Misia generála Otta

Autor : Morphee / morphee 🕔12.10.2004 📕14.056

Podobné články

Další články autora

Autorka je tvůrcem webu http://www.druhasvetova.net

28. augusta 1944 boli na dvore martinských kasární postrieľaní nemeckí vojaci tzv. „misie generála Otta“. Práve táto skutočnosť bola dlhú dobu považovaná za hlavnú príčinu príchodu nemeckých okupačných vojsk na Slovensko a tým pádom aj skoré, resp. živelné vypuknutie Slovenského národného povstania. Niekoľko desaťročí boli udalosti v Martine skresľované z rôznych politických dôvodov. V roku 1996 vyšla kniha Jozefa Považského „Koniec legendy o misii generála Paula von Otta“, ktorá prináša objektívny opis incidentu na základe výpovede očitých svedkov a archívnych dokumentov.

V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že tzv. „misia generála Otta“ vôbec nebola misiou, ale obyčajnou vojenskou skupinou vracajúcou sa z Rumunska do Nemecka cez naše územie. Túto navyše neviedol generál, ale podplukovník Walter E. A. Otto. Aj keď so skupinou cestovali dve ženy, dve deti (dievčatá vo veku 8 – 14 rokov) a dvaja muži v civile, vrátane dvoch lekárov a veterinára, nešlo o nemeckých diplomatov, ako sa svojho času uvádzalo. Autor spomínanej knihy porovnal zoznamy mien nemeckej diplomatickej misie v Rumunsku s menným zoznamom postrieľaných Nemcov a nenašiel nijaké zhodné osoby. To teda vyvracia verziu o tzv. „misii“. Vojenská skupina v počte 24 ľudí bola tvorená vojakmi Wehrmachtu a príslušníkmi SS. Bola riadne ozbrojená; pištoľami, samopalmi, granátmi a ľahkými guľometmi. Ottova skupina nemala veľký význam ani pre Nemcov a ani pre prípravy SNP. Napriek tomu velenie partizánskych skupín v okolí Turca nadobudlo opačný pocit.


podplukovník Walter E. A. Otto

27. augusta 1944 prechádzala spomínaná vojenská skupina medzinárodným rýchlikom R-17 Bukurešť-Berlín cez stredné Slovensko. V tom čase územie slovenského štátu patrilo - z pohľadu nacistických vojsk – k nebezpečným krajinám. Medzi obyvateľstvom prevládali antifašistické nálady, početné partizánske skupiny podnikali množstvo záškodníckych akcií namierených proti Nemcom a ich sympatizantom. Prípravy celonárodného ozbrojeného povstania boli v plnom prúde a bola do nich zapojená aj armáda. Pre úspech povstania sa však táto skutočnosť musela tajiť až do poslednej chvíle. Nepriaznivé podmienky pre pobyt si uvedomoval aj pplk. Otto, ktorý nemal ani najmenší záujem zdržovať sa na našom území. Správa o údajnom poškodení trate, pre ktoré sa musí vlak na deň-dva zastaviť, ho preto znepokojila. Skutočným dôvodom zastavenia vlaku bolo zaistenie jeho skupiny – to však Otto nevedel. Keď rýchlik vyfúkol na martinskej železničnej stanici, okamžite žiadal spojenie s nemeckým veľvyslanectvom v Bratislave. To sa mu nepodarilo, zásluhou dohovoru medzi železničiarmi a spojárkou. Boli to práve železničiari zapojení v odboji, ktorí sa postarali o zastavenie vlaku. O svojom čine poslali správu 1. Čs. partizánskej brigáde M. R. Štefánika do Sklabine. Hneď nato dorazila na stanicu partizánska skupina v preoblečení pod vedením npor. ČA Nikolaja A. Surkova s cieľom odzbrojiť a zaistiť Nemcov. Surkov v železničiarskej uniforme bol dokonca prítomný v miestnosti, z ktorej sa Otto márne snažil spojiť s veľvyslanectvom.

Martinská vojenská posádka sa k celej záležitosti dostala prostredníctvom jej veliteľa pplk. Emila Perka, s ktorým sa spojil nemecký podplukovník potom, ako „zlyhalo“ spojenie s Bratislavou. Otto sa obrátil na Perka ako na spojenca; oboznámil ho so zdržaním vlaku, žiadal ochranu jeho skupiny slovenskou armádou a ubytovanie na noc v kasárňach. Nemec nemal ani len tušenie, že práve telefonuje s veliteľom povstaleckej armády pre oblasť Turca. Perko prisľúbil pplk. gšt. Jánovi Golianovi (veliteľovi pripravovaného povstania), že vojenská posádka v Turci sa bude správať tak, aby nedala dôvod Nemcom na vojenskú okupáciu krajiny, aby sa mohlo povstanie organizovať podľa výhodnejšieho „plánu A“ – s postupom ČA. Preto najskôr Ottovu žiadosť o ubytovanie odmietol. Nechcel zbytočne provokovať svojich vojakov a partizánov. Na záver telefonátu ho však niektorí zo železničiarov informoval o príchode partizánskej skupiny, ktorá sa chystala Nemcov odzbrojiť a zajať. Zajatie nemeckých vojakov by bol dostatočný dôvod na okupáciu krajiny. V tom prípade by sa muselo povstanie organizovať podľa nevýhodného „plánu B“ – bez ohľadu na stav pripravenosti začať ozbrojený odpor a zabrániť Nemcom obsadiť Slovensko až do príchodu Červenej armády. Rovnaký prísľub neprovokovania dal Golianovi aj npor. ČA Peter A. Veličko – veliteľ 1. Čs. partizánskej brigády M. R. Štefánika. V ten osudný deň mu však akosi neslúžila pamäť. Pplk. Perko preto okamžite poslal na stanicu npor. Práporu útočnej vozby Cyrila Kuchtu, ktorý mal s partizánmi dobré vzťahy - jeho úlohou bolo zabrániť odzbrojeniu Nemcov na vlakovej stanici a pokiaľ by to bolo možné, vypraviť vlak aj s Ottovou skupinou naspäť do Nemecka. Voči druhej alternatíve však mal Kuchta výhrady. Možno aj preto nebola nakoniec realizovaná.


Peter A. Veličko

Kuchtovi sa však podarilo presvedčiť Surkova, aby neodzbrojovali Nemcov vo vlaku, ktorý bol plný civilistov. Tzv. „krvavý Cyril“ teda predišiel obrovským stratám na životoch. Nie len partizánov, vojakov, ale hlavne civilov, ktorí sa v tom čase zdržovali na stanici a vo vlaku. Vojaci Wehrmachtu a SS boli totiž ozbrojení a mohli použiť ľudí ako živé štíty alebo rukojemníkov. No aj Surkov mal svoje rozkazy – nepustiť Nemcov ďalej. Nakoniec sa partizáni s vojakmi dohodli a počas tajných rozhovorov na martinskej železnici dospeli ku vzájomnému kompromisu, zatiaľ čo nič netušiaci Nemci nervózne vysedávali vo vlaku a čakali na jeho odchod. Kuchta v sprievode slovenských vojakov odprevadil nakoniec Ottovu skupinu do martinských kasární, kde mala byť na noc ubytovaná pod zámienkou, že ráno vypravia rýchlik novou trasou do Ríše. V skutočnosti však len získal čas na vypracovanie bezpečného plánu na odzbrojenie skupiny a následne jej odovzdanie partizánom podľa predchádzajúceho dohovoru so Surkovom.

Veliteľovi martinských kasární sa nečakaná návšteva vôbec nepozdávala; odzbrojovanie Nemcov v týchto priestoroch by mohlo odhaliť sprisahanie v armáde. Preto sa v nočných hodinách, len čo sa skupina zabývala, konala porada o jej ďalšom osude. Zišli sa na nej pplk. Perko, npor. Kuchta a npor. Veličko v Sklabini. Napriek Perkovým výhradám sa rozhodlo o tom, že nadránom bude nemecká skupina odzbrojená, potom do kasární prídu partizáni a títo Nemcov zadržia tak, aby to vyzeralo ako prepad. Tým sa mala maskovať zainteresovanosť armády v prípravách povstania. Zajatí Nemci mali byť partizánmi eskortovaní na výsluch do Kyjeva, od čoho si Veličko sľuboval povýšenie. S ich likvidáciou sa počítalo len v krajnom prípade, ak by pri odzbrojení kládli odpor. Kuchta hneď po návrate do kasární zorganizoval skupinu dobrovoľníkov pod vedením rotného Jozefa Letka, ktorá mala uskutočniť odzbrojenie Nemcov. Tí však slovenskej armáde nedôverovali a na noc postavili stráže. Odzbrojenie nakoniec prebehlo podľa nového plánu, na druhý deň ráno.


pplk. Perko

28. augusta 1944, okolo 7. hodiny vyšli Nemci z budovy kasární, kde boli ubytovaní a zoradili sa na pochod v domnienke, že za malú chvíľu budú sedieť vo vlaku na ceste do Nemecka. Na dvore však už boli aj Letkovi dobrovoľníci, ktorí svoju prítomnosť maskovali cvičením streľby zo samopalov. Posledný z budovy vyšiel pplk. Otto v tesnej blízkosti npor. Kuchtu. Medzitým sa dobrovoľníci rozostavili do polkruhu a zablokovali Nemcom cestu. Kuchta odsotil Otta a zvolal dohovorený signál k začatiu odzbrojenia: „Hände hoch!“ Nemci boli prekvapení; poniektorí poslúchli výzvu a zdvihli ruky, iní sa zasa okamžite vrhali po zbrani. Dobrovoľníci v panike začali strieľať a po pár sekundách všetci Nemci ležali na zemi. Jedenému esesákovi sa podarilo utiecť, ale zastavil ho strážnik pri bráne, ktorého Nemec pri vzájomnom súboji postrelil do nohy. Nakoniec bol aj tento zastrelený jedným z dobrovoľníkov, ktorý pribehol strážnemu na pomoc. Podľa výpovedí svedkov, ktoré Považský zachytil vo svojej knihe, bolo na mieste zabitých do dvadsať Nemcov, vrátane jednej ženy. Druhá žena a dve deti odskočili bokom a boli len ľahko zranené. Im a zvyšným asi desiatim zraneným Nemcom bola poskytnutá prvá pomoc na vojenskej ošetrovni a potom boli prevezení do nemocnice. Aj táto skutočnosť dokazuje, že Kuchta nemal v úmysle skupinu postrieľať. Dobrovoľníci konali inštinktívne; ak by nezačali strieľať, vystrelili by na nich Nemci. Žena s deťmi bola po ošetrení vrátená späť do Nemecka. Vojaci, ktorí prežili, zasa podľa dohovoru skončili v zajatí partizánskej brigády. Neboli však odvezení na výsluch do Kyjeva ako sa predpokladalo. Všetci boli popravení tzv. „komandom smrti“ a ani dnes nie je isté prečo a na čí príkaz.

Postrieľanie a následná poprava zvyšných Nemcov vyvolali rozporuplné reakcie aj medzi obyvateľmi Sklabine, ktorí sa obávali fašistických represálií. Po obsadení Turca Nemcami prišla na rad pomsta. Za každého člena Ottovej skupiny mali zaplatiť životom dvaja Slováci. Keďže skupina mala 24 členov, Nemci popravili 48 Slovákov – civilistov. Bolo vypálených niekoľko obcí a povraždených alebo odvlečených mnoho ľudí. Nemci nakoniec odhalili aj masový hrob neďaleko Sklabine, kde bola skupina pochovaná. 11. novembra 1944 fašisti nariadili exhumáciu, počas ktorej vykopali všetkých 24 tiel a väčšinu z nich identifikovali.

Incidentu v martinských kasárňach sa dlho pripisoval začiatok nemeckej okupácie Slovenska. Považský však vo svojej knihe „Koniec legendy o misii generála Paula von Otta“ pripomína skutočnosť, že o okupácii Slovenska bolo rozhodnuté už dávno predtým. Dôvodom boli množiace sa nepokoje vyvolávané partizánmi a budovanie frontu pre boj s postupujúcou Červenou armádou. 27. augusta 1944 bolo tiež obsadené mesto Ružomberok miestnou vojenskou posádkou a partizánmi. Stalo sa tak prvým povstaleckým okresným mestom ešte pred vypuknutím samotného povstania. V Ružomberku mali Nemci továreň a sklady na výrobu lafiet, preto jeho obsadenie nemohli nechať nepovšimnuté. Už len tieto samotné skutočnosti dávali nacistom dostatočné dôvody na vyslanie okupačných jednotiek. V dobách kedy na Slovensko prichádzali prvé tri divízie SS, nacistickí pohlavári o postrieľaní Ottovej skupiny nevedeli, resp. nemali dostatok informácií o jej osude.

Podobné články

Další články autora

Autor : Morphee / morphee 🕔12.10.2004 📕14.056

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře