Príbeh obrnených automobilov alebo ako Rolls-Royce dobil púšť

Autor : stevosk 🕔27.06.2007 📕18.842

Príbeh bojových obrnených automobilov sa začína v roku 1899, keď britský vynálezca Frederick Simms postavil prvý bojový automobil na svete „Military Scout“. Vozidlo bolo poháňané motorom De Dion (výkon 1,5 kW) a osadené guľometom Maxim. Vozidlo však malo veľmi chatrnú konštrukciu, takže bolo zraniteľné paľbou aj zo zbraní najnižších ráží (boli to vlastne len dva bicykle spojené trubkovou konštrukciou). Preto nebolo žiadnym prekvapením, keď ho príslušná komisia na britskom ministerstve vojny zamietla. Opancierované automobily sa skúšali pred prvou svetovou vojnou vo viacerých krajinách, pričom jedným z prvých na svete bol aj rakúsko-uhorský „Austro-Daimler Panzerkraftwagen“, ktorý bol skúšaný už na manévroch v roku 1906. Oproti „Military Scout“ už išlo o moderne vyzerajúci opancierovaný automobil s otočnou vežou vybavenou buď guľometom alebo delom nízkej ráže. Predvojnová doba však nepriala takýmto technickým novinkám a hoci sa idea opancierovaného vozu (napr. britský „War car“, francúzsky „Charron-Girardot et Voigts) objavuje vo väčšine mocností, tak bola prakticky všade zamietnutá okrem Talianska. Taliansko opancierovalo a vybavilo streleckými vežami niekoľko automobilov Fiat a Isota-Franchini. Následne ich bojovo nasadila ako prvá armáda na svete v roku 1913 proti domorodým Senusiom v Lýbii. Vznik prvých jednotiek vybavených obrnenou technikou je však úzko spojený so začiatkom 1. svetovej vojny. Vzhľadom na drvivý tlak nemeckého pravého krídla s veľkou podporou jazdectva sa Belgicko na spomalenie nemeckého postupu rozhodlo využiť automobily Minerva a Excelsior. Najprv vojaci z automobilov útočili iba puškami, ale čoskoro boli vybavené guľometmi Hotchkiss 8mm. Keď na následky jedného zo stretov automobilov a nemeckej jazdy zomrel belgický princ Baduin, boli automobily vybavené pancierovaním. A tak sa prvou krajinou, ktorá využila obrnené automobily v bojových operáciách 1. svetovej vojny prekvapivo stalo Belgicko. Aj napriek odmietaniu koncepcie obrnených vozidiel pred 1. svetovou vojnou sa napokon stala Veľká Británia lídrom vo vývoji a využití obrnených bojových automobilov. Stalo sa tak vďaka človeku veľmi schopnému a vizionársky zameranému, korvetnému kapitánovi Charlesovi Samsonovi. Tento muž mal na starosti leteckú eskadru Royal Navy ku ktorej prináležali aj automobily. Na jeho popud boli autá Rolls-Royce vybavené guľometmi a pancierovaním z kotlového plechu. Neskôr obdobne opancieroval dva veľké nákladné automobily (využívané boli na transport pechoty) a na tretí dal umiestniť trojlibrové delo. Celé toto zoskupenie obrnených vozidiel následne tak efektívne ničilo predsunuté stanovištia nepriateľa, že Nemci boli nútený prejsť v miestach nasadenia tejto jednotky do defenzívy a rozkopať príslušné cestné komunikácie, aby sa im zabránilo v pohybe. Tento úspech vyvolal okamžitú odozvu v požiadavke na vývoj a výstavbu 50 špecializovaných obrnených automobilov. Vtedajší minister námorníctva Winston Churchill bol veľkým priaznivcom technických noviniek a tak túto požiadavku zvýšil až na 100 kusov. Hoci vláda v konečnom dôsledku schválila výstavbu iba 60 takýchto vozidiel, vlastne to znamenalo vytvorenie prvej divízie obrnených bojových automobilov na svete (RNACD). Royal Navy Armoured Car Division bola oficiálne vytvorená v októbri 1914. Divízia sa členila na 15 eskadier. Jednu eskadru tvorili 3 čaty, pričom každá z nich mala k dispozícii 4 ľahké automobily, 1 ťažký automobil, jeden spojovací automobil, motocyklové spojky a ďalšie podporné vozidlá. V priebehu vojny sa ich počet rozšíril až na 20.

Preskočme teraz históriu formovania tejto jednotky, hoci je plná zaujímavých príbehov a prejdime k prvému veľkému úspechu obrnených automobilov. Táto akcia jasne ukázala, aké sú možnosti tejto zbrane, ak je využívaná v správny čas a na správnom mieste. V roku 1915 Turecko ako spojenec Ústredných mocností začalo prostredníctvom nemeckých ponoriek zásobovať Senussiov v Lýbii. Nebolo to pravda veľmi prekvapivé, nakoľko Taliansko pomerne nedávno práve na úkor Turecka získalo územia v Lýbii a v roku 1915 vystúpilo s Trojspolku. Senusiovia bojovali proti Talianom už v čase pred 1. svetovou vojnou a vojenská pomoc bola vítaná. Pri jednej takejto dodávke bola torpédovaná a následne potopená britská hliadková loď HMS Tara. Preživšiu posádku následne nemecká ponorka odtiahla k brehom Bardie a odovzdala do zajatia Senusiom. Talianska vláda však v tejto veci žiadnym spôsobom neintervenovala a tak sa Briti obrátili priamo na Veľkého Senusia o vydanie zajatých námorníkov. Ten však vydanie odmietol so zdôvodnením, že mu boli zverený Tureckom. Ostatne Turecký poradcovia ho nainštruovali, že najmúdrejšie bude zaútočiť proti Egyptu a predísť tak britskému útoku. V ich predpokladoch hlavnú rolu hralo vyvolanie povstania egyptského moslimského obyvateľstva proti Britom. A tak 17. novembra 1915 Senusiovia prekročili hranice Egypta a pomerne bez väčších problémov zamierili do vnútrozemia. V tejto kritickej situácii bolo vytvorené tzv. „Západné príhraničné vojsko“. Jeho súčasťou sa stala aj 3. a 4. eskadra RNACD, ktoré boli presunuté z Dardanelskej operácie. Neskôr v januári 1916 sa k nim pripojili 1., 2. a 3. motorizovaná skupina, ktoré vznikli prevedením 2. eskadry vojvodu z Westminsteru do stavu pozemnej armády. Všetky tieto jednotky mali k dispozícii obrnené automobily Rolls-Royce. V tejto situácii sa rozhodol generálmajor W. E. Peyton zaútočiť na Senusiov, ktorí medzi tým obsadili značné množstvo oáz v západnej časti horného Egypta. V následnej bitke 26. januára 1916 pri Agagyi dokázala dorsetská jazda zahnať Senusiov na ústup (pritom Senusiovia stratili okolo 300 mužov). Jej neohrozený priamy útok proti guľometom ju však stál polovicu koní a 58 mŕtvych resp. ťažko zranených. Bojové automobily do bitky nezasiahli, nakoľko okolo Agagyi bol terén tvorený zo sypkých pieskov. Ich čas však ešte len mal prísť. Generál sa vydal prenasledovať Senusiov smerom k Lýbijským hraniciam. Automobily vykonávali prieskum a zabezpečovali kolónu proti útokom z boku. Po vyriešení problémov s vodou, kde práve automobily našli náhradný zdroj pitnej vody, 14. februára obsadili Briti dôležité priesmyky Halfaya a Sollum. Senusiovia však ustúpili až za lýbijskú hranicu a utáborily sa neďaleko Bir Wair. Hoci Lýbia patrila Taliansku, Payton vydal rozkaz na prekročenie hranice. Nakoľko charakter terénu sa zmenil, obrnené automobily sa mohli konečne predviesť. Na spevnenom povrchu automobily postupovali rýchlo. Senusiovia narýchlo opustili tábor pri Bir Wair, aby sa opevnili na úpätí hôr v Bir Azeizu. Nepriateľ bol konečne nájdený. Velitelia vydali povel vpred. Vodiči pritlačili plynový pedál nadoraz, motory zavyli a už sa automobily hnali neohrozene vpred. Guľomety páliace dlhé dávky, dážď projektilov z oboch strán a streľba poľných diel Senusiov vytvárali elektrizujúcu atmosféru. Vzduch vo vnútri automobilov rozpálený saharským slnkom a plyny zo spáleného korditu mužov dusili, nakoľko autá vtedy ešte nemali žiadne odsávanie splodín ani klimatizáciu. Horúce nábojnice padali strelcom priamo na kožu a neznesiteľné podmienky dotváral ohromný hluk motora, sústavný krik veliteľa a spŕška guliek odrážajúcich sa od pancieru automobilov. Napriek tomu posádky nezaváhali. Automobily sa rýchlo priblížili k postaveniu Senusiov a bod za bodom likvidovali delostrelecké pozície. Turecký delostrelci v službách Senusiov nemali skúsenosť v streľbe na pohyblivé terče a rovnako ani delá s nízkou úsťovou rýchlosťou neboli vhodné na ostreľovanie automobilov. Nepriateľ, vidiac čo sa deje s jeho delostreleckou podporou, sa dal na bezhlavý útek. Lenže púštna krajina nedávala nádej na útek. Senusiovia pod dávkami guľometov padali po stovkách a zachránil sa len zlomok. Výsledok predčil aj tie najodvážnejšie predstavy. Zničená bola celá útočná sila Senusiov, Briti ukoristili 3 delá kalibru 101,6 mm, 9 guľometov, množstvo ručných zbraní a 250 000 nábojov. Malá skupina automobilov s posádkami o celkovej sile iba 34 mužov, zlikvidovala celú armádu. Pričom sama okrem ľahkých zranení a prestrelených pneumatík neutrpela žiadne straty. Posádky vozov Rolls-Royce si rozhodne vyslúžili uznanie a obrnené bojové automobily sa ukázali ako hodnotná a účinná zbraň.

Článok bol vypracovaný najmä na základe informácií z knihy Ocelová pěst od Brayna Perreta, ktorú vydalo nakladateľstvo Naše Vojsko v roku 2004.
Internetové zdroje:
http://www.geocities.com/pentagon/base/1545/WWI/Main/ArmouredCars/RNArmouredCars.htm
http://mailer.fsu.edu/~akirk/tanks/
http://www.schoene-aktien.de/oestrdaimler_alte_aktien.html
http://www.diggerhistory2.info/graveyards/pages/units/allied_air.htm

Fotogaléria techniky:


Military Scout


Charron-Girardotet Voigt


War car


Austro-Daimler Panzerkraftwagen


Automobil Minerva Belgickej armády


Vozidlo Rolls-Royce používané jednotkami komodora Charlesa Samsona (úprava vykonaná na jeho popud)


Voz Rolls-Royce s ktorým bola vybavená 2. eskadra vojvodu z Westminstru


Obrnený automobil Rolls-Royce bol postavený na civilnej verzii Rolls-Royce Silver Ghost


Vozidlá 3. alebo 4. eskadróny RNACD pri operácii Galipoli (neskôr presunuté do Egypta)


Vykladanie vozidiel v Alexandrii


Rolls-Royce pri Mersa Matruh


Automobily Rolls-Royce na blízkovýchodnom bojisku

Autor : stevosk 🕔27.06.2007 📕18.842

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře