Turecké vojenské výboje na území dnešného Slovenska I.

Autor : Radoslav Turik 🕔16.07.2007 📕47.087

V minulosti každého národa môžeme nájsť obdobia úspešné i neúspešné, doby slávy i krutej poroby. Niektoré z nich sa nezmazateľne zapísali do povedomia národa. Ich ohlas zostal navždy zakorenený v ľudovej slovesnosti, či umeleckých dielach. V mnohých ľudových piesňach, povestiach, či úsloviach sa zachovali aj odkazy na ťažké časy tureckej poroby.

Éra tureckej nadvlády nad časťou dnešného Slovenska trvala dlhých 150 rokov a priniesla obyvateľom vtedajšieho Uhorska množstvo nešťastia a problémov. V tomto čase bolo územie južného Slovenska dejiskom väčších, či menších vojenských operácii, stretov a šarvátok. Ak sa máme komplexne zamyslieť nad témou protitureckých bojov, musíme si vysvetliť základné historické fakty o danom období.

Po bitke pri Moháči sa de facto rozpadol stredoveký uhorský štát. V bitke zahynulo množstvo členov spoločenskej elity, kráľovských hodnostárov, či cirkevných prelátov. Napriek tomu, že Turci bez problémov postupovali Uhorskom, neobsadili celú krajinu. Sultán Sulejman bol spokojný z dosiahnutými výsledkami a dokonca sa dozvedel o vypuknutí povstania na východe ríše.

Turecká armáda teda odtiahla a poskytla tak Uhorsku šancu na stabilizáciu. Táto šanca však bola premrhaná bojom o uhorský trón, ktorý ešte viacej oslabil krajinu. Hlavnými kandidátmi na trón bol najmocnejší uhorský šľachtic, sedmohradský vojvoda Ján Zápoľský a arciknieža Ferdinand I. Habsburský. Keďže sa Zápoľskemu vojensky nedarilo a bol pod tvrdým tlakom habsburských vojsk, požiadal o pomoc sultána. Naivne sa domnieval, že bude schopný s Portou udržiavať rovnocenné spojenectvo. Táto udalosť nahrala do kariet Turkom, ktorý sa na dlhý čas začali angažovať vo vnútrouhorských záležitostiach.

V roku 1529 na moháčskom poli zložil Ján Zápoľský hold sultánovi a de facto sa stal jeho vazalom. Sultán teda podnikol na podporu Zápoľského záujmov novú výpravu do Uhorska. Od tohto momentu sa turecká vojenská prítomnosť a s ňou spojené hrozby na slovenskom území stali bežnou realitou.

Ako som už spomínal turecká vojenská prítomnosť na našom území trvala asi 150 rokov. Protiturecké boje neprebiehali v tomto dlhom časovom období s rovnakou intenzitou. V celom období 16. až 17. storočia sa striedali obdobia intenzívnych bojov, ktoré boli často súčasťou širších európskych konfliktov, s obdobiami prímeria, ktoré boli často porušované. Ani po uzavretí mieru medzi oboma stranami, nenastal v pohraničí poriadok a stabilita. Malé pohraničné jednotky na oboch stranách využívali toto obdobie na cezhraničné nájazdy a rabovanie.

Počas kľudnejších časov si posádky pohraničných hradov krátili čas súbojmi. Jednotliví velitelia vyzývali niektorých významných protivníkov. Obvykle sa takéto súboje končili hromadnými bitkami sprievodov oboch protivníkov. Permanentná nestabilita a vojenské akcie v pohraničí urobili z južného Slovenska zdevastovanú oblasť. Ako to už býva zvykom, najviac bolo bité civilné obyvateľstvo, ktoré muselo znášať nielen neustále hrozby vojny, ale aj tvrdé vojnové zdaňovanie, nezriedka oboma stranami.

 

Turecké vojenské akcie , ktoré sa odohrávali na našom území, môžeme rozdeliť na niekoľko etáp:

1. Etapa 1526-1568

Prvé obdobie by sme mohli ohraničiť od bitky pri Moháči, až po podpísanie mieru v Edirne Sultán Sulejman podporil v máji 1529 Zápoľského vojnovou výpravou Turci obsadili Uhorsko, až po rieku Dunaj a dobyli Budín. Výprava vyvrcholila neúspešným obliehaním Viedne.

V septembri 1530 turecké vojsko pod vedením smederevského bega Mehmeda, po dohode zo Zápoľským napadlo západné oblasti Slovenska ovládané Ferdinandom. Výprava mala koristnícky charakter. Turecké vojsko sa vyhýbalo opevneným objektom. Jedna skupina rabovala v okolí Nitry a prenikla až k Topoľčanom, druhá skupina plienila popri Hrone až k Leviciam a Zlatým Moravciam. Časť tejto výpravy prenikla aj k Trnave. Výsledkom bolo viac ako 80 vypálených obcí a tisícky odvlečených zajatcov

V jeseni 1530 sa cisárske vojsko pod vedením V. Roggendorfa pokúsilo vytlačiť Turkov z obsadeného územia, ale toto ťaženie sa skončilo neúspešne. Turci sa neuspokojili s odchodom cisárskej armády a znova vyslali na Slovensko koristnícku výpravu. Táto výprava sa dostala až k Bojniciam a Prievidzi a vypálila ich.

Cisárska vojenská aktivita vyprovokovala Turkov k novej výprave na Viedeň v roku 1532. Turecký nápor zastavila hrdinská obrana hradu Köszeg (Kysak), ktorú viedol chorvátsky šľachtic Mikuláš Jurišič. Turci obliehali hrad viac, ako tri týždne, zatiaľ čo sa pod Viedňou zhromažďovali cisárske vojská. Vidina rýchleho úspechu sa stratila a Turci odtiahli na Balkán. Ďalšie turecké akcie sa obmedzili na pomocné výpady , ktoré slúžili Zápoľskému, k udržaniu mocenskej rovnováhy v Uhorsku. Turecké oddiely sa pod Zápoľského vedením zúčastnili obsadzovania Košíc v roku 1535.

Vyčerpávajúci konflikt donútil oboch adeptov na uhorský trón uzavrieť Veľkovaradínsky mier. Ako sa však ukázalo, tento mier priniesol iba krátky oddych, ktorý potrebovali obe strany. V roku 1541 sa do hry zase dostali Turci. Pod zámienku, že chránia dedičné nároky Zápoľského syna, Jána Žigmunda vtrhli do Uhorska. Porazili Ferdinandove vojská a obsadili Budín. Územie medzi Dunajom a Tisou vyhlásili za tureckú provinciu – budínsky pašalík. Uhorsko sa rozpadlo na tri časti. V roku 1543 dobyli Turci Valpovo, Päťkostolie (Pecs), Tatu a Stoličný Belehrad (Szekesfehervár).

V nasledujúcom roku turecké panstvo rozšíril budínsky miestodržiteľ Mehmed paša. Obsadil Novohrad, Hatvan , Ostrihom a ďalšie oblasti. To umožnilo Turkom vytvoriť okolo Budína ochrannú zónu. Strata pevností Ostrihom a Novohrad zároveň znamenala, že sa časti slovenského územia dostali pod priamu zvrchovanosť Osmanskej ríše v rámci ostrihomského a novohradského sandžaku.

V roku 15. augusta 1544 asi 2000 Turkov prekročilo Dunaj a postupovalo nebadane k Leviciam. Náhlym nočným útokom, prekročili hradby mesta a vyrabovali ho. Ubránil sa len hrad. Kým sa okolité uhorské posádky spamätali Turci ušli aj s korisťou. Pri obci Skalka uhorské vojsko pod vedením Františka Nyáriho porazilo zadný voj Turkov, ale pre Turkov sa výprava skončila veľkým úspechom. Podobných incidentov bolo veľa.

Úspechy osmanských vojsk jasne poukázali na nedostatočnú obranu a nevyhnutnosť vyčleniť omnoho väčšie prostriedky na boj proti Turkom. V júni 1547 nastalo ďalšie prímerie. Sultán sa už dlhšie snažil zasiahnuť proti Perzii a tak prijal prímerie na dobu 5 rokov za ročný tribút 30 000 zlatých. Osmanské zaneprázdnenie využili znesvárené uhorské strany na zblíženie v otázke zjednotenia. Zástupcovia Habsburgovcov uzavreli tajnú dohodu zo sedmohradským regentom Jurajom Utešičom, ale keď cisárska armáda vstúpila do Sedmohradska, začala sa ďalšia turecká expanzia.

Budínsky miestodržiteľ Hadim Ali paša zaútočil na oblasť dolného Ipľa. Najprv mu v ceste stál hrad Drégeľ (Drégely) pod vedením Juraja Szondyho. Štyri dni a noci sa posádka bránila presile. Zahynulo takmer všetkých 147 mužov posádky. Po páde hradu Drégeľ Turci dobyli aj Sečany, Hollókő a Bujak. Obsadené boli aj Ďarmoty a kláštor v Šahách. Celá obranná línia na rieke Ipeľ bola rozbitá.

Situáciu mala zachrániť cisárska armáda pod vedením Erazma Teuffela. Skladala sa z najatých talianskych a nemeckých žoldnierov (8500 mužov), pešiakov z Čiech a Moravy (800), uhorských hajdúchov (800), vojenských posádok z oblasti banských miest a vojenskej pohotovosti z desiatich stolíc na Slovensku. Aj keď táto armáda pôsobila impozantne, skutočnosť bola iná. Mnohým jednotkám chýbali kvalitné zbrane a skúsenosti. V auguste 1552 bola táto armáda porazená v bitke pri dedine Plášťovce. Do zajatia padlo asi 4000 mužov a veliteľ Teuffel bol brutálnym spôsobom popravený v Istanbule. Toto víťazstvo potvrdilo územné zisky Turkov, ktorí si tu zriadili sečianský sandžak (turecký správny okres). Ani rozbitie hraničného obranného pásma na rieke Ipeľ, nezobudilo kompetentných, aby vyvinuli viac úsilia pri obrane Uhorska. Niet sa čo diviť, že sa Turkom darilo svoje územné zisky postupne rozširovať.

V lete 1554 sečiansky beg Hamza tajne v pritiahol k fiľakovskému hradu. V noci sa malá turecká jednotka s pomocou tureckého zajatca, ktorý pracoval na hrade dostala dovnútra a obsadila hrad. Veliteľ fiľakovského hradu František Bebek požiadal o pomoc okolité posádky. Napriek tomu, že uhorské posádky prevyšovali počtom Turkov až štvornásobne. Fiľakovský hrad späť nedobyli. Ukázali sa staré nedostatky uhorskej obrany, nekompetentní velitelia, nevycvičené vojsko, súkromné záujmy jednotlivých veliteľov a pod. Výsledkom bolo zriadenie fiľakovského sandžaku a ďalšie turecké výboje.

V jari 1562 odišli turecké oddiely z pohraničia do oblasti Potisia podporiť Jána Žigmunda sedmohradského vojvodu. Situáciu chcel využiť Ján Balaša (Balassa). Chcel preraziť pevnú obruč tureckých pevností a za prvý cieľ si vybral Sečany (Széchény). Zhromaždil asi 12 000 armádu, ale opäť nekvalitne vyzbrojenú a vycvičenú. Neúspešne obliehanie ukončil príchod tureckých posíl, ktoré na hlavu porazili pozliepané uhorské jednotky. V bitke pri Sečanoch zahynulo asi 10 000 ľudí. Táto krutá porážka však konečne vyprovokovala žiadúcu aktivitu pri obrane Uhorska. Novým veliteľom Banského kapitanátu sa stal skúsený vojak Štefan Dobó, ktorý zreorganizoval a skvalitnil obranu tejto časti krajiny. Napriek týmto opatreniam dosiahli Turci ešte niekoľko úspechov. Dobyli hrad Hajnačku, Očovú, ale zaznamenali aj územné straty napr. Rimavskú Sobotu, či Plešivec.

Dôležitým medzníkom je rok 1566, keď sa Sulejman rozhodol dobyť hrad Sihoť (Szigetvar). Uhorská posádka sa udatne bránila a spôsobila Turkom veľké straty. Veliteľ hradu Mikuláš Zrínsky zhromaždil posledných obrancov a uskutočnil výpad pri ktorom všetci zahynuli. Sulejman sa však víťazstva nedožil. Zomrel dva dni pred dobytím hradu, ale jeho smrť utajovali pred vojskom rozladeným z ťažkého obliehania. Sulejmanova smrť viedla k uzavretiu mieru v Drinopole (Edirne). Skončila sa tak prvá a najťažšia etapa protitureckých bojov.

 

Napriek výrazným tureckým úspechom sa Turkom nepodarilo zlikvidovať samotné uhorské kráľovstvo, obsadiť jeho územie ani zlikvidovať habsburskú vládu na tomto území. Sústavný tlak Turkov donútil vládnuce vrstvy, aby sa výrazne angažovali pri obrane krajiny a zriadili pevnú hranicu, ktorá mohla odolávať tureckým výbojom. Aj po uzavretí Drinopolského mieru, pokračovala drobná pohraničná vojna. Aj keď sa nejednalo o veľké boje, ale skôr o lúpežné výpravy, či drobné potýčky, tieto šarvátky veľmi znepríjemňovali život v pohraničí. Mali za následok vyľudňovanie a úpadok kedysi kvitnúcich krajov. Smrťou Sulejmana sa skončilo obdobie najlepších úspechov Osmanskej ríše a nasledoval pomalý, ale istý úpadok tejto mocnosti.

 

Zdroje:
Dangl, V.: Bitky a bojiská, Bratislava 1984
Czambel, S.: Dejiny Slovenska II. Bratislava 1987
Kováč, D.: Dejiny Slovenska, Bratislava 1998
HORVÁTH, Pavol - KOPČAN, Vojtech: Turci na Slovensku, Bratislava 1971.
Dangl, V.: Vojenské dejiny Slovenska II. Bratislava 1995
http://www.plastovce.sk/turci.html
Autor : Radoslav Turik 🕔16.07.2007 📕47.087

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře