Karbala 5 (Díl I)

Autor : Aranai / aranai 🕔31.08.2005 📕10.811

Úvodná poznámka

V článku som zámerne vynechal všetky vedľajšie skutočnosti iracko- iránskeho konfliktu, ktoré sa pri štúdiach tejto dejinnej epizódy často dostávajú po pozornosti na úkor skutočne podstatných udalostí. Zámerne som sa nevenoval aktivitám aktivitám irackého a iránskeho letectva, pretože tieto, ako také neovplyvnili žiadnym spôsobom výsledok bojov. Tak isto sa často do pozornosti verejnosti dostávajú udalosti akými bola napríklad „Vojna miest“, alebo útoky na ropné tankery v zálive. Tieto udalosti nemali však na vývoj na bojisku absolútne žiadny vplyv a nadmerná pozornosť sa im venuje iba z dôvodu nedostatku akýchkoľvek iných informácií z bojiska (kam média prítup nemali). Rovnako sa v tejto práci nevenujem použitiu chemických bojových látok. Fámy o ich nasadení nezodpovedajú vôbec realite. V skutočnosti boli chemické bojové látky nasadzované do bojov v oveľa menšom množstve a s menším účinkom, ako proklamovali svetové médiá. Mnohé z tzv. „chemických útokov“, boli v skutočnosti iba klasickým bombardovaním alebo bombardovaním s napalmom. Posledným bodom, ktorému sa venovať nebudeme, sú civilné obete. S výnimkou počiatočného štádia vojny sa totiž bojové operácie odohrávali v úzkom pohraničnom pásme, v ktorom sa nenachádzali žiadne mestá ani obývané oblasti. Aj keď pred vojnou utieklo takmer milión civilistov na obidvoch stranách, počty mŕtvych civilistov sú minimálne ( na rozdiel napr. od vojny v bývalej Juhoslávií ).

1980: CEZ DIVÝ UZESTAN

22. septembra 1980 v ranných hodinách prekročilo 7 irackých divízií hranice do Iránu. Ich cieľom bolo zabezpečiť vodnú cestu Šatt Al Arab (Shatt Al Arab) a obsadiť niekoľko kľúčových miest v uzestanskej krajine – Koramšar (Khoramshahr), Abadán, Dezful a Ahvaz. Týmto útokom sa začal zničujúca iracko-iránska vojna, ktorá bude trvať osem rokov a prinesie politickú a hospodárksu skazu obom bojujúcim stranám.

Konflikty medzi režimami v Teheráne a Bagdade sa vyostrovali už od prepuknutia Iránskej islámskej revolúcie, ktorá uvrhla celý Irán do politických zmätkov. Po stabilizovaní situácie začalo iránske politické vedenie (v čele s Alatojáhom Ruholáhom Chomeiním) presadzovať agresívnu zahraničnú politiku voči Iraku s jasným idealistickým cieľom preniesť islamskú revolúciu do celej oblasti Perzkého zálivu. Na časté provokácie a podporu kurdských rebelov na severe Iraku odpovedal režim v Bagdade opakovanými varovaniami. 22. septembra potom prišla načakaná iracká invázia.

Irak mal v momente vypuknutia vojny zhruba 180 000 vojakov, rozdelených do 12 divízií.

7 z nich bolo presunutých k hraniciam, z toho 5 útočilo v centrálnej časti fronty. Iracká armáda nenarazila v prvých dňoch postupu na nijaký odpor. Iránska armáda bola po revolúcii zredukovaná na 150 000 mužov, ktorých posádky sa nachádzali na pobreží Kaspického mora a na sovietsko-iránskych hraniciach. Hlavný prienik irackých jednotiek sa uskutočnil v Uzestane, ďalej na sever sa pozdĺž hraníc uskutočnili ešte dva ďalšie menšie prieniky. Postup bol po prekročení hraníc pomalý. Jednotky, aj keď motorizované s množstvom tankov, postupovali denne len o desať kilometrov. Koordinácia bola slabá a letectvo nepodnikalo skoro žiadne lety na podporu pozemných jednotiek. 25. septembra boli stále bez boja odrezané cesty do miest Dezful a Ahvaz. Iracké jednotky pomaly ale isto postupovali na východ, nechávajúc vodnú cestu Šatt Al Arab ďaleko za sebou. Iránci stále nie sú schopní dopraviť na bojisko zodpovedajúci počet obrancov, takže presila Iračanov zostáva takmer 5:1.

Iračania organizujú svoje vojská do brigád, ktoré sú základnými taktickými jednotkami armády. Brigády sa ďalej organizujú do divízií, pričom nemusí byť zachovaná klasická západná štruktúra a počet brigád v divízií často prekračuje tri. Iracká armáda bola od začiatku, kedy ju tvorilo menej ako 200 000 až do konca vojny, keď prekročila počet 1000 000 mužov, z 80% tvorená Šiítmi. Kurdská menšina v armáde neslúžila. Armáda bola tvorená vojakmi so základným vzdelaním, neskôr študentmi stredných a vysokých škôl. Skoro každý vojak vedel písať a čítať. Irak mal v momente vypuknutia vojny populáciu približne 16 miliónov. Iracké vedenie na čele so Saddámom Husajnom sa od začiatku vojny snažilo obmedziť straty na životoch. Spočiatku sa preto nekonali žiadne dodatočné odvody medzi obyvateľstvom, pričom nedolo povolené povolávať ani študentov. Iracká armáda má veľké nedostatky vo velení, kde je vo vysokých funkciách mnoho pohlavárov vládnej strany Baa’t. Všetky operácie sú organizované priamo z paláca ,čo zbytočne spomaľuje postup. Jednotky sa často úplne bezdôvodne zastavujú uprostred postupu na neviditeľných líniách, ktoré boli na mape nakreslené stovky kilometrov v zázemí, v komnatách prezidenstkého paláca.

Na druhej strane je iránska armáda v revolučnom rozklade. Islamské náboženstvo a jeho výklad a presadzovanie úspešne zlikvidovali základ irackých síl, kedysi moderných a dominujúcich oblasti. Vojenský profesionalizmus bol nahradení slepou vierou, pričom súboj medzi náboženskými fanatikmi a príslušníkmi bývalej armády sa tiahol celou vojnou. Iránci používali okrem klasických západných ešte dva druhy unikátnych jednotiek. Prvými boli tzv. „Pašdaran“, jednotky ľahkej pechoty s ručnými zbraňami a ľahkými protitankovými zbraňami. Tieto jednotky boli bez výcviku a stálej organizácie. Väčšina vojakov bola negramotná. Ďalším druhom boli jednotky „Basij“, tvorené nemajetnými dobrovoľníkmi bez výcviku a často aj bez zbraní. Jediným taktický manéver, ktorý boli schopní vykonať bol čelný útok, respektíve beh proti nepriateľským líniám. Irán mal trikrát väčšiu populáciu ako Irak a v momente vypuknutia vojny začal mobilizovať. Iránska armáda nemala pripravené žiadne strategické plány.

Prvý veľký stret medzi oboma stranami sa odohral na predmestiach Koramšaru. Irackým jednotkám sa sice podarilo obsadiť prístav, ale v meste samotnom už bolo 7000 obrancov, regulérnych jednotiek aj dobrovoľníkov Pašdaran. Iracké brigády sa stretávajú s tvrdým odporom ľahkej iránskej pechoty. Saddám Husajn nakoniec rozhodol o nasadení jednotiek Commandos, ktoré sa zmocnili Koramšaru 24. októbra. Toto prvé víťazstvo stálo irackú armádu mnoho času a straty boli pre Husajna neprijateľné. Preto padlo rozhodnutie ďašie cieľové mestá obkľúčiť, ale neobsadzovať. V tomto momente boli všetky ďalšie operácie zastavené kvôli príchodu zimy. Obidve strany sa zakopali a očakávali príchod jara, aby mohli pokračovať v bojoch. Iracké vedenie v zime postupne rezignuje na ďalšie pokračovanie ofenzívy. Husajn chce udržať územné zisky a čakať na vyjednávanie.

1981: PROTIOFENZÍVA

S odchodom zimy sa na bojisko vrátila čulá aktivita. Do okolia Susangardu sa na priame nariadenie iránskeho prezidenta Abo Hassan Bani Sadra sústredilo viac než 300 iránskych tankov, aby sa zúčastnili na operácií, ktorá mala zahnať Iračanov na útek. Ich tankové brigády sú však na mieste tiež s približne rovnakým počtom obrnencov. Po prvom nápore sa Iračania sťahujú, zdanlivo porazení, ale v momente, keď sa ich Iránci rozhodnú prenasledovať, sú uzavretí dvojitým obkľučovacím manévrom. Iránske tanky – posledné pozostatky kvalitnej ramády Šaha sú rozstrieľané v manévrovom tankovom boji. Na konci boja je v okolí Susangardu 200 horiacich iránskych tankov.

Výsledok bitky poštval náboženských vodcov Iránu proti profesionálnej armáde, ktorá bola už na začiatku vojny v nemilosti. Islamskí klerici pohŕdali vojakmi, disciplínou, výcvikom a schopnými veliteľmi. Všetky zostávajúce zdroje boli presunuté jednotkám Pašdaran, ktoré sa stali hlavnou silou na obranu Iránu. Príchodom dobrovoľníkov Basij sa okrem toho podarilo zmazať početnú prevahu Iračanov. S novými posilami na bojisku sa začali Iránci pripravovať na nové útoky. Pretože operácie sa presunuli úplne pod kompetencie duchovných vodcov, bolo naplánovaných niekoľko útokov v „ľudských vlnách“ ,čo bol vlastne jediný manéver, ktorý boli jednotky Pašdran a Basij schopné vykonať. Prvý z týchto útokov prišiel 28. novembra 1981, pri Bostane. Brutalita tohto útoku šokovala Iračanov. Iránci poslali stovky detí do bojovej zóny, aby nimi „vyčistili“ mínové polia. Po nich nasledovali jednotky Basij, ktoré mali prekonať zátarasy z ostnatého drôtu, alebo si na ne políhať, aby ostatní mohli prebehnuť po ich telách. Ako poslední prichádzala na rad ľahká pechota Pašdaran, ktorá prebehla cez polia pokryté postrieľanými predchádzajúcimi vlnami a vnikla za ohromných strát do irackých zákopov. Iračania mali v tomto úseku fronty dislokované iba zálohy a „milíciu“, ktorá po tom, čo postrieľala obrovské množstvo útočníkov situáciu psychicky neuniesla a ustúpila. Iránci rýchlo pochopili účinnosť týchto útokov a začali ich nasadzovať po celom fronte. Neskôr dokoca podnikali tieto útoky v nočných hodinách, kedy bola väčšia šanca, že preniknú irackou obranou. V niektorých prípadoch, kvôli nedostatnu koordinácie a zo strachu pred veľkými stratami ustupovali Iračania preventívne. Takýmto spôsobom sa Irán zmocnil iniciatívy na celej fronte. Po ďalšom dodatočnom mobilizovaní dobrovoľníkov sa Iráncom podarilo na jar 1982 zmeniť priebeh vojny. Vyslobodili z irackého obkľúčenia Abadán a krátko nato sa znovu zmocnili Koramšáru. Získanie prevahy na fronte netrvali Iráncom v tomto prípade ani tri mesiace, počas ktorých neprestávali poľavovať vo svojom tlaku v mimoriadne krutých bojoch.

1982: ÚSTUP NA HRANICE

V tomto momente vojny, s minimálnou šancov na pokračovanie ofenzívy a s cieľom obmedziť straty a nerozširovať vojnu, čo bola podmienka vojenskej pomoci USA, sa Husajn rozhodol ustúpiť s celou armádou na iracké hranice, do novovybudovaného komplexu opevnení. Celej armáde sa podarilo ustúpiť vo veľmi dobrom stave a organizovane. Iránci tak dosiahli vyhnaním Iráčanov pozoruhodného víťazstva. V júni 1982 sa tak skončila prvá fáza vojny.

Ešte pred samotným ústupom sa Husajn pokúsil o vyjednávanie s Chomeiním, no ten mierové rokovania odmietol a jasne deklaroval svoj nový cieľ – obsadenie južnej časti Iraku. Predstaviteľom strany Baa’t teda bolo jasné, že začína bitka o holé národné prežitie Iraku. Ďalšou vecou, ktorú Husajn urobil bola rozsiahla analýza, prečo zlyhalo velenie irackých síl a straty boli tak vysoké. Táto analýza ukázala, že mnohí velitelia boli nekompetentní pohlavári strany Baa’t. Husajn zbavil takmer všetkých velenia a to prenechal svojim generálom, aby im tak umožnil pripraviť sa na obranu hraníc a mesta Basry, o ktorej bolo už vopred známe, že predstavuje hlavný cieľ nastávajúcich iránskych ofenzív.

Výsledok vojny teraz závisel od výsledku bitky o Basru. Je nepravdepodobné, že by Irak prežil, ak by prišiel o toto druhé najdôležitejšie mesto krajiny. Basra je domovom Šiítov, ktorí, ako to už bolo spomenuté, tvoria väčšinu irackej armády.

Obranu Basry znevýhodňovala jej poloha a okolitý terén. Mesto bolo až príliš blízko hraníc, aby sa dalo predpokladať, že sa ho Iránci nepokúsia získať. Pri obranných bojoch by Iráčania nemohli obetovať ani pol kilometra územia, čo značne obmedzovalo pružnú obranu. Rovnako bažinatý terén v niektorých sektoroch fronty okolo mesta obmedzoval použitie irackých tankov, hlavnej zbrane armády. Ale irackí generáli sa nevzdávali. V horúčkovitom tempe vybudovali ohromný komplex obranných opevnení, ktorý sa počas bojov ešte viac zdokonaľoval. Tento tzv. „Oceľový kruh“, tiahnuci sa v nekonečnej púšti pred Basrou bol tvorený tisíckami kilometrov zákopov, pillboxov a bunkrov, striedajúcich sa so zakopanými tankami a obrnenou technikou. Okrem toho začali s výstavbou veľkého tzv. „Rybieho jazera“, ktoré malo spolu s viacerými kanálmi obmedziť prístup k mestu zo západu a severozápadu.

13. júla Iránci zaútočili. Znovu bol útok vedený mladými „odmínovačmi“, ktorých nasledovalo niekoľko útokov v ľudských vlnách Basijov po 1000 mužov. Po nich prišla ľahká pechota Pašdaran a nakoniec začali do irackej obrany búšiť obrnené jednotky regulérnej armády. Iracká 9. obrnená divízia bola cieľom tohto útoku. Najprv sa zdalo, že opúšťa svoje postavenia a ustupuje, ale v skutočnosti Iračania iba zopakovali manéver zo Susangardu.

9. obrnená sa zrazu zastavila a z krídel prišiel zničujúci útok, ktorý Iráncov obkľúčil a rozstrieľal. Niektorým iránskym jednotkám sa nakoniec podarilo uniknúť, preskupiť a podniknúť niekoľko ďalších útokov na iracké línie. Bitku nakoniec ukomčili teploty na bojisku, ktoré v tejto ročnej dobe presahovali únosné medze. Vyčerpané iránske jednotky nakoniec ustúpili. Zničené boli zhruba dve celé iránske divízie, ale aj Iračania mali straty.

9. obrnená divízia bola rozpustená, čo naznačuje, že utrpela straty presahujúce 30% jej tabuľkového stavu.

Neúspech iránskych jednotiek bol prekvapením pre mnohých. Vojenskí experti počítali s porážkov Iraku. Odhad sily a odhodlania irackej obrany bol zlý. Nikto nepredpokladal, že Iračania budú brániť svoje hranice s takým odhodlaním. V tomto momente vojny boli počty mŕtvych nasledovné: Irán 200 000, Irak 50 000.

Autor : Aranai / aranai 🕔31.08.2005 📕10.811

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře