Rakúska pechotná šabľa vzor 1861

Autor : Teodor 🕔18.03.2007 📕21.519

Vznik, vývoj, modifikácie a varianty tejto najznámejšej Rakúsko-Uhorskej šable.

Rakúska šabľa vz.1861 je nesporne najrozšírenejšou zbraňou svojho druhu na našom území. Dovolím si tvrdiť, že väčšine ľudí, ktorí majú v tejto tématike aspoň minimálne znalosti sa pri spomenutí rakúskej šable vybaví pred očami práve ona. Stretávame sa s ňou vo väčšine múzeí, obchodov so starožitnosťami, na burzách či starých vojenských fotografiách z obdobia monarchie. Táto zbraň od svojho vzniku prekonala dlhú cestu a dokázala sa „prispôsobiť“ všetkým novým požiadavkám či okolnostiam. Aj to je jeden z dôvodov, prečo sa stala napokon jednou z najdlhšie slúžiacich zbraní v Rakúsko-Uhorskej armáde.

šabľa vz.1850 pre dôstojníkov pechoty
Šabľa vz.1850 pre dôstojníkov pechoty

Samotná zbraň vznikla omnoho skôr ako by sa podľa jej označenia dalo usudzovať, dokonca by sa dalo tvrdiť, že neprávom získala slávu inej zbrane. Ale to už by sme skĺzli do roviny dohadov. Pri opise „genealógie“ tejto zbrane bude najlepšie začať jednou z jej predchodcov, rakúskej šable vzor 1837 pre dôstojníkov granátnikov a horských strelcov (myslivci, Jäger). Táto zbraň mala vo svojej dobe veľmi módny vydutý typ pásového koša, niekedy označovaný aj ako „D“ typ a železnú pošvu ukončenú ostrohou, zavesenú na dvoch voľných závesných krúžkoch. Tie boli na dvoch objímkach s typickými puklicami. Táto zbraň bola neskôr zavedená aj do výzbroje dôstojníkov pechoty. V roku 1838 dochádza k modifikácii tejto zbrane. Dôstojníci začali používať dva druhy úprav a to prídavný záštitný list alebo prídavný otočný úpon koša, ktorých úlohou bola predovšetkým lepšia ochrane ruky bojovníka. Najpopulárnejšou sa stala práve prvá úprava. Hoci tieto úpravy neboli nikdy oficiálne potvrdené, boli všeobecne tolerované a tieto zbrane sa bežne v literatúre označujú ako vzor 1837/38 či dokonca vz.1838. V polovici 19. storočia však prichádza do výzbroje pechotných dôstojníkov nová zbraň. Líšila sa nielen čepeľou, ktorá je cca o 30 mm kratšia a menej prehnutá, ale predovšetkým tvarom koša. Ten definitívne opúšťa predtým modernú vydutú formu koša a svojim prehnutím pripomína viac písmeno S.

Bavorská šabľa vz.1855
Bavorská šabľa vz.1855

Najrevolučnejšou zmenou je však fakt, že kôš už nie je jednoduchý pásový, ale smerom k záštitnej priečke sa postupne rozširuje a vytvára relatívne mohutný záštitný list, v hornej časti ukončený volutou. Samozrejme, že svojou šírkou nemôže konkurovať košom jazdeckých šabieľ, ktoré v tomto období rovnako dostávajú mohutné koše, ale poskytuje ruke svojho majiteľa omnoho väčšiu ochranu, než ako tomu bolo u predošlých modelov. V hornej časti záštitného listu sa nachádzajú dva obdĺžnikové otvory pre zápästník – portepee. Celá súprava zbrane je železná a je spojená nitovaním. Rukoväť zbrane je ako bolo v tomto období u dôstojníckych zbraní bežné z dreva, potiahnutá rybou kožou (žralok) a spevnená splietaným drôtom. Po svojej predchodkyni si šabľa uchovala iba tvar a spôsob zavesenia pošvy. Táto zbraň bola do výzbroje zavedená ako vzor 1850 (zvykne sa označovať aj ako vzor.1854, v použitej literatúre som však našiel iba jednu aj to nepriamu zmienku o tejto zbrani, takže používam nimi citovaný vzor). Od svojej nástupkyne, šable vzor 1861 sa táto zbraň líši prakticky už iba spôsobom zavesenia. O tom, že išlo skutočne prevratnú koncepciu zbrane svedčí aj fakt, že vzápätí bola takmer totožná zbraň zavedená aj do výzbroje Bavorskej armády ako vz.1855.

Konečne v roku 1861 sa mení spôsob nosenia pechotných dôstojníckych šablí a namiesto dvoch voľných krúžkov je zavesenie zbrane riešené na jeden pevný krúžok a jedno bočné pútko. Zároveň s touto zmenou sa mení aj vzhľad objímok, ktoré strácajú výrazné puklice a dostávajú úzky jednoduchý tvar. Táto nová zbraň sa stala známou ako rakúska šabľa pre dôstojníkov pechoty vzor 1861.

šabľa vz.1861 pre dôstojníkov pechoty
Rakúska šabľa vz.1861 pre dôstojníkov pechoty
Säbel für Offiziere der Österreichischen Infanterie M 1861

Ako už bolo povedané, od svojho predchodcu sa šabľa vz.1861 líši predovšetkým spôsobom zavesenia. Ďalšou novinkou, ktorá sa však nie vždy dodržiavala bolo, že súprava zbrane sa nenitovala, ale bola spojená maticou. Okrem toho sa zbraň oficiálne vyrábala v troch dĺžkach aby dôstojníci mali možnosť výberu najvhodnejšej zbrane vzhľadom na svoju výšku. Tieto tri základné dĺžkové varianty si často dôstojníci nechávali ešte dodatočne skracovať, takže sa stretávame skutočne so širokou paletou rôznych dĺžok čepelí tejto zbrane. Kovové časti zbrane boli spravidla lesklo niklované a zbraň nosili rovnako členovia štábu, dôstojníci ako aj generáli či dokonca členovia panovníckeho domu. Zbrane vyrábali mnohé Rakúske či Solingenské firmy, prípadne boli kompletované z výrobkov viacerých firiem. Šabľa vz.1861 zostala vo výzbroji rakúskej armády až do zániku monarchie, čo je úctyhodných 57 rokov a ani vtedy sa ešte jej úloha úplne neskončila. Do svojej výzbroje ju po rozpade monarchie predrali mnohé armády nástupníckych štátov, ako napr. Rakúsko, Maďarsko, ale aj armáda novovzniknutej československej republiky, kde sa neskôr stala vzorom pre úplne novú šabľu vz.24 .

Počas tohto obdobia zbraň neprekonala prakticky žiadne zmeny. Jedinú väčšiu výnimku tvorí zámerné skracovanie dĺžky čepelí týchto šabieľ u frontových dôstojníkov, ktorí takto reagovali na požiadavky zákopovej vojny, počas ktorej sa ukázala nevýhodnosť dlhých šabieľ v poľných podmienkach. Okrem skracovania čepelí sa lesklé časti zbrane morené, či dokonca natierané krycou farbou, čo malo slúžiť ako prevencia proti nepriateľským odstrelovačom. Tento spôsob úpravy zbrane však nikdy neboli oficiálne zavedené a týkali sa iba frontových dôstojníkov v poľných podmienkach.

Ďalšou pomerne bežnou úpravou bolo, že si majiteľ zbrane nechal vyryť na maticu svoj monogram, prípadne erb. Stretávame sa však aj so zbraňami, ktorých koše a často aj čepele boli nádherne zdobené. Tieto zbrane sú veľmi vzácne a patrili vysokopostaveným dôstojníkom, či členom panovníckeho domu. Okrem toho existovali zbrane s damaskovými čepeľami, darovacie zbrane z rytými či leptanými venovaniami a stretávame sa aj so zbraňami s atypickými čepeľami.

Ku zbrani sa nosilo čierno-zlaté dôstojnícke portepee, ktoré malo na spodnej strane žaluďa na jednej strane rakúskeho orla a na druhej strane monogram panovníka (FJI – František Jozef I. 1848-1916 alebo K – Karol I. 1916-1918)

Približné rozmery zbrane:

Dĺžka zbrane 935 mm s pošvou
  961 mm bez pošvy
Dĺžka čepele 795 mm  
Šírka čepele 24 mm  
Zakrivenie čepele 9 mm  
Hmotnosť 1060 g v pošve
  620 g bez pošvy

Šabľa pre dôstojníkov pechoty vz.1861 sa však stala vzorom aj pre pobočné zbrane ďalších ozbrojených zložiek monarchie. Postupne sa dostala do výzbroje žandárov (četnictva), finančnej stráže, vojenskej polície, nosili ju chovanci kadetných škôl či členovia vojenskej hudby. Tieto zbrane sa od seba a svojho vzoru líšia väčšími či menšími datailami.

Šabľa pre žandárov sa od armádneho vzoru líši iba tvarom pošvy. Tá nie je celokovová, ale kovový základ je potiahnutý kožou spevnenou železnými kovaniami. V rakúskej časti monarchie sa zbraň nosila rovnakým spôsobom ako v armáde, v maďarskej časti na koženom závesníku ktorý sa upevňoval na závesný gombík.

Šabľa pre finančnú stráž bola podobná zbrani rakúskych žandárov, nemala však otvory pre zápästník a pošva sa tiež mierne líšila – okraje kovania boli ozdobne krojené a horné a dolné kovanie malo na vonkajšej strane dva rovnobežné pásy.

Šabľa vz.1862 pre vojenskú políciu mala oproti armádnej zbrani užšiu čepeľ – iba 18 mm a pošva zbrane bola železná, potiahnutá kožou s mosadzným kovaním.

Vojenská hudba používala tiež podobnú zbraň, pošva sa však vešala na kožený závesník a čepeľ nemala hrot.

Táto zbraň sa od svojho vzniku zohrala úlohu v každom ozbrojenom konflikte, ktorého sa Habsburská monarchia zúčastnila a s jej pomocou sa udržoval zákon a poriadok. Stala sa jedným zo symbolov svojej doby a ako taká si zaslúži našu pozornosť a úctu.....

Zdroj:
Jan Šach, Petr Moudrý: Chladné zbrane v habsburskej monarchii, Ars-Arm Praha, ISBN 80-902043-4-1
Jan Šach: Chladné zbrane, Aventinum Praha 1999, ISBN 80-7151-232-X
Môj archív
Autor : Teodor 🕔18.03.2007 📕21.519

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře