Karbala 5 (Díl II)

Autor : Aranai / aranai 🕔31.08.2005 📕7.920

1983: OCEĽOVÝ KRUH

Vo februári 1983 sa Iránci pokúsili o ďalšiu inváziu s plánom, ktorý v mnohých aspektoch kopíroval ich predchádzajúci pokus. Tentokrát však bolo za cieľ zvolené mestečko Fakkeh a malý hraničný prechod severnejšie. Znova sa útok odohrával v ľudských vlnách, ktoré nepretržite búšili do irackých zákopov a bunkrov od 6. do 10. februára. Ale rovnako ako predchádzajúci rok, aj tento pokus bol utopený v smršti paľby irackých guľometov. Iráncom sa síce podarilo získať zopár kilometrov územia, ale cena za ne bola naozaj strašná.

Po dvoch katastrofálnych ťaženiach a 7 mesiacoch bojov o Basru sa iránsky režim nemohol pokúsiť aj o tretiu ofenzívu. Zvyšné mesiace roku 1983 sa o iniciatívu zase pokúšali jednotky iránskej armády, ktoré podnikali menšie a prepracovanejšie útoky na viacerých miestach fronty. Klasickým manévrom bolo rýchly útok a ústup, skôr než Iračania stihnú premiestniť do napadnutej oblasti svoje tanky. Tento postup bol účinnejší, pretože dlžka fronty, niečo cez 730 míľ nútila iracké tanky k zdĺhavým presunom do kritických oblastí. Takto dokázali Iránci získať čas na prípravu väčšej operácie a zároveň udržať tlak na nepriateĺa a iniciatívu na svojej strane. Množstvo týchto útokov bolo podniknutých v hornatých severných častiach hraníc za výdatnej podpory kurdských bojovníkov. Iránci v tomot prípade veľmi účinne použili svoje vrtuľníky na dopravu jednotiek a zásob do odľahlých horských oblastí. Z množstva týchto operácií stoja niektoré za pozornosť. Prvou bol útok na Haj Umran, v ďalekých severných oblastiach krajiny. Útok samotný sa začal 22. júla 1983 a bol úspešny – Iračania sa museli vzdať tohto územia po krutých bojoch na vrcholoch hôr, z ktorých mnohé sa týčili vo výške niekoľko tisíc metrov nad morom.

Ďalšia dôležitá bitka sa odohrala v Mehrane, ktorý Iračania nedokázali obrániť pred sústredeným útokom iránskej armády. Mehran, pôvodne iránske mesto, padlo do rúk Iračanov v prvom roku vojny.

Posledným dôležitým stretom v roku 1983 sa stala bitka v Penjwin v Kurdistane,. ktorá sa odohrala v októbri. Aj tu Iračania stratili menšie územia.

Celkovo možno rok 1983 označiť za mimoriadne priaznivý pre Irak. Aj napriek faktu, že bol v strategickej defenzíve a všetky počiatočné vojnové zisky boli stratené, dokázal sa počas celého roku udržať pred silnejúcimi útokmi nepriateľa a v posledných mesiacoch aj pred prízrakom opotrebovacej vojny. Vojaci znovu získali dôveru vo svoje schopnosti, dobudovali a zlepšili svoje obranné postavenia a v rámci snáh o zrýchlenie presunov tankových jednotiek začali realizovať ambiciózny plán na vybudovanie rozsiahlej cestnej siete, vedúcej pozdĺž hraníc. Táto sieť ciest po dokončení umožňovala presunúť iracké tankové brigády po celej hranici v priebehu niekoľkých hodín.

1984: CEZ BAŽINY K BASRE

Rok 1984 sa pre Irán stal rozhodujúcim rokom. Jeho politické vedenie sa muselo rozhodnúť, akým spôsobom bude ďalej vo vojne pokračovať. Na jednej strane regulérna armáda ponúkala alternatívu dlhej opotrebovacej vojny, ktorej úspech bol takmer istý, na druhej strane klerici chceli pokračovať v ofenzívach, spoliehajúc sa na fanatizmus tisícov dobrovolníkov a Alaha. Nakoniec získali klerici navrch a presadili ďalšiu vlnu mobilizácie dobrovoľníkov. Prvé plány vypracované Pašdaranmi sa znovu sústreďovali na Basru, tentokrát však bol ich postup nápaditejší.

Prvý z týchto prepracovanejších útokov sa začal 22. februára 1984 a smeroval krížom cez Hawizske bažiny, severne od mesta. Útok bol dokonalým prekvapením pre celú irackú obranu. Bažiny boli považované za nezdolateľné. Iránci však použili tisícky malých člnov, infiltrovali bažiny a pristáli na pevnine pri Bejde. Iracký generál veliaci tomuto úseku fronty, Hisham Fakhri, reagoval rýchlo pochopiac, že tento prienik by sa mohol celej obrane stať osudným. Povolal svoje jednotky a prinútil Iráncov vybojovať niekoľko tvrdých stretov, ktoré pokračovali v nasledujúcich dňoch. Nakoniec mali Iračania navrch a zahnali útočníkov späť za bažiny, pričom im znovu spôsobili ohromné straty. O deň neskôr zaútočili Iránci cez bažiny znovu, tentokrát na rozhraní irackého III. a IV. zboru. Ale Iračania dokázali svoje jednotky znovu presunúť dostatočne rýchlo. Boje trvali štyri dni, ale výsledok bol rovanký, Iránci boli zahnaní na útek. 1. marca Iránci znovu opustili svoje zákopy a prenikli bažinami. Znovu bol ich postup zastavený, ale neustúpily už znovu do pôvodných pozícií. Podarilo sa im totiž obsadiť ostrov Majnoon, čím postavili iracké vedenie pred zložitú dilemu. Majnoon bol sice vďaka ropným poliam ekonomicky mimoriadne dôležitý, na jeho opätovné získanie by však museli Iračania presunúť a nasadiť veľké množstvo pechoty, čo by malo za následok veľké straty na životoch. Husajn nechcel riskovať svojich vojakov a rozhodol sa Majnoon zatiaľ prenechať nepriateľom. Ani rok 1984 nedopadol pre Irak nijako zle. Obrana sa utvrdzovala a posilňovala, okrem straty Majnoonu a niektorých území na severe sa celé obrana držala pevne. Ukázalo sa že používanie vrtulníkov v kurdských horách a útoky cez bažiny sú jedinými akciami, ktoré dokážu Iránci uskutočňovať. Ďalším veľkým ofenzívam neprial aj fakt, že iracké tankové brigády vyrážali často do preventívnych útokov na iránske pozície, vnucovali im boj a znemožňovali takto nahromadenie väčšieho množstva rezerv, potrebných pre ofenzívu.

1985: ZÁKOPOVÁ VOJNA POKRAČUJE

Iránci pokračovali celý nasledujúci rok vo svojom ťažení cez močiare. Basra a odrezanie cesty z Bagdadu na juh boli pre Irán mimoriadne lákavými možnosťami. Politické vedenie neodradila od pokračujúcich útokov ani skutočnosť, že iracká obrana naberala z mesiaca na mesiac na stabilite a sile. Vážnejší prielom v strategicky dôležitých úsekoch fronty bol takmer nemožný. Najdôležitejšou bitkou, ktorá sa v tomto roku odohrala, bola bitka o Badr. Boje sa začali 11. marca. V ten deň Iránci znovu prekročili močiare a vylodili sa v Qurnahu s cieľom preťať diaľnicu z Bagdadu do Basry. Iránske jednotky po rýchlom postupe úspešne prekročili Tigris. Iračania podobnú operáciu pravdepodobne očakávali a generál Fakhri okamžite začal s protiopatreniami. Zo severu bol podniknutý silný protiútok jednou mechanizovanou divíziou nasledovaný útokom republikánskych gárd z juhu. Iránske jednotky boli znovu zatlačené. V tejto bitke boli jednotky republikánskej grady prvýkrát použité ako mobilná záloha. Bitka o Badr vyznačuje koniec druhej fázy vojny. Irak až do tohto okamžiku rezignoval po ústupe z Iránu na akékoľvek väčšie vojenské operácie. Cieľom bolo neútočiť a čakať na útoky nepriateľa, ktoré ho vyčerpajú a otvoria okno pre definitívny iracký úder. Straty Iráncov stúpali veľko rýchlosťou a začali mať silný vplyv nie len na situáciu na bojisku, ale aj na celkovú strategickú pozíciu Iránu. Ak by boje pokračovali rovnykým spôsobom aj v roku 1986, dala sa očakávať nie len vojenská, ale aj politická a hospodárska, celonárodná kríza.

1986: AL FAW

Začatkom roka 1986 sa v okolí Basry na južnom brehu močiarov Hawizah sústreďovalo obrovské množstvo irackých jednotiek. Irak očakával ďalší z iránskych útokov na Basru. Iránsky útok však prišiel celkom nečakane na úplne inom mieste fronty : Iránci zaútočili na poloostrov Al Faw. Na poloostrove Al Faw sídlil ropný terminál, ktorý bol na začiatku vojny zničený iránskym letectvom. Bez väčšieho strategického významu bol tento poloostrov strážený iba slabými jednotkymi irackej armády. Keď v noci 10. februára 1986 začali iránske jednotky počas nočnej búrky prekračovať na lodiach a člnoch lodnú dopravnú tepnu Shatt Al Arab, boli irackí obrancovia na podobnú operáciu absolútne nepripravení. Iráncom sa podarilo zriadiť predmostie a postúpiť do vnútrozemia. Republikánska garda sa vydala na cestu takmer okamžite po tom, čo správa o iránskom útoku dorazila do Bagdadu. Aj napriek faktu, že samotný poloostrov nemal takmer žiadnu strategickú hodnotu, trvalo iracké politické vedenie na jeho znovuobsadení. Tankové a mechanizované jednotky Republikánskej gardy však narazili pri svojom postupe na množstvo problémov. Rozsiahle záplavy v oblasti spôsobili, že tanková technika uviazla v bahne a nemohla byť efektívne využitá. Na mnohých miestach sa tankové kolóny museli zastaviť, čo prilákalo pozornosť iránskych delostrelcov, ktorí mali delá rozmiestnené na severnom brehu kanálu Šat Al Arab. Iránske delostrelectvo reagovalo mimoriadne svižne a presnou streľbou na znehybnené kolóny obrnenej techniky spôsobilo Iračanom mimoriadne vysoké straty. Iracké jednotky boli nútené postupovať po troch diaľniciach, ktorých vozovka zostala nad voddou hladinou. Tvrdé boje o kontrolu nad poloostrovom trvali takmer tri týždne, no Iračania nedokázali zlomiť odpor Iráncov. Tým sa na poloostrove podarilo sústrediť 30 000 vojakov. Boje o Al Faw boli náhle prerušené bitkou na opačnom konci fronty. 12. mája vyrazili na severe Iračania znovu do útoku a rýchlym postupom obsadili Mehran. Ich pozície však neboli príliš stabilné a udržanie mesta by si vyžiadalo prevelenie ďalších jednotiek zo strategickej rezervy. Nie je teda žiadnym prekvapením, že táto rýchlo zorganizovaná operácia musela zlyhať a mesto padlo znovu do rúk nepriateľa po iránskom protiútoku 10. júna. Neúspech v Mehrane a pretrvávajúce problémy v Al Faw boli vo svete interpretované ako začiatok konca irackej armády. V júli sa v Bagdade konalo zhromaždenie všetkých vedúcich predstaviteľov strany Baa`t s cieľom diskutovať o dovtedajšom priebehu vojny. Na stretnutí sa zúčastnili civilisti aj vojaci. Hlavnou témou diskusie bol plán prechodu do strategickej ofenzívy, vypracovaný Saddamom Hussajnom. Výsledkom stretnutia bolo ustanovenie nových vojnových cieľov a novej globálnej stratégie, ktorá však celkom nezodpovedala pôvodným plánom Saddáma Husajna. Celý plán bol držaný v mimoriadnom utajení nie len pred nepriateľom,ale aj pred ostatným svetom, ktorý už začínal hovoriť o definitívnej irackej porážke. Prvým krokom nového plánu bola celková národná mobilizácia. Tento mimoriadne neobvyklý krok však ukázal, že iracký ľud stále stojí za svojim politickým vedením a armádou. Mobilizácia bola nakoniec úspešná. Uprostred leta 1986 začala armáda s prípravou nových jednotiek, ktoré sa skladali z dobrovoľníkov, z ktorých bolo mnoho vysokoškolských študentov. Cieľom komplexného výcviku však nebolo vytvorenie strategickej rezervy, ale elitných peších a obrnených brigád, ktoré boli začlenené do oceľovej údernej päste irackej armády – do obrnených a peších jednotiek Republikánskej gardy. Počet brigád Republikánskej gardy sa v tomto období zvýšil zo sedem na zhruba 28. Až do tohto bodu vojny mal Irak 100 000 mŕtvych, zatiaľ čo Irancov zahynulo 250 000. Udalosti v Iraku boli ( na šťastie pre Irak ) zatienené udalosťami v Iráne, vďaka čomu tieto prípravy unikli oku svetovej verejnosti, ale aj nepriateľa. Teherán na druhej strane v lete 1986 hýril vyhláseniami pre tlač a svoje vojenské plány na nasledujúci rok nijako neskrýval. Klerici svetu ohlásili svoj zámer skončiť vojnu do konca januára 1987 (21. január predstavuje iránsky nový rok). Do svojho posledného úderu plánovali Iranci zapojiť všetky rezervy, ale nie len to. Bola rozbehnutá nová vlna mobilizácie, ktorá mala na bojiská priviesť ďalších 100 000 vojakov v novovytvorenom tzv. „Mohammedovom“ armádnom zbore. Okrem neho sa začal pripravovať aj ďalší zbor o rovnakej sile 100 000 vojakov, ktorý bol pomenovaný „Mahdiho“ armádny zbor. Tieto sily mali byť dostačujúce pre zlomenie irackej armády. Všetka mediálna pozornosť sa teda sústredila na Irán v tomto, ako ho klerici označovali „poslednom ťažení“.

Autor : Aranai / aranai 🕔31.08.2005 📕7.920

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře