Lotyšsko na križovatke vojen 1914 – 1920 (II.)

Autor : Viktor 🕔16.04.2007 📕13.353

Ofenzíva protiboľševických síl

Pokus o sovietizáciu Lotyšska nielenže pripravil vládu P.Stučky o verejnú podporu, ale zároveň podlomil morálku jej hlavnej mocenskej opory – červených lotyšských strelcov. Začalo dochádzať k masovým dezerciám z Červenej armády, ktoré boli spočiatku motivované nechuťou pokračovať v boji, keď je už Lotyšsko zbavené Nemcov. Následne sa k tomu pridal nesúhlas s politikou lotyšskej sovietskej vlády a niektorí jej vojaci začali dokonca prechádzať na stanu vlády K.Ulmanisa. (Miera dezercií za prvú polovicu roku 1919 sa odhaduje na cca 40% pôvodného početného stavu). Paralelne s týmto vývojom prebiehalo vojenské posilňovanie nemecko-lotyšsko-ruských protiboľševických jednotiek, ktoré dostávali podporu z Nemecka a pripravovali sa na protiútok. Na začiatku marca 1919 jednotky Freikorpsu disponovali približne 4.000 – 5.000 dobrovoľníkmi z Nemecka a Baltische Landeswehr disponoval okolo 4.500 vojakmi (2.000 pobaltských Nemcov, 2.000 Lotyšov, 500 Rusov). Proti nim stálo približne 15.000 – 20.000 vojakov Červenej armády, ktorá sa v tejto oblasti formálne nazývala Lotyšská sovietska armáda.

Nemecko-lotyšsko-ruská ofenzíva začala 2.3.1919 a veliteľ spojeneckých síl generálmajor R. von der Goltz ju rozdelil na tri fázy. V rámci operácie „Tauwetter“ bol obsadený prístav Ventspils (Windau), ktorý sa spolu s prístavom Liepája stal centrom zásobovania. Následne 13.3.1919 v rámci operácie „Eisgang“ začal hlavný útok cez rieku Venta na východ. Postupne boli obsadené mestá Tukums (Tukkum), Dobele (Dobelen) a Auce (Alt-Autc). Tieto boje boli typické tým, že neexistovala frontová línia a ozbrojené zrážky relatívne málopočetných vojenských jednotiek prebiehali len pozdĺž hlavných cestných komunikácií. Úsilie bojujúcich strán sa sústreďovalo najmä na ovládnutie respektíve udržanie miest a mestečiek, ktoré boli križovatkami cestných komunikácií. Postup nemecko-lotyšsko-ruských jednotiek bol veľmi rýchli a generálmajor R. von der Goltz vydal rozkaz rozvinúť útok ďalej na administratívne centrum Kurónska Jelgavu (Mitau), ktorá sa nachádza len 40 kilometrov južne od Rigy. V rámci operácie „Frühlingswind“ bolo toto mesto obsadené 18.3.1919 a na rieke Lielupe bola vytvorená línia, na ktorej spojenecké jednotky zastavili svoj postup. V ich tyle sa pohybovali ustupujúce jednotky Červenej armády, ktoré sa snažili dostať do Rigy a generálmajor R. von der Goltz rozhodol, že pred ďalším postupom je potrebné zaistiť komunikácie a prisunúť zásoby.

Koncom marca 1919 si Červená armáda naďalej udržiavala približne dvojnásobnú početnú prevahu nad nemecko-lotyšsko-ruskými jednotkami. Uskutočnila protiútok a neúspešne sa pokúsila znovu obsadiť Jelgavu. V týchto bojoch sa vyznamenali ruskí príslušníci Baltische Landeswehr, ktorí odrazili opakované útoky 10. a 15. pluku červených lotyšských strelcov. V priebehu apríla a mája 1919 sa kvôli jarnej „rasputici“ a zavodneniu terénu boje dočasne utlmili a prebiehali len zrážky miestneho významu.

Zatiaľ čo lotyšská sovietska vláda P.Stučky sa usilovala zachrániť situáciu a získať z Moskvy posily, tak vnútri protiboľševickej koalície vznikli politické spory. Dosiahnuté vojenské úspechy totiž motivovali R. von der Goltza zbaviť sa vlády K.Ulmanisa a následne iba nemeckými silami obsadiť Rigu. Týmto spôsobom sa mali presadiť záujmy Nemecka a pobaltských Nemcov. Dňa 16.4.1919 príslušníci Freikorpsu zvrhli vládu Lotyšskej republiky, ktorá sa v tomto čase začala čoraz otvorenejšie orientovať na Veľkú Britániu. Jej predsedovi K.Ulmanisovi a ďalším členom sa podarilo včas uniknúť na palubu nákladnej lode „Saratov“, ktorá kotvila v liepájskom prístave pod ochranou britských vojnových lodí. Veľká Británia v tomto momente ešte nezasiahla, pretože v jej záujme bolo vytlačenie boľševikov z Lotyšska, ktoré by bolo uskutočnené nemeckými rukami bez priamej britskej účasti.

Namiesto zvrhnutej vlády K.Ulmanisa bola vytvorená vláda Andrievsa Niedry, konzervatívneho Lotyša, ktorý úzko spolupracoval s pobaltskými Nemcami a podporoval začlenenie Lotyšska do sféry vplyvu Nemecka. Do zložitej situácie sa dostali lotyšskí príslušníci Baltische Landeswehru, ktorí boli lojálny vláde K.Ulmanisa. Ich veliteľ plukovník J.Balodis rozhodol o tom, že formálne sa nepodriadi novej vláde A.Niedry, ale zároveň ostane podriadený R. von der Goltzovi a jeho vojaci budú pokračovať v boji proti boľševikom.

Obsadenie Rigy a porážka boľševikov

V polovici mája 1919 disponovala Červená armáda na línii južne od Rigy troma divíziami lotyšských strelcov, „Novgorodskou“ streleckou divíziou a „Internacionálnou légiou Karla Liebknechta“, ktorá bola zložený z bývalých vojakov nemeckej 8. armády sympatizujúcich s komunizmom. Podľa sovietskych historikov tieto jednotky disponovali len cca 8.000 vojakmi, 184 guľometmi a 22 delami. Podľa súčasných ruských historikov tieto jednotky disponovali 15.000 – 20.000 vojakmi a ich počet klesol na 8.000 až v júni 1919 po ústupe od Rigy do oblasti Latgalska vo východnom Lotyšsku. Na druhej strane počet príslušníkov Freikorps stúpol do polovice mája 1919 na cca 10.000 vojakov a popi existujúcich jednotkách boli sformované aj 2. pešia brigáda (plukovník Fleischer) a brigáda „Kurland“ (podplukovník von dem Hagen). Počet príslušníkov Baltische Landeswehr ostával na rovnakej úrovni približne 5.000 vojakov. Ruskí protiboľševickí dobrovoľníci pôsobiaci v jeho rámci sa so súhlasom R. von der Goltza formálne podriadili pod vedenie bielogvardejskej Severozápadnej armády generála Nikolaja Nikolajeviča Judeniča, ktorá pôsobila z územia Estónska proti Petrohradu. V nadväznosti na to nemecká vláda umožnila nábor dobrovoľníkov medzi bývalými zajatcami ruskej cárskej armády, ktorých väčšina sa v roku 1919 ešte stále nachádzala na území Nemecka z dôvodu ťažkostí s ich repatriáciou, keďže v Rusku prebiehala občianska vojna.

Zlepšené počasie a terénne podmienky umožnili v druhej polovici mája 1919 oživenie bojovej činnosti. Ako prvé prešli do útoku jednotky Červenej armády 18.5.1919 a ich úder smeroval na predmostie na rieke Lielupe pri mestečku Kalnciema, ktoré ohrozovalo Rigu. Na tomto úseku boli nasadení červení lotyšskí strelci a proti nim stáli lotyšskí príslušníci Baltische Landeswehr. (Na tých istých miestach okolo Kalnciema, kde v januári 1917 bojovali lotyšskí strelci proti jednotkám cisárskeho Nemecka v máji 1919 bojovali proti sebe samotní Lotyši...) Freikorps a Baltische Landeswehr prešli do útoku v noci z 21. na 22.5.1915 a na viacerých miestach sa im podarilo prelomiť obranu Červenej armády (MAPA 6). Ich predsunuté jednotky potom bez zaistenia krídel prekonali 40 kilometrov a už popoludní 22.5.1919 dosiahli južné predmestia Rigy.


Mapa 6

V bojoch 22.5.1919 sa vyznamenal úderný prápor Baltische Landeswehr, ktorý bol zložený z pobaltských Nemcov a velil mu rižský rodák poručík Manteuffel. Tento útvar obsadil železničný aj cestný most cez Daugavu a prenikol do centra mesta, ktoré sa nachádza na severnom brehu rieky. Na základe skúseností z obsadzovania miest v Kurónsku, kde boľševici v prvom rade evakuovali stranícke orgány a likvidovali väzňov, vojaci poručíka Manteuffela sa okamžite pokúsili oslobodiť obidve väznice nachádzajúce sa v Rige. V prípade prvej väznice sa im to podarilo, ale v druhej väznici stihli červení gardisti väčšinu väzňov popraviť. Teror nebol charakteristický len pre boľševikov, ale začala sa ho dopúšťať aj druhá strana. Po obsadení Rigy bolo popravených alebo zavraždených okolo 3.000 miestnych obyvateľov, ktorí boli označení za „aktívnych boľševikov“.

Po rýchlom obsadení Rigy došlo k rozloženiu jednotiek Červenej armády, časť jej príslušníkov dezertovala a zvyšky vojsk ustúpili do oblasti Latgalska na východe Lotyšska. Vláda P.Stučky už do ďalšieho vývoja v druhej polovici roku 1919 nezasiahla, pretože sovietsky režim v Rusku čelil v tomto období najkritickejšej fáze občianskej vojny a nemohol vyčleniť sily na znovu obsadenie Lotyšska. Jednotky Červenej armády ostali v Latgalsku pasívne a nezapojili sa do bojov ani vtedy, keď došlo k roztržke medzi dovtedajšími spojencami.

Rozpad protiboľševického spojenectva

Obsadenie Rigy a ústup Červenej armády na východ do Latgalska zásadným spôsobom zmenili vnútropolitickú situáciu v Lotyšsku. Sovietska hrozba bola eliminovaná a v dôsledku toho prestal existovať aj spoločný záujem spájajúci pobaltských Nemcov a vládu Nemecka s nacionálnymi Lotyšmi, ktorých podporovala vláda Veľkej Británie. Krátko po obsadení Rigy začala v meste pôsobiť Dohodová spojenecká misia na čele s britským generálporučíkom Hubertom Goughom. Táto misia predostrela požiadavku na znovu ustanovenie vlády K.Ulmanisa a na jej usídlenie v Rige. Následne 13.6.1919 Najvyššia rada Spojencov (orgán združujúci víťazné dohodové mocnosti Prvej svetovej vojny) nariadila vláde Nemecka, aby stiahla jednotky Freikorpsu z Lotyšska. Tieto direktívy boli podporené sústredením estónskych jednotiek na severe Lotyšska v oblasti mesta Valmiera. (Vláda Estónska predstavovala najbližšieho britského spojenca v Pobaltí a estónska armáda bola už od prelomu rokov 1918/1919 priamo vyzbrojovaná a vybavovaná Veľkou Britániou). Estónske jednotky v počte približne 9.000 vojakov sprevádzal lotyšský oddiel plukovníka Jorgisa Zemitánsa v počte cca. 3.500 vojakov. Tento oddiel bol s britskou a estónskou podporou sformovaný na jar 1919 v lotyšsko-estónskom pohraničí a bol lojálny vláde K.Ulmanisa (MAPA 7).


Mapa 7

Nemecká vláda sa formálne podriadila tlaku dohodových mocností, avšak R. von der Goltz nerešpektoval jej pokyny. Postupom času sa dostal spod politického vplyvu Berlína a začal realizovať vlastné plány v úzkej koordinácii s miestnymi pobaltskými Nemcami. Súčasťou týchto plánov bolo získanie kontroly nad celým Lotyšskom a udržanie pri moci pronemeckej vlády A.Niedry. R. von der Goltz sa odmietol podriadiť požiadavkám dohodových mocností a jeho rozhodnutie malo politický význam nielen v úzkom kontexte Lotyšska, ale aj v širšom kontexte Nemecka. Išlo o faktické odmietnutie zverejnených podmienok Versailleského mieru, ktoré boli väčšinou Nemcov už v roku 1919 vnímané ako nespravodlivý diktát. (R. von der Goltz kalkuloval, že toto odmietnutie prospeje realizácii jeho plánov v Pobaltí). V dôsledku jeho rozhodnutia došlo k ozbrojenej konfrontácii medzi Freikorpsom a Baltische Landeswehrom a estónsko-lotyšskými jednotkami pod velením estónskeho generála Johana Laidonera. (Lotyšskí vojaci plukovníka J.Balodisa a ruskí vojaci podplukovníka A.P.Livena, ktorí pôsobili v rámci Baltische Landeswehr, sa do nasledujúcich bojov nezapojili a vyhlásili svoju neutralitu...).

K rozhodujúcej zrážke medzi týmito silami došlo v okolí mesta Césis (Venden) v dňoch 19. – 22.6.1919. Freikorps a Baltische Landeswehr na tomto úseku nasadili približne 8.500 – 9.000 vojakov. Čelilo im okolo 7.000 estónskych a lotyšských vojakov, ktorým počas bojov prišli ďalšie posily. Bitka v okolí mesta Césis bola vedená s vysokou intenzitou, keď sa na relatívne malom priestore sústredili pomerne veľké vojenské sily. Boje sa skončili porážkou Freikorpsu a Baltische Landeswehr, ktorých vojaci začali 23.6.1919 ustupovať na juh naspäť k Rige. Estónske jednotky stratili 1024 padlých a ranených a lotyšské jednotky 129 padlých a ranených. Straty na strane protivníka boli približne v rovnakej výške (MAPA 8).


Mapa 8

Vzniknutú situáciu využil vedúci Dohodovej spojeneckej misie generálporučík H.Gough a sprostredkoval prímerie. Jeho úsilie bolo motivované záujmom Veľkej Británie použiť nemecké sily v boji proti boľševikom na území severozápadného Ruska. Prímerie bolo podpísané 3.7.1919 a na jeho základe sa jednotky Freikorpsu a Baltische Landeswehr stiahli 5.7.1919 z Rigy do oblasti Kurónska. Nasledujúci deň do mesta vstúpili estónske a lotyšské jednotky. Dňa 8.7.1919 sa do Rigy presunul aj K.Ulmanis a v rižskom prístave zakotvili britské vojnové lode. Vláda A.Niedry bola rozpustená a K.Ulmanis vytvoril novú vládu Lotyšskej republiky. Súčasťou dohody o prímerí bola podmienka, že príslušníci Freikorpsu opustia Lotyšsko a príslušníci Baltische Landeswehr sa podriadia novej vláde.

K plneniu tejto podmienky však nedošlo a jednotky Freikorpsu pod velením generálmajora R. von der Goltza ostali počas leta 1919 rozmiestnené na juhozápade Lotyšska. Stiahli sa síce z prístavov Liepája a Ventspils, ale z Nemecka naďalej dostávali zásoby a dobrovoľníkov pozemnou cestou cez Litvu. V dôsledku toho ich počet dosiahol 15.000 vojakov. Baltische Landeswehr ostal formálne existovať ďalej, ale jeho velenie prevzal britský podplukovník Harold Alexander (budúci poľný maršal a veliteľ britských vojsk v Stredomorí počas Druhej svetovej vojny). Baltische Landeswehr opustili pobaltskí Nemci a vstúpili do jednotiek Freikorpsu. Lotyšskí príslušníci Baltische Landeswehr sa zasa pripojili k jednotkám formujúcej sa lotyšskej armády, ktorú budovala vláda K.Ulmanisa s podporou Veľkej Británie. Táto armáda sa do jesene 1919 rozrástla na 37.650 vojakov.

Na rozdiel od pobaltských Nemcov a Lotyšov stáli bielogvardejskí Rusi pred dilemou ku komu sa pripojiť. Veliteľ ich oddielu podplukovník A.P.Liven s menšou časťou svojich vojakov prijal ponuku Britov a v júli 1919 sa na ich lodiach presunul do Estónska. Tam sa pripojili k bielogvardejskej Severozápadnej armáde generála N.N.Judeniča a vytvorili 5. „Livenovskú“ divíziu. Väčšia časť vojakov sa nechala presvedčiť plukovníkom Pavlom Rafalovičom Bermondtom aby ostala v juhozápadnom Lotyšsku spolu s Freikorpsom. Toto rozhodnutie bolo motivované osobnými ambíciami P.R.Bermondta a taktiež prísľubom R. von der Goltza plne zásobovať ruských vojakov. S jeho podporou bol vytvorený ruský „Západný dobrovoľnícky zbor“ pod velením P.R.Bermondta, ktorý v priebehu leta 1919 bol z Nemecka dopĺňaný dobrovoľníkmi z radov bývalých zajatcov ruskej cárskej armády a dosiahol počet cca 7.000 vojakov. V auguste 1919 generál N.N.Judenič osobne pricestoval do Rigy a vyzval P.R.Bermondta, aby sa dostavil na stretnutie. P.R. Bermondt sa nachádzal vo Freikorpsom kontrolovanej Jelgave a výzvy N.N.Judeniča ignoroval. V dôsledku toho bol jeho „Západný dobrovoľnícky zbor“ vylúčený z bielogvardejskej Severozápadnej armády a sám P.R.Bermondt bol označený za odštiepenca a dobrodruha.

Vojnový kolotoč pokračuje

V priebehu júla a augusta 1919 ostal v Lotyšsku zachovaný status-quo, ktorý vznikol po podpise dohody o prímerí. Vláda K.Ulmanisa však so znepokojením sledovala, že jednotky Freikorpsu ostávajú sústredené v oblasti Kurónska a nesťahujú sa do Nemecka. Dohodové mocnosti na podnet Veľkej Británie vyvinuli tlak na nemeckú vládu a ríšsky prezident Friedrich Ebert vydal v auguste 1919 pokyn na stiahnutie Freikorpsu. Toto rozhodnutie vyvolalo nesúhlas jeho príslušníkov a 24.8.1919 sa vzbúrili vojaci Eiserne Division. Vybrali spomedzi seba zástupcov, ktorí 25.8.1919 zverejnili deklaráciu v ktorej odmietli návrat do Nemecka a požadovali splnenie sľubu daného vládou K.Ulmanisa v decembri 1918. Jednalo sa o udelenie lotyšského občianstva a pozemkov všetkým vojakom, ktorí v radoch Freikorpsu bojovali proti boľševikom viac ako 4 týždne. Príslušníci Freikorpsu sa odvolávali na dohodu, ktorá bola podpísaná 29.12.1918 medzi K.Ulmanisom a veľvyslancom Nemecka v Rige Augustom Winnigom. Lotyšská vláda na túto deklaráciu reagovala odmietavo a K.Ulmanis na konci augusta 1919 vyhlásil, že všetky dohody uzatvorené s Nemeckom stratili platnosť, nakoľko ich anuloval 292. článok Versailleského mierového dohovoru.

V dôsledku tejto situácie sa R. von der Goltz rozhodol pre politický manéver, ktorý mu mal zaistiť voľné ruky pre pôsobenie v Lotyšsku a zároveň mal zbaviť vládu Nemecka politickej zodpovednosti za aktivity Freikorpsu. Jeho príslušníci sa mali formálne podriadiť veleniu ruského plukovníka P.R.Bermondta a vstúpiť do „Západného dobrovoľníckeho zboru“. Tento zbor bol 5.9.1919 premenovaný na „Západnú dobrovoľnícku armádu“ a jej súčasťou sa stala Eiserne Division pod velením majora J.Bischoffa a Deutsche Legion pod velením námorného kapitána Paula Siewerta. (Táto „Nemecká légia“ vznikla zlúčením 1. gardovej rezervnej divízie, 2. pešej brigády a bývalých pobaltsko-nemeckých príslušníkov Baltische Landeswehr). Dňa 21.9.1919 bola podpísaná formálna dohoda medzi R. von der Goltzom a P.R.Bermondtom o začlenení príslušníkov Freikorpsu do „Západnej dobrovoľníckej armády“. Táto armáda tak disponovala približne 10.000 ruskými vojakmi a 15.000 nemeckými vojakmi, ktorí boli vyzbrojení 56 delami, 156 guľometmi a 64 lietadlami. Plukovník P.R.Bermond sa pri tejto príležitosti nechal povýšiť na generálmajora, aby mal rovnakú hodnosť ako R. von der Goltz a neoprávnene si prisvojil šľachtický titul „knieža Avalov“ (MAPA 9).


Mapa 9
Oblasť Kurónska kontrolovaná „Západnou dobrovoľníckou armádou“ a Freikorpsom je vyznačená tmavomodrou farbou a obsahuje aj pás územia južne od Rigy obsadený v nasledujúcich bojoch v októbri 1919

Tieto rošády vyvolali protesty lotyšskej vlády K.Ulmanisa, avšak R. von der Goltz a P.R.Bermondt deklarovali vládam Nemecka a Veľkej Británie, že ich jednotky sa presunú do východného Lotyšska kde vstúpia do boja proti Červenej armáde a budú postupovať ďalej na územie Ruska. Na zvýšenie politickej legitimity vytvorili P.R.Bermondt a R. von der Goltz aj alternatívnu protiboľševickú vládu Ruska, na čelo ktorej postavili senátora niekdajšieho ruského parlamentu K.K.Palena. (Tento orgán sa formálne nazýval „Ruská západná vládna rada“). V dôsledku týchto opatrení sa P.R.Bermondt a R. von der Goltz vymkli akejkoľvek kontrole a s pomocou 25.000 skúsených vojakov sa mohli pustiť do realizácie svojich plánov na ovládnutie Lotyšska. Aj keď R. von der Goltz vo svojich povojnových memoároch, ktoré publikoval v roku 1922 tvrdil, že jeho hlavným zámerom bolo zapojenie sa do boja proti boľševikom, skutočnosť bola iná. Spolu s P.R.Bermondtom sa na čele svojej „súkromnej armády“ pokúsili opäť zvrhnúť vládu K.Ulmanisa a z Lotyšska vytvoriť svoju mocensko-politickú základňu kontrolovanú pobaltskými Nemcami. Následne chceli lotyšské územie premeniť na autonómnu provinciu neboľševického Ruska, ktorá sa mala stať nástupišťom pre boj proti sovietskemu Rusku. Avšak nezamýšľaným dôsledkom ich konania bola nepriama pomoc režimu V.I.Lenina, keďže v kritickej fáze občianskej vojny v Rusku nevyslali svojich vojakov proti Červenej armáde, ale proti armáde Lotyšskej republiky...

Ďalšie udalosti prebiehali už veľmi rýchlo a realita prekonala aj ten najdobrodružnejší scenár hollywoodskeho filmu... Dňa 3.10.1919 bola podpísaná dôverná dohoda medzi P.R.Bermondtom a R. von der Goltzom, podľa ktorej mali príslušníci Freikorpsu po ovládnutí Lotyšska získať ruské občianstvo a pozemky. Následne požiadali vládu K.Ulmanisa, aby im dovolila prejsť Rigou a pokračovať na sever naprieč územím celého Lotyšska do Estónska a ďalej na Petrohrad. Lotyšská vláda odmietla vyhovieť tejto požiadavke, takže rusko-nemecké jednotky prešli 8.10.1919 do útoku na Rigu (MAPA 10). Proti 25.000 vojakom „Západnej dobrovoľníckej armády“ a Freikorpsu stálo 11.300 lotyšských vojakov sústredených na juh od Rigy. (Na začiatku októbra 1919 disponovala lotyšská armáda celkovo 37.650 vojakmi, 141 delami a mínometmi a 173 guľometmi). Do 10.10.1919 zatlačili rusko-nemecké jednotky lotyšských vojakov na severný breh Daugavy a obsadili južné predmestia Rigy. Na líniu tejto rieky však boli stiahnuté ďalšie lotyšské jednotky, ktoré vytvorili obranu a udržali centrum Rigy pod svojou kontrolou a rusko-nemeckým jednotkám zabránili v prekročení Daugavy.


Mapa 10

V dôsledku ofenzívy P.R.Bermondta a R. von der Goltza na Rigu sa prioritou pre lotyšskú a estónsku vládu stala porážka ich síl. Rovnako Veľká Británia sa po prvý krát rozhodla priamo zapojiť do bojových operácií a do ústia Daugavy vyslala svoje vojnové lode. Tieto opatrenia pripravili o podporu bielogvardejskú Severozápadnú armádu generála N.N.Judeniča, ktorá v októbri 1919 prenikla k Petrohradu. V kritickom momente nemohla dostať britskú a estónsku pomoc, ktorá bola presmerovaná k Rige a Červenej armáde sa podarilo udržať Petrohrad. Pod tlakom Veľkej Británie prerušila vláda Nemecka zásobovanie Freikorpsu v Lotyšsku a zakázala nábor dobrovoľníkov na nemeckom území. R. von der Goltz a P.R.Bermondt tak ostali odkázaní sami na seba a proti nim sa sústreďovala lotyšská armáda, ktorá dostala posily aj z Estónska. V Lotyšsku bola vyhlásená mobilizácia podporená dodávkami britských zbraní pôvodne určených ruským bielogvardejcom N.N.Judeniča. (Na konci októbra 1919 už lotyšská armáda pod velením generála J.Balodisa disponovala 50.000 vojakmi, z ktorých však mnohí nemali žiaden výcvik).

Do bojov sa 15.10.1919 zapojili aj vojnové lode britskej Royal Navy, ktoré svojim ťažkým delostrelectvom začali ostreľovať pozície rusko-nemeckých vojsk na južnom brehu Daugavy. Pod ich krytím udržali lotyšské jednotky predmostie v ústi rieky pri mestečku Bolderája, odkiaľ 3.11.1919 prešli do protiútoku. Dňa 11.11.1919 lotyšské predsunuté oddiely obsadili mestečko Ozolciems a prinútili rusko-nemecké jednotky opustiť južné predmestia Rigy a stiahnuť sa na líniu Sloka – Kalnciema – Jelgava (MAPA 11). Lotyšské jednotky ich prenasledovali a v týchto bojoch 16.11.1919 padol veliteľ Deutsche Legion námorný kapitán P.Siewert. Vo velení ho nahradil kapitán Otto Wagener. Rusko-nemeckým jednotkám sa nepodarilo zachytiť na línii Sloka – Kalnciema – Jelgava a lotyšské jednotky pokračovali v postupe do oblasti Kurónska. Dňa 21.11.1919 obsadili najväčšie mestá tejto oblasti Jelgavu a Tukums a tlačili rusko-nemecké jednotky na juh k hraniciam Litvy. Vtedy sa k týmto jednotkám bez súhlasu nemeckej vlády pripojila jedna nová jednotka Freikorpsu, ktorá z vlastnej iniciatívy prišla z Nemecka. Jednalo sa o „Freiwilligen-Sturmabteilung Roßbach“ v zložení 992 vojakov, ktorému velil Gerhard Roßbach.


Mapa 11

Príslušníci Freikorpsu a „Západnej dobrovoľníckej armády“ do konca novembra ustúpili z územia Lotyšska a cez severozápadnú Litvu prešli na územie Východného Pruska. Lotyšské jednotky ich neprenasledovali a vrchný veliteľ generál J.Balodis (bývalý veliteľ lotyšského kontingentu v Baltische Landeswehr) nariadil 3.12.1919 ukončenie bojových operácií (MAPA 12). Podľa lotyšských zdrojov stratila lotyšská armáda v bojoch v októbri a novembri 1919 približne 2.000 padlých, zomrelých a nezvestných a niekoľko tisíc ranených. Straty rusko-nemeckých jednotiek lotyšskí vojenskí historici odhadujú na 5.000 vojakov. Na nemeckom území vo Východnom Prusku boli jednotky Freikorpsu a „Západnej dobrovoľníckej armády“ do konca decembra 1919 oficiálne rozpustené.


Mapa 12

Vojenský úspech využila vláda K.Ulmanisa aj politickým spôsobom a 25.11.1919 Lotyšská republika oficiálne vyhlásila vojnu Nemecku. Aj keď R. von der Goltz a P.R.Bermondt sa už v septembri 1919 vymkli spod kontroly Berlína a nemecká vláda zastavila ich zásobovanie, K.Ulmanis vyhlásením vojny Nemecku sledoval získanie politického kapitálu. Na domácej scéne týmto krokom získal sympatie lotyšskej verejnosti a zahladil svoju spoluprácu s Nemeckom z prelomu rokov 1918/1919. Na zahraničnopolitickej scéne týmto krokom demonštroval nezávislosť Lotyšska a pokúsil sa ho prezentovať ako kľúčového spojenca Veľkej Británie v regióne Pobaltia. Vyhlásenie vojny Nemecku bolo len formálnou deklaráciou, za ktorou nenasledovali žiadne vojenské opatrenia. Neskôr 15.7.1920 bola podpísaná dohoda o obnovení diplomatických vzťahov, prostredníctvom ktorej Nemecko oficiálne uznalo Lotyšskú republiku v jej vtedajších hraniciach.

Posledné akordy „šesťročnej vojny

V dôsledku porážky jednotiek P.R.Bermondta a R. von der Goltza došlo k odstráneniu bezprostrednej hrozby voči nezávislosti Lotyšskej republiky. Vláda K.Ulmanisa ubránila suverenitu svojej krajiny a získala tak ďalší argument pre podporu svojho formálneho medzinárodného uznania. Najväčší politický problém predstavovalo lavírovanie Veľkej Británie a ďalších dohodových mocností, ktoré de facto uznali existenciu Lotyšskej republiky a vojensky ju podporovali, ale odmietali ju uznať de jure. Bolo to spôsobené tým, že britskí a ďalší dohodoví politici kalkulovali s možnosťou víťazstva bielogvardejcov v ruskej občianskej vojne. Dokedy ostávala situácia v Rusku nejasná, dovtedy sa vyhýbali definitívnemu rozhodnutiu a predstaviteľom Lotyšska (ako aj Estónska a Litvy) sľubovali medzinárodné uznanie a zároveň predstaviteľom ruských antiboľševických hnutí sľubovali zachovanie týchto troch krajín v hraniciach Ruska.

Aj keď vláda K.Ulmanisa oceňovala životne dôležitú pomoc Veľkej Británie pri odrazení útoku Freikorpsu a „Západnej dobrovoľníckej armády“, tak napriek tomu začala sondovať možnosti ako dosiahnuť medzinárodne uznanie Lotyšskej republiky aj bez súhlasu dohodových mocností. Ako celkom perspektívna cesta na dosiahnutie tohto cieľa sa začala ukazovať možnosť uzatvorenia mierovej dohody s Leninovou vládou sovietskeho Ruska. Tá sa v jeseni 1919 nachádzala vo veľmi ťažkej situácii a sama iniciatívne ponúkla Lotyšsku, Estónsku a Litve oficiálne uznanie a uzatvorenie mieru. Aj keď sa Červenej armáde podarilo v novembri 1919 odraziť útok bielogvardejských vojsk na Petrohrad a Moskvu, víťazstvo v občianskej vojne ešte nebolo ani zďaleka na strane boľševikov. (Na prelome rokov 1919/1920 sa sovietske Rusko dostalo aj do konfrontácie s Poľskom, keď obe strany podporovali na Ukrajine navzájom znepriatelené sily). V tejto situácii mala vláda V.I.Lenina eminentný záujem, aby sa územie troch pobaltských krajín opäť nevyužilo na nové útoky proti sovietskemu Rusku a vládam Lotyšska, Estónska a Litvy ponúkla, že uzná ich suverenitu a vzdá sa všetkých nárokov na teritórium týchto troch bývalých provincií cárskeho Ruska.

Lotyšská vláda na tieto návrhy reagovala pozitívne a ešte pred koncom roku 1919 začali dôverné rokovania medzi sovietskymi a lotyšskými emisármi. Politickým predstaviteľom Lotyšska to však nezabránilo, aby sa v januári 1920 pripojili k Poľsku v útoku proti jednotkám Červenej armády, ktoré ovládali východné oblasti Litvy a Lotyšska. V oblasti Latgalska na východe Lotyšska bolo rozmiestených približne 10.000 lotyšských vojakov. Na území Litvy pôsobilo okolo 30.000 poľských vojakov, ktorí postupovali na sever smerom k druhému najväčšiemu lotyšskému mestu Daugavpils. Toto mesto a celá oblasť Latgalska boli pod kontrolou sovietskej 15. armády, ktorá disponovala 26.600 vojakmi. Lotyšské jednotky zahájili útok 3.1.1920 a v spolupráci s poľskými jednotkami postupovali severovýchodne od Daugavpilsu smerom na Rézekne (MAPA 13).


Mapa 13

Červená armáda pod tlakom protivníkov ustupovala a 21.1.1920 sa stiahla z Rézekne. Do konca januára 1920 dosiahli lotyšské jednotky líniu, ktorú vláda K.Ulmanisa označila za východnú hranicu Lotyšskej republiky. Dňa 30.1.1920 bola sovietskymi a lotyšskými emisármi podpísaná dohoda o prímerí, ktoré vstúpilo do platnosti 1.2.1920 a lotyšské jednotky zastavili svoj postup (MAPA 14).


Mapa 14

Na prelome januára a februára 1920 dosiahla lotyšská armáda najvyššie početné stavy a disponovala 2.343 dôstojníkmi, 8.517 poddôstojníkmi a 61.134 vojakmi. V ozbrojených silách slúžilo aj 784 administratívnych zamestnancov a 2.903 civilných pracovníkov. Vo svojej výzbroji mala lotyšská armáda 44.019 pušiek, 774 guľometov, 105 diel, 8 obrnených automobilov, 7 obrnených vlakov a 10 lietadiel. Po ukončení bojov s Červenou armádou začala na jar 1920 demobilizácia a lotyšská armáda bola postupne prevádzaná na mierové stavy. Naďalej však pokračovali dodávky ťažkých zbraní a vojenského materiálu z Veľkej Británie, ktoré sa stali základom lotyšskej výzbroje v 20-tych rokoch 20. storočia. Podľa údajov lotyšských vojenských historikov v bojoch od decembra 1918 do januára 1920 padlo 154 dôstojníkov a 2.892 vojakov, vážne zranenia utrpelo 3.046 dôstojníkov a vojakov armády Lotyšskej republiky. Do týchto strát sú zarátaní aj lotyšskí príslušníci Baltische Landeswehr, avšak už nie príslušníci ostatných vojenských formácií regrutovaných z obyvateľov Lotyšska (červení lotyšskí strelci, pobaltskí Nemci). Rovnako nie sú k dispozícii ani údaje o stratách príslušníkov Freikorpsu, ruských bielogvardejských jednotiek a vojsk Červenej armády pôsobiacich v období december 1918 – január 1920 na území Lotyšska.

V priebehu prvej polovice roku 1920 pokračovali už oficiálne mierové rokovania medzi lotyšskou a sovietskou delegáciou, ktorých cieľom bolo vypracovať znenie mierovej dohody. V dôsledku pokračujúcej občianskej vojny v Rusku a sovietsko-poľskej vojny, ktorá vrcholila v lete 1920, bola sovietska delegácia ochotná prijať väčšinu lotyšských požiadaviek. Bola rozpustená lotyšská sovietska vláda P.Stučky, hranica bola vytýčená na línii dosiahnutej lotyšskými jednotkami a sovietske Rusko sa zaviazalo poskytnúť Lotyšsku finančné odškodnenie a prisľúbilo vrátiť technické vybavenie závodov evakuovaných už v roku 1915 do ruského vnútrozemia. (Tento posledný bod však sovietska vláda potom nesplnila). Lotyšsko sa na oplátku zaviazalo neposkytnúť svoje územie silám nepriateľským sovietskemu Rusku Dňa 11.8.1920 bol podpísaný lotyšsko-sovietsky mierový dohovor, ktorým obe strany navzájom uznali svoju politickú suverenitu a medzinárodno-právnu subjektivitu. Sovietske Rusko sa v tomto dokumente oficiálne vzdalo všetkých nárokov na územia, ktoré niekedy patrili cárskemu Rusku a na ktorých vznikla Lotyšská republika. Po oficiálnom uznaní Lotyšska zo strany Nemecka (15.7.1920) bolo uznanie zo strany sovietskeho Ruska ďalším kľúčovým krokom smerom k úplnému medzinárodnému uznaniu Lotyšskej republiky. Na tieto skutočnosti nakoniec zareagovali aj dohodové mocnosti a na podnet Veľkej Británie Najvyššia rada Spojencov 26.1.1921 oficiálne uznala Lotyšskú republiku po čom nasledovalo jej uznávanie jednotlivými krajinami.

Vývoj na území Lotyšska v rokoch 1914 – 1920 a obzvlášť udalosti z obdobia december 1918 – január 1920 predstavovali veľmi charakteristickú ukážku toho, ako zložito a komplikovane sa v tomto období uberal vývoj vo východnej Európe. Pre obyvateľov západnej Európy a USA skončila Prvá svetová vojna už v novembri 1918, ale v strednej Európe pokračovali boje aj počas rokov 1919 – 1920 a vo východnej Európe prebiehali boje spojené s ruskou občianskou vojnou až do roku 1922. V tomto kontexte predstavuje Lotyšsko veľmi zaujímavý príklad toho, akým spôsobom prebiehal zápas medzi niekoľkými znepriatelenými domácimi silami (nacionálni Lotyši, boľševickí Lotyši, pobaltskí Nemci) a akým spôsobom do toho zápasu zasahovali vonkajšie sily, ktoré sledovali presadenie vlastných záujmov (Veľká Británia, sovietske Rusko, Nemecko, ruskí bielogvardejci). Protichodné ciele a záujmy týchto vnútorných aj vonkajších aktérov spôsobili, že Lotyšsko sa stalo križovatkou nepretržitých bojov, ktoré každá strana vnímala a interpretovala svojim subjektívnym spôsobom.

Pre nacionálnych Lotyšov to bol boj za nezávislosť a zvrchovanosť Lotyšskej republiky, pre boľševických Lotyšov to bol boj za oslobodenie pracujúcich a víťazstvo revolúcie a pre pobaltských Nemcov to bol boj za udržanie ich tradičného spoločenského postavenia. V konečnom dôsledku sa tieto boje zliali do krvavej občianskej vojny, do ktorej intenzívne a vo veľkom rozsahu zasahovali vonkajšie sily. Leninov režim vytvoril lotyšskú sovietsku vládu, ktorej Červená armáda poskytla „internacionálnu pomoc“. Prostredníctvom toho sa sovietske Rusko pokúsilo o ovládnutie a sovietizáciu Lotyšska. Nemecko vytvorilo Freikorps prostredníctvom ktorého chcelo udržať Lotyšsko vo svojej sfére vplyvu. Ten síce porazil Červenú armádu, ale následne sa vymkol spod kontroly a začal realizovať avanturistickú politiku svojich vodcov. K Freikorpsu sa pripojili aj ruskí dobrovoľníci rozmiestení v Lotyšsku, v dôsledku čoho v celom Pobaltí kompromitovali úsilie bielogvardejského hnutia. Veľká Británia zasa sledovala veľmocenský cieľ uchytiť sa v oblasti Baltského mora a svojim tradičným spôsobom bola pripravená bojovať proti vplyvu sovietskeho Ruska až do posledného bielogvardejského vojaka či vojaka Freikorpsu. Proti vplyvu Nemecka bola pripravená bojovať až do posledného lotyšského vojaka.

Dianie na území Lotyšska v rokoch 1918 – 1920 predstavovalo aj typickú ukážku „reál-politiky“ v rámci ktorej sa zaangažované strany usilovali presadiť svoje ciele všetkými dostupnými prostriedkami (legitímnymi aj zločinnými) a využívali dočasné účelové spojenectvá (ako aj rýchle zmeny spojenectiev) na dosiahnutie politických a vojenských ziskov, alebo aspoň pragmatických kompromisov. Následne po politikoch a vojakoch sa svojej úlohy chopili novinári, publicisti a historici, ktorí „pokračovali vo vojne, ale už za využitia iných prostriedkov“. Podľa osobného presvedčenia a spoločenskej objednávky vytvorili „mýty a legendy“, ktoré mali za cieľ uplynulé udalosti interpretovať politicky korektným spôsobom a vytvoriť pozitívny a voči svojej vlastnej strane nekritický obraz minulosti.

Fotopríloha


Lotyšskí príslušníci Baltische Landeswehr v oblasti Kurónska južne od Rigy – máj 1919, Latvias Kara Muzejs


Príslušníci Freikorpsu na nábreží v centre Rigy koniec mája 1919, http://www.reitergenosten.de/hauptseite.htm



Obrnený vlak estónskej armády pri Césis – jún 1919, archív autora


Príslušníci Freikorpsu počas bojov pri Césis – jún 1919, archív autora


Lotyšskí vojaci pri železničných mostoch v Rige – október/november 1919, peperkons.narod.ru


Lotyšský dôstojník na nábreží v centre Rigy – október/november 1919, peperkons.narod.ru


Lotyšskí vojaci pri železničných mostoch v Rige – október/november 1919, peperkons.narod.ru


Príslušníci Freikorpsu (prápor Rossbach) v oblasti lotyšsko-litovských hraníc - koniec novembra 1919, www.axishistory.com


Príslušníci Freikorpsu (prápor Rossbach) – 1919, www.axishistory.com


Velenie lotyšskej armády a britskí vojenskí poradcovia. (V prostriedku sedí generál J.Balodis) – október 1919, Latvias Kara Muzejs


Predseda vlády K.Ulmanis, príslušníci lotyšskej armády a francúzski vojenskí pozorovatelia v Liepáji – december 1919, peperkons.narod.ru


Veliteľ „Západnej dobrovoľníckej armády“ generálmajor Pavel Rafalovič Bermondt, en.wikipedia.org


Veliteľ armády Estónskej republiky generál Johan Laidoner, en.wikipedia.org


Veliteľ bielogvardejskej Severozápadnej armády generál Nikolaj Nikolajevič Judenič, en.wikipedia.org

Zdroje:
V.Bérziňš – A.Bambals: Latvijas Armija , vyd. Zinátne, Riga 1991
M.Krysin: Pribaltika meždu Stalinym i Gitlerom , vyd. Veče. Moskva 2004
A.Stranga (editor): Istorija Latviji XX. veka , vyd. Jumava, Riga 2005,
V.Šambarov: Belogvardejščina , vyd. Eksmo, Moskva 2004
L.Švec: Dějiny pobaltských zemí, vyd. Lidové noviny, Praha 2001
Freikorps Units, www.axishistory.com
The German Freikorps, www.reitergenosten.de
Mapy a schémy pochádzajú zo zdrojov Lotyšského vojensko-historického múzea: Latvias Kara Muzejs.
Autor : Viktor 🕔16.04.2007 📕13.353

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře