Druhá bitka na dunách - 14.jún 1658 časť 1.

Autor : Sallet / sallet 🕔06.12.2005 📕12.902

Prvá časť

"Nepriateľ môjho nepriateľa je môj priateľ"

 

Prológ

24. októbra 1648 bola podpísaním Westfálskeho mieru ukončená Tridsaťročná vojna. Ešte niekoľko desiatok rokov však doznievali Európou jej dozvuky, formou väčších či menších vojenských konfliktov. Do histórie Tridsaťročnej vojny sa táto doba zapísala ako jej Post Bellum. Jedným z týchto konfliktov bola aj Francúzsko-španielska vojna ...

 

V roku 1657 nastal tiahlej Francúzsko-španielskej vojne zlom. Kardinál Mazarin vyjednal zložitou a umnou diplomaciou ofenzívne spojenectvo s cromwellovským Anglickom, namierené proti spoločnému kontinentálnemu nepriateľovi č.1, Španielsku. Bol to nevídaný diplomatický triumf, pretože Mazarinovi sa podarilo spojiť royalisticko-katolícke Francúzsko a parlamentne-puritánske Anglicko, v ktorom vládol Lord Protektor-Oliver Cromwell. Protiklady sa zrejme priťahovali natoľko, že sa katolícke Francúzsko neváhalo spojiť proti svojim "bratom vo viere" s protestantmi, ktorí svoj názor na kráľovské zriadenie vyjadrili popravou Karola I., kráľa Anglicka, Škótska a Írska, z rodu Stuartovcov, 30. januára 1649.

Jednania sa sprvu nevyvíjali tak, ako si Francúzsko plánovalo a Španieli, bohato zásobení informáciami od svojich špehov, ktorých mali na európskych kráľovských dvoroch, nepočítane sa za Pyrenejami a v Holandsku škodoradostne uchechtávali. Keď už sa zdalo, že jednania skončia nezdarom, ponúkol kardinál Mazarin Angličanom niečo, čo sa skrátka odmietnuť nedalo. To niečo bol práve flanderský prístav Dunkerque, aktuálne v držaní Španielov, ktorí ho získali od Holanďanov počas Osemdesiatročnej vojny (1568-1648). Bolo prinajmenšom riskantné sľubovať niečo, čo vlastní niekto druhý, ale Francúzom sa tento risk vyplatil. Držanie tohto prístavu, umiestneného v jednom z najužších miest kanálu La Manche, by konečne umožnilo Angličanom kontrolovať pohyb lodí v kanály, čo ponúkalo obrovské vojenské aj ekonomické výhody.


Viac ako Dunkerque znepokojoval Cromwella fakt, že následník trónu a nádej anglických royalistov Karol II. zhromažďoval v svojom holandskom exile vojsko. Konal tak s požehnaním španielskeho kráľa Filipa IV vo flámskom meste Brugy. Oliver Cromwell sa rozhodol pre konfrontáciu s royalistickými odpadlíkmi skôr, ako nazberajú silnú armádu a pokúsia sa uchvátiť moc v Anglicku naspäť do svojich rúk. Spoločná kampaň s Francúzmi a naviac mimo občianskou vojnou už aj tak dosť spustošeného Anglicka bol k tomuto účelu viac ako ideálna. Angličania sa rozhodli spojiť príjemné s užitočným a bolo rozhodnuté.

 

Invázia

Invázia sa mala začať podľa vojenských zvyklostí najbližšiu jar, aby sa dala využiť celá "sezóna". 14.mája 1658 sa invázia skutočne začala a 25. mája anglo-francúzske jednotky dokončili úplné obkľúčenie prístavu Dunkerque, keď predtým obsadili susedné mestá Gravelines a Mardyck. Pozemnú blokádu prístavného mesta tvorili spojené anglo-francúzske zbory. Z mora blokovalo prístav loďstvo anglického puritána Olivera Cromwella. Španielska vojenská posádka, ktorej velil Markíz de Leganez, čítajúca 800 jazdcov a 2200 pešiakov, sa stiahla za hradby a čakala na pomoc.

 

Tá nakoniec skutočne dorazila. Začiatkom júna vyrazil z Flandier španielsky expedičný zbor, aby prelomil obkľúčenie mesta a obnovil v oblasti zvrchovanú moc španielskej koruny. Expedičný zbor tvorilo asi 14000 mužov.

Na velení zboru sa podieľali Louis II de Bourbon-Prince de Condé a Don Juan José de Austria.


Louis II de Bourbon bol francúzsky generál, ktorý zahájil svoju hviezdnu kariéru ako 22 ročný mladík v Bitke pri Rocroi 19.mája 1643. Jeho vojenské majstrovstvo bolo porovnateľné len z jeho milostnými úspechmi. Frondistické povstanie uvrhlo de Condého do nemilosti dvora. Občianska vojna urýchlila jeho odchod do exilu, kde sa dal do služieb svojho bývalého úhlavného nepriateľa, španielskej koruny ( september 1652 ). Jeho pohnuté životné osudy a vojenské úspechy mu vyniesli prezývku le Grand Condé.


Jeho spoluveliaci Don Juan José de Austria. bol synom španielskeho kráľa Filipa IV a slávnej herečky Márie Calderón. Napriek tomuto „postihnutiu“ sa mu dostalo dvorného vzdelania a výchovy. Juan José bol schopným vojvodcom a v rokoch 1656 - 1658 bol guvernérom nepokojného Holandska.

 

Príchod španielskeho expedičného zboru na scénu podstatne zmenil situáciu okolo Dunkerque. Anglo-francúzske jednotky sa museli postaviť medzi mesto a prichádzajúce posily ( aby zamedzili prelomeniu blokády a dozásobeniu mesta ) a z obliehateľa sa tak stal obliehaný. Anglo-francúzske jednotky zanechali pri meste primerané sily, aby zamedzili výpadom do svojho tyla a rozostavili sa na východ od mesta, aby sa postavili prichádzajúcim posilám.  14.júna sa obe armády zrazili v "Druhej bitke na dunách". 

( Prvá bitka tohto mena sa odohrala 2.júla 1600 a holandská armáda pod velením  Maurícia Nassauského v nej porazila španielsku armádu Arcivojvodu Alberta de Austria.)

 

Na tejto mape z roku 1712 je vyobrazené mesto Dunkerque a jeho okolie. V hornej časti obrázku ( na východ od mesta ) je vyobrazený terén v ktorom sa bitka odohrávala. Skutočné bitevné pole sa nachádzalo oveľa ďalej od mesta. Údajne „mimo dostrel a dohľad mestských hradieb“, ktoré naviac vtedy ani zďaleka neboli tak rozsiahle ako na obrázku 

 

Bitka sa odohrávala na úzkom pruhu pevniny, ktorého stred tvorili nevypočítateľné pieskové duny. Z jednej strany bol ohraničený morom a z druhej bažinatými brehmi umelého kanálu  ( Canal de Nieuport ).

 

Don Juan José de Austria sa pôvodne chcel zrejme bitke vyhnúť a vytiahol do poľa, aby podľa dobových zvyklostí podporil s armádou za chrbtom svoje vyjednávanie, ktoré vtedy predchádzalo každú väčšiu bitku. V Holandsku bol nútený zanechať časť pechoty a na nešťastie aj všetko delostrelectvo, čo neušlo pozornosti špehov veliteľa spojených anglo-francúzskych zborov maršala Francúzska Henri de la Tour d'Auvergne, Vikomt de Turenne.

 

Obe strany rozmiestni svoje jednotky v súlade s dobovými zvyklosťami. Stredu poľa dominovala pechota tvorená pikaniermi, mušketiermi a pomocnými jednotkami. Krídelné pozície boli vyčlenené pre jazdectvo. Delostrelectvom disponoval len de Turenne, ktorý ho umiestnil do stredu, aby mohlo operovať proti nepriateľskej pechote. Rýchlosť a manévrovacie schopnosti jazdy ju do určitej mieri chránili pred účinkami delostreľby, preto sa táto sústreďovala na pomaly pochodujúce zovreté šíky pechoty, ktoré tvorili pre barokových delostrelcov ideálny cieľ. Presúvanie delostrelectva stredom bojiska po dunách bolo nesmierne náročné a nebolo v silách delostrelcov primerane reagovať na neustále sa meniaci situáciu na bojisku. Treba ešte spomenúť ,že delostreľba smerujúca na pieskové podložie bola nočnou morou každého delostrelca. Vypálené gule sa neodrážali od podkladu a delostrelci museli viesť priamu paľbu.

Výbušný účinok granátových striel bol pieskom tiež značne tlmený. Jediným uspokojivým riešením bola paľba kartáčovou muníciou, ktorá sa však dala viesť len na krátku vzdialenosť. Naviac de Turenne disponoval len 5-10 "hlavňami".


Oveľa významnejšiu rolu ako pozemné delostrelectvo zohralo v následnej bitke palubné delostrelectvo anglického loďstva operujúceho pri pobreží, ale o tom až neskôr.

 

Anglo-francúzske jednotky umiestnili do prvého sledu svojho ľavého krídla ( pri pobreží ) 13 eskadrón jazdy, rozdelených kvôli nedostatku miesta do troch línií.


4 anglické batalióny (Cochrane, Alsop, Lillington a Morgan) a 7 francúzskych bataliónov (Turenne, Bout de Bois, Picardie, 2 batalióny Švajčiarskej gardy a 2 batalióny Francúzskej gardy) tvorili prvý sled stredovej formácie. Prvý sled pravého krídla tvoril peší francúzsky batalión (Bretagne), asi 200 mušketierov z Montgommeryho regimentu a 14 eskadrón jazdy.


V druhom slede bolo zľava rozostavených 10 eskadrón jazdy. Stred ovládli 3 anglické batalióny (Lockhart, Gibbons and Salmon) a 4 francúzske batalióny (Piedmont, Rambures, de la Marine and Espagny). Pravé krídlo druhého sledu tvorilo 9 eskadrón jazdy.

Do zoznamu jednotiek musíme započítať aj 7 jazdeckých eskadrón, ktoré sa pohybovali medzi prvým a druhým sledom a 4 jazdecké eskadrón, ktoré tvorili taktickú zálohu.


Celkovo tvorilo anglo-francúzske jednotky 57 eskadrón jazdy a 19 pechotných bataliónov. 
Dohromady 9000 infanteristov a 6000 kavaleristov.

 

Španielska armáda bola rozdelená na dva zbory. Španielska armáda flanderská, ktorej velil Don Juan José de Austria, sa rozostavila v strede a napravo ( pri pobreží ). Louis II de Bourbon-Prince de Condé viedol kombinovaný zbor rebelujúcich francúzskych frondistov a rozostavil svoje sily na ľavej strane pozdĺž kanála.

Prvý sled španielskeho zboru tvorili, z prava do ľava, 4 batalióny španielskej pechoty (Bonniface, Meneses, Seralvo and Cordoba), 4 anglicko-írske royalistické batalióny (York, The Royal Regiment of Guards, Lord Bristol and Lord Newbourgh) a 2 valónske batalióny. Španielska jazda pod velením Dona Caracena bola rozdelená do štyroch sledov za pechotu. Prvú líniu jazdy tvorilo 8 eskadrón, druhú 12 eskadrón a tretiu so štvrtou 10 eskadrón jazdy. Toto nezvyklé a nevýhodné rozostavenie obmedzujúce taktické použitie jazdy malo svoj dôvod, ale o ňom neskôr. "Frondistický" zbor ktorému velil de Condé pozostával zo 4 pechotných bataliónov (Guitaut, 2x Condé a Persan), za ktorými zaujali pozíciu 4 sledy jazdy rozostavené nasledovne, 7 eskadrón v prvej línii a potom sa zoradili 3 línie po 4 eskadróny jazdy.

Celkovo teda Španielska armáda flanderská disponovala 10 bataliónmi pechoty a 40 eskadrónami jazdy a de Condého frondistický zbor 4 bataliónmi pechoty a 22 eskadrónami jazdy. Proti anglo-francúzskym jednotkám teda stálo dovedna 7500 pešiakov 6500 kavaleristov.

 

Trocha teórie

Barokové vojenstvo sa vyznačovalo zložitým manévrovaním presne zoradených formácií pechoty a jazdy. Boli vydané skvelé učebnice a príručky vojenstva, podrobne popisujúce jednotlivé druhy vojsk, ich použitie a taktiku. Výnimočné dielo, zaoberajúce sa taktikou jazdeckých jednotiek, vydal v roku 1670 Johann Jacob van Wallhausen (The Art of Warfare on Horseback - Umenie boja v sedle).

Niekoľko vyobrazení z diela Johanna Jacoba van Wallhausena

Použitím poľného a obliehacieho delostrelectva sa vo svojom diele zaoberal Joseph Furttenbach. Táto obsiahla práca vyšla v Ulme v roku 1627 a stala sa skutočnou delostreleckou "bibliou". V knihe s mimoriadne komplikovaným názvom (Halinitro-Pyrobolia. Beschreibung einer newen buchsen-meisterey, nemlichen: grundlicher Bericht, wie der Salpeter, Schwefel, Kophlen, unnd das Pulfer zu praepariren, zu probieren, auch langwirrig gut zu behalten: das Fewerwerch zur Kurtzweil und Ernst zu laboriren... etc.) , ktorú som si pracovne nazval "Newen buchsen-meisterey", popisuje autor všetky aspekty použitia delostrelectva 17. storočia, od prípravy rôznych druhov pušného prachu a konštrukcie diel a mažiarov, cez popis postupov streľby na jednotlivé typy cieľov a opevnení až po požívanú muníciu ( gule, granáty, kartáče a rakety - niektoré vymyslené samotným autorom). To všetko doplnené 44 medirytinami a obrázkami.

Barokové fortifikačné umenie preslávili svojimi projektmi velikáni ako Sebastien Le Prestre, Seigneur de Vauban (1633-1707) alebo Menno van Coehoorn (1641 – 1704) či "otec francúzskej fortifikácie" Jean Errard (1554-1610). V našich končinách sa na poli fortifikačnej architektúry zviditeľnili vojenskí inžinieri J.Arigsperger, J.Ungern či cisársky architekt Jean Luis Raduit de Souches, ktorý sa nezmazateľne zapísal do dejín, keď v roku 1645 pod jeho velením prestálo Brno švédske obliehanie. 


Vojenská osveta zašla až tak ďaleko, že sa formou kreslených manuálov dbalo aj na "vzdelávanie" jednoduchých negramotných vojakov. V tomto smere sa preslávil holandský renesančný miniaturista Jacques de Gheyn (1532-1582).

 

 

Ukážka z de Gheynových kreslených manuálov pre mušketierov

 

 

Kulisy a rekvizity boli pripravené, účinkujúci nastúpení a opona zdvihnutá. Predstavenie sa mohlo začať.

Autor : Sallet / sallet 🕔06.12.2005 📕12.902

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře