1. Krížová výprava

Autor : Ján Piroško 🕔03.05.2006 📕17.693

Podobné články

Další články autora

Ešte skôr ako budem hovoriť o 1. Krížovej výprave, povedzme si niečo o situácii v Európe v druhej polovici 11. Storočia.

Najvýraznejšou udalosťou tohto obdobia bol spor o „investitúru“ , medzi cisárom a pápežom. Boj vyvrcholil medzi cisárom Henrichom IV a pápežom Gregorom VII (Jindřich a Řehoř) Gregor využil proti Henrichovi jeho vlastných veľmožov a donútil ho k pokániu. Ale o pár rokov mu to Henrich vrátil. Vyhnal ho z Ríma a na jeho miesto dosadil protipápeža Urbana II.

Ani vo Francúzsku situácia nebola pre kráľa ružová. Aj keď sa vyhol bojom o investitúru, jeho krajinu mali, podobne ako tomu bolo u Henricha, v rukách veľmoži. Nehovoriac o tom, že Normandia a Anglicko mali k sebe veľmi blízko. Polovicu Španielska ovládali Maurovia, Sicíliu a juh Talianska zasa Normani. Nemecké štátiky a Čechy sa zapojili po boku cisára do boja o investitúru (skôr by sa dalo povedať, že prelietavali od jedného k druhému). Uhorské a Poľské kráľovstvo sa sporilo o tom, komu prislúcha Nitrianske kniežactvo (hranice kniežactva sú skoro zhodné s hranicami dnešného Slovenska). Na Balkáne bojoval každý s každým. A Rusko bolo ako vždy príliš ďaleko od Európy, ale malo veľmi blízko k politike Byzancie. A nesmieme zabudnúť, že vrcholil rozkol medzi pápežom a konšantínopolským patriarchom.

Na východnej hranici Byzancie dochádzalo k rozporom medzi seldžutskými náčelníkmi a to chcel Alexios využiť vo svoj prospech. Ale na to potreboval armádu. Byzanská armáda po katastrofálnej bitke pri Mantzikerte v roku 1073, nebola takej to operácie schopná. Tak sa cisár obrátil na pápeža zo žiadosťou o vojenskú pomoc. Tu musím oceniť obrovskú odvahu byzanského cisára Alexia Komnena, veď žiadal pomoc od svojho najväčšieho súpera, v boji o prvé miesto v kresťanskej spoločnosti. Tým mohol dať do rúk papeža mocnú zbraň proti sebe samému. Avšak pápež túto skutočnosť nevyužil a podal cisárovi pomocnú ruku, za to si aj Urban II uznanie.

Po dlhých diplomatických prípravách prišiel 27 november 1095 a slávna reč pápeža Urbana II o pomoci východným spoluvercom v boji proti „neveriacim“.

Ako prvých zasiahla táto výzva davy chudoby, sfanatizované potulnými kazateľmi. Na čelo chudoby sa postavil Peter Bezzemok. Aj keď v dobrej vôli pomôcť trpiacim východným kresťanom, ich výprava sa nakoniec odvrátila od pôvodného plánu. Odchádzali šíriť lásku a mier medzi kresťanov, ale v momente, keď im došli zásoby sa z nich stala masa rabujúcich, znásilňujúcich a vraždiacich „kresťanov“. Zvyšky tejto výpravy, ktoré sa dostali až do Malej Ázie, boli doslova zadupané do zeme seldžutskou jazdou.

Prvá veľká armáda, ktorá sa vydala na pochod na východ, bola z Lotrínska. Viedol ju Godefroi z Bouillonu. Na východ sa vydali v auguste 1096. V jeho výprave bol aj jeho brat Balduin, ktorý sa po úspešnom dobití Jeruzalema, stal kráľom jeruzalemským. Začiatkom septembra sa Godefroi so svojou armádou dostal na hranice Uhorska. Ale uhorský kráľ Koloman mu nechcel dovoliť prejsť cez svoje kráľovstvo. A ani sa mu nedivím. Po tom, čo mu narobila Petrova zberba v kráľovstve, dostal strach, čo by mohlo urobiť dobre organizované a vyzbrojené vojsko. Až keď Koloman získal Balduina a jeho rodinu ako rukojemníkov, dovolil Godefroiovi prejsť cez Uhry. Na počudovanie vojsko prešlo cez krajinu veľmi disciplinovane. Čo je na stredovekú armádu malý zázrak. Morálka vojska sa zrútila až na Byzanskom území. Pravdepodobne rytieri sa už nevedeli dočkať plienenia na seldžutských územiach, tak si to začali nacvičovať už v Byzancii. Godefroi aj s vidinou veľkých darov, ktoré očakával od byzanského cisára, sa mu za tieto skutky ospravedlnil. (Čo by sa tiež dalo považovať za zázrak.) Ale z darov nebolo nič. A Godefroia čakalo nemilé prekvapenie. Cisár Alexios vyzval vodcov výpravy, aby mu zložili lénnu prísahu, a tak sa stali jeho vazalmi. Čo bolo pre Pánov zo západu nemysliteľné. Na východ odchádzali s tým, že územia, ktoré si vydobyjú, budú patriť im. A naraz od nich cisár chce, aby sa stali jeho poddanými. To muselo zapôsobiť na rytierov ako urážka. Keď vyjednávania neviedli k úspechu, prikročil Alexios k ráznejším krokom. Dal pozastaviť prísun potravín križiakom. Čo malo za následok prvý ozbrojený konflikt cisára a západných rytierov. Takéto ozbrojené konflikty sa stali pravidlom pri každej ďalšej výprave, ktorá prechádzala Konšantínopolom. Byzantíncov pri týchto konfliktoch prekvapilo, že západný kresťania sa neštítili bojovať aj cez Veľkonočné sviatky. A križiaci si vynútili boj aj na Veľký Piatok!!! Čo je krásny príklad „veľkej“ zbožnosti križiakov. Dokonca ich moslimskí súperi v neskoršom období rešpektovali Veľkonočné sviatky a cez tieto dni prerušovali bojové akcie proti kresťanom. Keď Godefroi pochopil, že sa nemôže rovnať s byzanským cisárom, zložil lénnu prísahu. A na oko sa zmieril s cisárom. Až teraz sa dočkal darov a aj zo svojim vojskom prešiel do tábora pri Nikodémii, kde čakal na ďalšie skupiny križiakov.

Len čo sa cisárovi podarilo zbaviť jedného problému, objavil sa ďalší. Pred hradby Konštantínopolu sa blížila ďalšia križiacka armáda. Blížilo sa normandské vojsko pod vedením Bohemunda. Ten mal skúsenosti s Byzanciou. Dlhé roky boli Normáni súperom Byzancie v boji o ovládnutie južného Talianska a Sicílie. Na rozdiel od Godefroia, Bohemund bez akýchkoľvek problémov zložil lénnu prísahu. To však vzbudilo veľký odpor medzi jeho vojakmi. Lenže Bohemund si nerobil ťažkú hlavu z tejto prísahy. A pri prvej príležitosti ju porušil. Ako protislužbu za prísahu, Bohemund žiadal aby ho cisár vymenoval vrchným veliteľom celej výpravy. To mu však cisár odoprel. A tak Normáni putovali na druhý breh Bosporu, ku svojim spolubojovníkom z Lotrínska.

Na ceste už bola ďalšia armáda. Pod vedením grófa (hrabě) Raimonda z Toulouse putovala k hlavnému mestu armáda z Provensálska. Jeho armáda bola najnedisciplinovanejšia armáda zo všetkých križiackych armád. Svoje si vytrpelo hlavne obyvateľstvo pobrežných častí Jadranského mora. Je však nutné povedať, že aj samotné obyvateľstvo nebolo tak celkom nevinné. Takže je ťažké povedať, kto nesie väčšiu zodpovednosť za každodenné vojenské stretnutia provensálcov a domáceho obyvateľstva.

Gróf Raimond bol zo všetkých veliteľov krížovej výpravy najurodzenejší. Jeho manželkou bola španielska princezná. A bol aj najbohatším účastníkom výpravy. Bol to on, kto pomáhal pápežovi pri príprave tohto nebezpečného podujatia. Takže aj on si nárokoval byť hlavným veliteľom výpravy. Ale nikdy sa mu to nepodarilo dosiahnuť. Spor o vodcovstvo s Bohemundom sa mu nepodarilo vyhrať. Bol príliš hrabivý a to mu radoví vojaci nikdy neodpustili. A skôr sa prikláňali na Bohemundovu stranu, pretože Bohemund bol vojakom telom aj dušou.

Vzhľadom na jeho urodzenosť a styky s pápežom ho cisár považoval za budúceho vodcu výpravy a preto netrval na tom, aby Raimond zložil lénnu prísahu.

Poslednou veľkou skupinou križiakov, ktorá sa vydala na cestu do Jeruzalema, boli prevažne normánskí bojovníci zo severného Francúzska a Flanderska . Vojsko sa skladalo z troch oddielov. Prvý oddiel francúzskych Normánov viedol vojvoda Róbert, syn Viliama Dobyvateľa. Druhú časť viedol Róbert Flanderský. Jeho oddiel bol síce jeden z najmenších, ale za to najlepšie vyzbrojený a mal najviac bojových skúseností. Tretím na mariáš bol gróf Štefan z Blois a jeho Francúzi. Všetci traja zložili lénnu prísahu a cisár mal z nich pravdepodobne najväčšiu radosť. Narobili mu najmenej problémov. Posledné oddieli vojska týchto troch vodcov si na rozdiel od ich predchodcov nestihli užiť radovánky táborového života, pretože len čo sa preplavili cez Bospor ich spolubojovníci už bojovali pri Nikái.

Nikaia bola silne opevnené mesto. Bola veľmi dôležitá pre obe bojujúce strany. Mesto, v rukách moslimov, ohrozovalo spojenie medzi Konšantínopolom a byzantskými územiami v Malej Ázii. V meste bola len veľmi malá posádka. Držiteľ mesta sultán Kilič Arslan bojoval na východe svojho panstva. A nepovažoval bojovníkov zo západu za veľké nebezpečenstvo. Po skúsenostiach s Petrom Bezzemkom podcenil silu križiakov. A na pomoc mestu sa vydal, až keď ho križiaci aj z pomocou Byzantíncov a ich loďstva, mesto obľahli. 21. mája sa po prvýkrát stretli križiaci v boji s „neveriacimi“. Boj sa skončil sultánovou porážkou. Po bitke sa Nikaia udržala už len pár dní. Posádka mesta začala vyjednávať s Byzantíncami. Aj keď križiaci boli informovaní o rokovaniach, dôverné informácie sa k nim nedostali. Aj keď už mali skúsenosti s Byzantíncami, zažívali nové a nové prekvapenia. Prvé z nich ich čakalo ráno pred rozhodujúcim útokom na mesto. Cez noc posádka vpustila Byzantíncov do mesta. Ráno križiaci, pripravení na boj, uvideli na hradbách viať zástavy byzantského cisára. Takže delenie koristi sa nekonalo. Všetko zhrabli Byzantínci. Ale niečo sa predsa len ušlo aj križiakom, teda len vodcom výpravy. Ďalším nepochopiteľným javom, pre križiakov bolo, zaobchádzanie Byzantíncov so zajatcami. Tureckí úradníci a velitelia si mohli vykúpiť slobodu. Sultánovu manželku s najväčšími poctami odviezli do Konštantínopolu a oznámili sultánovi, kedy a kde mu ju vydajú. S takýmto „ľudským“ správaním sa bojovníci Západu ešte nikdy nestretli. Aj po týchto udalostiach sa dôvera križiakov k Byzantíncom klesala. Ale keďže nepoznali krajinu a bojové zvyky seldžukov museli s Byzantíncami aj naďalej spolupracovať.

Po krátkom oddychu sa križiaci opäť pohli smerom ku Jeruzalemu.

A 30. júna a rytieri a seldžuci znova stretli na bojovom poli. Bolo to pri meste Doryleon. Tu sa však situácia obrátila. Pre zmenu súpera podcenili križiaci. Totálne zlyhal križiacky prieskum. A sultánovi sa podarilo svojho protivníka vlákať do pasce a takmer porazil svojich nepriateľov. Doplatil však na nedisciplinovanosť svojej armády. Keď sa už zdalo, že križiaci sú porazení, začali sultánove oddiely rabovať križiacky tábor a križiacku batožinu. V tom momente dorazili na bojisko ďalšie oddieli a nezformovaných Seldžukov porazili.

Nechcem sa púšťať do podrobného opisu bitky, ale je čas povedať si niečo o spôsobe boja Turkov a križiakov. Turecké vojsko pozostávalo prevažne z ľahkej jazdy. Jazdci používali ľahké brnenie a na boj z diaľky využívali luk. Vo formácii sa priblížili k nepriateľovi, zasypali ho šípmi a pri akomkoľvek náznaku boja z blízka rýchlo ustúpili do bezpečnej vzdialenosti, znova sa sformovali a pustili sa do svojho protivníka. Táto rýchlosť tureckej ľahkej jazdy robila ťažko obrneným križiakom veľké problémy. Križiacka jazda používala krúžkové brnenie a ťažké prilby, v kombinácii s veľkým štítom boli voči šípom dobre chránení. Turecké šípy narobili viac škody na koňoch, ako na živej sile bojovníkov. Takisto aj pechota bola dobre chránená hrubými kabátcami pokrytými kovovými šupinami, prilbami a štítmi. V boji muža proti mužovi táto ochrana bola obrovskou výhodou. A moslimskí bojovníci pri tomto spôsobe boja nemali šancu.

Teda jednoducho povedané Turci mohli poraziť križiakov len na otvorenej ploche, kde mohli využívať svoju rýchlosť, manévrovanie a boj na diaľku, a doslova uštvať svojho protivníka. Križiaci mohli súpera poraziť len ak sa im podarilo eliminovať rýchlosť Turkov. Teda donútiť ich bojovať v členitom teréne, prípadne obľahnúť protivníka v mestách.

Pri ďalšom pochode sa rytieri stretávali s nepriateľom len sporadicky. Dochádzalo len k drobným šarvátkam malých prieskumných a zásobovacích oddielov. Domáce obyvateľstvo, prevažne kresťanskí Arméni ich vítalo ako osloboditeľov. Postup križiackych vojsk však bol veľmi náročný. Križiaci v plnej zbroji, bez dostatku vody putovali cez hornatú krajinu pod letným páliacim slnkom ku svojmu cieľu. Akou takou útechou v tomto postupe bol len fakt, že seldžuci pred nimi ustupovali a opúšťali mestá bez boja. Až sa križiacke vojsko dostalo až do Heraklei. Tu sa vodcovia výpravy museli rozhodnúť, či sa vydajú na juh do Kilikie alebo smerom na severovýchod cez mesto Cezarea Manacha. Touto druhou cestou sa vydala väčšina účasníkov výpravy. Táto cesta bola síce dlhšia, ale oveľa bezpečnejšia a hlavne schodnejšia. Smerom na juh sa vydal len Tanked so svojou skupinou Normánov a Balduin z Bouillonu. Aj keď si tieto dva oddiely vybrali spoločnú cestu, postupovali a operovali samostatne.

Všimnime si bližšie osudy Balduina z Bouillonu. Balduin sa so svojimi oddielmi vydal cez pohorie Taurus k mestu Tarsos. K mestu však ako prvý dorazil Tankred. Ale jeho vojsko bolo málo početné a turecká posádka sa ním necítila ohrozená. Až keď sa k mestu priblížil Balduin, turecká posádka opustila mesto. Arménske obyvateľstvo otvorilo križiakom brány. Križiaci si však mesto neponechali. Odovzdali ho Guynerovi z Boulogne. Guyner bol veliteľom pirátského loďstva. Tento čin mal veľký vplyv na priebeh celej výpravy, tak ako ešte jeden Balduinov skutok. A tým bolo obsadenie Esedy. Balduin sa rozhodol, že nepotiahne ďalej na Jeruzalém. Už sa mu nechcelo riskovať svoj život a životy svojich vojakov pre ešte veľmi vzdialený cieľ výpravy. A keďže na výpravu sa dal len preto, aby mohol získať majetok, rozhodol sa splniť si svoj sen o vlastnom panstve. Rozhodol sa tiahnuť na Esedu. V Esede vládol Thoros. Thoros bol arménsky šľachtic, ktorý bol vazalom Seldžukov. Ponúkol Balduinovi, že ak mu pomôže vyhnať Seldžukov vyhlási Balduina za svojho spoluvládcu a adoptuje ho. Tým by sa Balduin stal jeho dedičom, a bez väčších komplikácií by sa mu splnil jeho sen. Keď Balduin pritiahol k Esede a podarilo sa mu seldžukov z mesta vyhnať, Thoros svoj sľub splnil. Po čase vzniklo v Esede povstanie proti Thorosovi. A Balduin ako dobrý adoptívny syn sa pridal na stranu povstalcov. Po zavraždení Thorosa povstalcami sa z Balduina stal Arménmi podporovaný samostatný vládca s titulom grófa (hrabě) z Esedy. Balduinovi sa do rúk dostal aj Thorosov majetok, ktorý bol značný. A okrem toho, že Balduin bol dobrým bojovníkom, bol aj dobrým obchodníkom. Odkúpil od seldžutského emira mesto Samosata a pričlenil ho k svojmu grófstvu. Po usporiadaní pomerov vo svojom grófstve si Balduin nemohol vychutnať pokojný grófsky život. Esedu obľahol mosulský náčelník Korbugh a jeho vojsko. Korbugh sa vydal na pomoc križiakmi obliehanej Antiochii. Ale keďže aj on mal rád cudzí majetok, rozhodol sa kresťanom vytrhnúť Esedu z ich rúk a pripojiť ju k svojmu panstvu. Tento zámer mu však nevyšiel a po trojtýždňovom bezvýslednom obliehaní Esedy sa zo svojím vojskom pohol proti križiakom obliehajúcim Antiochiu. Toto trojtýždňové obliehanie mu bolo osudné. Keď dorazil k Antiochii, nenašiel križiakov pred mestom, ale už za hradbami mesta.

Antiochia bola významné obchodné mesto. Ale jej význam bol hlavne v tom, že mesto bolo bránou do vnútrozemia. Antiochia bola výborne opevnená. Mesto dokázalo dlhé desaťročia odolávať tlaku moslimov. A aj oni sa ho v roku 1085 zmocnili zradou. Vojsko západu nebolo dostatočne početné na to, aby obľahlo celé mesto. Tak vodcovia výpravy rozhodli, že rozdelia svoje sily a budú kontrolovať aspoň brány mesta. Ale ani na to im nestačili sily. Bez obliehacých strojov a dostatočného prísunu zásob mohli na dlhé obliehanie a vyhladovanie mesta križiaci zabudnúť. Križiaci boli každý deň znepokojovaní výpadmi obrancov. S blížiacou sa zimou dochádzali obliehateľom zásoby a hlavne klesala morálka armády. Napriek čerstvým posilám z Európy a byzanským obliehacím strojom, ktoré križiakom priviezlo anglické loďstvo nebolo možné mesto dobyť. Tento fakt nebránil vodcom výpravy, sporiť sa o to, komu pripadne mesto. Najviac sa o vládu nad mestom snažil Bohemund. Vedel však prečo. Začal tajné rokovania s časťou obrancov mesta. O tomto fakte, však zabudol informovať svojich druhov. A až keď sa dohodol s obrancami mesta, že ho vpustia na svoj úsek hradieb oboznámil Bohemund so svojimi zámermi svojich spolubojovníkov. Tí mu dali súhlas s tým aby po dobytí mesta sa stal jeho vládcom. 2. júna sa križiaci zbalili a predstierali odchod. V noci obliehaní vpustili do mesta Bohemundove oddieli a tí otvorili ostatným križiakom brány a celé vojsko vstúpilo do Antiochie. Obrancovia sa boli týmto činom tak prekvapení, že nedokázali útočníkom klásť nijaký odpor. Nastala obrovská masakra tureckého obyvateľstva, vrátane žien a detí. Križiaci si nevzali príklad, od Byzantíncov pri dobytí Nikáie, ako by sa malo zaobchádzať sa zajatcami. Napriek tomu, že v meste žili prevažne kresťania, ani tento fakt nezabránil križiakom v drancovaní domov. Pri tomto drancovaní bolo zavraždených aj mnoho kresťanov. Po viac ako pol ročnom obliehaní, pri ktorom často nebolo jasné kto je obliehaní a kto obliehateľ, si konečne križiaci prišli na svoje.

Križiaci sa zo svojho víťazstva však netešili dlho. Už 9. júna sa z obliehateľov stali obliehaní. Pod hradby Antiochie pritiahlo veľké mosulské vojsko vedené náčelníkom Korbughom. Križiaci sa ocitli v nezávidenia hodnej situácii. Bez zásob, nedostatočným počtom vojakov, nedokázali obsadiť celé hradby, a nehovoriac o absolútne rozvrátenej morálke a neochote radových bojovníkov púšťať sa do akéhokoľvek boja. Križiaci boli odsúdení na totálnu porážku, a na milosrdnosť nepriateľa. Na tú sa nemohli spoliehať, po tom čo zmasakrovali turecké obyvateľstvo. Križiakom mohol pomôcť už len zázrak. A ten aj prišiel!!!

Pričinil sa oň obyčajný sedliačik Peter Bartolomeus. Prisnil sa mu sen v ktorom ho navštívil svätý Ondrej a povedal mu, že v meste je kopija, ktorou Rimania prebodli Kristov bok. 15. júna začali kopať na mieste ktoré označil Peter Bartolomeus, ale nič nenašli. Až keď do výkopu vstúpil sám Peter, sa relikvia našla. Tento „zázrak“ ohromne povzbudil morálku križiakov. Na nátlak Bohemunda sa vodcovia rozhodli postaviť mosulskému vojsku. Najprv navrhli Korbughovi, že mu vydajú mesto bez boja, výmenou za voľný odchod. Tento návrh Korbugh odmietol. Rytieri sa pripravili na svoj posledný boj. Korbugh však urobil obrovskú a nepochopiteľnú chybu. Umožnil križiakom bez akýchkoľvek problémov vypochodovať z mesta a zoradiť sa do bojovej formácie. Až potom na nich zaútočil. V boji muža proti mužovi sa naplno prejavila ťažká výzbroj a výstroj križiakov. Korbughovi spojenci nechceli riskovať životy svojich vojakov v ťažkej bitke a postupne začali svojho náčelníka opúšťať. Jadro jeho armády zostalo na bojovom poli samo a bolo križiakmi dokonale rozdrvené.

Po tejto bitke, križiakom už nič nestálo v ceste k Jeruzalemu.

Na juh sa vydali Raimond, Róbert z Normandie a Tankréd s talianskými normánmi. Po niekoľkých týždňoch sa za nimi pustili Godefroi a Róbert Flanderský. Oba armády sa spojili pri meste Kafaráb. V tomto meste došlo k jednaniu križiakov a drobných arabských emirov, ktorý si svoje panstvá dokázali uchrániť pred seldžukmi. Emirovia sa stali spojencami križiakov. Najvýznamnejšími emirmi boli z Tripolisu a Šajzaru. Emir zo Šajzaru dokonca poskytol križiakom aj svoje vojsko, výmenou za dobré vzťahy s križiakmi. Ale o krátky čas poznal vierolomnosť križiakov. Tí mu ukradli ohromné množstvo dobytka a bez akéhokoľvek pocitu hanby ho predali na trhu v Šajzare.

Pred ďalším postupom na juh došlo v križiackom tábore k roztržke. Vodcovia sa nevedeli dohodnúť, ktorou cestou sa vydajú k Jeruzalemu. Či pôjdu slabo bráneným ale chudobným stredozemím, alebo pozdĺž pobrežia. Na pobreží bolo mnoho dobre opevnených ale bohatých miest a pevností. Napokon zvíťazila skupina, ktorá argumentovala jednoduchším zásobovaním. No a jednoduchšie je zásobovať vojsko loďstvom, ako karavánami. Tak padli križiakom do rúk Tripolis, Akra a Tortos. Obsadením Tortosu sa križiakom otvorilo more a umožnilo im to spojenie s Antiochiou, Cyprom a Európou. Cestou na juh s križiakmi rokovali všetky mestá a výmenou za bohaté výkupné, križiaci sľúbili zachovať mestá a ich okolie nedotknuté. Čuduj sa svete, križiaci tieto dohody aj dodržali.

Ďalej križiaci zamierili k Ramlu. V tomto meste žilo len moslimské obyvaťeľstvo. Z obáv o svoje životy moslimovia mesto opustili. A tak križiaci dobili prvé mesto ležiace priamo vo Svätej zemi (Levante).

V čase keď križiaci obliehali Antiochiu, Palestínu odsadilo egyptské vojsko Fatímovcov. Tak sa križiakom v Palestíne postavil do cesty veľmi silný arabský nepriateľ. Takže križiaci už nebojovali proti seldžutským Turkom ale proti egyptským (arabským) Fatímovcom. Cestou k Jeruzalému oslobodili križiaci Betlehém, rodisko Ježiša. To im dodalo dalšie morálne sily do ďalších bojov. Tieto sily sa im veľmi zišli, keď 7. júna dorazili k Jeruzalému.

Jeruzalém bol najväčšou pevnosťou svojej doby. Mesto bránili arabskí a sudanskí vojaci na čele s miestodržiacim, ktorého meno bolo Iftichár ad-Daul. Jeho vojsko bolo dobre zásobené a vyzbrojené, ale málo početné. Ešte pred príchodom križiackej armády, miestodržiteľ Iftichar vykázal všetkých kresťanov z mesta. A týmto skutkom im vlastne zachránil životy. Následne dal zasypať všetky studne a vyrúbať všetky stromy okolí mesta. Hradby mesta boli veľmi rozsiahle, na to aby ich križiaci obliahli celé. Východná a juhovýchodná časť hradieb zostala voľná. Križiacke vojsko bolo zle zásobené, bez vody a dreva na stavbu obliehacých strojov a veží. Takisto hrozilo, že k Jeruzalému pritiahne egyptské vojsko. Preto sa vodcovia zhodli, že nemôžu mesto dlho obliehať a musia ho čím skôr dobiť. 13. júna prostí vojaci rozpútali prví útok na mesto. Ale bez obliehacých stojov a veží nemali šancu a boli odrazení. 17. júna dorazili do tábora čerstvé zásoby, drevo a hlavne tesári. 10. júla boli obliehacie stroje a veže hotové a útok na mesto mohol začať. Stalo sa tak 14. júla 1099. Boj trval až do nasledujúceho dňa. 15. júla sa lotrínskym rytierom podarilo preniknúť na hradby a následne otvoriť brány mesta. Pád Jeruzaléma bol neodvratný. Keď posádka mesta bola porazená, začalo sa hromadná masakra obyvateľov mesta. Križiaci nebrali ohľad na to či im v ceste za korisťou stojí moslim alebo žid. Kronikári radi preháňajú, takže ich slová treba brať z rezervou. Ale tejto o udalosti hovoria, že sa križiaci v chrámovej časti brodili po kolená v krvi. Ešte že Iftichar vyhnal kresťanské obyvateľstvo z mesta, bohvie ako by to s ním dopadlo.

A tak západní kresťania dosiahli svoj cieľ – oslobodili od moslimov Jeruzalém!

Použitá literatúra:
A. Bridge, Křižové výpravy, Praha 1995
A. Duggan, Křižácke výpravy, Praha 1973
Viera a Miroslav Hrochovi, Křižáci ve Svaté zemi, Praha 1996
Články uverejnené v časopise Historická revue:
Viliam Judák, Oslobodenie Svätej zeme, HR 2000/9
Martin Hurbanič, Byzanská ríša a svet západu, HR 1997/1
Marek Meško, Byzanská ríša pod kopitami križiakov, HR 2002/10

Podobné články

Další články autora

Autor : Ján Piroško 🕔03.05.2006 📕17.693

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře