Bitka pri Kolíne v kontexte Prusko – Rakúskych vojen v polovici 18.storočia

Autor : Teodor 🕔27.05.2007 📕14.768

Bitka sa odohrala v období tzv. Sedemročnej vojny, neďaleko obce Křečhoř, do histórie však vošla ako bitka pri Kolíne. Hoci nedokázala rozhodnúť o výsledku celého konfliktu, jej význam je nesporný. Išlo o prvý ťažký úder expanzívnej politike Fridricha II. Pruského a zároveň znamenala zvrat v Prusko – Rakúskej vojne, v ktorej dovtedy Rakúsko ťahalo za kratší koniec. Okrem toho sa tu ukázalo viac ako kdekoľvek inde, že rozhodujúcim faktorom nemusia byť len dlhoročné skúsenosti, ale predovšetkým osobná odvaha a hrdinstvo jednotlivých vojakov, hoci by „im ešte ani fúzy nenarástli“....

História konfliktu:

Aby sme boli schopný pochopiť neskoršie udalosti, musíme sa vrátiť v čase o niekoľko rokov späť. Bez pochopenia širších súvislostí totiž hrozí nebezpečenstvo, že ich nepochopíme správne, ale iba čiastočne či skreslene. Samotný konflikt medzi cisárovnou Máriou Teréziou a Fridrichom II. „Veľkým“ totiž nezačal Prusko – Rakúskou vojnou zvanou aj Sedemročná, naopak, v tejto vojne vyvrcholil.

Vojna o Rakúske dedičstvo, predohra k Sedemročnej vojne.

Politická situácia pred začiatkom vojny o Rakúske dedičstvo.

Maria Theresia

19.4.1713 cisár Karol VI. vydal nariadenie, známe ako Pragmatická sankcia, ktoré ustanovilo nedeliteľnosť habsburských dŕžav podľa hesla „INDIVISIBILITER AC INSEPARABILITER“ (nedeliteľný a nerozlučný) a upravilo aj pravidlá nástupníctva tak, aby bolo zaistené i po ženskej línii. Dôvodom tohto kroku bol najmä fakt, že nemal mužských potomkov, defakto hrozil rozpad habsburskej „ríše“ po jeho smrti. Nové nariadenie narazilo na odpor šľachty ako aj európskych panovníckych rodov, ale postupom času ho všetci uznali.

Že bolo skutočne o čo bojovať dokumentuje už výpočet spočiatku skôr teoretických titulov, ktoré po cisárovej náhlej smrti zdedila jeho dcéra Mária Terézia:
Arcivojvodkyňa Rakúska, veľkovojvodkyňa Toskánska, kráľovná Uhorská, Česká, Dalmatská, Chorvátska a Slavónska, vojvodkyňa Štýrska, Korutánska a Kraňská, Sliezska, Brabantská, Limburská, Luxemburská, Milánska, Mantovská, Parmská a Piacenzská, margrófka Moravská, kňažná Sedmohradská, kňažná – grófka Tyrolská a Flanderská, markgrófka svätej ríše rímskej v Burgau a po manželovi Františkovi aj vojvodkyňa Lotrinská. Nemeckou cisárovnou sa ako žena stať nemohla, ale horúcim kandidátom na tento titul, ktorý už po niekoľko storočí aj napriek faktu, že sa cisár volil, patril Habsburgom bol práve jej manžel František Štefan vojvoda Lotrinský.

Keď Mária Terézia v roku 1740 nastúpila na trón mala 23 rokov a hneď od počiatku svojej vlády musela čeliť útokom zo všetkých strán. Pragmatická sankcia jej otca bola spochybnená, rovnako ako jej nárok na trón. Mladá panovníčka mala nedostatok finančných prostriedkov a slabú armádu – hoci teoreticky disponovala armádou o sile 52 plukov peších, 18 kyrysníckych, 14 dragúnskych a 8 husárskych, prakticky mala k dispozícii iba 108 000 mužov, čo bolo iba 76% papierového stavu. Navyše bola jej armáda zle vyzbrojená a organizovaná, bez väčších vojenských skúseností a jej velitelia boli do svojich hodností predurčený skôr rodovou príslušnosťou ako vojenskými schopnosťami.

Tzv. 1. Prusko – Rakúska vojna a začiatok vojen o Rakúske dedičstvo

Friedrich der Große

Túto situáciu sa pokúsil využiť pruský kráľ Fridrich II. a ponúkol jej politickú, vojenskú a finančnú pomoc, za ktorú si však nárokoval na Sliezsko. Mladá panovníčka ani nestihla na jeho ponuku odpovedať a Fridrich 16.12.1740 vyslal do Sliezska svoju armádu v sile 32 000 mužov a to aj napriek všeobecne zaužívanému pravidlu, že v zime sa vojnové ťaženia nepodnikajú. V priebehu niekoľkých týždňov sa mu podarilo celé Sliezsko obsadiť. Tento zákerný útok mu Mária Terézia nikdy nedokázala odpustiť a až do smrti ho považovala za svojho úhlavného nepriateľa. Je snáď len iróniou osudu, že kedysi bol Fridrich jedných z kandidátov na jej ruku....

Proti pruskej armáde vysiela Mária Terézia 16 tisícovú armádu pod velením 70-ročného poľného maršála grófa Wilhelma Reinharda Neipperga. 10.4.1741 došlo k bitke pri dedine Małujowice, v ktorej bolo rakúske vojsko aj napriek sľubnému začiatku porazené, predovšetkým vďaka pechote pod velením poľného maršála grófa Kurta Christophera Schwerina, ktorá dokázala ustáť útok rakúskej jazdy aj po ústupe vlastného jazdectva. V dôsledku tohto nezdaru stratilo Rakúsko 90% územia Sliezska.

Nepriaznivú situáciu rakúska sa rozhodli využiť aj ďalšie štáty. Bavorsko a Sasko podporované Francúzskom vzniesli požiadavku na územie Českej koruny. K tejto novovzniknutej koalícii sa pridal aj Fridrich a Španielsko, ktoré malo záujem o rakúske územia v Taliansku. Vytvorenie tzv. Protihabsburgskej koalície vyvrcholilo podpísaním zmluvy vo Frankfurte nad Mohanom 14.9.1741, v ktorej Prusko žiadalo zvyšok Sliezska.

Už koncom júla obsadila bavorská armáda Pasov a chystala sa na útok do vnútra monarchie. V polovici septembra (září) padol Linz a bavorská armáda mala otvorenú cestu na Viedeň. Pod vplyvom týchto udalostí donútil Fridrich II. Máriu Teréziu k tajnej dohode, že bude súhlasiť s jeho predchádzajúcou anexiou Sliezska a odstúpi mu aj jeho zvyšok, ak zachová v tomto novom konflikte neutralitu.

Keď sa Bavori dozvedeli o tajnej dohode medzi Fridrichom a Máriou Teréziou, zmenili smer postupu na Prahu, spojili sa s Francúzmi a Sasmi, ktorí tiež postupovali týmto smerom a v noci z 26. na 27.11.1741 mesto dobyli. Mária Terézia však nekapitulovala a v priebehu januára (ledna) 1742 rakúske jednotky postupne oslobodili okupované územia Horného Rakúska, dobyli späť Pasov a Linz a pokračovali ďalej do Bavorska, kde 12.2.1742 dobyli Mníchov. Fridrichovi sa ale tieto rakúske úspechy nepáčili, preto sa opäť pridal na stranu Bavorska a 17.5.1742 porazil rakúsku armádu vedenú Karolom Lotrinským pri Čáslavi a Chotusiciach. 11.6.1742 došlo k uzavretiu predbežnej mierovej dohody medzi Rakúskom a Pruskom vo Vratislavi, ktorá bola potvrdená 28.7.1742 v Berlíne. Fridrich ňou získal územie Horného a Dolného Sliezska a Kladsko. Napriek tejto mierovej dohode sa Mária Terézia Sliezska vzdať nehodlala a plánovala ho získať späť v ďalšej Prusko – Rakúskej vojne, avšak za prvoradé považovala dať si doporiadku svoje záležitosti v Čechách.

Vzhľadom na to, že spolu s Pruskom opustili Protihabsburgskú koalíciu aj Sasi, nastal správny čas na znovu obsadenie Čiech. To sa postupne darilo a 26.12.1742 kapitulovala aj Praha. 25.4.1743 došlo k definitívnemu uzatvoreniu mieru medzi Bavorskom a Rakúskom vo Füssene. Vzhľadom na to, že nový bavorský panovník Maximilián Josef uznal Pragmatickú dogmu, Mária Terézia mu vrátila územia obsadené Rakúskom.

Tzv. 2. Prusko – Rakúska vojna

Už v nasledujúcom roku sa však opäť dostáva Rakúsko do konfliktu s Pruskom. V tejto vojne sa Rakúsku veľmi nedarilo, rovnako ako v ďalších konfliktoch so Španielmi a Francúzmi. 15.12.1745 bola rakúska armáda opäť porazená pri Kesseldorfe a Mária Terézia bola nútená uzavrieť s Pruskom mier aby predišla vpádu Prusov do Čiech. Stalo sa tak 25.12.1745 v Drážďanoch a mierová dohoda prakticky iba potvrdila podmienky mieru z roku 1742.

K definitívnemu koncu vojny o Rakúske dedičstvo došlo uzavretím mieru 18. 10. 1748. Z dohody vyplývalo, že z území, ktoré Márii Terézii prenechal jej otec, stratila Parmu, Piacenzu a Gaustalu. Naopak si udržala Rakúske Holandsko. Jednaní sa však nezúčastnilo Prusko, takže zaráta Sliezska nebola v dohode obsiahnutá.

Veľké reformy

Friedrich Wilhelm Graf Haugwitz

Vojna o Rakúske dedičstvo a vojny s Pruskom ukázali naplno ťažkopádnosť a zaostalosť mnohonárodnostného Rakúska. Po celý čas musela panovníčka bojovať so sústavným nedostatkom financií ako aj vojska. Starý, ešte z obdobia stredoveku prežívajúci Stavovský systém daní a odvodov vojska už dávno nevyhovoval moderným potrebám. Ako prvú spustila Mária Terézia reformu daňového systému, ktorej cieľom bolo zefektívnenie jeho fungovania a zníženie strát spôsobených faktom, že dane vyberali stavy, ktoré z nich korune odovzdávali iba časť a zvyšok si ponechávali na vlastné potreby. Ďalším cieľom reformy bola väčšia centralizácia vlády a zvýšenie spolupatričnosti u jednotlivých častí vznikajúcej ríše. Táto reforma bola odštartovaná za pomoci grófa Fridricha Wilhelma Haugwitza a položila základ na ktorom za vlády vnuka Márie Terézie Františka I. vzniklo rakúske cisárstvo.

Vďaka zlepšeniu finančnej situácie krajiny sa mohla rozbehnúť aj reforma armády. Jej financovanie a správu od stavov prebral štát. cieľom bolo úplné „odfeudalizovanie“ armády, je racionalizácia, centralizácia a normalizácia. Do čela tejto reformy sa postavil poľný zbrojmajster gróf Leopold Joseph Daun.
Prvými krokmi boli v tomto smere jeho reglementy záväzné pre každý peší i jazdecký pluk. Postupne bola predpísaná jednotná uniforma i účes a štandardizovala sa aj výzbroj od šabieľ až po delá. Rovnako za zaviedol aj jednotný výcvik.

Zvláštny dôraz sa kládol na výchovu a výučbu dôstojníkov, ako aj zvýšenie ich spoločenskej prestíže. 14.12. 1751 založila Mária Terézia vo Viedni vojenskú akadémiu.

Ku zmenám došlo aj v rakúskej zahraničnej politike...

Sedemročná vojna (1756-1763)

Počas vojen o Rakúske dedičstvo bolo spojencom Rakúska Anglicko, avšak neosvedčilo sa ako spoľahlivý spojenec, naopak neskôr (1756) sa spája s Pruskom. Preto Rakúsko začína jednať s Francúzskom a v polovici roku 1756 s ním uzatvára tzv. Obranný spolok, ku ktorému sa neskôr pridáva aj Rusko, Švédsko a Sasko. Hoci mala protipruská koalícia nespornú početnú výhodu, proti nej stála jedna s najkvalitnejšie vycvičených a najdisciplinovanejších armád tej doby. Pruská vojenská mašinéria bola taká prepracovaná, že sa o nej jeden súčasník vyjadril slovami: „Prusko nie je štát, ktorý vlastní armádu, ale armáda, ktorá vlastní štát.“ Ďalšou výhodou Pruska bol fakt, že sám jeho kráľ bol nielen skvelý veliteľ a stratég – a to aj napriek niekoľkým zdrvujúcim porážkam – ale išiel svojim vojakom príkladom a ako najvyšší veliteľ armády sa priamo zúčastňoval bojovej vravy, čo nemalým podielom zvyšovalo odhodlanie obyčajných vojakov. Všetky tieto okolnosti spôsobili, že napriek početne slabšiemu vojsku dokázal byť Fridrich II. svojim nepriateľom viac ako rovnocenným protivníkom. O niekoľko desaťročí neskôr sa na jeho adresu vyjadril iný slávny vojvodca, Napoleon Bonaparte, slovami: ..Páni, keby tu bol on, my by sme tu neboli...“

Vzhľadom na silnejúcu Protipruskú koalíciu sa Fridrich II. rozhodol pre preventívny úder. V roku 1756 zaútočila jeho armáda na Sasko a pokračovala na Rakúsko. Rozpútala tak nový vojenský konflikt, ktorý ďaleko presiahol nielen hranice Nemecka, ale aj Európy. Táto vojna vstúpila do histórie ako Sedemročná.

Pruským vojskám sa darilo. Podarilo sa im zvíťaziť pri Lovosiciach, potom u Štěrbohol u Prahy a vzápetí oblahli aj samotnú Prahu. V tejto situácii povolala cisárovná polného maršála Dauna a zverila mu velenie rakúskych vojsk. Po príslube zbavenia zodpovednosti v prípade neúspechu a bohatej odmeny v prípade úspechu, tento svoju úlohu príma a začína s postupom proti friedrichovým vojskám pri Prahe. Fridrich rýchlo pochopil nebezpečenstvo ktoré mu hrozí a rozhodol sa vyraziť nepriatelskej armáde oproti. 12.6.1757 ukončil obliehanie Prahy a smeroval ku Kouřimi, kde sa sa spojil s ďalšou časťou svojej armády. Obe armády sa nakoniec stretli neďaleko Kolína, kde 18.6.1757 zviedli najslávnejšiu bitku celého konfliktu, ktorá vošla do dejín ako

Bitka pri Kolíne

Leopold Joseph Daun

Vojská oboch súperov zaujali postavenie okolo cesty Praha – Kolín okolo desiatej hodiny dopoludnia dňa 18.6.1757. Pruskému vojsku velil osobne kráľ Fridrich II., ktorý mal k dispozícii 20.000 pešiakov, 14.000 príslušníkov jazdy a 92 diel. Rakúsky maršál gróf Leopold Josef Daun mal k dispozícii armádu o sile 35.000 príslušníkov pechoty, 19.000 príslušníkov jazdy a 145 diel . Kráľ Fridrich II. sa ubytoval v zájazdnom hostinci Zlaté slunce, odkial sledoval postavenie rakúskych vojsk. Aby získal čas na prípravu stratégie bitky a doprial svojím vojakom oddych po namáhavom pochode, vyhlásil odpočinok do 13. hodiny.

Samotná bitka sa rozpútala až o 13.30 palbou rakúskeho delostrelectva. Bojové pole sa rozkladalo v priestore medzi obcami Vítězov (vtedy Kly), Křečhoř, Kutlíře, Chocenice, Bříství a Břežany. Prusi odpovedali útokom na lavom krídle a dobili obec Křečhoř. Po nasledujúcom niekolko hodinovom krvavom boji, v ktorom si obe strany dokázali udržať svoje pozície, pruská armáda okolo 16.00 opäť zaútočila na lavom krídle a podarilo sa im prelomiť prvú aj druhú rakúsku obrannú líniu. Rakúšania odpovedali protiútokom troch jazdeckých plukov, ktorým sa sice podarilo pruský útok zastaviť a prinútiť ich k ústupu, vzápetí ale padli do pasce a Prusi ich dokázali za pomoci svojich záloh obklúčiť. Situácia sa stala pre rakúsku armádu kritickou. Za týchto okolností požiadal plukovník Thiennes grófa Dauna o povolenie zaútočiť na Prusov so svojimi dragúnmi. Jeho pluk pozostával z mladých, prakticky ešte nevycvičených vojakov, preto maršál Daun jeho žiadosť zamietol. Situácia sa však zhoršovala z minúty na minútu a napokon na opakovanú žiadosť plukovníka Thiennesa gróf Daun, hoci neveľmi presvedčený, že to má ešte zmysel, privolil. Údajne pritom vyslovil slová, ktoré vošli do histórie:

Aj tak s tými svojimi holobriadkami nič veľkého nedokážete...

Plukovník Thiennes odcválal ku svojej jednotke, ktorej zopakoval maršálove slová a pridal vlastné, ktoré sa stali rovnako slávnymi:

Holobriadkovia, ukážte ostatným že máte zuby a že nie fúzy, ale činy robia muža...

Či to bolo skutočne tak alebo nie, isté je, že okolo 19.30 plukovník Thiennes so svojimi dragúnmi zaútočil na Prusov a jeho útok zvrátil priebeh celej bitky. Príklad mladých dragúnov, ktorí sa drvivou silou vrhli na nepriateľa dokázal strhnúť aj ostatné rakúske jednotky a okolo 20.30 pruská armáda ustupuje z boja smerom na Nymburk. Na bojisku nechala asi 13.000 (13.376) vojakov, 396 (392) dôstojníkov a 45 diel. Ďalšia tisícka (5380) ich druhov padla do zajatia. Straty rakúskej armády boli okolo 9.000 (7754) mužov a 359 dôstojníkov.

Pokračovanie konfliktu po bitke pri Kolíne

Napokon bol Fridrich nútený definitívne Čechy opustiť. Daun, ktorý bol od prírody dosť váhavý však nevyužil možnosť ho prenasledovať a zasadiť mu posledný úder. Rakúska armáda však aj napriek tomu úspešne pokračovala v ťažení.16.10. 1757 dokonca prepadli husári poľného maršála Hadika Berlín a obsadili ho, ale v noci zo 17. na 18. sa stiahli. Pri Moyse neďaleko Zhořelce sa rakúskym vojskám podarilo Prusov opäť poraziť.

Menej sa darilo rakúskemu spojencovi Francúzsku. 5.11.1757 utrpelo pri Rossbachu zdrvujúcu porážku a Fridrich sa mohol sústrediť na obranu proti Rakušanom. Rakúskej armáde sa zatiaľ podarilo 22.11. zvíťaziť pri Vratislavi, zaujať mesto a znovu obsadiť Sliezsko, ale nedokázala ho udržať dlho. Už 5.12.1757 dokázal Fridrich zvíťaziť v bitke pri Leuthene neďaleko Vratislavi nad skoro trojnásobne početnejším rakúskym vojskom. Rakúskej strane velil Karol Lotrinský, ktorý v bitke prišiel o 10.000 padlých a ranených a 12.000 zajatých vojakov, ako aj 51 bojových zástav a 116 diel. Sliezsko opäť padlo do pruských rúk. Karol po tejto porážke rezignoval na funkciu vrchného veliteľa rakúskych vojsk. Na jeho miesto bol vymenovaný poľný maršál Daun, ktorý nanovo zreorganizoval armádu a doplnil ju.

V apríli (dubnu) 1758 dobil Fridrich Svídnicu a obsadil aj zvyšok Sliezska, odkiaľ pokračoval na Moravu. Tu sa pokúsil dobyť Olomouckú pevnosť. Daun zvolil vyčkávaciu taktiku a snažil sa vyhnúť rozhodujúcej bitke, naopak stavil na drobnú vojnu a narušoval Fridrichovi zásobovanie a spojenie so Sliezskom. 30.6.1758 pri Domašove sa vyznamenal generálmajor Gideon Ernest von Laudon, ktorému sa podarilo zajať pruský transport so 4000 vozmi. Von Laudon sa vyznamenal už v prvých rokoch vojny a patril k prvým držiteľom rytierskeho kríža rádu Márie Terézie. Za tento husársky kúsok si vyslúžil hodnosť poľného podmaršálka.

Ernst Gideon Freiherr von Laudon

Vyčkávacia taktika sa vyplatila a Fridrich bol nútený z Moravy ustúpiť, aby sa mohol účinne postaviť proti Rusom, ktorý ho ohrozovali od východu a 5.8.1758 porazili jeho vojsko pri Kunnersdorfe a ohrozovali Berlín. So šťastím sa mu podarilo Rusov poraziť už 25.8. pri Zandorfe a prinútiť ich k ústupu. Daun postupoval do Saska, kde sa chcel spojiť s ruskou armádou. Fridrich aby tomu zabránil sa mu vybral oproti a postavil si tábor pri Hochkirchu. 14.10. ho tu ešte za tmy napadol von Laudon a pripravil ho o takmer tretinu jeho mužov. Fridrich, ktorý bol sám v boji ranený bol nútený ustúpiť. Žiaľ podobne ako v bitke pri Kolíne Daunova váhavosť zabránila von Laudonovi Fridricha prenasledovať a zasadiť mu rozhodujúci úder. Gideon Ernest von Laudon získal za toto víťazstvo barónsky titul a veľkokríž rádu Márie Terézie. Začali sa ozývať aj hlasy, ktoré požadovali aby nahradil vo funkcii vrchného veliteľa maršála Dauna. Mária Terézia sa však postavila za svojho obľúbenca a vo funkcii ho ponechala.

V nasledujúcom období sa podarilo Prusom vzchopiť a 3.11.1760 zvíťazili v bitke pri Lehnici a Torgau.

Koniec rakúskym nádejám znamenala smrť cárovnej Alžbety I., zarytej nepriateľky Friedricha II. Pruského. Na ruský trón sa dostáva jej syn Peter III., ktorý Fridricha naopak obdivoval. 5.5.1762 vypovedal spojenectvo z Rakúskom a uzavrel s Fridrichom mier. Prisľúbil mu dokonca vojenskú pomoc, k čomu ale našťastie pre Rakúsko nedošlo. Zabránila mu v tom jeho manželka Katarína, ktorá ho zbavila trónu a sama sa nechala korunovať za ruskú cárovnú.

Posledný krát sa rakúske a pruské vojská stretli pri Svidnici. Ťažké boje sa skončili 9.10.1762, kapituláciou rakúskej armády. Vojnami vyčerpaná cisárovná prijala návrh saského korunného princa Friedricha Christiana na sprostredkovanie mierových rokovaní s pruskou stranou, ktoré sa začali 30.12.1762. 15.2.1763 bol v zámočku Hubertsburg naďaleko Lipska podpísaný mier. Rakúsko definitívne stratilo Sliezsko a Friedrich sa zaviazal pri voľbe ríšskonemeckého cisára dať svoj hlas synovi Márie Terézie arcivojvodovi Jozefovi...

Význam bitky pri Kolíne

veľkokríž rádu Márie Terézie

Napriek tomu, že víťazstvo rakúskych zbraní pri Kolíne neprinieslo aj víťazstvo v celej vojne, jeho historický význam je nesporný. Často býva dokonca označovaná ako znovuzrodenie Habsburskej monarchie. Niet divu – keby pri Kolíne rakúske vojsko prehralo, boli by pravdepodobne dni Habsburgovcov v Čechách a Rakúsku zrátané. O význame, ktorý prikladala tomuto víťazstvu samotná cisárovná svedčí aj fakt, že na jeho počesť založila 22.6.1757 najvyšší rakúsky vojenský rád, nesúci hrdo meno Kolín, ktorým boli ako prvý honorovaný práve poľný maršál gróf Leopold Josef Daun a vrchný veliteľ rakúskej armády Karol Lotrinský. Je len škoda, že rakúske velenie nedokázalo získanú výhodu dostatočne využiť – možno by sa vojna skončila už v roku 1757... ale to by sme už skĺzli do roviny dohadov....

V rokoch 1840 – 42 nechal majiteľ kolínskeho panstva Václav Veith postaviť pamätník na vrchu Bedřichov (279 m. n. m.), na ktorom bolo počas bitky postavenie pruského štábu (Bedřich čes. Fridrich).

Pri príležitosti 50-teho výročia nástupu Františka Jozefa I. na trón bol pri Křečhoři vybudovaný pamätnik bitky, ktorého autormi boli architekt Václav Weinzettel a akademický sochár Mořic Černil, odborní učitelia sochárskej školy v Hořicích.

A čo sa stalo s chrabrími holobriadkami? Od cisárovnej dostali štyri štandardy (jedna z nich sa nachádza vo Vojensko – historickom múzeu v Prahe), ktoré údajne vyšila samotná Mária Terézia. Okrem toho až do zániku pluku jeho členovia chodili na pamiatku svojich hrdinských druhov dohladka oholený v duchu hesla: „... nie fúzy, ale činy robia muža...

VIRIBUS UNITIS

Zdroj:
Franz Herre: Marie Terezie, Brána Praha 1996, ISBN 80-85946-41-6
Kolektív autorov: Tvorcovia svetových dejín, od renesancie po osvietenstvo, Mladé Letá 2003, ISBN 80-10-0074-4
Anthony Livesey: Veľké bitky slávnych vojvodcov, Slovart Bratislava 1996, ISBN 80-7145-209-2
www.wikipedia.org (fotos)
Autor : Teodor 🕔27.05.2007 📕14.768

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře