General der Kavallerie Friedrich Wilhelm, Freiherr von Seydlitz

Autor : Ivan Zatloukal / hammer 🕔08.06.2007 📕11.107

Narodený: 03.02.1721, Kalkar, kniežatstvo Kleve
Zomrel: 27.08.1773, Ohlau, Prusko (dnes Oława, Poľsko)

Friedrich Wilhelm, slobodný pán von Seydlitz, generál jazdectva Pruského kráľovstva bol jeden z najlepších, možno najlepší veliteľ jazdectva všetkých čias. Narodil sa 3. februára 1721 v meste Kalkar v kniežatstve Kleve. V tom čase tu jeho otec verboval ako Rittmeister Kyrysníckeho pluku č.5 pod velením Obersta Friedricha markgrófa von Brandenburg - Schwedt. Neskôr sa vrátil s rodinou späť do Schwedtu v Brandenbursku. V roku 1726 opustil armádu v hodnosti major a odišiel do Východného Pruska, kde pôsobil ako lesmajster. V roku 1728 nečakane zomiera a zanecháva vdovu a tri deti vo veľmi skromných pomeroch. Matka s deťmi sa presťahovali do Freienwalde nad Odrou, kde najstarší syn Friedrich Wilhelm navštevoval školu. Vo veku 13 rokov ho zobral do služby bývalý veliteľ jeho otca markgróf von Brandenburg – Schwedt ako páža. Mladý von Seydlitz sa dobre učil, ovládal latinský a francúzsky jazyk slovom aj písmom a venoval sa štúdiu francúzskej literatúry, čím vynikal nad svojimi rovesníkmi a položil základ svojmu budúcemu štúdiu. Súčasne jeho mladej duši matka vštepovala lásku k blížnemu, vieru v Boha a zmysel pre pravdu, česť, vernosť a priateľstvo. Pobyt na dvore „divokého markgrófa“, vnuka Veľkého Kurfirsta a syna markgrófa Philippa Wilhelma (zakladateľa brandenbursko – pruského delostrelectva), prebudil u mladého pážaťa dobrodružného ducha. Duchaprítomnosť, odvaha a pohŕdanie nebezpečenstvom boli základnými znakmi jeho správania vo všetkých životných situáciách. Taktiež tu zdokonalil svoje majstrovstvo v jazde na koni, ktorým nadchýnal všetkých kavaleristov. Dokonca neskôr, keď von Seydlitz bol už Rittmeister, ponúkol mu na mestskom trhu jeden obchodník s koňmi vysoký plat, ak preňho bude pracovať. Vďaka jeho záľube v zdokonaľovaní fyzickej zdatnosti a divokej jazde na vozoch si ho obľúbil aj knieža, ktorý zdieľal tieto záľuby. Stal sa každodenným spoločníkom svojho pána pri divokých výjazdoch na koňoch a vozoch. Je pravdepodobné, že niektoré príbehy o ich spoločných dobrodružstvách sú prehnané, či dokonca vymyslené. Ale niektoré sú pravdivé. Seydlitz aj neskôr pred svedkami precválal v plnej rýchlosti medzi otáčajúcimi sa listami veterného mlyna.

Ako páža slúžil u dvora až do 13.02.1740, keď ho kráľ Fridrich Wilhelm I. povýšil do hodnosti Cornet u Kyrysníckeho pluku. Po príchode do kasárni v Belgarde, veliteľ pluku Oberst von Rochow Seydlitzovi nariadil prísny výcvik, aby zabudol na svoj predchádzajúci bujarý život vo Schwedte. Ale nie nadlho, lebo už začiatkom zimy 1740/41 tiahol pluk aj so Seydlitzom do vojny v Sliezsku. Z jeho účasti na tejto vojne je známe len to, že bol po boji zajatý, čo pre budúceho slávneho veliteľa nebol dobrý začiatok. Stalo sa tak 20.05.1742, keď ho Oberst von Rochow vyslal z obce Kranowitz (dnes Krzanowice, Poľsko) na čele tridsiatich kyrysníkov, aby obsadil obec Strandorf, na ceste z Ratiboru (dnes Racibórz, Poľsko) do Troppau (dnes Opava, ČR). Keď dorazil na miesto a zistil, že protivník proti nemu postupuje z viacerých smerov, nezostávalo mu nič iné ako brániť sa až do konca. Mohol len dúfať, že čoskoro dorazí vyslaná posila, lebo vysoké ploty, úzke cesty a veľká presila protivníka mu nedovolila pokúsiť sa o ústup. Rozkázal zosadnúť z koní a rozhodol sa s karabínou v ruke čeliť útokom Rakúšanov, ktorí na seba nenechali dlho čakať. Seydlitzovi sa darilo viac ako hodinu odrážať útoky útočníkov. Situácia sa ale zhoršovala, viacero jeho spolubojovníkov bolo zranených alebo zabitých, posily nedorazili a začalo sa míňať strelivo. Jediná Seydlitzova možnosť, ako zachrániť seba a svojich vojakov, bola prebiť sa z obkľúčenia. Kyrysníci vysadli na kone. Seydlitz na čele sa pokúsil ako prvý preskočiť barikádu, ktorú predtým vybudovali. V tom momente sa jeho kôň zrútil, bol zastrelený. Nepriateľ mu ponúkol možnosť vzdať sa. Tento návrh mu dal už na začiatku stretu, ale Seydlitz vtedy odmietol. Teraz mu nezostávalo nič iné ako ponuku prijať, ale iba za podmienky, že si môže ponechať osobnú zbraň a jeho kyrysníci svoju výstroj a odev. Nepriateľský veliteľ pod dojmom Seydlitzovej odvahy súhlasil a nechal ho odviesť do Raabu. V zajatí však nezostal dlho, ešte pred 11. júnom 1741, keď bol podpísaný mier v Breslau (dnes Wrocław, Poľsko), ho pruský kráľ vymenil za rakúskeho Rittmeistra.

Po príchode ku svojej jednotke Seydlitz dostal rozkaz hlásiť sa u kráľa, aby ho osobne informoval o celom incidente. Kráľ Fridrich II. si vypočul jeho príbeh a prepustil ho so slovami priazne. Začiatkom roku 1743 sa zúčastnil slávnostnej prehliadky v Stettine (dnes Szczecin, Poľsko) a 23. júla bol povýšený do hodnosti Rittmeister u Husárskeho pluku von Natzmer č.4 dislokovaného v Trebnitz, Sliezsko (dnes Trzebnica, Poľsko). Svoje povýšenie podľa niektorých zdrojov Seydlitz oslávil skokom z mosta do rieky, čím chcel kráľovi dokázať svoju oddanosť a odvahu. Nič ale nenasvedčuje tomu, že by bol tento príbeh pravdivý.

Jednotky husárov boli u pruského vojska novým druhom jazdectva, ako začiatočníci sa nemohli zrovnávať s oveľa skúsenejšou rakúskou ľahkou jazdou. Ale pruský kráľ veril v ich potenciál a rozhodol sa za pomoci schopných mužov premeniť ich v elitu. Kráľ dal Seydlitzovi dôveru a pri svojej inšpekcii husárskej eskadróny v Trebnitzi sa presvedčil, že to bola správna voľba. Na druhej strane bola jeho služba u husárov dobrou školou a v druhej sliezskej vojne mal príležitosť predložiť svoje vysvedčenie.

V auguste 1744 pruský kráľ Fridrich II. tiahol do Čiech, kde obsadil Prahu a bojisko presunul na juh krajiny. Natzmerovi husári pod velením majora von Schutz boli súčasťou predvoja, ktorému velil Generallieutnant gróf Nassau. Ale šťastena sa od Prusov odvrátila a zimný návrat do Sliezska priniesol zo sebou ťažké straty. V roku 1745 sa im darilo o to lepšie a meno von Seydlitz bolo opäť spomenuté. Praktické poznatky o taktike jazdectva počas boja u Reichhennersdorfu z 21.05.1745 ho utvrdili, že je vhodné nasmerovať krídla tak, aby postupovali proti sebe a v strede protivníkových línií sa spojili. Tento svoj návrh predložil kráľovi a ten s ním súhlasil. Po víťaznej bitke u Landeshute konanej dňa 22. mája sa zúčastňuje 4. júna bitky u Hohenfriedbergu, kde osobne zajal saského generála von Schlichtinga. O mesiac neskôr 28. júna bol povýšený do hodnosti major a zostala mu jeho eskadróna, s ktorou sa 30. septembra vyznamenal v bitke u Sooru (dnes Žďár okr. Trutnov). Podarilo sa mu zistiť rozostavenie protivníka a nasledovne sa vyznamenať počas samotnej bitky, v ktorej bol zranený strelou do ruky. Už 23. novembra sa zapája do víťaznej bitky u Katholisch-Hennersdorf (dnes Henryków Lubański, Poľsko). Na záver ťaženia sa zapája do bitky u Zittau, kde 27. novembra s 15 eskadrónami napadol zadný voj protivníka a rakúšanov pod velením grófa von Burghauß úplne rozprášil.

Potom ako bol dňa 25.12.1745 podpísaný mier v Drážďanoch sa Sezdlitz vracia aj so svojou eskadrónou späť do Trebnitzu. Čas trávili plnením služobných povinností a zdokonaľovacím výcvikom. Kráľ po veľkolepej vojenskej prehliadke konanej dňa 21. septembra 1752 povýšil von Seydlitza do hodnosti Oberstlieutenant (podplukovník) a od 13. októbra toho istého roku ho poveril velením Dragúnskeho pluku Princa Fridricha von Wűrttemberg č.12 umiesteného v Treptowe, Pomoransko. Fridrich II. ho poveril velením preto, lebo nebol spokojný s týmto plukom. Očakával od Seydlitza, že ho dá do poriadku. Pre neho malo veľký význam, že velil všetkým trom druhom jazdectva Pruskej armády. Nevedno, či sa mu to podarilo tak rýchlo, alebo boli nato iné dôvody, ale už 28. februára 1753 preberá velenie Kyrysníckeho pluku von Rochow č.8 so sídlom štábu v sliezskom Ohlau (dnes Oława, Poľsko).

Krátko pred vypuknutím Sedemročnej vojny bol dňa 7. júla 1755 von Seydlitz povýšený do hodnosti Oberst (plukovník). Prvá bitka, ktorej sa následne zúčastnil, bola 1. októbra 1756 bitka u Lobositz (dnes Lovosice, ČR). Táto bitka sa pre pruské jazdectvo nevyvíjala veľmi šťastne, ale súčasne bola pre Seydlitza veľmi poučná. Ďalšej bitky sa zúčastnil iba v úlohe diváka. Jednalo sa o bitku u Prahy, ktorá sa konala 6. mája 1757. Na vlastnú žiadosť bol zaradený do predvoja pruského vojska, ktorý vpochodoval do Čiech pod velením Generalleutnanta (generálporučíka) Hansa Joachima von Zieten. V tomto období nebolo bežné kyrysníkov poveriť podobnými úlohami, ale Seydlitz chcel dokázať, že tu majú svoje opodstatnenie. U Prahy patril k jednotkám, ktoré sa nachádzali na ľavom brehu Vltavy a mali za úlohu prekonať rieku a napadnúť protivníka odzadu. Keď vozy z materiálom na výstavbu provizórnych mostov cez rieku nedorazili, rozhodol sa von Seydlitz prebrodiť rieku. Silný prúd znemožňoval jazdcom prekonať tok a Seydlitz sa pokúsil osobne o prekonanie Vltavy, ale jeho kôň sa okamžite potopil a on sám sa skoro utopil. Po záchrane bol nútený nečinne sa prizerať ako pruskí husári prenasledujú nepriateľskú jazdu na protiľahlom brehu. O šesť týždňov neskôr dňa 18. júna bola bitka u Kolína skoro prehratá, keď dostal Seydlitz rozkaz od Fridricha II. zastaviť víťazne postupujúcu rakúsku pechotu. Fridrich von Seydlitz stál prvýkrát na čele brigády, ktorú tvorili kyrysnícke pluky: pluk von Rochow č.8, pluk Prinz von Preußen č.2 a pripojil sa k nim aj dragúnsky pluk von Normann č.1. Brilantne sa ujal tejto úlohy, podarilo sa mu poraziť dva nepriateľské jazdecké pluky. Po 1500 krokov dlhom cvale prerazil línie postupujúcej pechoty a ukoristil šesť bojových zástav nepriateľa. Po tomto úspechu sa však dostali pruskí jazdci do vražednej rakúskej delostreleckej paľby. Súčasne na nich zaútočila aj rakúska jazda a Seydlitzovi nezostalo nič iné ako dať sa na ústup. Snažil sa ešte povolať zálohy, aby vyrovnal sily na bojisku, ale pluk kyrysníkov čakajúci v zálohe sa na základe zmätočného rozkazu dal na ústup. Seydlitzovi sa nepodarilo zvrátiť pruskú porážku, ale na druhej strane sa mu podarilo kryť von Zietenov ústup. O dva dni neskôr sa mu Fridrich II. poďakoval tým, že ho osobne povýšil do hodnosti generálmajor a vyznamenal rádom Pour le Mérite. Tridsaťšesť ročný Seydlitz povedal generálovi von Zieten, ktorý mu blahoželal: „Už bolo načase, keď zo mňa má niečo byť.“

Husársky kúsok sa mu podaril na pravé poludnie dňa 20. júla, keď 10 pruských jazdeckých eskadrón vyviedol z obkľúčenia u mesta Zittau, kde mal protivník k dispozícii 40 eskadrón. Ďalší podobný kúsok sa mu podaril 7. septembra, keď kráľovi na pochode do Durínska vynútil voľný prechod cez mesto Pegau. Dňa 19. septembra 1757 sa mu podarilo smelým výpadom obsadiť mesto Gotha a vyhnať z neho francúzske a cisárske vojská. So svojimi dôstojníkmi poobedoval na prestretej tabuli, ktorá bola pripravená pre protivníkových vojvodcov, Charlesa de Rohan, princa de Soubise a princa Jozefa Fridricha von Sachsen-Hildburghausen. Pruský kráľ Fridrich II. napísal o týchto Seydlitzových avantgardných majstrovských kúskoch: „ Každý iný dôstojník by bol šťastný, keby vyviazol bez ujmy z takejto prekérnej situácie, ale pán von Seydlitz by nedostal zadosťučinenie, keby ju nevyužil vo svoj prospech.“

Následne strávil 13 dní cestou do Berlína, ktorý obsadili vojská pod velením generála Andrása grófa Hadik von Futak a cestou naspäť do Lipska. V čase jeho príchodu do hlavného mesta rakúske vojská po správe o približujúcich sa Prusoch odtiahli a von Seydlitzovi sa podarilo pri Königs-Wusterhausene získať späť časť rakúskej koristi.

Tieto udalosti boli však iba predohrou veľkej bitky u Roßbachu, kde Seydlitz ako najmladší generálmajor viedol celú pruskú jazdu o sile 38 eskadrón. „Páni, ja poslúcham kráľa, vy poslúchate mňa!“ povedal pred bitkou svojim podriadeným dôstojníkom. Na poludnie 5. novembra 1757 sa vydala spojenecká Reichsexekutionsarmee na pochod, aby mohla táboriacu pruskú armádu obísť a jedným úderom zničiť. Von Seydlitz veľmi pozorne sledoval pohyby protivníka a včas nechal na vlastnú zodpovednosť osedlať kone. Následne vydal Fridrich II. rozkaz vydať sa na pochod a pruské vojská, využívajúce terén, sa nepozorovane presúvali do výhodnejších pozícií. Keď sa hrot kolóny spojeneckej jazdy, ktorú tvorilo 52 eskadrón pod velením vojvodu Victor-François de Broglie, dostal na úroveň pahorku Janushügel, stočil svoje jednotky a tie sa začali zoraďovať do útočných formácií. Avšak vtedy spustilo pruské delostrelectvo na vrchole pahorku vražednú paľbu a spojenecké rady sa začali rozpadať. Keď padol prvý výstrel, Seydlitz práve dokončil zoraďovanie svojich formácii. 15 eskadrón zoradil do prvého sledu, 18 eskadrón do druhého a 5 eskadrón husárov určil na krytie pravého krídla. Po vydaní rozkazov sa pruská jazda vydala do útoku a prevalcovala všetko, čo sa jej postavilo do cesty. Broglieho eskadróny sa v panike dali na útek smerom na Freiburg, ale Seydlitz hneď zastavil prenasledovanie. Bolo potrebné sústrediť sa na zostávajúce nepriateľské jednotky, proti ktorým vyslal Fridrich II. pechotu o sile 21 práporov. Seydlitz chladnokrvne preskupil svoje jednotky a čakal ako dopadne útok pruskej pechoty, predtým ako sám zaútočí. Vtedy zbadal dva nepriateľské jazdecké pluky ženúce sa do útoku v priestore medzi ním a spojeneckou pechotu. Von Seydlitz využil príležitosť a okamžite sa vrhol na nechránené krídlo spojeneckej jazdy. Zatlačil ju do radov vlastnej pechoty, čím spôsobil zmätok v spojeneckých radoch. V tomto momente bol Seydlitz zranený guľkou, ktorá ho zasiahla do paže. Útok pomaly začal zastavovať, ale keď pruského veliteľa ošetrili, vysadol späť do sedla, postavil sa do čela piatich jazdeckých plukov a zaútočil na protivníkove ľavé krídlo. Tým úplne zlomil protivníkov odpor. Jazdectvo v spolupráci s delostrelectvom dosiahlo v priebehu dvoch hodín veľké víťazstvo. Z radov pechoty sa podarilo len siedmym práporom zasiahnuť do boja.
Ešte v tú istú noc poslal kráľ Fridrich II.. Seydlitzovi najvyššie pruské vyznamenanie Schwarzer Adlerorden.

20. novembra ho povýšil do hodnosti Generallieutenant (generálporučík). Stal sa predstaveným kyrysnického pluku č.8, ktorému doteraz velil.
Jeho zranenie z boja nebolo samo o sebe vážne, ale liečenie bolo zdĺhavé. Jeho zdravie bolo oslabené ochorením, ktoré spôsobila jeho vášeň pre nežné pohlavie. Bol mimo vojnové dianie až do jari 1758, kedy sa zúčastnil ťaženia na Moravu a v auguste sa dal na pochod proti Rusom. V bitke u Zorndorfu (dnes Sarbinowo, Poľsko), konanej 25. augusta 1758, velil von Seydlitz 31 eskadrónam. Tieto mali v spolupráci s pechotou zaútočiť na ruské pravé krídlo. Fridrich II. žiadal od Seydlitza, aby zaútočil na nepriateľa, ale podľa jeho mienky nenastal správny čas. Seydlitz sa musel zaručiť vlastnou hlavou, keby jeho zavinením bitku prehrali, aby kráľa presvedčil o svojej pravde. Pripomenul mu aj jeho vlastný predpis, že jazdectvo nesmie útočiť zbrklo a že jeho hlava patrí kráľovi až po bitke. Dovtedy ju môže používať on sám ako uzná za vhodné. Príležitosť použiť ju sa mu naskytla čoskoro, pruský útok bol neúspešný. Pechota sa dala na ústup prenasledovaná ruským jazdectvom, ktoré sa v zmätku zmocnilo aj pruských diel. Vtedy Seydlitz prekročil Zabergrund, ktorý ho delil od nepriateľa, kde predtým dal zhotoviť priechody cez močaristý terén. Na voľnom priestranstve rozdelil svoje jednotky do troch útvarov a vydal sa prenasledovať najprv dezorganizovanú ruskú jazdu a potom zaútočil na pechotu. Ruský odpor na pravom krídle sa mu tým podarilo zlomiť. Keď sa dostal až k zomknutým šíkom v strede nepriateľských línií, obrátil svoje jednotky a vyviedol ich mimo dostrel, kde ich opäť sformoval. Pripravený zaútočiť čakal na ďalšiu príležitosť. Tá sa naskytla, keď pruská pechota na pravom krídle zaútočila, opäť bola odrazená a hnaná ruskou jazdou. Von Seydlitz mal teraz pod svojim velením 61 eskadrón, ktoré rozdelil do 3 skupín a zoradil ich proti útočiacim ruským kavaleristom. Ruská jazda túto výzvu neprijala a dala sa na ústup, na rozdiel od pechoty a delostrelectva, ktoré na Prusov spustili vražednú paľbu. Pruská kavaléria sa nedala zastaviť a prenikla do ruských radov, kde spôsobila krvavý kúpeľ. Rusi sa zúfalo bránili, ale jatkám urobil koniec až súmrak. Víťazstvo bolo dokonané a Fridrich II. mohol zaň vďačiť generálovi von Seydlitz. Kráľ to sám uznal, keď večer povedal anglickému veľvyslancovi sirovi Andrew Mitchellovi: „ Bez neho by to nedopadlo dobre“, ukazujúc na Seydlitza.

Ďalšiu príležitosť preukázať svoje vynikajúce služby dostal von Seydlitz v deň bitky u Hochkirchenu. Patril k tým, ktorí upozorňovali Fridricha II. na riziko vzniknutej situácie. Keď kráľ rozkázal dňa 14. októbra 1758 svojim jednotkám utáboriť sa a odsedlať kone, Seydlitz ho poslúchol, ale o dve hodiny neskôr dal kone opäť osedlať. Tak bol pripravený k boju, keď rakúske jednotky pod velením poľných maršalov grófa Leopolda Josepha Dauna a Ernsta Gideon von Laudon v noci napadli táboriace pruské jednotky. Do svitania nemohol toho veľa vykonať, ale ráno so 108 eskadrónami pod jeho velením prekazil Daunovi nádeje na prenasledovanie a kryl ústup pruskej pechoty.

Zimu 1758/59 strávil v kráľovom hlavnom stane v Breslau (dnes Wrocław, Poľsko), až na jar sa zúčastnil bojov v Sliezsku. V lete sa presunul do Lužicka, kde bránil Rusom vydať sa na Berlín. Dňa 12. augusta bol v bitke u Kunersdorfu (dnes Kunowice, Poľsko) vážne zranený a jeho vojenská kariéra bola na dlho prerušená. Počas stretu pruská útočná sila oslabovala, keď útočila na rakúsko-ruské vojsko vo výhodnejšom vyvýšenom postavení. Kráľ sa rozhodol reagovať na vzniknutú situáciu vyslaním kavalérie na pomoc pechote. Seydlitz váhal, lebo považoval za zbytočné plytvať jazdou na útok na opevneného protivníka. Chcel počkať až nastane vhodnejší okamžik bitky, ale nakoniec sa vôli kráľa podvolil. Pokus jazdy o prielom spojeneckých radov sa nepodaril a to bola jedna s príčin pruskej porážky. Zranenie, ktoré Seydlitz utrpel počas útoku, bolo veľmi vážne. Kartačova strela mu rozdrvila pravú ruku a sánku. Bol odvezený do Berlína na liečenie, kde sa 16. apríla 1760 oženil so sedemnásťročnou grófkou Albertine Hacke. Svadobný obrad viedol poľný duchovný pluku Balcke. Otec Seydlitzovej manželky zomrel roku 1754 ako generálporučík a veliteľ Berlína.

Zakrátko sa Seydlitz rozhodol vrátiť k vojsku do Saska, ale jeho zdravotný stav mu nedovoľoval ujať sa velenia. Následkom tetanovej infekcie bol čiastočne ochrnutý. Kráľ sa rozhodol poslať ho späť do Berlína na doliečenie. Tu sa mu podarilo odraziť druhý pokus Rusov a Rakúšanov (pod velením Todlebena a Lascha) o obsadenie Berlína.

K pruskému vojsku sa vrátil až 20. mája 1761. Stalo sa tak na saskom bojisku pod velením Princa Heinricha. Pre Seydlitza sa začala ďalšia etapa jeho vojenskej kariéry, keď bol postavený do čela útvaru zloženého zo všetkých zbraní pruského vojska. Bolo otázne, či sa mu podarí viesť tieto kombinované útvary s rovnakými úspechmi ako viedol v minulosti pruskú jazdu. Najmä po neúspešnom ťažením proti Teplitz, ktoré viedol v auguste 1762, tieto ohlasy zosilneli. Seydlitz vyvrátil všetky obavy dňa 29. októbra v bitke u Freibergu, ktorá bola poslednou veľkou bitkou Sedemročnej vojny. Pruský princ Heinrich ho poveril velením predvoja a pravého krídla, čo bola najsilnejšie pruské zoskupenie na bojovom poli toho dňa. So svojou pechotou zaútočil na vyvýšeniny obsadené protivníkom a nasledovaný kavalériou ich úspešne obsadil. Potom von Seydlitz obrátil svoju pozornosť na protivníkov stred a ľavé krídlo, čím rozhodol o pruskom víťazstve. „Aj za toto víťazstvo vďačím Vám“ povedal Fridrich II. Sedlitzovi, potom čo ho princ Heinrich informoval o priebehu bojov pri Freibergu.

Po podpise mierovej dohody sa von Seydlitz vrátil späť do Ohlau, ale už vo funkcii „Commissaire und General-Inspecteur der schlesischer Cavallerie“. Táto funkcia Seydlitzovi udeľovala velenie nad piatimi kyrysníckymi, dvomi dragúnskymi a štyrmi husárskymi plukmi v Sliezsku, čo bolo najväčšie vojenské teleso jazdectva vytvorené pruským kráľom. Dôvodom prečo nebol postavený do čela celého pruského jazdectva a armády bolo, že generál Hans Joachim von Zieten bol starší ako Seydlitz a Fridrich II. nebol ochotný odovzdať najvyššie velenie zo svojich rúk.

V Ohlau založil jazdeckú akadémiu, kam kráľ Fridrich II. rád posielal dôstojníkov z iných inšpektorátov, lebo považoval sliezske jazdecké pluky za príklad pre celú pruskú kavalériu. Z celej Európy prúdili zvedavci, aby ich mohli vidieť a to najmä Seydlitzov osobný pluk, ktorý vzbudzoval najväčší záujem. Keď rakúsky cisár Jozef II. v roku 1769 cestoval po Prusku, vyslovene žiadal navštíviť Seydlitzov pluk a osobne mu vyslovil obdiv. Jeho úmyslom bolo vytvorenie Junkerschule v Ohlau, kde by poslucháčov vzdelával aj v cudzích jazykoch a matematike. Tento sen sa mu ale vďaka neprajníkom nesplnil.

Král Fridrich II. ho za zásluhy povýšil do hodnosti General der Kavallerie (generál jazdectva dňa 29.07.1767). Ako prejav kráľovej priazne obdržal panstvo vo Vlotho, hajtmanstvo v Limburgu a ročnú inšpektorskú rentu vo výške 2000 toliarov.

Ale v súkromnom živote Seydlitz nebol taký úspešný. Jeho manželstvo bolo nešťastné, jeho mladá žena mu bola neverná a to bol dôvod ich rozvodu. Z tohto krátkeho manželstva mu zostali dve dcéry. Staršia z nich bola trikrát vydatá, raz rozvedená a zomrela v blázinci. Mladšia Seydlitzova dcéra vstúpila do štyroch manželstiev, z čoho dve boli rozvedené súdom. Ani jedna z jeho dcér nemala potomstvo.

Seydlitzov vonkajší zjav bol skutočne vojenský. Bol stredného vzrastu, štíhly, dobre stavaný. Ale jeho životná energia bolo čoskoro vyčerpaná, čo bolo spôsobené jeho nespočetnými zraneniami a ochoreniami. V apríli 1772 ho postihla mŕtvica. Po liečeniach v Karlových Varoch a Aachene sa jeho telesný stav zlepšil, ale nie na dlho. Dňa 27.08.1773 ho poslednýkrát navštívil kráľ Fridrich II. v Ohlau.

Von Seydlitz zomiera 8. novembra vo svojom dome. Pochovaný bol na jeho panstve Minkowski tri míle od Ohlau na pravom brehu Odry.
Žil nepokorený a odchádza nenahraditeľný“ povedal Fridrich II. pri Seydlitzovej smrteľnej posteli. Keď mu prišli oznámiť jeho smrť, vykríkol: „ Nemôžem, nemôžem ho postrádať.“

Použitá literatura:
1. Allgemeine Deutsche Biographie (1875-1912) strany 94-101
http://mdz.bib-bvb.de/digbib/lexika/adb/images/adb034/@ebt-link?target=idmatch(entityref,adb0340096)
2. Meyers Konversationslexikon (1888)
http://susi.e-technik.uni-ulm.de:8080/Meyers2/seite/werk/meyers/band/14/seite/0904/meyers_b14_s0904.html
3. Rossbach and Leuthen 1757 - Prussia's Eagle Resurgent,(Campaign 113), Simon Millar, Osprey Publishing 2002, ISBN 9781841765099
Autor : Ivan Zatloukal / hammer 🕔08.06.2007 📕11.107

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře