Svidník, Dukelský priesmyk a Údolie smrti

Autor: Marian Vala 🕔︎︎ 👁︎ 74.980

Keď som písal prvý článok o Nemeckom vojenskom cintoríne v Maleme (Kréta), ani som netušil, že čoskoro pribudne ďalší príspevok. Spolu s mojimi priateľmi sme sa vydali na opačný koniec republiky pozrieť si miesta bojov na Dukle, keďže doteraz sme takúto možnosť nemali. Viem, že možno mnohí takúto možnosť tiež nemajú, a tak sa im pokúsim priblížiť realitu týchto miest z leta roku 2005. Takže kto má záujem, môže v čítaní pokračovať.

Ako používateľ modernej techniky, moje prvé kroky viedli na internet, kde som sa snažil nájsť nejaké podrobnosti. Nepodarilo sa mi nájsť nejakú špecializovanú stránku, ktorá by sa zaoberala touto oblasťou komplexne, ale nad toto som sa dokazal povzniesť. Možno sim iba zle hľadal. Ale podarilo sa mi nájť aspoň otváracie hodiny v múzeu, na výhliadkovej veži a pár ďalších podrobností. Vybavení týmito informáciami a podrobnou automapou sme vyrazili na cestu.

Reklama

Prvou našou zástavkou z bohatého plánu (plán vidieť na zadnej strane vstupenky z múzea vo Svidníku, vedľa je vstupenka na výhliadkovú vežu na Dukle) bolo mesto Svidník.

Malé mestečko pôsobilo ospalým dojmom. Prvé naše kroky viedli k nadrozmernej soche veliteľa 1. československého armádneho zboru generála Ludvíka Svobodu. Nápis na podstavci sochy bol v slovenčine, ruštine a angličtine. Pomyslel som si, že je to super a sme už pripravení aj na zahraničných turistov. V múzeu to už také skvelé nebolo. Vstupné 20 Sk je skutočne ľudové (aj keď pôvodná cena na lístku – 10 Sk bola perom škrtnutá), výklad je za 40 Sk. Fotografovanie a kamervanie je zakázané, takže sa tvárte, že nasledujúcu fotografiu nevidíte.

Pani v múzeu bola milá, asi 50 ročná. Na výklad v inej reči ako ruštine by som ju moc netipoval, ale možno jej krivdím. Keďže sa tomu tak trochu rozumieme, zvolili sme prehliadku bez výkladu. Naša skupina piatich ľudí a ďalší (jeden) turista tvorili všetkých návštevníkov múzea, takže sme si v kľude prezreli expozíciu múzea. Expozícia je pekná, zbrane, uniformy, fotografie, dobové listiny a tlačoviny.... Popis však iba v slovenčine. Asi na 4 miestach v múzeu bol v stene zabudované videá a TV. Na požiadanie nám ochotná pani pustila videokazetu. Bola dlhá celých 5 (slovom päť) minút, celý dokument tvorili zábery z filmov o Dukle a celé to bolo prešpikované slovnými spojeniami o „udatnej Červenej armáde“, „bojom spečatenej družbe“ a o „nerozlučnom priateľstve sovietskeho a československého ľudu“. O slovákoch a čechoch, ktorí čas pred vstupom do československého armádneho zboru strávili v GULAGoch ani slovo. Dokument bol vhodným dopolnkom k pionierskemu sľubu skladanému za onoho režimu, ale po 17 rokoch od nežnej by som čakal niečo viac. Takže keď pôjdete to múzea vo Svidníku, dokumentárny film radšej vynechajte a ušetríte čas.

Týmto drobným nedostatkom sme sa nenechali znechutiť a vyrazili sme k vonkajšej expozícii, ktorá sa nachádza na lúke pri múzeu, ako môžte vidieť na ďalšej fotografii.

Z pásovej (resp. polopasovej) techniky sa tu nachadza nemecký Sdkfz 250. Bližšia verzia sa neda presne určiť, pretože priestor pre mužstvo, ktorý býval otvorený je zavarený oceľovou platňou. Snáď sa dá naisto vylúčiť, že to nie je Sdkfz 250/8 a Sdkfz 250/9. Blatník nad kolesom je pravdepodobne prerobený a takisto boxu medzi kolesom a pásmi chýba pôvodný tvar. Ďalej sa tu nachádza ruský SU-100, T 34/85, delostrelecký ťahač so 152 mm húfnicou, dve nádstavby na podvozku T 34, kaťušam, dve nemecké delá a lietadlo Iljušin. Tu bol stav exponátov asi najlepší (v porovnaní s tým, čo sme videli neskôr). Všetky okná a reflektory (na delostreleckom ťahači, lietadle a Kaťuši) však už boli nahradené plechom natretým striebornou farbou (fakt „veľmi vkusné) a všetky vstupu do techniky poctivo zazvárané. Náter takisto nič moc, zato na každom kuse ruskej techniky veľká červená hviezda!!! Asi pri polovici techniky boli tabuľky z prírodného kameňa a v ňom vyrytý popis zvýraznený kedysi dávno čiervou farbou. Dnes sú tam iba náznaky čiernej farby (technika nápisu je rovnaká ako na našich cintorínoch, takže nápisy, ak sa neobnovujú, už sú nečitateľné). Našťastie, všetky kusy techniky sú viac-menej notoricky známe, takže sme nemali problém s identifikáciou.

Reklama

Naľavo od múzea je pamätník padlým ruským vojakom. V 4 masových hroboch je pochovaných 9000 ruských vojakov. Za pamätníkom je na tabuliach umiestnený zoznam jednotiek, ktoré sa zúčastnili Karpatsko-dukelskej operácie. Tento zoznam je v slovenčine a ruštine, takže nemecký alebo anglický turista je opäť stratený.

Jedna poznámka k pamätníku: Podľa pani z múzea bol pomer strát v celej Karpatsko-dukelskej operácii 90000:15000 „v prospech“ ruskej strany, takže sa nedá povedať, že tu je pochovaných väčšina obetí.

V popoludňajších hodinách sme sa presunuli na samotnú Duklu. Po nenáročnom, asi 15 minútovom, presune z úplne prázdneho parkoviska pri notoricky známom pamätníku sme sa ocitli pred výhliadkovou vežou. Na mieste súčasnej veže stála kedysi drevená veža, ktorá bola neskôr nahradená tou súčasnou. Fotografie starej veže a z výstavby novej sú umiestnené vo vestibule výhliadkovej veže. Za opäť ľudové vstupné 20 Sk sme sa vyviezli na vežu. Tu som však zažil asi najväčšie sklamanie z celého výletu. Interiér s typickým lookom 70-tych rokov dopĺňali dve tabuľe s názvami kopcov a kótami, ktoré si mohol návštevník porovnať s realitou pohľadom z okna. Celé dosť opotrebované, tabule popraskané a prelepené priehľadnou páskou. Celé sklamanie iba podčiarkol „fundovaný“ výklad ďalšej asi 50 ročnej pani v zmysle: „Tuto v Poľsku boli rusi a tuto, na slovenskej strane boli nemci a rusi išli odtiaľto tam“. Na viac sa nezmohla. Ešte nás nasmerovala na obnovené bunkre v lese pri Vyšnom Komárniku. Na naše jemné narážky na stav objektov a exponátov reagovala (už si myslím že typicky slovensky): „To viete, nie sú peniaze. Ale nemci peniaze majú a svoj cintorín (myslela cintorín v Hunkovciach – ešte o ňom bude reč) si udržujú“. Po týchto slovách sme sa nezmohli už na nič, iba na odchod z výhliadkovej veže. Cestou späť sme sa zastavili pri pamätníku, ktorý je umiestnený asi na polceste mezi dukelským pamätníkom a výhliadkovou vežou. Je umiestnený na mieste, kde sa československé prieskumné družstvo prvý krát dostalo na územie Slovenska (Československa vtedy ešte rozdeleného).

Keďže tento pamätník nie je až taký známy, pripájam aj jeho fotografiu spolu s mojimi kamarátmi. Spolu s kamarátmi sme si potom prezreli samotný dukelský pamätník. Za ním sa nachádza cintorín, na ktorom sú pochovaní českí, slovenskí a ruskí vojaci. Po obvode tohto cintorína sú busty veliteľov, ktorí sa tejto operácie zúčastnili. Mňa najviac zaujala busta Karla Klapálka, keďže som minule v antikvariáte asi za 5 Sk našiel (kúpil a prečítal) jeho knihu-životopis s názvom „Ozveny bojov“.

Potom sme nasadli do auta a pobrali sa do Vyšného Komárnika, obzrieť si zrekonštuované bunkre. Mali sme šťastie, že sprievodkyňa z výhliadkovej veže nám tak dobre vysvetlila cestu. Pri hlavnej ceste (ktorá vedie do Poľska) opäť žiaden pútač alebo tabuľa. Prešli sme teda celú dedinu a pod lesom sme zastali. Pri ceste bola konečne tabuľka (asi v rozmere 10 x 30 cm s nápisom „K bunkrom). Vskutku skvelá propagácia! Asi 300 metrov od cesty sa nachádzali zrekonštuované bunkre. Je ich asi 10 a nachádzajú sa v miernom kopci. Sú ozaj pekne, spevnené cestičky medzi nimi.... Nesmiete sa však dívať dovnútra. Keď do takéhoto bunkra skúšate vliezť, musíte sa riadne skrčiť (a to nemám nejakú extra výšku). Keď už sa teda dostanete dovnútra, môžte sa iba otočiť a výjsť von. Nič ine sa v žiadnom z bunkrov nedá robiť. Z veľkou námahou sme sa do jedneho z bunkrov zmestili dvaja. Neviem, trochu sme premýšľali, a prišli sme k záveru, že podobné bunkre sú vhodné tak pre malé deti pri hre na vojakov. Ak mali vojaci niekde spať, variť, jesť, mať poľnú nemocnicu alebo nejaký štáb, potrebovali bunkre pre 10-20 ľudí. Čiže keď sa ľuďom, ktorí bunkre „rekonštruovali“ nechcelo kopať, mali veci nechať radšej v pôvodnom stave.

Reklama

Ďalšou našou zástavkou bol nemecký vojenský cintorín v Hunkovciach. Keďže som na podobnom mieste bol v Maleme (Kréta), vôbec ma jeho stav neprekvapil. Dokonca by som povedal, že je ešte krajší, než ten krétsky. Ale rozhodne to je najupravenejšie miesto, na ktorom sme sa na našej ceste zastavili.

Celý areál je obohnaný kamenno-dreveným plotom. Vstupnú bránu je vidno na obrázku a je tiež kamenná, drevenou strechou a železnou ozdobnou bránou. Na fotografii vľavo nie je vidno veľký kríž, okolo ktorého je malé jazierko, kam priteká voda z kopca a ďalej steká popri kamennom chodníku v strede cintorína do väčšieho jazierka, ktoré je vidieť na fotografii vpravo od vstupnej brány. Tráva medzi hrobni bola pekne pokosená. Na hroboch boli mená a hodnosti (troch, štyroch alebo piatich) vojakoch spolu s dátumom narodenia a dátumom úmrtia, alebo mená v kombinácii s neznámymi vojakmi, podobne ako na Kréte. Rozdiel bol iba v tom, že na tomto cintoríne boli mená vojakov napísané na oboch stranách krížov. Pri niektorých hroboch som videl dokonca kytice kvetov (čerstvých!!!), aj keď sme boli opäť jediní návštevníci.

Z Hunkoviec viedla naša cesta do známeho Údolia smrti (odbočka z hlavného ťahu Svidník – Dukla – Poľská republika smerom na Kružlovú, Nižnú a Vyšnú Pisanú). Tu sú v priestore rozmiestnené T 34-ky v imitácii tankového útoku. V obci Nižná Pisaná sú v blízkosti cintorína ďalšie dve T 34-ky. Kedysi sa tu (podľa informácií miestnych) nachádzal aj nemecký polopásový transportér, ale dnes už sú tu iba spomínané T 34-ky.

Auto sme zaparkovali na parkovisku, pri ktorom sa nachádzala aj mapa bojov a postupu ruských jednotiek v Údolí smrti a stavom línie v jednotlivých dňoch. Bola síce už trochu ošarpaná, ale predsa len bola. Potom sme sa začali venovať skúmaniu jednotlivých tankov. Náter bol už staršieho dáta, miestami v kombinácii s hrdzou, väčšina poklopov poctivo zazváraná. Do tanku, ktorý je na fotografii vľavo na horizonte za stromom, bol voľný vstup spodom do priestoru vodiča a strelca a takisto sa dal meniť námer hlavne. V najhoršom stave bol tank na fotografii vpravo (s hlavňou natočenou iným smerom ako zvyšné dva). Táto T 34 mala úplne vyrabovaný motorový priestor (zostal len kľukový hriadeľ) a bojový priestor. Nemala zazváraný poklop na vrchu veže a tak sme mohli vstúpiť. Na tomto tanku sa dalo ručne otáčať vežou. Pravdu-povediac, šlo to dosť ťažko. Predsa len, veža má svoju váhu, a tak nezávidím ruským tankistom, ktorí museli pri poruche elektromotoru (ktorý sám o sebe bol dosť poruchový) otáčať vežou ručne. Osádka tanku sa dosť narobila a musela byť v dobrej fyzickej kondícii. Ešte jedna perlička – hlaveň tohto tanku bola na konci rozstrapkaná ako banán. Neviem, či je to následok bojovej činnosti, alebo tank k tomu prišiel už v mierových časoch.

Poslendou zástavkou bol pamätník pri odbočke z hlavného ťahu do Údolia smrti. Je to notoricky známy pamätník, ktorý je na väčšine pohľadníc z tohto kraja. Na dvoch podstavcoch sú umiestnené ruský a nemecký tank. Ruská T 34 ja na tom vyššom podstavci, nasmerovaná na nemecký tank. Vo všetkých materiáloch sa ako tento pamätník spomína ako symbolika – ruský tank svojími pásmi drví (taranuje?) nemecký tank. Dokonca na jednej internetovej stánke, ktorú som navštívil pred našim výletom, bolo napísane, že: „ruský tank svojimi pásmi drví nemeckého Pantera“. Nech žijú odborníci!!

Podľa môjho skromného odhadu je to Panzer IV ausf. J. Z tejto fotografie to nie je viditeľné, ale na zadnej časti Panzer IV sú výfuky už iba ako dve rúry smerujúce dohora (to je asi hlavný rozpoznávací znak, ktorý ho odlišuje od ausf. G alebo ausf. H). Poklop na veliteľskej vežičke je jednodielny, prídavné pancierovanie na pravej strane a sčasti na ľavej strane chýba. Tank má 4 podporné kladky (neskôr boli iba 3) a podporné kladky a aj pojazdové kolesá sú ešte gumené. Ako dochádzali ku koncu vojny Nemecku suroviny, boli už iba oceľové. Keďže sa Panzer IV asuf. J začal vyrábať v máji 1944, tipujem že tento bol vyrobený niekedy v tom čase (jar, leto 1944). Divný sa mi zdá tiež šedý náter, ktorý je typický pre začiatok vojny, od polovice vojny sa tanky aj polopásy dodávali jednotkám v základnom hnedom nátere a jednotky si vytvárali jednotlivé druhy kamufláže. Aj tento šedý náter bol v kombinácii s hrdzou a podpismi a sprostými nápismi „tiežnávštevníkov“. Samozrejme, opäť bez nejakých ďalších detailov, ako číslo alebo znak jednotky. Asi opäť platí, nech žijú odborníci!

Kedže som nemal tú možnosť navštíviť tieto miesta za onoho režimu, nemôžem veľmi porovnávať. Predpokladám však, že expozície a exponáty sa minimálne raz do roka (pred výročím predpokladám) čistili a natierali a boli v podstatne lepšom stave. Takisto počet návštevníkov (silno podporovaný oslavami a školskými výletmi) bol vyšší. V súčasnosti okrem šialencov nám podobným, tam ťažko niekto zablúdi. A celkom by som sa čudoval nejakému francúzovi alebo angličanovi. Tí by boli asi úplne stratení. Okrem hrdzavých tankov im veľmi čo ponúknuť nemáme. A propagácia je tiež dosť úbohá, takže sa najskôr o tomto kúte sveta ani nedozvedia. Takže jediní zahraniční návštevníci budú pravdepodobne nemci, ktorí sa prídu pokloniť svojim otcom, dedom, ujov a neviem ešte komu na cintorín do Hunkoviec. To je asi jediný pamätné miesto, ktoré svojim stavom zodpovedá významu tohto miesta a tejto udalosti...

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více