Dien Bien Phu

Autor : Aranai / aranai 🕔25.01.2005 📕21.705

Úvodná poznámka:

Článok vznikol ako skrátená verzia pripravovanej knihy „10. zabudnutých bitiek studenej vojny“, preto môžu niektoré časti pôsobiť ako mierne vytrhnuté z kontextu. Niektoré fakty, ako napríklad nasadenie amerického letectva, obsiahlejší popis akcií francúzskeho letectva, priblíženie terénu bojiska, podrobnosti o francúzskej obrnenej technike, nasadenej do bojov alebo výstavba základne v Dien Bien Phu sú vynechané, a objavia sa iba v knihe. Tak isto nebol zaradený prehľadnejší zoznam jednotiek na ktorom sa ešte iba pracuje. Vznikajú problémy pri preklade francúzskych názvov jednotiek do slovenčiny, preto práve názvy jednotiek niesu dostatočne presné a miestami môžu pôsobiť chaotickým dojmom. Aj napriek tomuto nedostatku som sa rozhodol uverejniť článok z dôvodu „sondovania“, či je o podobnú problematiku medzi odbornou verejnosťou záujem.

Operácia CASTOR

20. novembra 1953, o 0500 hod ráno sa z betónovej štartovacej dráhy letiska v Hanoji odlepili kolesá vojenského nákladného lietadla C47, ktoré bolo pre túto príležitosť zariadené ako lietajúce veliteľské stanovisko. Na palube boli traja vysokí dôstojníci francúzskej armády. Prvým bol generál Gilles, veliteľ výsadkových vojsk, druhým generál Dechaux, veliaci taktickej vzdušnej podpore a tretím bol generál Bodet, asistujúci genrálovi Navarrovi v niektorých plánovacích otázkach. Ich úlohou bolo letieť ponad oblasť Dien Bien Phu a na základe poveternostných podmienok rozhodnúť, či sa operácia Castor uskutoční alebo posunie na iný vhodný termín. Nad plánovanou oblasťou výsadku bola pozorovaná iba slabá prízemná hmla, ktorá sa mala do 0720 hod ráno rozplynúť. Po krátkej diskusii dostala operácia Castor zelenú. O 0845 hod sa už výsadkari zhromažďovali na dvoch hanoiských letiskách a nastupovali do 65 pristavených lietadiel C47. Let z Hanoia trval prvým dvom práporom na palubách pomalých amerických nákladných lietadiel zhruba 2 hodiny. Prvou jednotkou, ktorej padáky sa nad budúcim bojiskom roztvorili, bol koloniálny 6. výsadkový prápor, majora Bigearda (Colonial Parachutists Battalion, 6.BPC). Jeho pristávacia zóna nachádzajúca sa na úplnom severozápade mala pomenovanie „Natacha“. Ďalším útvarom, ktorého padáky zahaľujú rozospaté ranné slnko, je 2. prápor, 1. pluku ľahkej pechoty majora Brechignaca. Ich zóna „Simone“ leží na juhu, pod dedinou Dien Bien Phu. Ďalšími sú ženisti a velenie spolu v počte asi jednej roty. Menšia časť 6.BPC spolu s niektorými ženistami bola vysadená na okraji výsadkovej zóny a po dopade sa dostala do stretu s menšou jednotkou Vietminhu (Viet Cong, VC), ktorá bola v blízkosti na rannom cvičení. Kapitán Jean Raymond bol prvým padlým celej operácie. Streľba ho zasiahla v momente, keď sa na svojom padáku znášal nad bojiskom. Bol to jeho prvý bojový zoskok.

Po pár hodinách prileteli na palubách 14 lietadiel posily. Prví skákali muži z 1.BPC. V momente, keď bolo ich 750 padákov na zemi, bola rada na rote 120mm mínometov, zdravotníkoch a nakoniec sa k zemi zniesli aj dve batérie 75mm bezzáklzových diel z 35.RALP. Na konci prvého dňa operácie bola už prítomnosť francúzskej armády na bojisku citeľná. Zabitých bolo 15 a zranených 34 francúzskych vojakov. VC prišiel o 115 mŕtvych a 4 zajatých.

21. novembra operácia pokračovala a na zemi sa objavili dva nové prápory. C47 prilietali vo formáciách po 28 a 29 lietadiel. Prvými na pristávacej ploche Natacha (Landing Zone, LZ) bolo 675 mužov z 1.BEP, ktorých krátko nato nasledovalo 700 príslušníkov 8.BPC. Ako poslední boli na rade ženisti a velenie (25 mužov). Bol medzi nimi aj generál Gilles. Ten podstúpil zoskok aj napriek svojmu veku (49 rokov) a faktu, že trpel problémami so srdcom. Spolu s ním zoskočil aj plukovník Langlais, ktorý sa pri pristáti zranil. Posledný zoskok operácie Castor sa uskutočnil 22. novembra ráno. Tentokrát je to 5. vietnamský výsadkový prápor, prezývaný „Bawouan“. Od tohto momentu je na bojisku 4195 vojakov francúzskej koloniálnej armády, pod velením plukovníka de Castriesa...

Operácia Castor bola realizáciou „Plan Navarre“, ktorý predpokladal zriadenie pernamentnej posádky v Dien Bien Phu. Išlo o zúfalú snahu zvrátiť priebeh koloniálnej vojny, ktorá v Indočíne prebiehala už šesť rokov. Pre francúzsku armádu predstavovala táto partizánska vojna mimoriadne traumatizujúcu skúsenosť. Vo vojne bez hmatateľných frontových línií a bez viditeľného nepriateľa nemohlo byť dosiahnuté ani hmatateľné víťazstvo.

Bez potrebných skúseností, výzbroje a výstroje boli francúzske jednotky prepjaté. Svojimi reálnymi schopnosťami ďaleko zaostávali za potrebami pre plnenie zverených úloh. Aj napriek týmto viditeľným nedostatkom potrebovalo vojenské a politické vedenie krajiny hmatateľné úspechy ako odpoveď na šíriacu sa nespokojnosť francúzskej verejnosti. Výsledkom bolo vymenovanie generála Henriho Navarra za vrchného veliteľa francúzskych vojsk v Indočíne v máji 1953. Pre splnenie zverenej úlohy vypracoval Navarra nový dvojfázový plán. Prvá časť plánu zaberala časový úsek od jara 1953 až do jesene 1954. Úlohou francúzskych jednotiek mala byť stabilizácia juhu zeme, od 18. rovnobežky nižšie. Cieľom bola konsolidácia základní a „očistenie“ tejto časti zeme od nepriateľov. Na severe mala zatiaľ prebiehať „zdržiavacia“ vojna. Plán na severe počítal s vyhýbaním sa konfrontácií. Prirodzeným vývojom by tak bol dosiahnutý efekt „presunu“ jednotiek VC na sever zeme, kde by sa pod slabnúcim francúzskym tlakom koncentrovali. V tomto momente, po dosiahnutí absolútnej kontroly na juhu mala od konca roku 1954 prebiehať druhá fáza operácie : Masívna invázia na sever. Táto mala prinútiť skoncentrovanú armádu VC k rozhodujúcej bitke. Ukončenie vojny malo prísť na konci roku 1956.

Na rozdiel od všeobecne rozšírených fám si francúzske vedenie uvedomovalo nemožnosť čisto vojenského víťazstva. Celý plán sa spoliehal na ukončenie vojny politickou dohodou s Viet Minhom. Ďalším želiezkom v ohni bol Laos. Už 24 júla 1953 bolo na zasadnutí Commité de la Défense Nationale de France v Paríži rozhodnuté o obrane suverenity Laosu proti akýmkoľvek vonkajším hrozbám. Tomuto cieľu bola daná absolútna priorita.

Vo Vientiane (hlavnom meste štátu) bola už dlhší čas pri moci pro-francúzska vláda. Laos ako prvý z bývalých kolónií podpísal s Francúzskom hodody o politickom a vojenskom spojenectve. Stal sa tak najloajálnejším štáto zo všetkých bývalých kolónií a Francúzi boli odhodlání brániť ho až do konca.

Kvôli obrane Laosu a boju s jednotkymi VC teda v novembri 1953 prišlo do údolia Muong Thanh, provincie Lai Chau šesť práporov francúzskej armády. Križovatka cesty číslo 41, hlavnej tepny spájajúcej Laos s Vietnamom sa pod názvom Dien Bien Phu natrvalo zapísala do dejín, ako miesto najväčšej francúzskej porážky v povojnovej histórii.

Politické a vojenské vedenie odboja nepovažovalo obsadenie tejto lokality za trvalé. Spoliehalo sa na predchádzajúce situácie, v ktorých okupačné vojská tú či onú lokalitu po „pacifikovaní“ rýchlo opustili. S trvalým obsadením oblasti a s premiestnením niekoľkých práporov nikto z VC nerátal. 28. novembra sa okrem toho po ôsmych rokoch objavila prvá mierová ponuka zo strany Ho Chi Minha. Ten naznačil ochotu vedenia odboja zasadnúť za jeden stôl s predstaviteľmi francúzskej vlády. Nikto vo vedení VC totiž v tejto fáze vojny nepredpokladal rýchle víťazstvo. Keď však zo strany vlády neprichádzala žiadna reakcia, začalo vedenie odboja hľadať cestu, ako si potrebnú pozornosť vynútiť. Jednou z alternatív mohola byť vojenská operácia stredného rozsahu, ktorá by priniesla aspoň čiastočný úspech. Velením takejto operácie bol poverený odbojový minister obrany Vo Nguyen Giap.

Po starostlivej analýze možností VC bol prijatý plán kombinovaného útoku na posádku v Dien Bien Phu, ktorá sa medzičasom dobre opevnila a všetko nasvedčovalo tomu, že svoje pozície v dlhodobom horizonte nechce opustiť. Nikto v tejto fáze príprav ešte nemohol tušiť, že sa pripravuje rozhodujúce stretnutie vojny. Plány a prípravy boli hotové koncom decembra. V tomto momente sa o pripravovanej operácií dozvedelo aj francúzske vedenie, Navarre však odmietol opustiť pozície v Dien Bien Phu. Bola to vytúžené konvenčná bitka, ktorá poskytla francúzskej armáde jedinečnú šancu zmeniť priebeh vojny. Ako bola táto šanca využitá zostáva viac než sporné.

Plány útoku na Dien Bien Phu sa začali v štábe VC pripravovať koncom decembra 1953. Cieľom nebolo zničiť francúzsku posádku, ale, podla slov Vo Nguyen Giapa „zintenzívniť boj s francúszkymi jednotkami po celej krajine“.

Vo Nguyen Giap bol poverený úlohou viesť celú operáciu, ale ako sám neskôr zdôrazňoval mal veľké pochybnosti o jej prípadnom úspehu.

Zatiaľ čo sa francúzske jednotky zakopávali a VC pripravoval na útok, prebiehali od 18. februára 1954 intenzívne rokovania, s cieľom uzatvoriť mierovú dohodu. Tieto rokovania sa uskutočňovali na žiadosť francúzskej vlády v Ženeve, kde v tej dobe prebiehaly aj konferencie, snažiace sa posilniť vtedy ešte krehký mier na kórejskom poloostrove. Pretože Kórea mala prednosť, bol rozvrh rokovaní o Indočínskej otázke posunutý, po dohode oboch strán na 8 máj. 1954. Rokovanie o tejto otázke na medzinárodnom fóre malo svoje špecifiká. Navarre pochopil, že udalosti v Dien Bien Phu sa stávajú nezvratnými a že obidve armády sa pripravujú na radikálne vyriešenie tejto patovej sytuácie. Vedel zároveň, že od výsledku tejto bitky bude závisieť budúcnosť francúzskych kolónií v tejto oblasti. Zatiaľ čo francúzskej vláde by stačil nerozhodný výsledok bitky, vedúci predstavitelia VC si v prvých februárových dňoch začali až nemiestne veriť. Ich optimizmus, či už v Ženeve alebo v zákopoch okolo Dien Bien Phu pramenil z domnienky, že Francúzi sú natoľko frustrovaní touto nekonečnou vojnou, že Ženevu chápu len ako akýsi oficiálny akt „odovzdania Indočíny“ do rúk ich revolučného povstaleckého hnutia. Ho Chi Minh naliehal na Vo Nguyen Giapa, aby do útoku vrhol všetky dostupné sily. Cítil, že práve v okamihu, keď bude zasadať za rokovací stôl s francúzskymi predstaviteľmi, bude práve sa rozbiehajúca bitka v Dien Bien Phu veľmi silnou zbraňou na urýchlenie francúzskej rezignácie. Zároveň nebolo pre nikoho na rokovaniach tajomstvom, že Spojené štáty americké plánujú rozšíriť svoju finančnú a vojenskú pomoc Francúzom v prípade, že by sa títo ocitli v nevýhodnej situácií. Ho Chi Mihn chápal, že eskaláciou konfliktu a priamym vojenským zásahom USA by boli nádeje posledných dní definitívne pochované. Na druhej strane sa však VC spoliehal na rozsiahlu vojenskú pomoc zo strany Číny, ktorá tiež rozpoznala, že konflikt v Indočíne sa blíži ku svojmu zenitu. Dodávky pozostávali z cca 4000 ton vojenského materiálu a 2000 ton zásob potravín. Medzi vojenské vybavenie, dodané do Indočíny patrily aj delá, ukoristené juhokórejskej armáde a jednokám OSN v Kórejskej vojne. Pretože VC nemal dostatočne vycvičený personál, prichádzali aj čínski dobrovoľníci, zväčša technici a obsluhy poľných diel. Bývalý francúzsky prezident Joseph Laniel označil túto pomoc mimoriadneho rozsahu za priamu intervenciu do cudzích záležitostí. V prípade, že by podobný scenár posilňovania vojenskej pomoci sledovali aj USA, tak ako to urobili pre štyrmi rokmi v Kórei, alebo o desť rokov vo Vietname, bola by ďalšia konfrontácia medzi Čínou a USA nevyhnutná. Čínska pomoc kulminovala uprostred februára, ale Navarre vo svojich plánoch túto situáciu vôbec nezohľadnil. Aj napriek tomu, že výrazne napomohla jednotkám VC, zostala táto pomoc zo strany Francúzov takmer nepovšimnutá.

Útok

Samotný útok na francúzske opevnenia bol naplánovaný na 26. januára 1954. V ranných hodinách, tesne pred začiatkom útoku však prišiel rozkaz prerušiť prípravy. Giap si nebol istý, že je schopný s daným rozmiestnením jednotiek účinne zaútočiť na Dien Bien Phu. Starosti mu robilo najmä zlé rozmiestnenie delostreleckých pozícií, ktoré boli na nekrytých miestach, bezbranne vystavené útokom zo vzduchu. Kvôli týmto nedostatkom sa odhodlal vydať rozkaz, podľa jeho slov najťažší v živote, na odklad útoku. Drvivá väčšina veliteľov v zákopoch tento rozkaz neprijala s nadčením, ale politické vedenie ho akceptovalo aj s výhradami Giapa k rozmiestneniu jednotiek. Francúzske jednotky začali tušiť, že ide do tuhého v prvých mracových dňoch. Útok bol presunutý na 13. marca a VC začal s evakuáciou civilistov, žijúcich v údolí. V deň útoku sledoval prípravy z veliteľstva v Muong Phan samotný Ho Chi Minh. Všetko bolo pripravené pre posledné dejstvo tragédie na Dien Bien Phu.

Samotný útok sa začal v sobotu 13. marca 1954 v neskorých večerných hodinách. Delostrelci VC potrebovali posledné slnečné lúče na presné zameranie nepriateľských pozícií, aby mohli po zotmení, chránení tmou pred náletmi účinnejšie ostreľovať francúzske zákopy. Sila prvej delostreľby dokonale prekvapila a paralizovala francúzske jednotky. Prvé granáty začali dopadať na pevnosti Beatrice na severovýchodnom rohu a Gabrielle na severnom rohu. Delostreľba bola mimoriadne silná, delostrelci VC vypálili takmer 9000 granátov, ktoré prilietali počas celej noci. Po prvých ranách diel prišiel prudký útok pechoty VC na pevnosť Beatrice. Pevnosť sa rozprestierala na troch vŕškoch, zhruba tri kilometre na severozápad od centra francúzskej obrany. Posádku tejto pevnosti tvorilo od decembra 450 mužov 3/13.DBLE (polovičná brigáda cudzineckej légie). Celá pevnosť bola rozdelená do 4 častí, rovnako ako všetky ostatné pevnosti, z ktorých pozostávala obrana Dien Bien Phu. Časti boli nasledovné :

Beatrice 1 - najsevernejšia časťcelej obrany, držaná 9. rotou, pod velením poručíka Plantevina.

Beatrice 2 - ktorej posádku tvorili vojaci 10. roty kapitána Nicolasa.

Beatrice 3 - na severozápadnom kopci bola domovom pre 11.rotu.

Beatrice 4 - kde bola posádkou 12. rota, v tejto časti sa nachádzalo aj veliteľstvo práporu.

Táto jednotka nebola v plnom stave, pretože jej cca 70 mužov bolo v centrálnej časti opevneného Dien Bien Phu. Smola sprevádzala obrancov pevnosti Beatrice už od začiatku. Hneď prvé dva granáty zasiahli veliteľský bunker a usmrtili štyroch veliacich dôstojníkov, vrátane Lt.Col. Gauchera. Hneď nato nasledoval útok pechoty VC. Okolo pevnosti sa rozhorel prudký a neľútostný boj. VC sa za ťažkých strát darilo pomaly vytláčať legionárov zo zákopov pevnosti, ale boje pokračovali celú noc. O polnoci boli stratené časti Beatrice 1 a 3. Pevnosť Beatrice nakoniec padla nad ránom 14. marca. Straty v tomto boji boli na oboch stranách nesmierne vysoké. Taktika jednotiek VC v prvých piatich dňoch obliehania pozostávala z útokov v „ľudských vlnách“, na základe odporúčaní dvoch čínskych generálov (Wei Guo-qing a Li Cheng-hu), ktorí sa na bojisku nachádzali. Až 17. marca, po strate takmer 9000 vojakov (z ktorých bolo 2000 zabitých) sa Giap rozhodol ignorovať „rady“ svojich čínskych kolegov. Ako mimoriadne dobré sa ukázalo rozkodnutie odložiť útok z 26. januára na 13. marca. Jednotkám VC sa v takto ušetrenom čae podarilo premiestniť ťažkú delostreleckú výzbroj do kopcov okolo údolia. Základom ich výzbroje bolo dvadsaťštyri 105mm amerických húfnic, ktoré čínska armáda ukoristila v Kórei. Tieto mali zo svojich vysoko položených pozícií na okolitých kopcoch dokonalý výhľad na pristávaciu plochu letiska a všetky pevnosti, ktoré ho obkolesovali.

14. marca zoskočili nad údolím prvé posily. Boli to ďalšie jednotky 5. vietnamského výsadkového práporu pod velením kapitána Botella. Jeho vojaci utrpeli prvé straty hneď po pristátí. Už v ranných hodinách začal ďalší z útokov jednotiek VC do vnútra Din Bien Phu. Tentokrát sa cieľom stala pevnosť Gabrielle, vzdialená 5km od centra obrany, na samotnom severnom cípe. Situácia obrancov, 5/7. pluku alžirskej pechoty, bola rovnako kritická ako deň predtým u legionárov. Útok na pevnosť sa začal o 1700 hod a trval celú noc. Obrancovia bojovali do posledného dychu, ale bezohľadným útokom presily nemohli dlho vzdorovať. Boje kulminovali od ôsmej večer do polnoci. O pol tretej v noci, 15. marca boli jednotky VC pevne uchytené v severnom sektore Dien Bien Phu. Ani útok podniknutý výsadkármi nemohol pozíciu zachrániť. O piatej ráno prestala pevnosť Gabrielle klásť odpor. Postupne stíchli všetky vysielačky a obrancovia, ktorí prežili, spolu s legionármi z Beatrice ustúpili dovnútra Dien Bien Phu. Jediná pozícia, ktorá vysielala zúfalé správy ešte o 1300 hod popoludní 15. marca bola Gabrielle 3, na juhovýchode.

Protiútok, naplánovaný na 15. marca nebol úspešný, aj napriek faktu, že 1.BEP (výsadkový prápor cudzineckej légie) podnikol všetko, čo bolo v jeho silách, severné pevnosti zostali pevne v rukách útočníkov. Okrem polovičnej brigády cudzineckej légie, ktorá ustúpila z pevnosti Beatrice sú v Dein Bien Phu aj iné jednotky cudzineckej légie. 3/3.REI (peší pluk cudzineckej légie) tvorí posádku pevnosti Isabelle, 1/13.DBLE (polovičná brigáda cudzineckej légie), sa nachádza v centrálnej pevnosťi Claudine a konečne 1/2.REI je rozmiestnený v Huguette. Jednotkou, ktorá slúžila ako operačná záloha bol 1.BEP, ktorý podnikol protiútok na znovuzískanie pevností na severe.

16. marca prileteli ďalšie jednotky z 6.BPC (koloniálny výsadkový prápor) pod velením majora Bigeara.

17. marca sa na rozkaz Giapa začína taktika jednotiek VC meniť. Sú pozastavené útoky v ľudských vlnách a ženisti začínajú kopať zákopy a tunely do vnútra francúzskeho obranného perimetru. V tejto fáze bojov začína byť viditeľný rozdiel v možnostiach zásobovania obidvoch bojujúcich strán. Zatiaľčo francúzsky expedičný zbor je odkázaný na letecké zásobovanie, jednotky VC majú pre svoje potreby k dispozícií 33 500 dobrovoľníkov, ktorí pracujú výlučne na zásobovaní a ženijných úlohách. Legendárnymi sa stali tzv. „bicykle“, ktorých bolo v nehostinnom horskom teréne použitých 2500. Okrem toho mal VC k dispozícií aj 2000 mulíc a 18 000 koní. Táto zásobovacia sieť dokázala na bojisko dopraviť 20 000 ton vojenského materiálu a zásob, čo umožnilo jednotkám pod Giapovým velením sústrediť sa na dlhodobé obliehanie.

Oblehanie

V noci zo 16. na 17. marca opustili vojaci 3. Thajského práporu svoje pozície v pevnosti Anne-Marie v častiach Anne-Marie 1 a 2, Táto pevnosť bránila prístupové cesty do Dien Bien Phu zo severozápadu. Rozdelenie obrany v tejto pevnosti bol nasledovné:

Anne-Marie 1 a 2 - dve roty pod vedením kapitána Guilleminota, na kopch.

Anne-Marie 3 a 4 – zvyšné dve roty

Celá táto pozícia bola zreorganizovaná, časť pevnosti opustená a časť pripojená k obrancom Huguette, ktorá sa nachádzala severovýchodne od letiskovej plochy. Situácia obrancov sa pod neustálym ostreľoavaním zhoršovala. Nepriateľ sa okrem toho pokúsil z novovykopaných zákopov a tunelov zaútočiť a izolovať pevnosť Isabelle, ktorú bránila cudzinecká légia. Tento útok však nebol úspešný. Evakuácia ranených z bojiska začína byť pre Francúzov problematická. Pristávacia plocha sa denodenne dostáva pod ťažkú delostreleckú paľbu, ktorá spôsobuje škody na pristávajúcich a štartujúcich lietadlách.

22. marec. Prilietajú posily v podobe 35. výsadkového pluku ľahkého delostrelectva. Pristávanie lietadiel na ploche počas dňa sa stáva príliš nebezpečným a namiesto neho sa všetky prílety a odlety organizujú v nočných hodinách. O deň neskôr dosiahli delostrelci VC posledný zostrel nad Dien Bien Phu – pri štarte bol zničený francúzsky vrtulník.

26. marec. Koná sa posledná evakuácia ranených z oblasti prostredníctvom lietadiel. Ďalšie lety do oblasti Dien Bien Phu sú pozastavené. O dva dni neskôr – 28. marca sa uskutočnilo posledný let. Lietadlo, ktoré priletelo pre ranených bolo po pristáti natoľko poškodené, že už nedokázalo odletieť. Od tohto momentu bola celá posádka pevností v Dien Bien Phu odkázaná na zásobovaní prostredníctvom padákov.

Autor : Aranai / aranai 🕔25.01.2005 📕21.705

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře