Adolph Gysbert

Autor : Norbert Mogyorósi / Elvis 🕔16.01.2005 📕11.085

Podobné články

Další články autora

Adolph Gysbert „Sailor“ Malan sa narodil 3. 10. 1910 vo Wellingtone v Južnej Afrike ako najstarší zo 4 synov farmára Williama Malana a jeho ženy Evelyn. Po ukončení vyššej chlapčenskej školy vo Wellingtone sa ako 14-ročný sa rozhodol, že sa stane námorníkom a tak 15. 2. 1924 nastúpil ako kadet na školskú loď General Botha. Po trojročnom štúdiu ukončil školu s priemernými výsledkami, odišiel do Port Elizabeth, odkiaľ sa na palube lode Sandown Castle vydal na svoju prvú plavbu cez Atlantický oceán do New Yorku.

Počas nasledujúcich ôsmych rokov slúžil postupne na 9 lodiach spoločnosti Union Castle Steamship Line, medzitým úspešne zložil skúšky druhého dôstojníka a zúčastnil sa aj výcviku v Royal Naval Reserve. Postupom času ale zistil, že neistý námornícky život asi nebude v budúcnosti pre neho to najlepšie a po toľkých rokoch strávených na mori by sa už rád usadil, preto sa prihlásil na krátkodobý záväzok do RAF.

Aj keď už skoro dosiahol stanovenú vekovú hranicu 25 rokov, ktorá platila pre krátkodobý záväzok, bol prijatý a po absolvovaní základného pozemného výcviku začal v januári 1936 sedemtýždňový letecký výcvik v EFTS1 na letisku Filton pri Bristole. A. G. Malan rýchlo zvládol riadenie cvičného lietadla De Havilland D.H.82 Tiger Moth a po ukončení kurzu s nadpriemerným hodnotením pokračoval vo výcviku v 3. FTS2 v Granthame. Tu prvýkrát stretol svojho budúceho spolubojovníka a priateľa, Roberta Stanforda Tucka, ktorý sa neskôr tiež preslávil ako vynikajúci stíhací pilot a letecké eso.

Po ukončení výcviku obdržal A. G. Malan hodnosť Pilot Officer (P/O) a bol pridelený k 74. peruti, ktorá sídlila na základni Hornchurch v Essexe. Jednotka, ku ktorej dorazil 20. 12. 1936 bola v tom čase vyzbrojená stíhacími lietadlami Hawker Demon, ale v apríli 1937 došlo k jej prezbrojeniu na typ Gloster Gauntlet a „Sailor“ Malan, ako ho kvôli námorníckej minulosti začali jeho spolubojovníci volať, bol v auguste 1937 vymenovaný za veliteľa letky A. Svoje vynikajúce strelecké schopnosti predviedol v októbri 1937 počas každoročného streleckého sústredenia squadrony, na ktorom bol jednoznačne najlepším pilotom celej jednotky.

P/O Harbourne „Steve“ Stephen, jeden z nových pilotov, ktorí v roku 1938 posilnili 74. peruť si spomína na svoje prvé dojmy zo „Sailora“ Malana:
„Bol tak úplne profesionálny, tak schopný. Jeho meno v Hornchurchi už niečo znamenalo, bol možno najlepším pilotom na základni a rýchle sa stával v celom letectve známym ako vynikajúci strelec. Streľby sme mávali v Bradwelle a „Sailorove“ výsledky boli vždy ďaleko najlepšie.“

V roku 1938 sa už politická situácia v Európe výrazne zhoršovala a začalo byť jasné, že konflikt s Nemeckom bude nevyhnutný, ale sily RAF na budúcu vojnu nie sú dostatočne pripravené. Preto aj 74. peruť postupne dostávala nových pilotov a pokračovala v dôkladnom  výcviku. Na „Sailora“ Malana však čakali aj príjemnejšie veci - 2. 4. 1938 sa totiž v kostole svätého Martina v Ruislipe oženil so svojou dlhoročnou priateľkou Lyndou Fraserovou a koncom leta sa spriatelil so svojim ďalším budúcim spolubojovníkom, vynikajúcim stíhacím pilotom, Novozélanďanom P/O Alanom Christopherom Deerom, ktorého  práve pridelili k susednej 54. peruti.

Svoje úspechy vo velení a výcviku „Sailor“ Malan najlepšie prezentoval koncom roku 1938, keď sa mu so svojou letkou A podarilo vyhrať súťaž v útoku stíhacích letiek Sir Phílip Sassoon Challange Trophy, napriek tomu, že jednotka ešte stále lietala na zastaralých stíhacích lietadlách Gloster Gauntlet, pričom letky, s ktorými súťažili boli už vyzbrojené modernejšími stíhačkami Gloster Gladiator a Hawker Hurricane. O niekoľko mesiacov neskôr sa aj 74. peruť konečne dočkala dlho očakávaného prezbrojenia, keď 13. 2. 1939 prevzala prvé lietadlá Supermarine Spitfire Mk.I a onedlho boli už na Spitfiry prezbrojené aj ostatné jednotky pôsobiace na základni Hornchurch, 65. a 54. peruť.

Tesne pred vypuknutím vojny bol „Sailor“ Malan povýšený do hodnosti Flight Lieutentant (F/Lt)3 a svoj prvý bojový let počas vojny absolvoval už v noci z 3. na 4. 9. 1939, keď štartoval ako veliteľ roja proti nepriateľským bombardovacím lietadlám, o ktorých sa však onedlho zistilo, že v skutočnosti patria RAF. Ten istý deň k 74. peruti od FAA4 dorazil budúci veliteľ squadrony, P/O John Colin Mungo-Park. Začiatok vojny priniesol nedostatočne pripravenej RAF množstvo problémov, okrem iného dochádzalo aj k omylom pri rozoznávaní vlastných lietadiel od nepriateľských, následkom čoho dochádzalo aj zostrelom vlastných lietadiel. Prvý takýto prípad sa stal práve 74. peruti, ktorá vzlietla ráno 6. 9. 1939 po vyhlásení poplachu pod velením F/Lt „Sailora Malana na hliadkový let proti nepriateľským lietadlám. Keď po chvíli piloti zbadali „nepriateľské“ lietadlá, dvaja z nich na ne strmhlav zautočili a dve lietadlá okamžite zostrelili. V skutočnosti to však boli Hurricany 56. perute a P/O M. L. Hulton-Harrop útok neprežil, takže prvé zostrely 74. perute boli dosť tragické. Neskôr sa tento incident stal známym ako bitka o Barking Creek. Prvý skutočný zostrel nepriateľského lietadla dosiahla 74. peruť 20. 11. 1939, keď roj vedený F/O W. E. Measursom zaútočil na nepriateľské lietadlo, ktoré chybne identifikovali ako Heinkel He 111, O deň neskôr sa našiel záchranný čln s posádkou tohto lietadla a zistilo sa, že to bol prieskumný Dornier Do 17F. Až do mája 1940 však dochádzalo k stretnutiam s nepriateľom veľmi zriedkavo, aj keď jednotka sídliaca na satelitnom letisku Rochford lietala často, aby piloti získali čím viac skúseností.

Po náhlom skončení Podivnej vojny po nemeckom útoku 10. 5. 1940 začala aj 74. peruť podnikať cez Kanál hliadkové lety nad pobrežie Francúzska, hlavne nad Dunkerque, kde onedlho začala evakuácia zvyšných síl Britského expedičného zboru. Počas jedného z týchto letov, 21. 5. 1940 získal F/Lt A. G. „Sailora" Malan svoje prvé vzdušné víťazstvá, keď jeden Junkers Ju 88 zostrelil, ďalší poškodil a pravdepodobne zostrelil Heinkel He 111. Už o deň neskôr zostrelil v spolupráci s ďalšími 2 pilotmi svojho roja Junkers Ju 88 a 24. 5. si svoje konto zvýšil o ďalšie zostrely, Dornier Do 17 zostrelil v spolupráci a Heinkel He 111 samostatne. Ráno 27. 5. získal svoj prvý zostrel nepriateľskej stíhačky, keď nad Dunkerque zostrelil Messerschmitt Bf 109 a podarilo sa mu poškodiť Dornier Do 17 a poobede squadrona vzlietla znovu a Malan v spolupráci pravdepodobne zostrelil ďalší Dornier Do 17. Koncom dňa však prišiel rozkaz, aby sa celá jednotka kvôli doplneniu strát presunula na sever, do Leconfieldu, odkiaľ sa po krátkom odpočinku 6. 6. 1940 vrátila do Rochfordu.

Debut „Sailora“ Malana v boji proti bol skutočne úspešný, keď počas jediného týždňa veľmi intenzívnych bojov zostrelil 3 nepriateľské lietadlá samostatne, 2 zostrelil v spolupráci, ďalšie 2 pravdepodobne zostrelil a 2 poškodil. Za tieto úspechy obdržal 1. 6. 1940 DFC5. V citácii k udeleniu vyznamenania, ktorá bola 11. 6. uverejnená v London Gazette stálo:
„V priebehu mája 1940 tento dôstojník viedol svoju letku a pri niekoľkých príležitostiach aj squadronu na 10 ofenzívnych hliadok nad severné Francúzsko. Osobne zostrelil dve nepriateľské lietadlá a pravdepodobne zostrelil ďalšie tri.6 F/Lt Malan dokázal veľký um, odvahu a neochvejné odhodlanie pri útokoch na nepriateľa.“

Po porážke Francúzska zostala Veľká Británia v boji proti Nemecku osamotená a RAF sa musela snažiť čo najlepšie využiť praktické skúsenosti, ktoré získala počas bojov nad Francúzskom. Piloti ako „Sailor“ Malan, Douglas Bader a ďalší rýchlo zistili nedostatky, navrhli na základe vlastných skúseností niekoľko zmien, ktoré najprv začali používať  u svojich jednotiek a neskôr ich prevzali aj ostatné jednotky RAF. Najdôležitejšou zmenou bolo postupné zavedenie novej formácie – zastaralé a ťažkopádne rozdelenie squadrony na 4 trojčlenné roje v tvare písmena V podľa predvojnových predpisov bolo postupne nahrádzané novou formáciou, podobnou, ako používala aj Luftwaffe, základom ktorej bolo rozdelenie jednotky na 3 roje po 4 lietadlách, pričom štvorčlenné roje sa ďalej delili na dvojice, v ktorých prvý pilot útočil na nepriateľa a druhý ho mohol kryť. Ďalšími podstatnými výhodami novej formácie bola oveľa lepšia manévrovateľnosť celej jednotky a väčšie rozostupy umožňovali pilotom venovať viac pozornosti vyhľadávaniu nepriateľa, lebo už nemuseli dávať pozor na udržiavanie tesnej formácie. Ďalšími zmenami, ktoré vyplývali zo stretnutí s Luftwaffe, boli nutnosť zlepšenia ochrany kabíny pilota pridaním pancierovania a prestavenie kovergencie guľometov zo 400 na 250 yardov (z 366 m na 227 m). 13. 6. dostal „Sailor“ Malan možnosť osobne si vyskúšať svojho najnebezpečnejšieho protivníka, lebo bol zaradený do skupiny pilotov, ktorí dostali možnosť otestovať a vyhodnotiť ukoristený Messerschmitt Bf 109E.

Po prvých nočných náletov Luftwaffe začala aj 74. peruť vykonávať nočné lety. Utorok 18. 6. 1940 bol pre Malana mimoriadne významným dňom, lebo jeho manželka Lynda priviedla na svet ich prvého potomka, syna Jonathana. Malanovi sa navyše podarilo počas jasnej noci dosiahnuť vynikajúci úspech, keď  počas hliadkového letu zostrelil dva Heinkely He 111. Po návrate jednotky na základňu Hornchurch  navštívil 28. 6. 1940 základňu kráľ Juraj VI., aby osobne odovzdal vyznamenia najúspešnejším pilotov, medzi ktorými samozrejme nechýbal ani „Sailor“ Malan.

Začiatkom júla začala prvá fáza Bitky o Britániu, keď Luftwaffe začala útočiť na lode pri pobreží Veľkej Británie a na prístavné mestá na juhovýchode Anglicka. Do hliadkových letov pri ochrane lodí a pri odrážaní nemeckých náletov na prístavy sa zapojila aj 74. peruť, pričom väčšinou používala základňu Manston ako svoje predsunuté letisko. Počas týchto bojov sa Malanovi podarilo získať ďalšie víťazstvá, keď 12. 7. zostrelil  Heinkel He 111 v spolupráci, 19. 6. pravdepodobne zničil Messerschmitt Bf 109, ďalší Messerschmitt Bf 109 25. 7. poškodil a najúspešnejší bol 28. 7., keď Messerschmitt Bf 109 zostrelil a ďalší kvôli nedostatku munície iba poškodil. Protivníkom, ktorého Malan skoro zostrelil, bol jeden z najúspešnejších stíhacích pilotov Luftwaffe, skúsený veterán Légie Condor a Geschwaderkommodore JG 51, Maj. Werner Mölders, ktorý počas tohto boja utrpel zranenie, ale podarilo sa mu preletieť Kanál a núdzovo pristáť.

O niekoľko dní, 31. 7. obdržal Malan stužku k DFC7. Po odchode veliteľa jednotky S/Ldr Francisa L. Whitea bol Malan 8. 8. 1940 povýšený do hodnosti Squadron Leader (S/Ldr) a prevzal velenie 74. peruť, aj keď väčšinou viedol celú squadronu počas bojových letov už od mája. Jednotku prevzal práve v čase, keď Bitka o Britániu vrcholila a už 11. 8., počas mimoriadne rušného dňa, keď 74. peruť vzlietla proti nepriateľským lietadlám dokonca štyrikrát, dosiahol Malan ďalšie úspechy, keď sa mu počas 3 bojových letov podarilo zostreliť 2 Messerschmitty Bf 109 a ďalší poškodil. 13. 8. prišiel Adler Tag - deň, počas ktorého mal silný útok veľkého počtu lietadiel Luftwaffe zničiť zvyšok stíhačiek RAF, ktoré ešte na obranu Veľkej Británie zostali. 74. peruť zaúčila nad ústím Temže na veľký zväz Dornierov Do 17 z KG 2, ktoré leteli bez stíhacieho doprovodu. Malan zostrelil jeden Dornier Do 17 a ďalší zostrelil pravdepodobne. Počas útoku bol paľbou strelca jedného z Dornierov zasiahnutý Spitfire veliteľa letky B, F/Lt Pierca Kellyho. Malan si to všimol, priletel k nemu, ale keďže Kelly z kabíny skoro nič nevidel, musel mu Malan dávať pokyny, pomocou ktorých ho doviedol späť do Manstonu, kde úspešne pristál.

O deň neskôr bola jednotka po ťažkých bojoch presunutá, najprv na letisko Wittering, potom do Kirton-in-Linsday, kde sa k nej pripojilo niekoľko nových pilotov. Jedným z nich bol aj F/O Roger Boulding, ktorý na svojho veliteľa spomína takto:
„Letel som so „Sailorom“ veľakrát, niekedy ako jeho dvojka. Mám na neho skutočne živé spomienky ako na veliteľa vo vzduchu aj na zemi a taktika. Myslím, že významne ovplyvnil taktiku, ktorá sa používala v neskorších fázach Bitky o Britániu a v nasledujúcich ofenzívnych akciách nad Francúzskom. V dobe, keď som ho poznal, bol myslím jeden z najlepších, ktorých sme mali. Nebolo to s ním jednoduché, ale všetci sme ho veľmi uznávali.“

V priebehu septembra sa Luftwaffe sústredila hlavne na bombardovanie Londýna, čo umožnilo, aby sa ťažko skúšané základne a jednotky 11. skupiny na juhu Anglicka trochu spamätali zo škôd, ktoré utrpeli počas predchádzajúcich náročných bojov. 10. 9. sa 74. peruť vrátila z odpočinku a presunula sa na letisko Coltishall, kde sa postupne začala prezbrojovať na výkonnejšie Spitfiry Mk.IIA. Už na druhý deň po presune sa jednotka zapojila do bojov, keď poobede vzlietla spolu s 19. a 611. peruťou proti ďalšiemu z veľkých náletov, ktorý smeroval nad Londýn. Malanovi sa podarilo zostreliť jeden Junkers Ju 88 a ďalší poškodil.

Napriek tomu, že squadrona naďalej zasahovala do bojov aj počas nasledujúcich týždňov, Malan už toľko šťastia nemal a na svoj ďalší úspech, pravdepodobný zostrel Messerschmittu Bf 109 si musel počkať až do 17. 10. Bitka o Britániu už medzitým vstúpila do svojej poslednej fázy, keď veľké denné nálety prestali a namiesto nich začali nepravidelné rušivé nálety stíhacích bombardérov. 74. peruť sa medzitým 15. 10. presunula na Biggin Hill, základňu kde neskôr „Sailor“ Malan ako veliteľ „Tigrov“ a niekoľkých ďalších squadron dosiahol svoje najväčšie úspechy a navždy sa tým zapísal do dejín RAF. Niekedy v tomto období „Sailor“ Malan sformuloval svoje bohaté skúsenosti z bojov do svojho slávneho Desatora leteckého boja – bol to stručný zoznam 10 pravidiel, ktorými sa Malan počas boja stále riadil, ktorý mal pomôcť nováčikom vo vzdušnom boji.

Koncom jesene po skončení Bitky o Britániu aktivita Luftwaffe postupne slabla a tak si aj „Sailor“ Malan konečne mohol dovoliť po skoro 6 mesiacoch bojov odísť na pár dní na dovolenku, ktorú si zaslúžil a ktorú už určite aj potreboval. Po návrate z nej dosiahol ďalšie úspechy, keď 23. 11. zostrelil Messerschmitt Bf 109, o 4 dni neskôr zostrelil jeden Messerschmitt Bf 109 sám, ďalší v spolupráci a 2. 12. dosiahol zničením ďalšieho Messerschmittu Bf 109 svoj posledný zostrel za rok 1940. Mimoriadne úspešný rok vyvrcholil 13. 12., keď na Biggin Hill dorazila správa, že za svoje skvelé výsledky pri velení jednotky, ako aj za vynikajúce individuálne úspechy počas boja obdržal „Sailor“ Malan ďalšie vysoké vyznamenanie, DSO8. O niekoľko dní neskôr, 24. 12. bola v London Gazette uverejnená správa s citáciou k udeleniu tohto vyznamenania: 
„Počas obdobia intenzívnej leteckej činnosti tento dôstojník velil svojej squadrone vynikajúcim spôsobom. Na úspechoch jednotky sa veľkou mierou podieľajú jeho skvelé velitelské schopnosti, um a odhodlanie. Od začiatku augusta 1940 squadrona zničila najmenej 84 nepriateľských lietadiel a mnoho ďalších poškodila. S/Ldr Malan sám zostrelil najmenej 18 lietadiel nepriateľa a pravdepodobne zostrelil ďalších šesť.“

Portrét S/Ldr A. G. "Sailora" Malana, ktorý nakreslil 29. 12. 1940 Cuthbert Orde na podnet Ministerstva letectva
Zdroj: http://rapidttp.com/milhist/

Začiatkom roku 1941 začala RAF podnikať prvé ofenzívne akcie nad severným Francúzskom. Ich hlavným cieľom bolo pomocou útokov malých skupín bombardovacích lietadiel, ktoré boli kryté veľkým počtom stíhacích lietadiel, vylákať nemecké stíhačky k útoku a spôsobiť im čo najväčšie straty. Prvá takáto akcia, Circus 1 bola plánovaná už na 26. 12. 1940, ale kvôli nepriaznivému počasiu sa uskutočnila až 10. 1. 1941. Tri sqadrony z Biggin Hillu hliadkovali nad Kanálom pri francúzskom pobreží, aby kryli návrat hlavných síl, do boja s nepriateľom sa však nedostali. F/O Roger Boulding si spomína na obdobie prvých sweepov nad Francúzskom a zároveň opisuje „Sailora“ Malana ako veliteľa squadrony a jeho vlastnosti:
„Lietal som tiež pri niektorých sweepoch nad Kanál ako jeho dvojka a pochopil som, že sa nepoletí domov, kým nebude všetko hotové. Nie, že by podnikal nejaké bláznivé kúsky, ale bol vždy úplne odhodlaný dostať sa tak blízko k cieľu, aby ho nemohol minúť. V 74. squadrone sme všetci vedeli, že je húževnatý a nepoddajný a dá sa povedať, že lietať s ním nebolo ľahké. Choval sa k nám kľudne a úplne nevzrušene. Zdalo sa, že sa celkom ovláda a nepamätám sa, že by ho niekedy na zemi niečo vyviedlo z miery. Večer si s nami ostatnými síce často dal v kľude niekoľko pív, ale nikdy nebol typ na veľké oslavy a nepamätám si, že by si v dobe, keď sme sa poznali, bol niekedy vyrazil na flám. Myslím, že sme si ho všetci veľmi vážili a mali obrovskú silu dôveru v jeho spôsob vedenia squadrony, napríek tomu sa nedá povedať, že by sme boli zvlášť nadšení jeho metódami, ako vyvolávať stretnutie s nepriateľom.“

Počas operácie Circus 2, ktorá sa uskutočnila 2. 2. však bol „Sailor“ Malan opäť úspešný, keď nad Boulogne zostrelil Messerschmitt Bf 109. O 3 dni neskôr dosiahol svoj posledný úspech proti nemeckým bombardérom, keď neďaleko Doveru zničil v spolupráci Dornier Do 215. Tento zostrel bol zároveň jeho posledným víťazstvom, ktoré dosiahol vo funkcii veliteľa 74. perute. „Sailor“ Malan opustil jednotku, v ktorej pôsobil viac ako 4 roky, lebo 10. 3. bol vymenovaný za veliteľa wingu z Biggin Hill a zároveň obdržal funkcii zodpovedajúcu hodnosť Wing Commander (W/Cdr). So svojou jednotkou, ktorej veliteľom sa stal S/Ldr John Colin Mungo-Park, DFC, však ostal v blízkom kontakte, lebo wing z Biggin Hill tvorila 74., 92. a 609. peruť.



W/Cdr A. G. "Sailor" Malan vo funkcii veliteľa wingu z Biggin Hill v kabíne svojho Spitfiru

Zdroj: http://zar.co.za/sailor.htm

Prvých veliteľov wingov nebolo ľahké vybrať. „Sailor“ Malan aj Douglas Bader, veliteľ wingu z Tangmere boli síce vynikajúcimi stíhacími pilotmi, ale oveľa dôležitejšie bolo, že obidvaja boli zároveň aj dobrými veliteľmi a schopnými taktikmi, ktorí museli dokázať vo vzduchu viesť naraz 3 squadrony. O týchto schopnostiach „Sailora“ Malana rozpráva P/O Neville Duke, ktorý sa pozdejšie stal tiež úspešným stíhačom a neskôr aj skúšobným pilotom, ktorý bol v apríli 1941 ako 19-ročný nováčik pridelený k 92. peruti:
„Bol majstrom v umení ako naviesť 36 lietadiel v skupine tak, aby sa formácia netrhala a nerozťahovala. Mal skutočne veľmi ostrý zrak a zvyčajne hlásil nepriateľské lietadlá a manévroval s wingom do výhodnej začiatočnej pozície k útoku skôr, ako si ostatní niečo vôbec všimli. Takisto bolo dôležité, že wing viedol tak, aby ho nemohol nikto zaskočiť a aby bol čo najmenej zraniteľný prípadným útočníkom. Bol tiež veľkým taktikom a napríklad pri doprovodoch bombardérov sa nenechal odlákať nepriateľom, ale vyslal často roj, letku alebo squadronu, aby sa vysporiadala s príležitostnými cieľmi. Vždy sa snažil tieto vyčlenené jednotky kryť.“

S príchodom jari lepšie počasie umožnilo začatie ofenzívnych akcií vo väčšom rozsahu. Zlepšila sa aj výzbroj, keď vo februári 1941 sa 92. squadrona, ako prvá jednotka RAF začala prezbrojovať na nové, výkonnejšie Spitfiry Mk.VB, ktoré boli vyzbrojené aj 20 mm kanónmi Hispano Mk.II, čo podstatne zlepšilo ich palebnú silu. Do konca mája bol novými strojmi vyzbrojený už celý wing.

Svoje prvé víťazstvo vo funkcii veliteľa wingu, pravdepodobný zostrel Messerschmittu Bf 109, získal Malan 17. 5., počas hliadkového letu východne od Doveru a o 4 dni neskôr sa mu počas operácie Circus 10 podarilo poškodiť ďalší Messerschmitt Bf 109. Jún 1941 sa stal pre „Sailora“ Malana najúspešnejším mesiacom, keď skoro každodenné akcie počas druhej polovice mesiaca umožnili časté stretnutia s nepriateľom. Malan, ako vynikajúci pilot a strelec to dokázal náležite využiť a počas 2 týždňov od 17. do 30. júna sa mu podarilo zvýšiť počet svojich zostrelov o 10 istých a 1 pravdepodobný zostrel, pričom všetky tieto víťazstvá dosiahol proti Messerschmittom Bf 109. Boje však priniesli aj straty, z ktorých najťažšia postihla 74. peruť 27. 6., keď počas operácie Circus 25 zahynul jej veliteľ, S/Ldr John Colin Mungo-Park, DFC ktorý sa mal stať krstným otcom Malanovho syna Jonathana.

V júli pokračovali operácie Circus rovnako intenzívne ako počas predchádzajúceho mesiaca a Malan bol počas nich aj naďalej úspešný. 2. 7. počas akcie Circus 29 zostrelil v spolupráci so svojím číslom Sgt. W. Lockhartom Messerschmitt Bf 109 a o deň neskôr poškodil 2 Messerschmitty Bf 109. Operácia Circus 30, ktorá sa uskutočnila 4. 7. bola jeho vôbec najúspešnejšou akciou, keď sa mu podarilo zostreliť jeden Messerschmitt Bf 109 samostatne, jeden v spolupráci a ďalšie 2 poškodil. Počas nasledujúceho dňa opäť poškodil jeden Messerschmitt Bf 109, ale 6. 7. bol jeho Spitfire po zostrelení ďalšieho Messerschmittu Bf 109 tiež zasiahnutý a „Sailor“ Malan mal čo robiť, aby sa mu podarilo prenasledovateľov striasť.

O dva dni neskôr sa „Sailor“ Malan musel rozlúčiť so svojou bývalou jednotkou, lebo 74. peruť bola presunutá do Acklingtonu a v zostave wingu ju nahradila 72. squadrona. Táto zmena ako keby dávala tušiť koniec bojových úspechov „Sailora“ Malana, lebo svoj vysoký počet zostrelov sa mu zvýšiť už nepodarilo, aj keď 23. a 24. 7. ešte poškodil 2 Messerschmitty Bf 109. Počas júla bol však už určite aj dosť vyčerpaný, čo bolo pochopiteľné, lebo posledných 14 mesiacov strávil takmer neustále v aktívnej bojovej službe, ktorá bola iba zriedkavo prerušovaná niekoľkými dňami oddychu. Najmä posledný mesiac skoro každodenných sweepov nad nepriateľským územím musel byť pre neho veľmi vyčerpávajúci, veď okrem toho, že počas väčšiny akcií úspešne zostreľoval nepriateľské stíhacie lietadlá, niesol zodpovednosť aj za velenie celého wingu. V priebehu júla preto čoraz častejšie zastupoval „Sailora“ Malana vo funkcii veliteľa wingu S/Ldr Michael „Mickey“ Robinson, DFC, veliteľ 609. perute, ktorý sa po jeho odchode začiatkom augusta stal jeho nástupcom.

Ešte pred odchodom z funkcie veliteľa wingu boli však mimoriadne úspechy „Sailora“ Malana zaslúžene ocenené udelením stužky k DSO, čím sa stal prvým stíhacím pilotom RAF, ktorý získal vysoké vyznamenania DFC aj DSO dvakrát. Jeho meno bolo 22. 7. 1941 znovu uverejnené v London Gazette spolu s citáciou k udeleniu vyznamenania:
„Počas doby vedenia wingu behom častých operácií nad severným Francúzskom preukázal tento dôstojník najvyššiu odvahu a pohŕdanie nepriateľom. Jeho chladný odhad, výnimočné odhodlanie a schopnosti mu umožnili zvýšiť počet jeho potvrdených víťazstiev nad nepriateľskými lietadlami z 19 na 28, nepočítajúc ďalších 20 poškodených a pravdepodobne zostrelených lietadiel. Jeho úspechy a chovanie mu priniesli najvyšší obdiv a oddanosť jeho spolubojovníkov z wingu. Behom posledných dvoch týždňov wing spôsobil nepriateľovi ťažké straty a zničil 42 nepriateľských lietadiel. Ďalších 15 lietadiel zostrelil wing pravdepodobne a 11 lietadiel nepriateľa poškodil.“



W/Cdr Adolph Gysbert "Sailor" Malan, DSO & bar, DFC & bar
Zdroj: http://rapidttp.com/milhist/vol011dt.html

Po krátkom odpočinku bol „Sailor“ Malan vymenovaný za hlavného inštruktora lietania v 58. OTU v Grangemouthe, kde sa však zdržal iba krátko. V októbri 1941 bolo vybraných 6 skúsených letcov RAF, 3 stíhací piloti a 3 bombardovací letci, ktorý odcestovali do USA, kde mali svojim budúcim spojencom poskytnúť svoje praktické skúsenosti z bojov. Fighter Command vybralo 3 letcov: skupinu viedol ako hodnostne najvyšší G/Cpt Harry Broadhurst, DSO, DFC, veliteľ základne v Hornchurch, ďalšími dvoma pilotmi boli W/Cdr A. G. „Sailor“ Malan, DSO & bar, DFC & bar a jeho starý priateľ W/Cdr Robert Stanford Tuck, DSO, DFC & 2 bars. Počas svojej cesty po USA sa zoznámili s najnovšími americkými stíhacími lietadlami, zúčastnili sa na leteckom cvičení a prednášali rôznym americkým leteckým jednotkám, aby svoje bohaté skúsenosti poskytli čo najväčiemu počtu amerických pilotov. Malan bol dosť nešťastný zo zlej taktiky a z nevhodných formácií, ktoré sa v americkom letectve ešte stále používali a keď sa počas spiatočnej cesty spolu s ostatnými pilotmi dozvedel o japonskom útoku na Pearl Harbor, mohol len dúfať, že americkým pilotom pomôžu rady, ktoré dostali v priebehu posledných týždňov.

Po návrate z USA sa Malan koncom roka 1941 stal veliteľom Central Gunnery School (Ústredná strelecká škola) v Sutton Bridge, kde sa noví, neskúsení piloti zdokonaľovali v streľbe, ale konali sa tu aj kurzy pre skúsených pilotov, ktorí pomáhali zlepšovať taktiku stíhania a vzdušnej streľby. Pomocou ich poznatkov sa vytvárali nové a účinnejšie výcvikové metódy. Ako jeden z najznámejších letcov RAF sa Malan snažil pôsobiť aj na morálku civilného obyvateľstva, keď počas častých návštev tovární povzbudzoval robotníkov a bolo ho počuť aj v rádiu. Táto činnosť bola určite tiež veľmi prínosná, ale na jeseň roku 1942 jej mal Malan už dosť a rozhodol sa, že sa chce opäť zapojiť do bojov. V októbri 1942 bol povýšený do hodnosti Group Captain (G/Cpt) a koncom roka bol vymenovaný za veliteľa základne Biggin Hill.

Svoju novú funkciu Malan prevzal 1. 1. 1943 za veľkej pozornosti tlače a rozhlasu. Od doby, keď z Biggin Hillu odišiel, sa však na základni veľa vecí zmenilo. Všetky jednotky, ktorým vtedy velil, pôsobili medzitým už z iných základní a wing teraz tvorila 611. peruť "West Lancashire" a francúzska 340. peruť "Ile de France", ale aspoň jeho veliteľ bol Malanovi známy, bol ním W/Cdr Richard Maxwell „Dickie“ Milne, DFC ktorý predtým slúžil v 92. peruti a neskôr bol aj jej veliteľom. Onedho po nástupe Malana však velenie wingu začali postihovať straty - 5. 2. 1943 zahynul veliteľ 611. perute "West Lancashire", Austrálčan S/Ldr Hugo Throssell Armstrong, DFC a o niekoľko dní na to stratila svojho veliteľa aj druhá jednotka wingu, keď bol 13. 2. nad Le Touqet zostrelený S/Ldr J. Schloessing. O mesiac postihli wing z Biggin Hillu ešte ťažšie straty, keď prišla o veliteľa wingu aj o veliteľa squadrony počas jedinej akcie. Stalo sa to 14. 3. počas sweepu Rodeo 188, keď boli obidvaja zostrelený nepriateľskými stíhačkami. W/Cdr Richard Maxwell „Dickie“ Milne, DFC síce zostrelenie prežil a padol do zajatia, ale len nedávno vymenovaný veliteľ 340. perute "Ile de France", S/Ldr E. Reilhac zahynul.

Po zajatí W/Cdr Milnea sa novým veliteľom wingu stal Malanov priateľ a bývalý spolubojovník W/Cdr Alan Christopher „Al“ Deere, DFC & bar, ktorý sa práve vrátil do operačnej služby  ako veliteľ wingu v Kenley, ale po dohode s velením prevzal namiesto toho velenie wingu z Biggin Hill a na jeho miesto v Kenley nastúpil W/Cdr James Edgar „Johnnie“ Johnson, DFC & bar. Zmenilo sa aj zloženie wingu, keď 340. peruť "Ile de France" nahradila ďalšia francúzska jednotka, 341. peruť "Alsace", ktorej veliteľom bol známy S/Ldr René Mouchotte, DFC. V tomto období sa počet víťazstiev pilotov zo sektroru Biggin Hill začal blížiť k magickému číslu 1 000 a ako odmena pre pilota, ktorý dosiahne tento pamätný zostrel bolo vyzbieraných 300 libier. Dlho očakávaný deň prišiel 15. 5. 1943, keď počas operácie Circus 297 velitelia obidvoch jednotiek wingu, S/Ldr Jack Charles, DFC a S/Ldr René Mouchotte, DFC zostreli v rozpätí niekoľkých sekúnd 3 nepriateľské stíhačky Focke Wulf Fw 190 z I./JG26. „Sailor“ Malan bol samozrejme pri tom a po návrate sa rozhodlo, že obidvaja piloti si výhru aj slávu tisíceho zostrelu rozdelia. Oficiálna oslava na počesť tohto víťazstva sa konala 9. 6. 1943 v Londýnskom hoteli Grosvenor House za účasti viac ako tisíc hostí vrátane najvyšších veliacich dôstojníkov  RAF. Pre „Sailora“ Malana bol však tento deň ešte významnejší, lebo iba niekoľko hodín pred začiatkom oslavy porodila jeho žena Lynda ich druhé dieťa, dcéru Valériu.

„Sailor“ Malan mal vo funkcii veliteľa základne Biggin Hill stále mnoho povinností, ale napriek tomu sa snažil nevynechať žiadnu príležitosť letieť s wingom aj na bojové akcie, čím určite spôsoboval neustále starosti svojim nadriadeným. Počas týchto operácií „Al“ Deere bral na seba veľkú zodpovednosť a musel „Sailorovi“ Malanovi vždy zaistiť skúseného pilota, ktorý letel ako jeho číslo, lebo bolo nepredstaviteľné, aby jeden z najznámejších letcov RAF zahynul alebo padol do zajatia. Je škoda, že počas týchto operácii sa mu nepodarilo dosiahnuť žiadny zostrel, ale už len jeho samotná prítomnosť musela byť veľkým povzbudením pre nových pilotov wingu. Celkovo tak počas svojej mimoriadne úspešnej bojovej kariéry zostrelil 27 nepriateľských lietadiel samostatne, 7 v spolupráci, pravdepodobne zostrelil 6 lietadiel samostatne a 1 v spolupráci a poškodiť 14 nepriateľských lietadiel. 19. 9. 1943 odhalil „Sailor“ Malan pamätník, ktorý bol venovaný pamiatke pilotov z Biggin Hillu, ktorý v priebehu 4 rokov vojny padli. Toto bola jeden z posledných vecí, ktorú tu vykonal, lebo o necelý mesiac neskôr, 16. 10. vážne ochorel a musel byť prevezený domov. Jeho nástupcom vo funkcii veliteľa základne sa stal G/Cpt Hugh Lockhart Maxwell, DSO.

Po vyliečení sa „Sailor“ Malan zapojil do príprav na vylodenie v Normandii, keď 1. 11. 1943 prevzal velenie jednej z novovytvorených jednotiek 84. skupiny 2nd TAF, 19. stíhacieho wingu. Bola to vyššia organizačná jednotka, pod velenie ktorej boli onedlho zaradené dva wingy, ktoré boli v tomto období  premenované na Airfieldy:  nórsky No. 132 (Norwegian) Airfield a československý No. 134 (Czech) Airfield a v marci 1944 sa k nim pripojil aj francúzsky No. 145 (French) Airfield. Pod priame velenie „Sailora“ Malana sa takto okrem všetkých troch československých stíhacích squadron opäť dostali aj francúzske jednotky, ktoré už poznal z Biggin Hillu. Keď prišiel dlho očakávaný deň D, „Sailor“ Malan musel byť samozrejme pri tom a svoj prvý let tohto mimoriadneho významného dňa absolvoval práve v spoločnosti československých pilotov, keď sa "načierno" zúčastnil prvého hliadkového letu, ktorý československý wing ráno 6. 6. 1944 vykonal. Za svoju spoluprácu s českolovenskými letcami obdržal po vojne Československý vojnový kríž, podobne bol vyznamenaný aj vládami ďalších krajín - dostal francúzsky Croix de Guerre a rád Légion d'Honneur, ako aj belgický Croix de Guerre.

V júli 1944 sa Malan stal veliteľom Advanced Gunnery School (Pokračovacia strelecká škola) na základni RAF v Catfosse, kde najlepší stíhací piloti RAF na základe svojich poznatkov vypracovávali taktiku a nové techniky vzdušného boja a takto odovzdali svoje bohaté skúsenosti ďalším pilotom. Po skončení vojny absolvoval ešte 6 mesačný kurz na štábnej akadémii RAF, ale rozhodol sa, že opustí RAF a vráti sa do rodnej Južnej Afriky.

Koncom vojny sa zoznámil so Sirom Ernestom Oppenheimerom a s jeho synom Harrym, ktorý bol dedičom veľkej skupiny firiem, zaoberajúcich sa ťažbou zlata a diamantov v Južnej Afrike, z ktorých najväčšia bola Angloamerická spoločnosť sídliaca v Johannesburgu. „Sailor“ Malan sa s Harrym Oppenheimerom rýchlo spriatelil a po návrate do vlasti sa stal jeho osobným aj politickým sekretárom. Po voľbách v roku 1948, ktoré vyhrala nacionalistická Národná strana sa veľa vecí zmenilo a preto sa „Sailor“ Malan rozhodol od Angloamerickej spoločnosti odísť. Koncom roku 1950 si kúpil vlastnú farmu a po dlhých rokoch, ktoré strávil na mori ako námorník alebo ako dôstojník letectva na rôznych leteckých základňách sa konečne usadil a stal sa z neho vidiecky farmár, ale už čoskoro sa však nechcene opäť dostal do politiky. V roku 1951 totiž nacionalisti navrhli zákon odporujúci ústave, ktorý mal zrušiť volebné právo farebných občanov, čo vyvolalo po celej krajine veľký odpor a vyústil do vytvorenia Pochodňových oddielov. Za jedného z ľudí, ktorý ich mali reprezentovať si vybrali práve „Sailora“ Malana, ktorý bol vo svojej vlasti stále mimoriadne známou a uznávanou osobnosťou.

V roku 1950 počas nemocničného vyšetrenia u Malana zistili prvé príznaky Parkinsonovej choroby a v nasledujúcich rokoch sa jeho zdravotný stav postupne zhoršoval. V roku 1959 sa po 13 rokoch prvýkrát vrátil do Veľkej Británie, kde opäť po dlhom čase stretol svojich starých známych. Počas návštevy svojej bývalej jednotky, 74. perute mu jeho priatelia a bývalí spolubojovníci pripravili prekvapenie – na základňu Coltishall priletel Spitfire a „Sailor“ Malan sa po dlhom čase mohol opäť a zároveň bohužiaľ aj naposledy posadiť do kabíny lietadla, s ktorým sa zapísal do histórie letectva.

Adolph Gysbert „Sailor“ Malan zomrel 17. 9. 1963, iba niekoľko týždňov pred svojimi 53. narodeninami na následky Parkinsonovej choroby. Počas vojny mnohokrát čelil smrti, nakoniec však podľahol chorobe, ktorá ho v posledných rokoch života, ktoré strávil so svojou milovanou rodinou pripútala k invalidnému vozíku. O mesiac sa v kostolíku na základni Biggin Hill na jeho pamiatku konala omša, na ktorej sa so „Sailorom“ Malanom naposledy prišlo rozlúčiť viac ako 80 bývalých spolubojovníkov a priateľov. A/C/M Sir Charles Elworthy, náčelník štábu letectva vtedy o Malanovi povedal:
„Trúchlime nad stratou skvelého dôstojníka a statočného stíhača, ktorý sa v Bitke o Britániu bil v prvej línii, muža, ktorý statočne bojoval a nebojácne viedol svojich pilotov v dobe, keď odvaha a veliteľský um boli našou jedinou záštitou. Jeho meno bude naďalej žiť v histórii Kráľovského letectva aj v mysliach a srdciach všetkých odvážnych ľudí celého sveta.“

Pre všetkých, ktorí slúžili počas rokov pred a počas 2. svetovej vojny v 74. peruti zostal „Sailor“ Malan navždy v pamäti ako ich najvýznamnejší veliteľ. Po jeho smrti sa preto 28 bývalých veliteľov a príslušníkov 74. perute rozhodlo uctiť si jeho pamiatku a 15. 7. 1966 darovali 74. peruti Malanov pamätný meč, ktorý má všetkým jeho následovníkom aj v budúcnosti pripomínať jeho odvahu, odhodlanie a vodcovstvo.

Skratky a vysvetlivky:
1) EFTS - Elementary Flying Training School – Základná letecká výcviková škola
2) FTS - Flying Training School – Letecká výcviková škola
3) Hodnosť mu bola iba prepožičaná, aby mohol viesť letku, oficiálne bolo jeho povýšenie do hodnosti Flight Lieutentant (F/Lt) zverejnené až 6. 7. 1940
4) FAA – Fleet Air Arm – Letectvo námorníctva
5) DFC - Distinguished Flying Cross - Záslužný letecký kríž
6) V citácii k udeleniu vyznamenania bol uvedený nesprávny počet zostrelov, pravdepodobne mu v tej dobe ešte neboli všetky dosiahnuté zostrely plne uznané.
7) Stužka k DFC bola Malanovi udelená 31. 7., oficiálne zverejnenie udelenia vyznamenania v London Gazette bolo 13. 8. a samotné vyznamenanie si Malan prevzal v Buckinghamskom paláci 3. 9., v deň prvého výročia začiatku vojny.
8) DSO - Distinguished Service Order – Rád za vynikajúcu službu

Zdroje:
Franks, Norman: Malan Létající námořník, Mustang 1996
Franks, Norman - Ritchey, Paul: Léto stíhače, Mustang 1995
Hartman, Jiří: Letec, Svět křídel 1995
http://rapidttp.com/milhist/vol013dt.html
http://zar.co.za/sailor.htm

Podobné články

Další články autora

Autor : Norbert Mogyorósi / Elvis 🕔16.01.2005 📕11.085

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře