Posledné dni slovenských Košíc

Autor : Dudy 🕔15.08.2006 📕7.133

Kto by mohol zabudnúť na večer dňa 2. novembra 1938, keď sme všetci sedeli u prijímačov priamo sme hltali každé slovo o osude Košíc. Bolo to až nápadné, ako košické ulice vo večerných hodinách vždy preplnené obyvateľstvom sa akosi vyprázdnili a stíchli v očakávaniu. Nikdy nezabudnem na ten okamih, keď hlásateľ bratislavskej stanice sa pri hlásení jednotlivých miest odstúpených rozhodnutím viedenskej komisie Maďarom akosi odmlčal a len po dlhšej pauze vyslovil meno metropole slovenského východu - Košíc. Tú noc snáď v Košiciach nikto nespal. Bola to ozaj strašná noc, lebo sa dávali do pohybu masy slovenského a českého ľudu, ktoré si v Košiciach založili svoje domy a žili tu v pokoji a kľude. Už v túto osudnú noc boli urobené niektoré prípravy k evakuácií. Boli to predovšetkým vojaci, ktorí sa ujali iniciatívy a dali evakuácií určitú formu. Vojenské heslo: byť pripravený sa tu zase osvedčilo proti byrokratickej pomalosti. Dnes , keď v pomernom kľude upravujeme svoj život do poriadku, vraciame sa v okyptenom Slovensku do novej usilovnej práce, nie je možné zabudnúť na tých desať dní, ktoré sme prežili. Koľko nádejí, koľko plánov rozhodnutie arbitrážnej viedenskej komisie zmarilo.

Prvý evakuačný deň v Košiciach bolo by možné charakterizovať slovom chaos a zmätok. Rozhľad a kľud vojakov, urobil z tejto trmy-vrmy plán. Keď bola prevedená evakuácia úradov, prikročené bolo postupne k odsťahovaniu rodín štátnych a verejných zamestnancov. Ako na povel vyprázdňovali sa celé bloky domov na Rašínovej (dnes Štefánikova ul.), Vodnej či Letnej, a košickými ulicami ako dlhý had pohybovali sa autokolóny s nábytkom. Občianstvo zachovalo sa v týchto ťažkých chvíľach ozaj príkladne. Len kde tu bolo vidieť slzu v oku ženy, ktorá posledným pohľadom z obloka svojho bytu v ktorom prežila viac rokov svojho života Zvláštnu kapitolu, a spomienku zaslúžia si deti, ktoré okrem svojich hračiek vzali so sebou aj svojich miláčikov: psov a mačky. Ťažko sa mnohí lúčili, ale najťažšie bolo u tých, ktorí odchádzali zo svojich domčekov na ktorých vo veľa prípadoch je dlžoba a všetky úspory za niekoľko rokov. Povedal som už, že zásluhou vojakov podarilo sa previesť evakuáciu takým spôsobom, že sa podarilo zachrániť hodnoty za desiatky miliónov. Len niekoľko zasvätených do tajov evakuácie vie, že tu hrali rozhodujúcu rolu štyria muži. Poviem ich mená, lebo by bolo veľkým nevďakom, keby boli zabudnuté. Na prvom mieste to bol generál Mézl, ktorý pozdejšie odovzdal velenie generálovi Čihákovi, a okrem týchto, boli to riaditelia evakuácie podplukovník Dyk a major Zelenka. To sú pravda len hlavy celého obrovského procesu, a nieje ani možné boli vymenovaní stovky vojakov, ktorí bez rozdielu národnosti boli v službe vo dne i v noci . Sú to hrdinovia bez mena, ktorým patrí vďaka zato, že slovenskej krajine zachránili obrovský majetok.

Mal som možnosť do poslednej chvíle sledovať túto veľkú prácu , a nesmiem preto zabudnúť ani na civilného dirigenta evakuačných prác hlavného radcu Roudnického z krajinského úradu v Bratislave, ktorý sa ukázal mužom na pravom mieste. Svojim rozhľadom, kľudom a energiou stal sa dôležitým činiteľom vo veľkej súhre s vojakmi.

Ešte len jedno meno, ktoré priamo súvisí so záchranou tabakovej továrne a so záchranou hodnôt v sume 30 miliónov korún. O záchranu sa zaslúžil poručík Bloch z Prahy ktorého zásluhou sa podarilo na niekoľko sto vagónoch odviesť všetko strojné zariadenie a zásoby tovaru. Je to celý rad ľudí, ktorý bez chvíle odpočinku, bez nároku na odmenu robili povinnosť najkrajšiu - zachraňovali majetok slovenskej krajiny. Za týchto pomerov, za priamo horúčkovitého náhlenia priblížil sa deň 10. novembra, ktorý viedenským rozhodnutím bol posledným dňom našej vlády v Košiciach. Nakoľko maďarský národný výbor chcel , aby sa odchod našich vojakov uskutočnil v naprostom kľude, vydal vyhlášku v ktorej upozorňuje maďarsky a slovensky, aby občianstvo sa zdržalo akýchkoľvek poznámok pri odchode vojakov.

Predtým ešte došlo k dohode, že naše vojsko odíde z Košíc 10. novembra pred obedom, hoci bolo stanovené, že posledný náš vojak opustí Košice o polnoci 10. novembra. Išlo tu zrejme zo strany Maďarov o preventívne opatrenie, aby nenastalo dlhé bezvládie, nakoľko maďarské oddiely, ktoré boli v priestore Košíc, dostali by sa do mesta až o šiestej hodine ráno. Nakoľko bol naším vojskom dobre obsadený celý obvod Košíc, zariadil gen. Čihák, aby jednotky, ktoré boli v priestore Košíc odišli ešte v noci. Mesiac zalieval svojim svetlom mesto, ktoré ešte do ranných hodín bolo v správe československých úradov. Táto posledná noc nastala vlastne už v 18. hodín, lebo bolo prísne zakázané chodiť po uliciach. Rozkazu bolo vzorne uposlúchnuto a razom 18. hodiny boli košické ulice bez jediného človeka v civile. Službu udržiavali hliadky našich vojakov a čochvíľa prechádzal mestom oddiel ťažkých tankov, ktoré majú na starosti, aby nebol nikde porušený kľud. Ešte o piatej hodine prechádza posledná stráž na motocykloch po Štefánikovej a pred budovou Zemského vojenského veliteľstva zhromažďujú zase tí, ktorí budú posledný opúšťať mesto. Pred budovou múzea zaujíma postavenie oddiel tankov a ťažkých obrnených automobilov. Pred budovou zemského vojenského veliteľstva zastavilo niekoľko osobných automobilov, ktoré odvezú posledných úradných činiteľov z Košíc.

Presne o pol siedmej prichádza so svojim pobočníkom generál Čihák, ktorému hlásia jednotliví velitelia situáciu. V tej chvíli prechádzajú okolo autokolóny ktoré vykonali veľký kus práce. Je to na sto vozov z ktorých každý je ozdobený štátnou alebo Slovenskou zástavou. Vojaci sa usmievajú nakoľko sa im podarilo ešte v noci odviesť z obilného skladišťa vyše sto vagónov obilia. Tiež civilné občianstvo pozoruje toto hemženie: Po odchode autokolón nastupujú jednotlivé vojenské oddiely k odchodu. Vojaci sú vzorne vyčistení, a prekvapuje všeobecne ich dobrý vzhľad, keď sa uváži, že boli vyše troch týždňov vo vojenských objektoch a zákopoch. Ako by si boli vedomí toho, že posledný raz prechádzajú Košicami, že sa z oblokov na nich pozerajú kritické oči, vykračujú veľmi rázne. Počas odchodu vojakov zhromažďuje sa viacej obecenstva, viacej občianstva, ktoré s údivom pozoruje ako maďarský skauti roznášajú zástavy s červeným krížom. Z Kasární slobody prichádza oddiel vojakov, ktorí si ešte posledný raz so svojimi dôstojníkmi zaspievali štátnu hymnu. Mladý poručík hovorí, že to bolo také oduševnenie, ktoré nieje možné opísať slovami. Podľa jeho slov nemohli dať velitelia povel: " K nohe zbraň! Po tomto oddiely prichádza 32. pluk, ktorého vzhľad je taký, akoby išiel robiť parádne defilé. Veliteľ pluku dáva povel smerom ku generálovi Čihákovi , ktorý "V pravo hleď! ktorý jednotlivý velitelia oddielov opakujú. O osem hodín 55 minút prichádza ku generálovi Čihákovi nadporučík Dr. Václavík, ktorý hlási, že z košickej stanice odišiel pod ochranou obrneného vlaku posledný evakuačný vlak a stanicu odovzdal maďarským železničným úradom hlavný adjungt Kačka. To už prešiel 32. pluk, a prichádzajú v automobile maďarský styční dôstojníci, ktorý sa presne o deviatej hlásia generálovi Čihákovi. Sú to plukovník Walter Stielly, kapitán Kálmán Köry, Kapitán Sándor Zachar a rytmister Jenö von Benszo. Generál Čihák zoznamuje maďarských dôstojníkov s dôstojníkmi československými. Dr. Kašpar, z notárskeho úradu hlási, že bolo prevedené odovzdanie 300 objektov. Medzi československými a maďarskými dôstojníkmi dochádza po zoznámení ku korektnému hovoru. Maďari sa zaujímajú o farby výložiek našich vojakov a zoznamujú našich s farbami ich oddielov. Kapitán Králiček hlási, že odchádza oddiel SOS po Štúrovej ulici. Maďarský dôstojníciso záujmom sa spytujú čo je to SOS. Po vysvetlení akosi krútia hlavami, a nemôžu pochopiť, že na našich predných hliadkach stáli do posledného okamihu naši statoční četníci a financi, z ktorých je utvorená stráž obrany štátu. Prechádzajú cyklistické oddiely a Štefánikova ulica na ktorej nieje možné vidieť človeka, hoci je už viac ako deväť hodín, sú všetky obchody zatvorené, len na slávnostnej bráne pri hotely Schalkház sa pilne pracuje a práve dávajú tesári hore veľkú svätoštefanskú korunu, keď touto bránou prechádza posledný oddiel v smere na Seňu.

Z oblokov pri krajskom súde, spúšťajú dolu koberec s nápisom: "Éljen Magyarország!". S opúšťajúcimi oddielmi našich vojakov pribúda na jednotlivých domoch stále viac a viac maďarských zástav, ktoré pred troma dňami, akoby kúzelným prútikom švihol , zmizli . Stalo sa tak na pokyn generála Čiháka, ktorý oznámil maďarskému národnému výboru, že nemôže prevziať záruku za tieto zástavy, ktorých je možno dosiahnuť rukou. Behom jednej hodiny zástavy zmizli, a Košice poskytovali celkom normálny vzhľad. Pred budovou múzea, počas odchodu našich vojakov niekoľko ľudí máva na odchádzajúce oddiely, a tu , tam možno počuť výkrik "Dovidenia!" Sú to okamihy veľmi silné a v mnohých tvárach možno badať neskrývanú slzu.

O pol desiatej dáva generál Čihák rozkaz k odchodu posledných oddielov. Prechádza malý oddiel cyklistov, ktorého veliteľ má bicykel ozdobený slovenskou zástavou. Z jedného obloka hodila mu neznáma dievka hrsť kvetín, ktoré vojaci dali za čiapky.

V deväť hodín 35 minút, hlási kapitán Sequens, že odchádza smerom na Prešov posledný oddiel policajnej stráže. Za nimi prechádzajú ťažké tanky, obkolesené motocyklami. Na tieto netvory pozerajú sa Maďari s netajeným obdivom.

V 9.40 hodín nastáva medzi zhromaždenými pohnutie, ktorému sa neubránia ani maďarský dôstojníci, ktorí počas odchodu zdravili našich vojakov. Do vzorného pozoru sa pred generála Čiháka stavia veliteľ motorizovaného prezvedného oddielu od pluku útočnej vozby major Sadil. Vojak Telom i dušou hlási: " Pane generále major Sadil hlási odchod svojho oddielu, ako posledného z územia Košíc!" Generál ďakuje dôstojníkovi a prosí ho, aby svojim dôstojníkom a vojakom tlmočil jeho vďaku za vzorné plnenie povinností. Major Sadil so svojím pobočníkom poručíkom Vláčilom lúči s maďarskými dôstojníkmi korektne, ale tvrdo vojensky. Na jeho tvári sa nepohol ani sval. Je to ozajstný vojak, ktorý bol prvý ktorý 30.decembra 1918 bol ako prvý ktorý obsadzoval Košice. Ako mladý poručík prechádzal po Fö-utca, a 10. novembra odchádzal tiež nie po Štefánikovej triede, ale zase po Fö-utca, ako bola táto ulica hneď prekrstená. Do revu motorov oddielu majora Sadila, ktorý energicky zatvoril poklop tanku a odchádza , počuť ešte niekoľko slov zdvorilostných fráz z obidvoch strán. Maďari stoja v pozore, a posledný z Košíc odchádza generál Čihák. Počuť ešte jeden výkrik" Éljen Magyarország!"

V 09.50 sú už Košice v rukách Maďarov. Na prvej zatáčke k Prešovu ešte jeden pohľad na mesto, ktoré sa pripravuje, aby po dvadsaťročnom napredovaní kráčalo do novej epochy, ktorá nebude ani len desatinu tak radostná, ako tá ktorá bola dňa 10.novembra skončená.

Autor : Dudy 🕔15.08.2006 📕7.133

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře