Východoázijská eskadra krížnikov

Autor : Pavol Kubran 🕔27.09.2005 📕20.297

Podobné články

Další články autora

Národom, ktoré nemali svoje kolónie sa väčšinou zdajú udalosti s nimi spojené obostreté ak nie zvláštnym čarom, tak aspoň zvláštnou atmosférou. Keďže som v súvislosti s nemeckým námorníctvom narazil na názov Východoázijská eskadra krížnikov, rozhodol som sa priblížiť vám túto kapitolu nemeckého cisárskeho námorníctva spojenú s koloniálnou politikou v oblasti východnej Ázie.

Nemecko (Prusko) nemalo veľa území mimo vlastného z dôvodu, že keď sa etablovalo na medzinárodnej politickej scéne ako mocnosť, takmer celé územie sveta už bolo rozdelené medzi staršie mocnosti. Zostávali menšie územia v Afrike a najmä - Ázia.

V polovici 19. storočia sa začala východná Ázia otvárať (zväčša násilne – komodor Perry v r. 1853, ópiová vojna v r. 1839 – 42) svetovému obchodu. Keďže Prusko nechcelo ostať bokom od tohto diania, vyslalo v roku 1859 do východoázijského regiónu eskadru lodí kráľovského námorníctva. Eskadra, ktorej velil komodor Sundewall, sa skladala z parnej fregaty Arcona, plachtovej fregaty Thetis, škunera Frauenlob a transportnej lode Elbe. Na ceste zo Singapuru do Yokohamy sa lode dostali do tajfúnu, v ktorom sa 2.9.1859 v blízkosti Yokohamy potopil škuner Frauenlob aj s celou posádkou. Ostatné lode doplávali do Yokohamy v poriadku.

S výpravou sa do Japonska dostal aj prvý pruský vyslanec, gróf Schulenberg, ktorému sa podarilo položiť základy neskoršej dobrej spolupráce s Japonskom. V roku 1861 bola podpísaná obchodná zmluva medzi Pruskom a Čínou. V roku 1862 sa lode vrátili späť do vlasti.

Po vzniku Nemeckej ríše (1871) sa východná Ázia dostala do pozornosti cisára. Po víťazstve v Prusko – Francúzskej vojne hľadala ríša nové trhy na odbyt svojho tovaru. Svoju pozornosť upriamili na Čínu, v ktorej boli aktívny predovšetkým Angličania a Rusi, ktorí disponovali aj diplomatickým zastúpením. Anglicko dokonca udržovalo v Hongkongu vlastnú základňu pre svoju flotilu vo východoázijských vodách.

Zrod eskadry

Na podporu prítomnosti Nemecka vo východnej Ázii bol v sedemdesiatych rokoch 19. storočia do tejto oblasti vyslaný delový čln Cyklop, ktorého v roku 1880 vystriedal delový čln Iltis. V roku 1881 bolo rozhodnuté flotilu posilniť a tak bola vytvorená Východoázijská eskadra krížnikov. Jej prvým veliteľom bol kontraadmirál von Blanc. Keď sa v roku 1894 zistilo, že vlajková loď eskadry, fregata Leipzig, má veľmi opotrebované stroje, vydal minister námorníctva prekvapujúco rozkaz na rozpustenie eskadry. Pretože oprava v Kapskom Meste by bola drahá, povolali loď do vlasti. Čínsko – Japonská vojna (1894) však donútila veľmoci svoju prítomnosť v Ázii naopak posilniť a preto bol rozkaz na rozpustenie eskadry zmenený a bola vytvorená Východoázijská divízia krížnikov. Svoju vlastnú základňu však nemala a preto boli lode pri opravách a zásobovaní palivom odkázané na cudzie prístavy, čo nebolo moc výhodné, pretože to znamenalo stratu času a vysoké náklady.

Vybudovanie stálej základne

V roku 1897 sa táto situácia zmenila. V Číne v tom čase rástol odpor proti kresťanskej misijnej činnosti a obsadzovaní častí krajiny, čo viedlo v roku 1900 k tzv. Povstaniu boxerov. Keď sa nemecké vedenie dozvedelo o zavraždení dvoch nemeckých misionárov na polostrove Šantung, považovalo to za dobrú zámienku na intervenciu a 1.11.1897 vydal cisár rozkaz na obsadenie územia okolo už predtým na podobné účely preskúmanej zátoky Ťiao-čou. Miesto odporúčal aj niekdajší veliteľ divízie krížnikov Tirpitz (medzitým minister námorníctva) pretože nebolo miestom britských záujmov a dalo sa ľahko brániť. Na obsadenie zátoky boli pridelené nasledovné lode: krížnik Kaiser, ľahké krížniky Prinzeß Wilhelm, Cormoran, Irene a fregata Arcona.

Nebolo to však také jednoduché: na toto územie si robilo nároky aj Rusko a iba po tri týždne trvajúcej diplomatickej aktivite nemeckého ministra zahraničných vecí Rusko nakoniec ustúpilo.

Keď sa situácia v Číne načas upokojila, prenajal čínsky cisár 6.3.1898 oblasť Ťiao-čou na 99 rokov Nemecku. Správu územia prevzalo ministerstvo námorníctva. Stála základňa flotily bola vybudovaná na mieste rybárskej dediny Čching-tao. Na trvalú ochranu základne a vystriedanie dočasnej posádky bol z Cuxhavenu do Čching-tao prevelený novovytvorený III. batalión námornej pechoty. Ukázalo sa tiež, že relatívne malá divízia krížnikov nestačí na ochranu územia. Preto vyšiel 23.11.1897 rozkaz na vytvorenie 2. divízie krížnikov a súčasne zlúčenie oboch divízií do eskadry krížnikov. Nový veliteľ eskadry von Diederichs, súčasne aj veliteľ 1. divízie krížnikov, bol povýšený na viceadmirála. Veliteľom 2. divízie sa stal kontraadmirál princ Henrich Pruský.

V roku 1899 kúpilo Nemecko od Španielska Karolíny, Mariány a Palau a v roku 1900 aj ostrov Samoa. Tichomorské ostrovy sa stali taktiež základňami eskadry.

Ako reakcia na Povstanie boxerov bola eskadra podstatne posilnená. V júli 1900 boli do Čching-tao prevelené bitevné lode triedy Brandenburg: Kurfürst Friedrich Wilhelm, Brandenburg, Weißenburg a Wörth. Do bojov počas povstania sa z nemeckej flotily aktívne zapojil v podstate len delový čln Iltis, ktorý sa podieľal na dobytí pevnosti Ta-ku. V polovici roku 1901 sa bitevné lode vrátili späť.

V nasledujúcich rokoch aj vďaka poskytnutým výhodám v obchodnom ruchu a udeleným koncesiám na stavbu železníc významne vzrástol hospodársky význam mesta aj celej oblasti pod nemeckou správou.

Lode, ktoré boli zaraďované do Východoázijskej eskadry krížnikov sa pravidelne menili a v čase vypuknutia I. svetovej vojny patrili k eskadre pancierové krížniky Scharnhorst, Gneisenau, ľahké krížniky Emden (odplával zo základne 31.7.1914), Nürnberg, Leipzig (nachádzal sa pri pobreží Mexika – pripravený chrániť krajanov počas tamojších nepokojov) a sprievodná loď Titania. K obrane základne patrili delové člny Iltis, Jaguar, Tiger, Luchs a Cormoran, torpédové člny S90 a Taku a ľahký krížnik Kaiserin Elisabeth rakúsko-uhorského námorníctva. Na rieke Jang-c´-tiang operovali riečne delové člny Otter a Vaterland a v Kantone kotvil Tsingtau. Eskadre velil viceadmirál gróf Maximilián von Spee. V júni 1914 odplávala eskadra krížnikov z prístavu Čching-tao na niekoľkomesačnú plavbu po tichomorských dŕžavách.

Eskadra na začiatku I. svetovej vojny

Rozkaz k mobilizácii síl (1.8.1914) a správa o vstupe Veľkej Británie do vojny (5.8.) zastihol jadro eskadry pri ostrove Ponape v Karolínskych ostrovoch, kde sa nachádzalo od 17.7.1914. Pretože von Spee vedel, že v oblasti sú britské lode (zničili nemeckú rádiostanicu na ostrove Jap) a hrozilo aj zapojenie Japonska do vojny na strane Dohody, rozhodol sa preniesť svoje pôsobisko do vôd pri pobreží Južnej Ameriky. Priateľský postoj niektorých štátov v tejto oblasti k Nemecku mu navyše dával nádej na lepšie zásobovanie uhlím. Ľahký krížnik Emden sa k eskadre pripojil 12.8. pri ostrove Pagan v Mariánskych ostrovoch a 14.8. odplával na Indický oceán narušovať lodnú dopravu Dohody.

Po niekoľkých výpadoch proti silám Dohody (útok na prístav Papeete, zničenie podmorského kábla na ostrove Fanning) vyrazila 2.10.1914 k Veľkonočnému ostrovu. Krátko na to však britská admiralita vedela (zo zachytenej a rozšifrovanej depeše) že eskadra mieri k Veľkonočnému ostrovu a ďalej k pobrežiu Južnej Ameriky, pričom bolo pravdepodobné, že sa pokúsi preniknúť na Atlantik. Preto vyslala do tejto oblasti eskadru kontraadmirála Cradocka zloženú z pancierových krížnikov Monmouth a Good Hope, ľahkého krížnika Glasgow a pomocného krížnika Otranto.

Nemecká eskadra 12.10. priplávala k Veľkonočnému ostrovu, kde sa k nej pripojil ľahký krížnik Dresden (presunul sa sem z Atlantiku) a o dva dni aj Leipzig (v čase vypuknutia vojny bol pri Mexickom pobreží). Celá eskadra vyrazila 18.10. k čílskym ostrovom Juana Fernandeza kam doplávala 20.10.1914. Na porade s veliteľmi konanej dňa 27.10. viceadmirál von Spee rozhodol, že vzhľadom na prítomnosť nepriateľa (dedukovanú najmä z prítomnosti krížnika Glasgow v Coroneli 31.10.) nemá inú možnosť ako vybojovať bitku.

Bitka pri Coroneli

Obidve eskadry sa stretli 1.11.1914 severozápadne od ostrova Santa Maria pri pobreží Chile v bitke pri Coroneli, pomenovanej podľa neďalekého prístavu. Von Spee využil vyššiu rýchlosť lodí a prevahu v ťažkých delách (počet diel nem. lodí: 16 x 210 mm, 12 x 150 mm, 30 x 105 mm; počet diel britských lodí: 2 x 234 mm, 32 x 152 mm, 4 x 120 mm a 10 x 102 mm) a potopil pancierové krížniky Monmouth a Good Hope, na ktorom zahynul aj kontraadmirál Cradock. Ľahký krížnik Glasgow a pomocný krížnik Otranto unikli.

Bitka pri Falklandských ostrovoch

Keď sa o porážke pri Coroneli Briti 4.11.1914 dozvedeli, zareagovali veľmi rýchlo: už o 6 hodín po prijatí správy dostal admirál Jellicoe rozkaz na prevelenie bitevných krížnikov Invincible a Inflexible do južného Atlantiku. Vedením celej akcie poverili viceadmirála Sturdeeho, ktorého za Coronel odvolali z funkcie náčelníka vojnového štábu admirality (rozdelením síl dosiahol toho, že ani jedna časť síl nebola silnejšia ako Speeova eskadra) a zároveň ho poverili velením nad námornými silami v južnom Atlantiku a južnom Pacifiku. Bitevné krížniky vyrazili 1.11., cestou pribrali eskadru pod velením kontraadmirála Stoddarta (pancierové krížniky Carnarvon, Kent, Cornwall, Defence a ľahký krížnik Bristol), ktorá čakala v blízkosti pobrežia Brazílie a 7.12. 1914 dorazili k Falklandským ostrovom. Zakotvili v prístave Port Stanley a v zálive Port Wiliam.

O presune eskadry na Atlantik sa von Spee rozhodol už 15.11.1914, ale ťažkosti o zásobovaním uhlím (Argentína a Brazília nedovolili nemeckým zásobovacím lodiam vyplávať na more) spôsobili, že eskadra oboplávala mys Horn až 2.12.1914. Ďalšie zdržanie spôsobilo doplňovanie uhlia zo sprievodných lodí pri ostrove Picton pri ústí úžiny Beagle, ktoré skončilo až 6.12.1914. Toho dňa predložil von Spee návrh aby eskadra zaútočila na Port Stanley, zničila základňu a rádiostanicu a zajala vládnych úradníkov. Napriek protestu väčšiny veliteľov lodí, ktorí chceli aby sa eskadra pri plavbe Atlantikom vyhýbala námorným silám Dohody, trval von Spee na svojom.

8.12.1914 eskadra vyplávala k Falklandským ostrovom, kde sa Gneisenau a Nürnberg odpojili aby ostreľovali prístav a rádiostanicu. Podľa hlásenia pomocnej lode Amasis z Punta Arenas mal byť prístav prázdny, bola tam však zakotvené sily viceadmirála Sturdeeho s vyššie uvedenými loďami spolu so zbytkom eskadry viceadmirála Cradocka (ľahký krížnik Glasgow a pomocný krížnik Otranto), pomocným krížnikom Macedonia a starou radovou loďou Canopus ako plávajúcou batériou strážiacou vjazd do prístavu. Prekvapenie však bolo obojstranné. Angličania totiž z prítomnosti pomocného krížnika Prinz Eitel Friedrich (mal za úlohu svojimi dvoma rádiostanicami simulovať rádiové vysielanie eskadry) pri Valparaise usudzovali, že eskadra je ešte stále v Pacifiku.

Briti zistili prítomnosť nemeckých lodí ráno o 07:50 hod. (hliadka na vrchole Sapper Hill, ktorý je vysoký 135 m n.m. hlásila prítomnosť dvoch lodí). Nemecké lode zaregistrovali britskú prítomnosť v prístave neskôr (o 09:20) a navyše veliteľ Gneisenau Maerker neuveril hláseniu hliadky, že vidí trojnožkové sťažne bitevných krížnikov. Preto podal viceadmirálovi hlásenie, že v prístave sa nachádzajú dva krížniky triedy Monmouth a navrhol okamžitý útok (čo by bolo možné riešenie neskoršej tragédie – potopením niektorej z lodí v úzkom vjazde do prístavu by znemožnili pohyb celej britskej eskadry). Po správe o prítomnosti britských lodí v prístave von Spee odvolal obe lode späť a začal ustupovať. Tým bol osud nemeckej eskadry spečatený. Na jeho ospravedlnenie však treba povedať, že bol vzdialený 20 míľ a nemal o situácii presnú predstavu. Sturdeeho eskadra mala nielen výraznú delostreleckú prevahu (delá na nem. lodiach: 16x210 mm, 12x150 mm, 30x105 mm; delá na britských lodiach:16x305 mm, 4x190 mm, 38x152 mm, 4x120 mm, 52x102 mm) ale aj prevahu v rýchlosti a dostrele takže britské lode mohli manévrovať mimo dostrel nemeckých lodí.

Keď von Spee poznal, že eskadra ako celok nemá nádej, rozhodol že boj prijmú dve najsilnejšie lode Scharnhorst a Gneisenau, a krížnikom dal rozkaz uniknúť. Vicedmirál Sturdee však za nemeckými krížnikmi vyslal pancierové krížniky Kent a Cornwall a ľahký krížnik Glasgow. Sám sa s bitevnými krížnikmi venoval jadru nemeckej eskadry. Aj keď nemecké lode strieľali pomerne dobre (Invincible dostala 22 zásahov, Inflexible 3, Cornwall 18 a Kent až 40 zásahov) v boji s nepomerne silnejším protivníkom však ťahali za kratší koniec: v 16:17 sa potopil Scharnhorst, v 18:02 Gneisenau, v 19:27 Nürnberg a v 21:23 aj Leipzig. Z celej eskadry unikol iba ľahký krížnik Dresden (bol potopený neskôr, 14.3.1915 pri čílskych ostrovoch Juana Fernandeza). V boji padlo 2100 (podľa iných zdrojov 2200) nemeckých námorníkov vrátane viceadmirála von Spee a jeho dvoch synov (starší Otto padol na Nürnbergu a mladší Heinrich na Gneisenau). Na britskej strane padlo 9 (podľa iných zdrojov 5) námorníkov.

Po bitke pri Falklandských ostrovoch prestala Východoázijská eskadra krížnikov existovať.

Zdroj:

kreuzergeschwader.de
J. Hrbek: Velká válka na moři, Libri, Praha 2001
internet (najmä german-navy.de, kaiserliche-marine.de)

Podobné články

Další články autora

Autor : Pavol Kubran 🕔27.09.2005 📕20.297

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře