanie príplatku sa končilo dňom smrti.

29. novembra 1915 bola založená aj železná medaila (nerez), označovaná aj ako náhradný kov. Medaila mohla byť udelená aj poddôstojníkom a vojakom spriatelených armád. V tento deň sa zároveň doplnili pravidlá udeľovania medaile:

- bolo zavedené označenie pre opätovné udelenie rovnakej medaile, ktoré sa označovalo na stužke vodorovnými 8 mm bielymi (nerezovými) pásikmi.

- opätovné udelenie medaile nezvyšovalo peňažný príspevok.

Rozhodnutím z 1.10. 1916 mohli bronzovú medailu udeľovať aj velitelia divízií a velitelia lodí. Toto právo sa na nich prenieslo z armádneho veliteľstva.

Karol I.

Po smrti cisára Františka Jozefa sa radikálne mení vzhľad medaile. 4. apríla 1917 sa zavádza jej nová podoba .Na prednej strane sa objavuje portrét cisára Karola v maršálskej uniforme s rádom Zlatého rúna a nápisomCAROLVS D.G. IMP. AVST. REX BOH. ETC. ET REX APOST. HVNG.(Karol z milosti Božej rakúsky cisár, český kráľ a apoštolský kráľ maďarský). Reverz je podobný ako u predchádzajúcej medaile, nápis sa však zmenil na FORTITVDINI(lat. statočnosť). Rozmery, spôsob zavesenia a stuha ostávajú zachované, iba u zlatej medaile sa priemer mení na 41 mm. Mení sa aj meno rytca, ktorým je u zlatej medaile PETZL a u ostatných KAUTSCH. Pri bronzových medailách sa stretávame s kusmi, ktoré nemajú uvedené meno rytca vôbec. Mení sa aj zloženie zliatiny, najmä ku koncu vojny a to v neprospech medaile.

V rozkaze z 15. septembra 1917 sa pod špeciálnymi podmienkami umožňuje udelenie zlatej a strieborných tried aj dôstojníkom, s rozdielom, že na stužke sa nachádza u zlatej medaile zlatom a u striebornej striebrom vyšité písmeno „K“, ktoré boli neskôr nahradené písmenami kovovými. Ku dôstojníckej medaily nepatril nárok na penziu a jej udeľovanie ostalo privilégiom impéria.

Podľa údajov Viedenskej mincovne bolo len počas 1. svetovej vojny vyrazených 950,000 bronzových, 384,000 malých strieborných, 143,000 veľkých strieborných a 3,700 zlatých medailí.

Najčastejšie vyznamenaným poddôstojníkom Rakúsko – uhorskej armády počas 1.svetovej vojny bol poľný pilot Offiziersstellvertreter Julius Arigi (1895-1981), ktorý získal zlatú a striebornú medailu 1.triedy po štyrikrát, striebornú medailu 2.triedy a bronzovú po dvakrát. Kaiserschützen-Hauptmann Johann Charvát (1888-1934) bol jediný dôstojník, ktorý dostal zlatú medailu za statočnosť dvakrát. Jediný človek, ktorý získal poddôstojnícku aj dôstojnícku zlatú medailu za statočnosť bol Karl Ritter von Eiss. Poddôstojnícku získal ako kadet v máji 1915 a dôstojnícku ako nadporučík v zálohe na jeseň 1918.

Celkovo bolo od roku 1789 vydaných 29 rôznych vyznamenaní za statočnosť, na ktorých sa vystriedalo celkovo 8 rôznych portrétov. K tomuto počtu by sme ešte mohli pridať ďalšie razby z tzv. náhradných kovov.

Zlaté medaile sa razili aj zo striebra a pozlacovali sa. S touto praxou sa stretávame už od roku 1848.

Stuha použitá u tejto medaile sa postupne stala typickou pre rakúske vojenské vyznamenania a je dnes medzi zberateľmi známa ako „vojnová“. Bola dokonca použitá aj pre vojenskú skupinu rádu Františka Jozefa I.

Zdroj:
V. Měřička: Der Tapferkeit (http://www.warshop.cz/warforum/viewtopic.php?t=144)
www.austro-hungarian-army.co.uk
www.netdialogue.com
môj archív
Autor : Teodor 🕔18.07.2007 📕20.675

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře