1987: KARBALA 5

Rozhodujúce ťaženie vojny sa začalo 24. decembra 1986 operáciou Karbala IV. Iránci podnikli túto ofenzívu s cieľom zmocniť sa ostrova Umm Rassas na vodnej ceste Šat Al Arab. Smer iránskeho útoku bol jasný. Cieľom jednotiek bolo zmocniť sa ostrova, prekročiť Shatt Al Arab a zaútočiť z pozícií severozápadne od Koramšar. Po prelomení obrany mala nasledovať otočka na severozápad a postup pozdĺž Šat Al Arab až do Basry popod Veľké rybie jazero, vybudované ako umelá vodná nádrž severovýchdne od Basry a používané ako súčasť irackej obrannej línie. Iránske jednotky sa však dostali do problémov už pri samotnom útoku na Umm Rassas. Veľké množstvo ľahkej iránskej pechoty bolo stratené v zúfalých útokoch na nepriepustnú irackú líniu. Iránske straty boli katastrofálne a ofenzíva Karbala IV nesplnila žiadny zo svojich cieľov. Jej jediným úspechom bola skutočnosť, že ju Iračania považovali za posledný útok, podniknutý na Basru. O to väčšie bolo ich prekvapenie, keď sa rozbehla hlavná ofenzíva: Karbala V. Iránci často hovoria o Karbale IV iba ako o „skúšobnej“ ofenzíve. Nie je jasné, či to tak skutočne bolo, každopádne straty Iráncov boli v tejto operácií príliš vysoké na to, aby to neovplyvnilo ďalší priebeh bojov.

Najväčšia bitka druhej polovice dvadsiateho storočia sa začala 9. januára 1987. V ten deň iránske jednotky opustili svoje zákopy, aby sa pokúsili definitívne prelomiť iracké línie. Ofenzíva sa začala východne od Veĺkého rybieho jazera útokom jednotiek Pašdaran a Basij na pozície osamoteného irackého práporu na východnom brehu jazera. Jeho pozícia bola neudržateľná a prápor po krátkom boji podľahol. Iránske jednotky postupovali ďalej k jazeru, cez ktoré sa preplavili na dovezených člnoch. Na západnom brehu pristáli bez odporu, zriadili predmostie a začali postupovať do vnútrozemia, k takmer 12 kilometrov vzdialenému kanálu Šat Al Arab. V tomto momente sa na bojisku objavili pešie brigády rapublikánskej gardy, ktorým sa podarilo zastaviť iránsky postup, zlikvidovať hrot postupu a nakoniec aj uzatvoriť iránske jednotky do predmostia so šírkou 5 a pol kilometra a hĺbkou pol kilometra na západnom brehu Veľkého rybieho jazera. V momente, keď jednotky Pašdaran zistili, že cesta na západ je uzavretá, začali sa točiť vo vnútri predmostia, až nakoniec prerazili iracké línie na najjužnejšom mieste jazera. Ich výpad zasiahol stred 11. irackej pohraničnej gardovej divízie, III. irackého zboru, ktorej tri obranné línie boli otočené proti iránskym hraniciam. Iránska pechota takto mohla pomerne jednoducho postupovať pozdĺž týchto obranných línií, čo aj skutočne zrealizovala. Iránske jednotky zaútočíli zboku na iracké pozície a donútili 11. divíziu vyprázdniť prostrednú obrannú líniu, pozdĺž ktorej Iránci následne postupovali. Iracké jednotky museli zostaviť líniu novú, tentokrát k iránskym hraniciam otočnenú v 90° uhle. Ale situácia sa pre Iračanov nevyvíjala uspokojivo. Najvýchodnejšie jednotky začali ustupovať

zo strachu pred odrezaním ústupových ciest, zatiaľ čo iránska ľahká pechota na nich neprestávala dorážať. Nakoniec sa na ústup dali všetky pohraničné jednotky, pričom ústup samotný bol skôr pomalým presunom za stáleho boja. Všetky jednotky ustupovali na západ, držiac sa na pravom brehu rieky Jasim. III. iracký zbor začal v tomto momente organizovať obrannú líniu na rieke Jasim z rezervných jednotiek. Obranu posilnila pravdepodobne aj 5. mechanizovaná divízia, zatiaľ čo 11. pohraničná divízia sa rovnako ako predtým sústredila na zastavenie iránskych prienikov do svojich línií. Do malého priestoru medzi druhou a treťou líniou tejto divízie, obrátenými k iránskym hraniciam, sa stále objavovali iránske jednotky, unikajúce z predmostia na Rybiom jazere. 11. divízia ustupovala pomali zo svojich pozícií, za stáleho boja, v ktorom spôsobovala Iráncom značné straty. Tento ústup trval zhruba týždeň. Pravdepodobne okolo 17. januára nakoniec iracké jednotky ustúpili na západný breh rieky Jasim, otvoriac tak Iráncom cestu ku kanálu Šat Al Arab. Iránske jednotky následne dorazili k brehom kanálu a začali sa pripravovať na jeho prekročenie. Tento podnik sa skladal z dvoch samostatných úkonov. Najprv bolo treba prekročiť menší kanál a následne obsadiť ostrov uprostred vodnej cesty Šat Al Arab. Tento manéver sa však už Iráncom zrealizovať nepodarilo, pretože jedna iracká divízia podnikla útok z juhu a za 48 hodín k nemu Iráncom odrezala prístup. Iránske jednotky však za veľkých strát pokračovali v zúfalých útokoch.

Do oblasti boli povolávané stále nové a nové iránske jednotky v snahe znovu preraziť iracké línie. S každým dňom sa iracká obrana na rieke Jasim posilňovala, pričom iránske jednotky útočili do mŕtvych zón, v ktorých bola ich ľahká pechota masakrovaná delostreľbou a krížovou paľbou ručkých zbraní. Denné straty Iráncov rástli od stoviek do tisícov vojakov. 27. januára sa Iránci pokúsili využiť poslednú možnosť, ako zvrátiť bitku a teda aj vojnu vo svoj prospech. Rezignovali na prekročenie Šat Al Arab a namiesto toho sa pokúsili prelomiť líniu na rieke Jasim, Tento útok sa nepodarilo zrealizovať takmer vôbec. V momente, keď Iránci vyrazili poslednýkrát do útoku, boli ich rady skosené guľometnou paľbou. Ľahkej pechote sa nepodarilo postúpiť ani o pár metrov. Situácia iránskych jednotiek začala byť mimoriadne vážna. S vedomím, že celá operácia sa zmenila na na krvavý debakel, sa iránske jednotky ocitli v nevýhodnom postavení na západnom brehu Rybieho jazera. Ofenzíva Karbala V sa definitívne skončila 28. januára 1987. V ten deň iracké jednotky vyrazili do útoku na predmostie na Rybiom jazere. Vedené obrnenými jednotkami republikánskej gardy prerazili iránske línie a začali s postupnou likvidáciou iránskych jednotiek v celej oblasti. Vzhľadom na fakt, že iracké jednotky, účastniace sa tohto protiútoku boli na bojisko dopravené z rezervy, boli absolútne čerstvé. Na druhej strane sa v posledných fázach operácie začala prejavovať fyzická únava jednotiek iránskych. V operácií Karbala V sa dokonale prejavili prednosti irackého systému rotovania jednotiek na bojisku, ktoré zabezpečilo, že jednotky nastúpené v prvej línií boli takmer vždy čerstvé. Presuny irackých jednotiek boli okrem toho uľahčené kvalitnou sieťou diaľnic, vybudovaných pozdĺž celej južnej fronty. Táto sieť, ktorej stavba začala v úvodných rokoch vojny, bola v roku 1987 už dokončená. Ďalším zaujímavých poznatkom z operácie bol odhodlaný a profesionálny výkon irackej pechoty. Operácia Karbala V sa vyznačovala absenciou veľkého množstva tankovej a obrnenej techniky, na ktorej bola iracká armáda v minulosti závislá. Dokonca aj regulárne pešie jednotky, akými bola napríklad aj 11. pohraničná pešia divízia, bojovali veľmi dobre. Zvládli ťažké menévre, medzi ktoré patrí napríklad rotácia obrannej línie v rôznych uhloch, pomalý ústup za sústavného boja, alebo psychické odolanie útokom v ľudských vlnách.

Bitka mala katastrofálne dôsledky pre iránske vojnové úsilie. Po skončení bojov už nikto nepochyboval o to, že Irán nie je schopný túto vojnu vyhrať vojenskými prostriedkami. Novovymenovaný vrchný veliteľ iránskej armády, Hashemi Rafsanjani, ktorý nastúpil do funkcie po krachu ofenzívy, zverejnil výšku iránskych strát. Irán prišiel v najväčšej ofenzíve vojny o skoro 80 000 vojakov. Iracké straty boli oveľa nižšie, iba 10 000 mŕtvych a zranených. Rafsanjani vyhlásil že nebudú žiadne ďalšie útoky v ľudských vlnách.

Iracké velenie pochopilo víťazstvo v bitke ako vytvorenie strategickej príležitosti pre konečné víťazstvo. Uprostred leta 1987 presunula iracká armáda veľké množstvo jednotiek do púšte za Basrou, do obrovských kasárenských a výcvikových komplexov, vybudovaných v krátkom časovom úseku špeciálne pre jediný účel : pripraviť jednotky intenzívnym výcvikom na posledný a rozhodujúci úder proti Iránu. V púšti boli vybudované objekty, simulujúce geografickú situáciu na druhej strane iracko-iránskych hraníc – na budúcom skutočnom bojisku. Na tomto obrovskom simulátore boli donekonečna cvičené postupy v rôznych bojových situáciách, na ktorých sa podieľali veľké jednotky, často celé divízie. Všetky tieto operácie, aj napriek svojmu rozsahu sa podarilo udržať v tajnosti. Navonok bola situácia na bojisku rovnaká ako v predchádzajúcich rokoch – Irak držal svoje pozície a pripravoval sa na ďalší útok Iránu. Ten však v roku 1988 neprišiel. Irán bol na absolútnom mínusovom bode. Situácia v armáda a štáte sa dá porovnať so situáciou zo začiatku vojny, jediným rozdielom bolo, že iracké tanky boli zatiaľ od iránskych miest vzdialené stovky kilometrov. Mobilizácia v roku 1988 neprebehla v Iráne podľa očakávaní. Obyvateľstvo bolo vojnou vyčerpané, nedostávalo sa vytrénovaných vojakov a sofistikovaných zbraní, potrebných pre boj s irackými tankami a letectvom. Prvýkrát od začiatku vojny sa politicko- náboženské a vojenské vedenie dokázali zhodnúť na fakte, že ďalšie ofenzívy neprichádzajú do úvahy. Ďalšie zotrvanie vo vojne vyžadovalo nové nazhromaždenie zdrojov, intenzívny výcvik armády a ďalšie mobilizácie. Ak mala vojna pokračovať, musel by sa Irán vzdať strategickej iniciatívy na niekoľko rokov. V tomto momete sa doterajšie celkové straty (mŕtvych) dajú odhadnúť na 600 000 – 700 000 Iráncov a 150 000 – 250 000 Iračanov.

1988: „V ALLAHA VERÍME“

Presvedčení, že ďalšie zdržiavanie už nie je nutné, začali Iračania, ktorých armáda bola teraz päťkrát väčšia, ako v roku 1980, 17. apríla 1988 poslednú fázu vojny, operáciu nazvanú „Tawakalna Ala Allah“ (V Allaha veríme) útokom na poloostrov Al Faw, ktorý bol od roku 1986 v rukách Iráncov.Iracký útok bol ukážkovým príkladom spolupráce jednotlivých zložiek pozemných síl. Delostrelectvo, tankové jednotky a pechota v spolupráci s letectvom predviedli mimoriadne pôsobivé víťazné ťaženie. O tridsaťšesť hodín neskôr padli posledné iránske pozície na najjužnejšom cípe poloostrova. V niektorých prípadoch prekonávali iracké vojská svojho súpera presilou 50:1! V júni nasledovala rýchla operácia, v ktorej sa iracka armáda za štyri hodiny zmocnila ostrova Majnoon, bohatého na ropu. Počas tejto operácie si iracké vrchné velenie prvýkrát uvedomilo, že súper podlieha a vojna sa končí. Iracké jednotky znovu prenikli desiatky, na niektorých miestach stovky kilometrov do Iránu a brali tisíce zajatcov. V tejto poslednej fáze vojny sa iracké vojská sústredili na obkľúčenie a likvidáciu iránskych jednotiek, pričom znovuzískanie územia bolo skôr druhoradé. Celé ťaženie, ktoré sa rozbehlo posledným irackým vpádom na Iránske územie, sa zmenilo na jednostratnú likvidáciu pasívnej, immobilizovanej iránskej armády, ktorá sa nachádzala v pokročilom štádiu rozkladu. Bitka pri Shelemchehu bola dokonca len jednoduchým vytlačením Iráncov z irackého územia. Tejto bitky sa zúčastnil najväčší počet tankov od bitky pri Kursku a všetky bojovali na irackej strane.Vo všetkých týchto operáciách bola okrem toho pravdepodobne použitá taktika vrtulníkových výsadkov v tyle nepriateľa s cieľom zlikvidovať jeho veliteľské stanovištia. Iránska armáda bola zničená ešte pred koncom júla 1988. Iračania mali pred sebou jedinečnú možnosť obsadiť celý Uzestan úplne bez boja, Saddám Husajn sa však rozhodol vrátiť na hranice a čakať na mier.