GEORGIJ PAVLOVIČ TENNO

Autor : Robert Mraz / franik 🕔21.09.2004 📕7.673

Podobné články

Další články autora

Je mnoho legendárnych čísiel, či už diablova  666-tka  alebo hokejová  99-tka  Wayna  Gretzkeho. No snáď  žiadne číslo neovplyvnilo osudy ľudí do takej miery ako  58-tka.

Paragraf 58 ... paragraf, vďaka ktorému našli milióny občanov vtedajšieho Sovietskeho zväzu smrť za mrežami väzníc, či za ostnatými drôtmi trestaneckých táborov tzv. GULAGOV. Tento paragraf, ktorý obsahoval štrnásť bodov, hovoril o trestných činoch zameraných proti politickému  a hospodárskemu zriadeniu  Sovietskeho Zväzu. Pomoc medzinárodnej buržoázii; nahováranie cudzieho štátu , aby vyhlásil  vojnu  Sovietskemu Zväzu; vedomé zanedbávanie povinností alebo ich zámerné neplnenie; propaganda alebo agitácia obsahujúca výzvu na zvrhnutie alebo oslabovanie sovietskej vlády - to všetko boli názvy zákonov z 58-ky, ktorých nekonečne široké možnosti interpretácie dokázali ukuť okovy dokonca aj pre  6-ročné deti  za protisovietsku činnosť.

Jeden z tých miliónov „58-čkárov“ sa volal Georgij Pavlovič Tenno.

Tenno patril k tým „naslovovzatým utečencom“, ktorým žiadne väzenie, žiaden trest nedokázalo zobrať túžbu po úteku a po slobode. Utečenecké žilky v ňom hrali už od narodenia. Ako dieťa utiekol z brianského internátu, v piatigorskom detskom domove. Uprostred zimy v spodnej bielizni preliezol  kovanú bránu  a pobral sa k starej mame. Skončil námorné učilište, plavil sa ako námorník na ľadoborci, ako bocman na rybárskom škuneri a ako kormidelník na obchodnom plavidle. Vyštudoval vojenskú vysokú školu cudzích jazykov. Vojnu prežil v Severnej flotile a neskôr ako spojovací dôstojník sa na britských sprievodných lodiach plavil na Island a do Británie.

No nechajme rozprávať o svojom príbehu Tenna samotného.

Zatkli ma bez bližšieho vysvetlenia v predvečer Vianoc v roku 1948.

Keď som vstupoval do svojej prvej cely ,dozorcovi som povedal: „Práve na tento čas sme mali so ženou lístky na Grófa Monte Christa. Bojoval o svoju slobodu, ani ja sa jej nikdy nevzdám.“  Vo väzení ma neustále mučili, vyhrážali sa mi popravou, chceli ma vyčerpať karcermi. A stále dookola : „ Tak rozprávaj o svojej kriminálnej činnosti !!! Ničím som sa neprevinil! Len pápež Pius sa ničím neprevinil .“ 

Pre mňa bol vždy pocit, že ma môžu beztrestne biť, neznesiteľný.

Je to hlboká urážka, radšej by som zniesol smrť. Po dlhých týždňoch vypočúvania, pri jednom výsluchu vyšetrovateľ začal predstierať, že žena, ktorá kričí od bolesti vo vedľajšej pracovni, je moja manželka a ak sa nepriznám, budú ju mučiť ešte väčšmi. To už som nevydržal a so zúrivou triaškou som na vyšetrovateľa zvrieskol: „ Pozri , ja som sa so životom už rozlúčil. Ale jedno či obe oči ti stihnem vyškriabať! Toľko času ešte mám !“

V tom čase som už dávno vedel, že jediné, čo mi ostáva, je ....  útek.

Jediná vec, ktorá ma ešte trápila, bola nádej. Nádej na milosť, nádej z prepustenia na slobodu - to nahlodávalo moju vôľu. Až po niekoľko mesiacoch v butyrskej väznici som sa tejto ťažoby zbavil, keď mi z útržku  papiera prečítali rozsudok : „ Dvadsaťpäť rokov tábora ! “

„Dvadsaťpäť rokov, vašu mater !“

Podpísal som rozsudok a od tohto času som sa zaujímal už iba o jedno.

Raz sme spolu s inými väzňami podplatili železničiarov, aby prestrihli ostnatý drôt, no v poslednej chvíli dieru odhalili. Inokedy pri jednom z výjazdov sme ukradli nákladné auto, no omylom sa väzeň, ináč neskúsený vodič, pustil opačným smerom a tak sa útek skončil veľmi rýchlo.

Deviateho mája 1950, na piate výročie víťazstva, som prekročil prah slávnej kengirskej väznice, kde bola iba samá „vyberaná spoločnosť“, pozvážaná zo všetkých možných táboroch. V každej cele sedeli utečenci s bohatými skúsenosťami - mimoriadne vydarené exempláre.

Konečne som sa ja, Georgij Pavlovič Tenno, dostal medzi naslovovzatých utečencov !

Po nekonečne dlhých mesiacoch mňa a mnoho iných väzňov odviezli v putách do ekibastuzkého tábora, kde som sa zoznámil s Koľom Ždankom. Už dlho som hľadal partnera na útek a Ždanok mi celkom vyhovoval.

Počerný 26-ročný Bielorus je plný energie, síce nie je vytrvalý, ale výdrž mám zase ja. Udavačov je v tábore mnoho, preto ešte prejde zopár týždňov, kým sme spolu začali kuť plán úteku. Raz po práci si ma bokom odviedol brigadír trestancov - Ľoška Cigán. Vo svojom táborovom živote už zabil desiatky ľudí a bez mihnutia zabije človeka pre balík či cigarety. Nahol sa ku mne, výhražne sa na mňa pozrel a povedal : „Sám som utečenec, utečencov mám rád. Pozri, telo mám prevŕtane guľkami, ukrýval som sa v tajge. Neskúšaj to však v pracovnej zóne, za tú zodpovedám ja, lebo mi opäť naparia karcer.“
 
V neďalekej vápenke, kde väzni cez deň pracujú, sa jedného dňa pokazilo na miešačke elektrické vedenie. Pri oprave civilnému opravárovi som asistoval spolu so Ždankom. V nestráženej chvíli Ždanok ukradol kliešte a ešte zopár maličkostí. Vo vápenke sme si tajne vyrobili nože a pod dlhými spodkami na členkách ich cez kontrolu prepašovali do tábora. Keď sme získali aj „kaťušu“ - kresadlo na oheň, zašli sme obaja za veliteľom tábora a začali sme ho úctivo prosiť:

„Pán veliteľ, chceli by sme ... teda ja a Ždanok, vystúpiť na koncerte. Obaja sme hrali v súboroch a tak sme si povedali, prečo to neskúsiť aj tu.“
„ No ... to nie je zlý nápad “, s úškrnom nám odvetil veliteľ : „ keď máte dosť síl, po práci môžete niečo skúsiť. Tu v Ekibastuze sa ešte žiaden koncert neorganizoval. A čo všetko nato potrebujete ?“
  „Harmoniku máme, ale gitara nie je žiadna.“: vysvetľuje Ždanok, „A chceli by sme civilné šaty aj s aktovkou na skeč.“

Onedlho sme všetko dostali a povolili nám skúšať dlho do noci. Občas sme prespali v spoločenskej miestnosti, aby si dozorcovia barakov na našu neprítomnosť zvykli. Rozhodli sme sa pre nedeľu 17-tého septembra, nepôjde sa do práce. Nazbierame do večera síl a pokojne urobíme posledné prípravy. Práve v tento deň som dostal od matky balík. Glukóza v tabletách, makaróny či cigarety - to všetko sa zíde. No v balíku bol pribalený aj list. Smutný list - ale možno aj zoceľujúci. Moja žena je ešte vždy vo väzení a bratova manželka od brata žiada, aby prerušil styky s vlastizradcom. V podvečer sme si so Ždankom pod väzenské mundúry obliekli civilné šaty. Cez malé okienko sme zrazu zbadali ako k márnici nesú nahrubo otesanú rakvu. Ždanok smutne dodal: „Tá je pre Pasečnika ... tiež chcel utiecť, ... no mal smolu .“

Je večer 17-tého septembra roku 1950.

Končí sa krásny nedeľný deň, z kazachstanskej stepi fúka silný vietor, zatvárajú sa baraky, kontrolujú sa  počty. Ľoška Cigán zapisuje zoznam väzňov a chýbajú mu dvaja - Koľa Ždanok a ja. „Hej Ľoška, odkazujú Ti, že dnes asi ostanú spať v kulturáku.“ : ozval sa z diaľky ktorýsi z väzňov. „Hlupáci ... divadlo chcú hrať ... dobre Tenno a Ždanok škrtám .“ , odvetil Ľoška Cigán a pobral sa ďalej.

Vtom čase sme sa už v nočnej tme potichu plazili k strážnym vežiam. „Preliezť plot pod vežou bude asi najlepšie. Žiaden strážca sa predsa nepozerá pod nohy. Hlavne teraz, keď sa menia služby a sú unavený.“ : pomyslel som si a pevnejšie som zovrel kliešte v ruke.

„Bože ... prečo ten Ždanok robí taký hluk! Prestrihol som spodný rad ostnatého drôtu. Prvý plot máme úspešne za sebou. Chvíľu sa schovávame v jame v zakázanom pásme a ... nič. Nikto nestrieľa, nikto na nás nereve. Ideme ďalej a po paru minútach, keď prejdeme aj cez druhý plot, neveriacky vstávame na nohy.“
„Koľa a čo tak sa zložiť na pol litra?“, potichu sa radujeme.
„Sme slobodní! ... Teraz iba zájsť do osady a zohnať auto. Ale čo je to! : zvriesknem, keď zbadám na oblohe svetlicu. Jedná ... druhá - sme odhalení! Začneme utekať o zlomkrky preč. Náhoda, obyčajná náhoda. V tábore na krátku chvíľu vypadla elektrika a to postavilo náš celý útek na hlavu. Prenasledovatelia si však ešte dlho budú myslieť , že sme to my - utečenci mali v pláne. Osadu, v ktorej sme chceli zohnať auto, však musíme teraz obísť širokým oblúkom. Obaja sa snažíme čo najlepšie zakryť svoje stopy, veď z tábora už určite vyslali prenasledovateľov na koňoch so psami na vodidlách, a tak chodíme chvíľu po koľajniciach - či sypeme za sebou drahocenný tabak.

 „Prvú noc musíme zájsť, čo najďalej. Tým sa zdvojnásobí plocha, ktorú musia prenasledovatelia prehľadať.“ : vysvetľujem Ždankovi. Utekať po hrboľoch kazachskej stepi neprospieva nohám a tak nohy začínajú bolieť. Dlhé mesiace som sedel vo väznici, takže na takýto rýchly pochod nie som zvyknutý - veď sa malo utekať autom ! 

Pokračujeme v ceste. Občas sa unavení zvalíme na zem, aby sme si oddýchli, ale sme šťastní, lebo teraz sme už skutočne slobodní! Po dlhých hodinách sme obišli celý Ekibastuz a nad ráno si chceme konečne pospať. Lenže na otvorenej stepi, kde niet kríkov ani vysokej trávy nás každý poľahky zbadá. Preto sme vykopali malú jamu, do ktorej si ľahneme a prikryjeme sa pichľavým lístím. Snažíme sa zaspať, ale horúce septembrové slnko robí ležanie ešte horším než nočný pochod. Až keď sa spustí tma, prichádza čas utečencov. Zhltneme zopár suchých makarónov a glukózových tabletiek, no žiada sa piť. Nohy nás oboch strašne bolia, líhame si každú chvíľu, takže cez noc prejdeme nanajvýš dvadsať kilometrov. Ideme unavene, ale tiež opatrne - veď v rozhlase už určite o našom úteku informovali. Ráno sme narazili na obrovské balvany a pod jedným z nich našli noru, v ktorej sa znovu snažíme zaspať. Za súmraku sa však opäť zdvíhame a pokračujeme ďalej. Sme už veľmi zoslabnutí a hlavne ... smädní. Odrazu sa pred nami rozžiaria svetlice. V diaľke vidíme násyp a koľaje. To ide drezina, z ktorej pátrači pozorujú step. Svetlice zhasli, ale lúč svetla z oblúkovej lampy stále ohlodáva krajinu. Koľa Ždanok a ja bezmocne ležíme na zemi a čakáme, či nás zazrú. Drezina prešla a nezbadala nás.“

Je 20. septembra roku 1950.

Opäť svitá a začína sa tretí deň úteku.

„Teší ma jedno. Stará cigánka mi predpovedala, že zahyniem ako tridsaťosemročný. Mrcha ... Dnes mám tridsaťdeväť.“ Pousmejem sa nad osudom a dodám: „Chlapci v tábore sa určite radujú, že nás zelený prokurátor pustil na slobodu...“ A opäť ležíme celý deň v priehlbine - bez vody, bez pohybu. Keby sa aspoň dalo spať! Konečne padol súmrak a my pokračujeme ďalej. V diaľke zrazu začujeme ženský krik: „ Va - Va – Va!“ To Kazachovia odháňajú od oviec vlky. Ovce! Keby sme aspoň jednu chytili! Potichu sa prikrádame ku chatrčiam a ku košiaru. Kazaška však čosi tuší, lebo zrazu posvieti lampášom naším smerom a zvrieskne : „Šajtán – šajtán , diabol – diabol.“  A máme po ovci. Znovu utekáme. Irtyš je ešte ďaleko a my už sa ledva z posledných síl hýbeme. Na druhý deň začujeme traktory. V chladičoch je predsa voda ! Traktoristi pôjdu spať a my sa predsa napijeme. Plazíme sa k traktorom, nahmatkáme prepad na chladiči a naberáme tekutinu do úst. Tfuj, vo vode je petrolej, nedá sa to piť.

Už ani glukózové tablety nemôžeme prehltnúť. Musíme ísť ďalej. Kráčame a padáme. Keď človek leží, ľahšie sa mu dýcha. Prejdeme najviac dvesto metrov a opäť si musíme ľahnúť.

Prešlo už šesť dní a sme na hranici svojich síl. Ledva hýbeme jazykom, močíme málo a s krvou. Dnes večer musíme niečo zohnať, ináč...

V diaľke uvidíme jurtu a vedľa nej studňu. Nazreli sme dnu a vo svetle petrolejky sme zbadali Kazacha so ženou a s deťmi. Vstúpili sme dnu. Hovorím: „Salam.“ Kazach hundravo opätoval pozdrav. „Som vedúci skupiny, čo robí geologický prieskum, a to je môj šofér. Ostali sme s autom trčať v stepi, vytiekla nám voda z chladiča. Sami sme už tretí deň nejedli. Daj nám, prosím piť a najesť. No Kazachovi sa akosi nepáčime. A keď vidí, ako sa Koľa hltavo načahuje za osúchom, už nás bičom vyháňa von. No ja hneď vyťahujem nôž a kričím na Kazacha: „Do kúta a ľahnúť! Koľa a ty prehľadaj jurtu!“  Koľa sa už vracia so sušenou baraninou a s vedrom s vodou. Pijeme a s každým hltom cítime, ako sa nám vracia život. Krúti sa mi hlava a je mi akosi ľahko. Berieme všetko ,čo nám bude treba. „Tak vidíš, hovorím Kazachovi,“ zapíš si za uši, že hostí si treba vždy uctiť.“

Kazachovi sme zobrali koňa a tak sme za jednu noc prešli skoro polovicu toho, čo za predchádzajúcich šesť nocí. No ani ja, ani Koľa Ždanok sme nikdy s koňmi nerobili a tak nám na druhý deň ušiel. Znovu peši sme sa pobrali smerom k Irtyšu a onedlho sme zazreli vŕby. No tie rastú iba pri riekach! Zrejme nejaká zátočina Irtyšu. Vrhli sme sa do vody, čľapkáme sa a umývame. Až teraz, po ôsmich dňoch si čreva spomenuli, čo je ich úlohou. Po ôsmich dňoch nečinnosti, aké sú to muky! Možno ich prirovnať k pôrodu.

Keď sa zotmelo, vybrali sme sa popri toku rieky, no nie je to pohodlné, musíme obchádzať ohyby rieky, zátoky a šachoriny. Potrebujeme čln! Neďaleko od nás sme zrazu zbadali svetielko. Domček a na brehu čln. Počkáme až domáci zhasne a potichu sme s člnom odplávame. Plavíme sa dole Irtyšom a oproti nám spoza zákruty vychádza vysvietená loď. Všetky okná žiaria do tmy, na celej lodi sa ozýva tanečná hudba. Ako príjemne musí byť v kajutách. Šťastní, slobodní pasažieri, ktorí si ani neuvedomujú svoje šťastie a slobodu.  V člne sa plavíme asi 20 kilometrov, zásoby sa minuli a tak sme sa rozhodli, že kým je ešte noc, skúsime čosi zohnať. Začuli sme kikiríkanie, prirazíme k brehu a čakáme. Psa nemajú. V chlieve sme našli kravu s teliatkom. Aj keď Koľa miluje hydinu, berieme teliatko. Po breh ide teliatko pokojne, lenže do člna sa mu nechce. Spojenými silami sa nám ho podarilo dostať do člna. No keď sme boli uprostred rieky, teľa začalo vstávať. Zhodilo Ždanka do vody a prednými nohami sa už chystá skočiť do vody. Čln sa nakloní na jednu stranu a už sa voda valí dnu. Nakoniec sa nám podarilo dostať teľa dnu, no treba ho hneď zaklať, ináč sa ešte utopíme. Vyťahujem nôž a chcem mu rozrezať šľachy na šiji, ale nedarí sa mi nájsť správne miesto. Teľa sa chveje a chce sa mi vytrhnúť. Bučí, vyhadzuje zadkom. Čln sa rozhojdáva, o chvíľu nás pošle ku dnu. Bodám ako šialený, buď teľa alebo my. Nakoniec zamrelo.

Po niekoľkých hodinách sa pred nami zjavil ostrov. Čln sme ukryli v trstí. A zaspali sme spánkom spravodlivých.

Ostrov sa nachádzal na jednom z ramien rieky Irtyš, takže iba málokedy sme zazreli niekoho plávať okolo. Chránil nás pred zlými ľuďmi a my sme konečne pocítili v duši mier. Uprostred najväčšej húštiny sme si postavili suchú kolibku. Cez deň sme pozorovali autá jazdiace na brehu, relaxovali a snažili si urobiť akési zásoby tekutín v tele ako ťavy. Boli sme na ostrove už skoro týždeň, keď nás ráno zobudil zvuk sekery. Ktosi na druhej strane ostrova rúbe drevo. Za pol mesiaca som zarástol, na tvári mi vyrástlo hrozivé strnisko a Ždanok nezarastá a tak som posielam jeho. Chvíľu sedia a fajčia. No potom votrelec zišiel k brehu, nasadol do člna a bez toho, aby zobral narúbané drevo, odplával.

O chvíľu sa vráti a ja sa ho netrpezlivo pýtam :„Čo si mu o nás povedal? No, že sme horolezci.“  Hnevám sa, ale musím sa smiať. Kde sa môžu uprostred rovnej stepi vziať horolezci!? A máme po skrýši! Nemôžeme tu už viac zostať, ten Kazach nás už určite šiel udať a tak rýchlo sadáme do loďky a utekáme, ako vládzeme. Prešlo zopár hodín veslovania, blížime sa k Omsku a ja nutne potrebujem britvu. V Omsku chceme predať jeden z oblekov, nasadnúť niekoľko staníc za mestom na vlak a odcestovať. V noci za mesačného svitu sme zazreli tajomné mŕtve mesto, ktoré bolo zničené zrejme začiatkom tridsiatich rokoch. Zbúrané a vypálené ruiny. Sem turisti nechodia.

Noci sú už poriadne chladné a Ždanok má neustále triašku. Na vysokom brehu sme náhle zbadali svetielko a Koľa začal prosiť, aby sme na chvíľu zakotvili a ohriali sa. V domci sme našli Kazacha s Kazaškou, preľaknutí vyskočili na nohy, no ja im hneď vysvetľujem: “Sme na služobnej ceste, vykupujeme obilie. Ochorel mi kolega, dovoľte nám, aby sme sa na chvíľu zohriali.“ Starý Kazach privolil a my konečne ležíme na posteliach a máme strechu nad hlavou. No stále mám akýsi zlý pocit, akoby sme sami vliezli do pasce. Starec vyšiel von len v spodnej bielizni, no akosi sa dlho nevracia. Stískam Koľovi ruku a ťahám ho nenápadne preč. Stlačím kľučku na dverách ,ale je zamknuté. Všetko je jasné! Dvere majú naspodku jednu dosku kratšiu. Cez škáru som prestrčil ruku a po chvíli nahmatal kolík, ktorým boli dvere zapreté. Vybieham konečne von k brehu, ale Koľu za sebou nevidím. Opäť sa vyšplhám po svahu a vtom zbadám, ako sa ku mne blížia štyri postavy. Zhúkli sa okolo mňa a ja snažím správať pokojne. Hneď spustili : „Vaše dokumenty!  No, dokumenty mám vždy po ruke, nech sa páči, poďme do domu, mám ich v aktovke.“ Koľu už držia v pitvore. V tej chvíli sotím prvého z nich, ten sa zatacká, narazí na starca a obaja spadnú na zem. Druhému tresnem rovno do čeľuste. Koľa sa drží zárubne, ale ťahajú ho dnu. Zapriem sa preto nohou o rám dverí, a tak ním trhnem, že Koľa preletí cezo mňa. Dosiaľ neviem ako, ale napokon sa nám podarilo skočiť do člna a utiecť. „Tak čo, Koľa , zohriali sme sa ?“

Je jasné, že ďalej po rieke plávať nemôžeme. Ďalej môžeme ísť iba na autách. Kde by sme sa tak dostali k britve? A ešte k tomu sme stále celkom premoknutí. Na brehu zbadáme búdku.

Zaklopeme a zvnútra sa ozve sýty mužský hlas : „Kto je?“

„Sme z Omska. Chceli sme sa dostať do druhého okresu, ale poblúdili sme a prevrhol sa nám čln.“ Otvoria sa dvere a so sekerou v rukách stojí pred nami mocný starec, Rus so sivými vlasmi, ako z rozprávky. Na chvíľu sme sa u neho zohriali. Nechali sme mu trochu z našej teľaciny a on nás obdaroval zápalkami, kusom chleba a slaniny. Hovorili sme o irtyšskej plavebnej dráhe, o tom za koľko sme kúpili čln. Hľadel na nás múdrymi stareckými očami a na chvíľu sme mali pocit, že všetko chápe. Rozlúčili sme sa a my sme pokračovali v plavbe ďalej.

Po chvíli sme zazreli čln, čo paralelne s nami sa plavil dole prúdom. Prirazili sme k cudziemu člnu. Na dne spí žena a muž vystrašene na nás hľadí. Ja sa hneď bezočivo pýtam:

„Hej krajan! Kam sa poberáš a odkiaľ ideš?

Sme z Pavlodaru a ideme do Omska. Odchádzame navždy.“

Hlas má prostučký a ochotne odpovedá, operačný dôstojník to nebude. Rýchlo uvažujem. Sťahujú sa, nikomu chýbať nebudú. V člne majú iste kopu potrebných vecí: britvu, peniaze, šaty, dokumenty, všetko, čo tak nutne potrebujeme.

„Pozor, pozor! Sme operačná skupina ministerstva vnútra. Prirazte na breh. Kontrola dokumentov!“ Veslár sa dokonca potešil – takže to nie sú zbojníci, ale operačná skupina.

Ochotne nám podáva papiere. Teraz vraj predali dom a kravu, vybrali sa hľadať šťastie.

Je to fantastická náhoda a šanca, ktorá sa už opakovať nebude. No potrebujeme životy týchto jednoduchých a zrobených ľudí? Už iba dať povel Ždankovi.
A vtom, vtom sa mi čosi zľahka obtrelo o nohy. Naklonil som sa a zazrel malé biele mačiatko. Vyskočilo z člna, z chvostíka mu trčí slamka, pradie, obtiera sa mi o nohy. Nepozná moje úmysly. A zrazu cítim ako ma mačací dotyk pripravil o rozhodnosť. Nech by sa dialo čokoľvek, nemohol by som ich pripraviť nie o život, ale ani o ich v potu zarobené peniaze.

Ždankovi sa nepáči, čo chcem urobiť, ale mlčí. Vrátil som im dokumenty a odrazili od brehu.

Od tej noci začal náš útek krachovať. Stratili sme sebavedomie a schopnosť premýšľať.

Nad ránom sme čln ponechali osudu. Ďalší deň sme prespali v stohu. Vedľa nás stála vysoká koliba pre koscov. Boli sme hladní a tak som vo vnútri rozložil vatru. No naložil som zbytočne veľa dreva, takže vzbĺkla celá koliba. Oheň preskočil na stoh sena a nezostalo z neho nič. Za útek vyfasujeme 25 rokov a za diverziu s kolchozným senom ešte aj povraz. Koliba zhorela, ale zemiaky sa upiekli. Najedli sme sa a pobrali ďalej. Pochodovali sme celú noc a opäť spali v stohu. Nad ránom nás zobudila lodná siréna. Prístav je blízko. Je najvyšší čas oholiť sa a zohnať nejaké peniaze.

Koľa do mňa doráža: „Sme stratení! Načo sme sa podujali na útek, keď sa Ti ich potom uľútostilo.“

Deň sme preležali v sene. Okolo piatej večer Ždanok hovorí: „Poďme hneď teraz, zorientujeme sa za svetla“. Mne sa to nepozdáva a tak mu  odvrknem: „Ani nápad!“

No Ždanok chce silou–mocou ísť. Zabúda na opatrnosť. Vyhrážam sa mu, ale o chvíľu sa vymotal zo sena a odišiel. Idem za ním. Na ceste sme zrazu stretli akéhosi chlapíka. Museli sme ho zavolať, aby sme nevyzerali podozrivo: „Hej priateľu, poď sem, dáme si spolu cigaretu. Spolu so švagrom sme sa loďkou vybrali na dovolenku, ale prúd nám zobral čln.“

Okázalo sa, že je to poriečny. Zobral nás  k sebe do domu. O chvíľu prišiel jeho sused. Cez plece mal prevesenú pušku, zazerá na moje strnisko a vypytuje sa na život v Omsku.

Mňa galejníka sa vypytuje na život na slobode!

Čosi pletiem, že je zle s potravinami aj s bývaním, v tom sa predsa nemôžem mýliť. No akosi sa mu to nepozdáva, vraští tvár, oponuje mi, vysvitá, že je straník. Nesmieme ich pustiť z očí, aby nás hneď neudali. No do dediny je to sedem kilometrov, takže chvíľu by im to určite trvalo. Koľa Ždanok varí polievku a ja rozmýšľam, čo urobíme. Máme ich prizabiť obidvoch, aby nás neprezradili? Odrazu začujeme, ako škrípu veslá v okách. V člne sedia ďalší traja, domáci nám hovorí, že priviezli petrolej a vychádza za nimi. Vonku sa s nimi rozpráva, ale nepočuť o čom. Nepáči sa mi to. „Tak čo, Koľa, pôjdeme sa pred spánkom ešte umyť?“ Chcem sa s ním poradiť, no len čo sme vyšli, v tichu počujeme dupot čižiem. V pozadí bledého neba vidíme ako zástup ľudí obkľučuje domec. Utekám k rieke a z brehu skáčem do člnu. Ale Koľu niet!

Konečne v tme zbadám ako ktosi beží ku mne. „Koľa si to ty?“

Zbadám záblesk zo samopalu. Vytiahli ma z člna a začali biť.

„Ako sa voláš a kde je ten druhý ?!“ Odpor je márny, operačný dôstojník s modrým lemovaním na náplecníkoch sa v bití nezastavuje. Odrazu je mi ľahko – stratil som vedomie. Po viac ako troch týždňoch nás predsa dostali. Koľovi sa podarilo ešte chvíľu utekať, no nakoniec ho predsa dostali. Potom nás viac ako 9 mesiacov držali v táborovom väzení. Z času na čas vláčili na výsluchy a stále z nás páčili, kto vypol v okamihu úteku svetlo v tábore, cez ktoré hranice sme chceli újsť a podobne.

Súd sa konal v júli. Keďže z nás nič zaujímavé nevyrazili, prišili nám len obligátnu utečeneckú paletu: kontrarevolučnú sabotáž, banditizmus, lúpežnú krádež a výrobu a držanie sečných a bodných zbraní. Po dvoch rokoch v tábore sme dostali nových 25 rokov, takže teraz nebudeme hlásiť vypršanie trestu v roku 1973, ale v roku 1975.

Na súde vypovedali všetci, ktorých sme cestou stretli, všetci až na sivovlasého Rusa.

To bol príbeh, ktorý zažil doživotný utečenec stalinských táborov Georgij Pavlovič Tenno.

Umrel náhle na rakovinu 22.októbra v roku 1967. Nikdy sa nezmieril s osudom večného väzňa. Hovoril, že ak má zomrieť zoberie zo sebou ešte desiatky vrahov z tábora. Nepokladal to vôbec za vraždu, lebo zákon chránil týchto katanov pred spravodlivosťou.

No vedel by vôbec zabiť, nebolo by to dopadlo ako s tým mačiatkom ?

Podobné články

Další články autora

Autor : Robert Mraz / franik 🕔21.09.2004 📕7.673

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře