Sparta

Autor : Radoslav Turik 🕔24.04.2007 📕36.384

Pri vyslovení tohto slova sa pred očami každého priaznivca vojenských dejín vynoria zaujímavé asociácie. Zvláštny a legendami opradený štátny systém, cnosti, ktorými sa honosili Sparťania, ale najčastejšie hrôzu budiaci šík ťažkoodencov vedených kráľom Leonidom v hrdinskej bitke pri Thermopylách. Čo sa v skutočnosti skrývalo za fenoménom spartského štátu? V čom spočívala sila, ale aj slabiny tejto spoločnosti sa stručne snaží priblížiť tento článok

Sparta sa nachádzala na Peloponézskom polostrove, na strednom toku rieky Eurót. Celý Peloponéz sa delí na Lakónsku a Messénsku rovinu. Oddeľuje ich od seba pohorie Taygetos. Práve Lakónska kotlina v povodí rieky Eurót tvorila jadro spartského územia. Toto územie bolo vhodné pre poľnohospodársku i pastiersku činnosť. Slabinou bola absencia prístupu k moru, ktorú Sparťania riešili expanziou. Do tejto oblasti prichádzajú Sparťania najneskôr v 10. storočí p. n. l. Základ historickej Sparty vytvorili štyri spojené dediny. Sparťania boli dórskeho pôvodu a po svojom príchode na Peloponéz si podmanili nielen staršie preddórske, ale aj okolité dórske obyvateľstvo

Najstaršie dejiny Sparty nie sú veľmi známe. Svoj pôvod Sparťania odvodzovali od Lakedaimona (syna boha Dia) a jeho manželky Sparty. Sparta bola významným mestom už v mykénskom období. Vtedy tu podľa tradície vládol Menelaos, brat mykenského kráľa Agamemnona. Medzi ďalších významných vládcov patrili Orestés a Aristodémos. Z Aristodemovho potomstva sa odvádza pôvod oboch spartských kráľovských rodov. Tento panovník mal dvoch synov, ktorí založili kráľovské dynastie. Starší syn Eurysthénes založil tzv. dynastiu Ágidovcov a mladší syn Proklés založil dynastiu Euryponcov. Nevraživosť medzi oboma rodmi priviedli krajinu do chaosu, ktorý ukončil až legendárny zakladateľ spartskej ústavy Lykurgos. Nie je celkom jasné, či sa jedná o mytologickú bytosť, alebo skutočného človeka. Najpravdepodobnejšia bude možnosť, že ide o zmiešaninu osudov skutočne žijúceho človeka a boha svetla uctievaného v Sparte. Ak Lykurgos žil, tak je pravdepodobné, že to bolo začiatkom 8. storočia.

Spartská spoločnosť sa členila do troch základných vrstiev

1. Plnoprávni Sparťania – obyvatelia s plnými politickými právami. Podľa odhadov v čase najväčšieho rozmachu asi 8 – 9 tisíc mužov s rodinami. Ich úlohou bolo slúžiť štátu a bojovať. Tomu bol prispôsobený celý život každého Sparťana.

2. Perioikovia – slobodné, ale politicky bezprávne obyvateľstvo. Boli to obyvatelia podrobených obcí na pobreží v Lakónii a sčasti aj v Messenii. Venovali sa remeslám, obchodu, roľníčeniu na vlastnej pôde. Význam perioikov spočíval v tom, že vykonávali všetky činnosti dôležité pre chod spoločnosti, ktoré nesmeli vykonávať plnoprávni Sparťania. Ich obce mali určitú formu samosprávy a spoločne so Sparťanmi mohli byť označovaní ako Lakedaimončania. Mali povinnosť slúžiť v spartskej armáde (bohatší perioikovia slúžili ako hopliti v spartskej falange).

3. Heilóti – neslobodné obyvateľstvo v otrockom postavení. Nepatrili súkromným majiteľom, ale štátu. Spoločne s prídelom pôdy (kleros) boli prideľovaní jednotlivým Sparťanom. Na rozdiel od bežných gréckych otrokov, mali svoje rodiny, čím bola zabezpečená ich reprodukcia. Hlavnou úlohou tejto spoločenskej skupiny bolo živiť plnoprávnych Sparťanov. V čase najväčšieho rozkvetu spartskej spoločnosti bolo heilotov asi dvestotisíc. Sparťania sa neustále obávali vzbury, preto podmanené obyvateľstvo neustále terorizovali. Každý rok vyhlasovali Sparťania heilotom vojnu. Boli to akési trestné výpravy nazvané kryptea. V noci oddiely mladých zamaskovaných Sparťanov prepadávali sídla heilotov a zabíjali najnebezpečnejších z nich. Obavy z heilotského povstania Sparťanom nedávali spať najmä v období, keď bola armáda mimo Sparty. Preto boli Sparťania veľmi opatrní v angažovaní sa v cudzine.

V čele spartského štátu stáli dvaja králi (archageti) zo starobylých rodov. Mali úplne rovnoprávne postavenie. Velili armáde a mali vysoké kňazské funkcie. Politická moc týchto panovníkov bola obmedzená. Moc kráľov obmedzovala rada – gerúzia. Okrem kráľov v tejto rade zasadalo 28 ďalších popredných Sparťanov. Členov rady volili ľudové zhromaždenie doživotne. Rada mala slúžiť ako poradný zbor kráľov, ale mala aj ďalšie funkcie. Pripravovala zasadanie ľudového zhromaždenia, súdila tých členov spoločnosti, ktorí sa ťažko previnili voči zákonom.

Na moc kráľov však dohliadala predovšetkým rada 5 eforov. Boli to úradníci s rozsiahlymi súdnymi, výkonnými a trestnými právomocami. Aj eforov volilo ľudové zhromaždenie, ale iba na dobu jedného roku. Efori tvorili protiváhu moci kráľov a gerúzie. Dohliadali na fungovanie štátu a výchovného systému. Každý mesiac bola rovnováha moci potvrdzovaná prísahou kráľov, ktorí sa zaviazali, že neporušia zákony Sparty. Naopak efori potvrdili v mene štátu, že moc kráľov zostane neporušená. Efori zvolávali gerúziu i ľudové zhromaždenie, predsedali jednotlivým zasadnutiam týchto orgánov, sprevádzali panovníka na vojnovej výprave a pod. Hlavný efor bol nazývaný eponymos. Podľa jeho mena bol pomenovaný rok.

Ľudové zhromaždenie apellá zasadalo raz mesačne. Tvorili ho všetci dospelí spartskí muži. Zhromaždenie volilo eforov, členov gerúzie, rozhodovalo o vojne alebo mieri, o zmenách zákonov a pod. Členovia zhromaždenia iba hlasovali o predkladaných návrhoch, nemohli predkladať návrhy ani pripomienky. Sparta mala teda tzv. zmiešaný typ ústavy. Obsahovala totiž prvky rôznych politických systémov:

1. Aristokratické prvky – gerúzia,

2. monarchistické prvky – vláda dvoch kráľov,

3. demokratické prvky – rada eforov, ľudové zhromaždenie.

Bežný život v Sparte bol podriadený zákonom spoločnosti. Potreby jednotlivca neboli dôležité. K takémuto postoju boli Sparťania vedení od malička. Všetko bolo podriadené základnému poslaniu Sparťanov – vojenstvu. Aj v čase mieru sa dospelí muži neustále venovali vojenským cvičeniam všetkého druhu. Chod spoločnosti sa podriaďoval vojenským potrebám. Tento spôsob života naplno odrážala aj výchova v Sparte. Členovia gerúzie posudzovali životaschopnosť každého narodeného dieťaťa. Slabé deti boli ponechané napospas osudu. Slabých jedincov táto elitárska spoločnosť odmietala a nemienila živiť.

Výcvik sa začínal od siedmich rokov, keď chlapci odchádzali od matiek a boli zaradení do výcvikových oddielov nazývaných ilé. Chlapci boli podrobovaní tvrdému výcviku. Museli sa naučiť čeliť telesným a duševným strastiam. Cvičili nedostatočne oblečení, aby si zvykli na nepriaznivé podmienky. Na každom kroku si museli privykať na tvrdý vojenský život. Mladý Sparťan musel ovládať všetky atletické disciplíny a zaobchádzať zo zbraňami. Intelektuálny rozvoj spočíval v postupnom oboznamovaní s tradíciami, zákonmi a slávnymi dejinami spartskej spoločnosti. Každý jedinec takto dostával „do krvi“ pravé spartské ideály a hrdosť na svoj štát. Vyjadrovať sa musel zásadne stručne- lakonicky. Takto pripravený mladík predstúpil k záverečným skúškam dospelosti, medzi ktorými vynikalo najmä bičovanie pred oltárom bohyne Artemis. Po úspešnom splnení všetkých úloh bol mladík uznaný za dospelého muža. Zaradili ho do oddielu 15 mužov, s ktorými na ťažení obýva jeden stan. V čase mieru tieto kompaktné skupiny absolvovali spoločne neustály výcvik aj chvíle oddychu. Členom skupiny zostal muž až do svojej šesťdesiatky. Ak sa Sparťan oženil mohol zo svojou manželkou tráviť krátky čas po spoločnej večeri.

Tvrdou výchovou prešli v Sparte aj ženy. Až do svadby sa venovali telesným cvičeniam a otužovaniu. Ich hlavnou úlohou bolo priviesť na svet zdravé a silné deti a dobré zvládať pôrodné bolesti. Bezdetné manželstvá sa rozvádzali.

Neustály vojenský dril robil zo spartskej falangy v Grécku postrach. Muži z ostatných miest sa vojenstvu venovali nanajvýš jeden víkend v mesiaci. Oproti týmto občianskym armádam boli Sparťania profesionálni vojaci. Jednotlivé manévre falangy mal každý bežný Sparťan v krvi. Zlyhanie na bojovom poli sa prísne trestalo a bolo najväčšou hanbou. Podľa legendy spartské ženy vyprevádzali svojich mužov pokrikom „nech sa vrátia zo štítom alebo na štíte“. Toto heslo bolo nepísaným pravidlom pre spartských vojakov. Najznámejším prípadom jeho naplnenia je osud kráľa Leonida a jeho mužov v priesmyku Thermopyly. Na obzvlášť riskantné misie boli vysielaní len muži, ktorí už mali deti. Pre spoločnosť bolo dôležité, aby žiaden spartský rod nevymrel. Muži, ktorí už mali synov, splnili svoju povinnosť voči spoločnosti a v prípade smrti mali za seba náhradu. Armáda sa členila na lochoi (500 mužov) a menšie jednotky enomótia (40 mužov).

Peloponézsky spolok

Mocenská politika Sparty spočívala v bezprostrednom zabezpečení štátu pomocou expanzie, ale aj vytvorenia širšieho okruhu spojeneckých štátov, ktoré by uznávali nadradené postavenie Sparty. Priama expanzia skončila pripojením ostrova Kythéra a východného pobrežia Peloponézu. Od roku 550 p. n. l. mocenským tlakom na okolité polys dosiahne Sparta vytvorenie Peloponézskeho spolku. Nedochádza už k anexii porazených štátov, ale k uzavretiu spojeneckých zmlúv, v ktorých okolité štáty uznajú nadradenosť Sparty. Spojenci mali úplnú autonómiu, ale Sparta bola hegemónom spolku a podržala si velenie nad spolkovou armádou. Zasadnutia spolku sa konali zásadne v Sparte. Základom moci spolku bola samozrejme spartská pechota. Do obdobia grécko-perzských vojen boli „Lakedaimončania a ich spojenci“(oficiálny názov spolku) najsilnejšou mocou v Grécku.

Zákony, podľa ktorých Sparta fungovala, vznikli z nutnosti prežiť. Ani Sparte sa nevyhli bežné sociálne rozpory medzi jednotlivými vrstvami. Výsledkom rozporov, však boli vzbury podmanených vrstiev, najmä Messenčanov. Tieto vzbury Sparťania potlačili len s námahou. Táto lekcia im však stačila a postupne vytvorili svoju legendárnu spoločnosť rovných „homoioi“. Základnou úlohou občanov bola obrana štátu a udržanie si moci nad podmaneným obyvateľstvom. Vznikol účinný vojenský systém, ktorý Sparte priniesol moc a slávu na dlhé roky. Zdroj sily sa však stal postupne aj zdrojom slabosti. Prísny konzervatívny systém a nemennosť pravidiel, podľa ktorých fungoval spartský štát, zastavili vývoj v celej spoločnosti. Sparta zostala izolovaná od kultúrneho a hospodárskeho vývoja ostatného Grécka, a to bolo príčinou postupného zaostávania a oslabovania Sparty.

Zdroje:
http://antika.avonet.cz/article.php?ID=1317
Hrych, E.: Velká kniha vládců starověku, Praha 2002.
Löwe, G.: ABC Antiky, Praha 2005
Pečírka, J.: Dejiny pravěku a starověku, Praha 1988
Autor : Radoslav Turik 🕔24.04.2007 📕36.384

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře