Winston Spencer Leonard Churchill – posledný tory

Autor : Peter Frišo / akvinsky 🕔12.01.2004 📕13.624

Ale vedieť vo všeobecnejšom zmysle, kde a ako zasiahnuť, je viac vecou inštinktu ako úvah, i keď rozmýšľať sa musí tiež. Zaujímavé argumenty pre zahraničnú politiku založené na morálnych imperatívoch proti argumentom v prospech politiky, ktorá sa opiera o pragmatické národné záujmy, zostanú nakoniec skutočne len také, aké sú, zaujímavé. Najväčší štátnici anglicky hovoriaceho sveta - muži ako Winston Churchill a Ronald Reagan - si zvolili politiku, v ktorej boli vždy prítomné oba prvky, aj keď v rozličných dobách, v rôznom pomere."
Margaret Thatcher

Úvod

Na začiatku by vlastne kľudne mohlo stáť ako som sa dostal k www.valka.cz, bolo to práve cez osobu Winstona Churchilla, o ktorého sa zaujímam už cez 6 rokov. Práve na jeho biografii som pracoval, keď som sa z jedného plagátu vyveseného na nástenke pred seminárnou knižnicou historikov na Filozofickej fakulte UK v Bratislave dozvedel o Radkovom projekte a hneď som mu napísal.

Paradoxne neposlal som mu komplexnú prácu o Winstonovi Churchillovi, ale mnoho iných prác, medzi nimi aj akúsi prvú verziu pripravovanej biografie, tá však strašne rýchlo zastarala a tak by som sa rád pokúsil ju oprášiť a pustiť sa do novej práce, napísať konečne poriadnu Churchillovu biografiu pre válku, pre nedostatok času ju však budem písať v jednotlivých článkoch, tak dúfam, že aj v takejto podobe to bude príjemné čítanie, iste podnetné, ktoré rozprúdi diskusiu.

O Winstonovi Churchillovi existuje nepreberné množstvo literatúry a zdá sa, že čo historik, to iná interpretácia, niekedy to ide až ad absurdum. No to už vyplýva skrátka z toho, že každý sme iný a každý z nás hodnotí veci inak. Takže aj táto „moja" Churchillova biografia bude podfarbená tak trochu mojimi názormi, tomu sa vyhnúť nejde, napriek tomu sa však budem snažiť byť objektívny. Pravdu nemajú zrejme ani tí, čo Churchilla bezmedzne glorifikujú, ani tí, čo ho hanobia.

Nakoniec však budeme musieť všetci uznať veľkosť Winstona Churchilla, možno by bolo dobré parafrázovať Járu Cimrmana: „Môžeme o tom viesť spory, môžeme nesúhlasiť, ale to je asi tak všetko, čo proti tomu môžeme spraviť."

I. kapitola - Detstvo a mladosť (1874 - 1901)

Chceš sa presláviť?
Musíš riskovať svoj život!
" Winston Churchill

30. november sa už akosi spája s viacerými významnými udalosťami. Pre nás je však tento deň zvlášť zaujímavý v roku 1874. Vtedy sa totiž Winston narodil, prišiel na svet predčasne a ako povedal jeden z jeho životopiscov, charakterizovalo to celý jeho život, vždy sa do všetkého až príliš hrnul a vždy prirýchlo. Aj keď skutočnosť skoršieho pôrodu možno spôsobila jeho matka, keď sa neopatrne vydala na poľovačku v pokročilom štádiu tehotenstva a navyše na tejto poľovačke nešťastne spadla.

Kto boli Winstonovi rodičia? Táto otázka je veľmi dôležitá, pretože práve okolnosť, že sa Winston narodil ako syn Randolpha Churchilla zohrala viac ako významnú úlohu v jeho ďalšom živote, ako sa hovorí, Churchill sa narodil zo striebornou lyžičkou v ústach a jeho pôvod mu poskytoval mnoho možností uplatnenia. Jeho otec, už spomenutý Randolph Churchill bol významným britským politikom z radov konzervatívnej strany, bol mladším synom siedmeho vojvodu Marlborougha.

(Winston sa narodil vo veľmi významnej šľachtickej rodine. Predovšetkým tu bol ich najvýznamnejší predok John Churchill, velikán histórie a jeden z najväčších vojvodcov, ktorý sa vyznamenal vo vojne o španielske dedičstvo. Najvýznamnejšia bola bitka pri Blenheime 1704, kde Churchill spolu s Eugenom Savojským vybojovali veľké víťazstvo pre habsburskú stranu. Roku 1702 sa Churchill stáva vojvodom z Marlborough, o tri roky neskôr dokonca vojvodom Svätej Rímskej ríše. Rodinní predkovia sa dajú podľa niektorých údajov vystopovať až k Othovi de Leonovi, ktorého syn bojoval ešte pod Viliamom I. Dobyvateľom, normanským panovníkom vo veľkej a zlomovej bitke v anglickej histórii pri Hastingse 1066. V polovici 12. storočia sa meno Jocelyn de Churchill objavuje v matrike na fare Broad Clyst v Devone. Sobášom sa stal príbuzným s rodinou Drakeovcov z Ashe, jednou z najmocnejších rodín v západnom Anglicku. Rodinný majetok sa zmenšil v revolučných časoch v 17.storočí, kedy sa rodina vždy verná kráľovi ocitla na nesprávnej strane.

Prvý vojvoda z Marlborough, slávny John Churhill bol získal od kráľovnej Anny za zásluhy panstvo vo Woodstocku pri Oxforde, patrilo mu 2000 árov pôdy, niekoľko dedín a polorozpadnutý zámok, na jeho základoch s manželkou Sarah vybudovali impozantný zámok Blenheim pomenovaný podľa malej bavorskej dedinky, pri ktorej dosiahol vojvoda z Marlborough svoje veľké víťazstvo. Churchillovci sa objavovali a mizli v dejinách, Winstonov dedo, siedmy vojvoda z Marlborough bol členov viacerých konzervatívnych vlád v 19.storočí.)

Matkou mu bola Jennie (Jeanetta) Jeromeová, dcéra bohatého Američana Leonarda Jeroma. Randolphovi rodičia neboli zo svadby nadšení, nemorganatický zväzok sa im nepáčil, nezúčastnili sa teda ani svadobného obradu.

(Jeromeovci pochádzali z protestantského prostredia. Ich predkovia prišli do Ameriky v 17.storočí za čias otcov pilgrimov (určite poznáte príbeh o Mayflower a roku 1620). Leonard bol podnikavým mužom, z právnika a majiteľa sa vyšvihol až na Wall Street a stal sa boháčom ako jeden z prototypov amerického sna. Časť majetka stratil po občianskej vojne a v krachu na newyorskej burze 1873, no vedel byť dobročinný - obetiam newyorských nepokojov z roku 1863 daroval 250 000 dolárov. Venoval sa móde a bol legendou piatej avenue. Bol konzulom v Terste, vlastnil akcie New York Time a Pacific Mail. Mal rád jachty, ženy, dostihy a operu.)

Svadobná zmluva stanovila, že Jennie lordovi Randolphovi prinesie kapitál vo výške 50 000 libier a zaručovala mu ročný príjem 2000 libier (podľa iného životopisca to malo byť 2500 libier), ktorý Randolphov otec doplnil sumou ďalších 1100 libier. Či išlo o svadbu z lásky, alebo o snahu získať kapitál nechám na čitateľoch, názory medzi historikmi sa rôznia, často však najmä preto, že niektorí písali s dopredu známym zámerom Churchilla pohaniť, v ich slovníku „demystifikovať" a „demaskovať", teda svadba jeho rodičov mohla byť uskutočnená jedine z pragmatických dôvodov, ja sa však skôr kloním k názoru, že išlo o lásku, opomenúc tak Disraeliho pravidlo neženiť sa z lásky. Rodina Marlborough nebola síce považovaná za bohatú, je však nepravdepodobné, že by išlo o svadbu pre veno. Opäť sa raz ukazuje rozdielny meter historikov, keď jeden píše, že rodina žila sporovlivo, druhý, že míňala veľké peniaze a zachovávala si vysoký životný štýl, pravda bude zase niekde uprostred.

Lord Randolph Churchill sa dostal na prestížnu anglickú školu Eton, kde si však získal dosť zlú povesť pre divoký životný štýl. (Čo môže vyplývať aj z toho, že sa snažil upútať pozornosť svojich rodičov.) Lepšie sa mu nedarilo ani na Merton College v Oxforde (predtým sa neúspešne pokúšal dostať do Baliol College v Oxforde), kde získal prezývky Egreš pre vypúlené oči. Pokračovalo u neho nedôstojné správania, ktoré je však pre mladých študentov asi dosť obvyklé, usporadúval pitky a dopúšťal sa agresívnych výstrelkov, bol jasný stredobod spoločnosti.

Jeho politická kariéra sa začína predovšetkým začiatkom roka 1874, kedy v roku Winstonovho narodenia a svadby s Jennie bol v tradične Marlboroughovskom obvode zvolený do parlamentu za konzervatívnu stranu. Zrejme vtedy málokto tušil aká zaujímavá kariéra sa tým u tohto 25 ročnému mladíkovi začína.

V máji 1874 prišli Randolph s Jennie do Blenheimu, no Jennie toto miesto, rovnako ako svojich povýšeneckých svokrovcov nenávidela. Novomanželia sa neskôr usadili v londýnskej štvrti Mayfair, v dome kúpenom Leonardom Jeromom na Charles Street a začali sa venovať spoločenskému životu, významné bolo predovšetkým, že sa stali členmi skupiny okolo princa waleského (neskôr Eduarda VII.), ktorý sa vyznačoval prísnym spôsobom života a vysokou morálkou. Lord Randolph však bol skôr výstredným mužom, podobne ako neskôr jeho syn vedel poriadne hýriť (Randolph napríklad neuveriteľné čiastky prehrával v hazardných hrách, až si musel v roku 1876 vziať pôžičku 5000 libier), hospodáril nad svoje pomery, tým sa však tiež stával obľúbeným spoločníkom.

Všetko si však pokazil, keď sa pre spor Randolphovho brata Blandforda (George Charles Churchill, markíz z Blandfordu) dostal do sporu s princom, ktorý sa s Blandfordom delil o milenku. (Išlo o manželku grófa z Aylesfordu, princovho priateľa) Celá vec rezultovala do faktického vyhostenia Randolpha, na 4 roky ho poslali do Dublinu. Siedmy vojvoda sa stal v Írsku miestodržiteľom (bolo to z ponuky veľkého Disraeliho) a lorda Randolpha bol donútený vziať so sebou. Nečudo, že pri týchto udalostiach a životnom štýle nemal Randolph na Winstona čas, paradoxne Winston si svojho nie práve "podareného" otca priam zidealizoval a považoval ho celý život za velikána, o čom svedčí aj biografia lorda Randolpha, ktorú Winston napísal a bola to skôr apológia ako snaha o objektívne poznanie. Winston otca veľmi miloval, aj napriek tomu, že jeho láska nebola príliš opätovaná. O to väčší vplyv mala na Winstona jeho pestúnka Elizabeth Ann Everstová, ktorú Winston z bratom volali "Woom", alebo "Woomany". Dokonca by sa dalo povedať, že mu nahrádzala otca i matku.  Dokonca sa stala jednou z hlavných postáv Churchillovho románu Savrola, ktorý má výrazné autobiografické črty a pripomína romány mladého Disraeliho.

Autor : Peter Frišo / akvinsky 🕔12.01.2004 📕13.624

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře