Takmer novoročné úvahy zo Slovenska

Autor : Peter Frišo / akvinsky 🕔12.01.2004 📕7.372

Podobné články

Další články autora

Už som sa dlho neozval a možno mnohí čakali, že prídem najskôr z nejakým historickým článkom (mám ich niekoľko rozrobených, no ešte na nich treba popracovať), paradoxne som sa však rozhodol prísť s článkom politickým.   

Centrom mojich úvah by sa mala stať zahraničná politika Spojených štátov, teda najmä vojna v Iraku, no neodpustím si ani pár slov k tomu, čo sa deje v Európe, pretože to s tým dosť súvisí.

Na stránke je ešte stále môj článok, ktorý bol na strane Američanov v ich konflikte s Irakom. Preto by som sa krátko venoval otázke zbraní hromadného ničenia, ktoré zohrávali v tomto článku dosť podstatnú úlohu a mohlo by sa teda zdať, že som sa mýlil a žiadny útok na Irak potrebný nebol. Ja si však naďalej myslím, že dôvodov k útoku na Irak bolo množstvo: porušovanie rezolúcií OSN (stále viac som presvedčený, že táto organizácia je Leviathanom, ktorý nič nevyrieši a nezachráni mier pre svet, zaujímavé je napríklad pozrieť si postoj OSN v Izraelskej otázke. OSN sa často prizerala flagrantným porušeniam medzinárodného práva zo strany rôznych islamsko-militantných organizácií, ba až štátov, kým proti Izraelu nikdy neváhala zakročiť[1]. Nakoniec nezmenila sa ani teraz, keď sa OSN stavia proti budovaniu ochranného múru Izraelom, avšak proti arabskému terorizmu a hrozbám, ktorý predstavuje nerobí zhola nič), Irak vlastnil zbrane, ktoré mu boli zakázané, nikdy nepreukázal zničenie chemických a biologických zbraní, ktoré vlastnil a použil, vládol mu nebezpečný diktátor a vrah, podporoval terorizmus, ak aj boli informácie spravodajských sietí mylné a Irak zbrane hromadného ničenia nemal, určite sa ich snažil získať, v každom prípade však vojna s Irakom bola nevyhnuteľná do 20 rokov a bola by nekonečne krvavejšia, ak by sa Američania nerozhodli zasiahnuť. A ako napísal analytik Roman Joch z pražského Občanského institutu: „Saddám bol nevypočítateľný a tak predstavoval nepredstaviteľné riziko.[2] To je môj názor, proti Iraku bolo treba zakročiť, prezident Bush sa zachoval veľmi mierne, po 11.septembri 2001[3] bol Paul Wolfowitz[4] lídrom skupiny, ktorá žiadala vojnu proti Iraku a dôvodov mal pre to dosť, prezident Bush však takúto eventualitu pre tú chvíľu odmietol, Saddám dostal čas, aby zmenil svoju politiku, bolo by však naivné očakávať od neho, že by tak urobil, veril na slabosť Američanov [5]. Vyzeralo to, že môže ostať bez trestu, našťastie však skončil ako väzeň, celý svet uzrel Saddáma ako posledného bezdomovca, s „plnými gaťami[6]. Útok na Irak 19.marca 2003 mal zmysel a rozhodne ním nebola túžba USA po irackej rope.[7] K Iraku sa ešte vrátime, toľko som však chcel poznamenať k môjmu predošlému článku.      

Aká je teda situácia dnes? Po vojenskej stránke Američania všetko zvládli, aj napriek kritike a špekuláciám o výsledku vojny, podobne ako v Afganistane. Saddám je zajatý, jeho synovia sú mŕtvi, už nikdy nebudú títo zločinci tyranizovať iracký ľud. Do Iraku sa snáď z celého sveta dostalo obrovské množstvo teroristov a vrahov, často takých, ktorí si nevážia svoj život, takých, pre ktorých má ich život jediný zmysel a to zabíjať. Práve v boji s takýmito ľuďmi zomierajú americkí vojaci, ktorí by sa snáď po odstránení nebezpečného diktátora mohli stiahnuť späť do Ameriky a nechať Irak Irakom. Samozrejme straty na životoch trápia, žiadny život sa nedá nahradiť iným, každý život má cenu, o stratách amerických vojakoch sa nedá hovoriť len v číselnom a štatistickom vyjadrení, ide predsa o ľudí [8], ide o synov, bratov, otcov, manželov, každá takáto smrť neuveriteľne bolí, tej ktorej rodine už ho nikto nevráti, žiadna vojna nie je dobrá sama o sebe, treba si však uvedomiť, že niekedy hľadanie najjemnejšieho riešenia, jemná kuloárna diplomacia a Clintonove strely vysielané za Bin Ládinom nikam nevedú. V Amerike sa ešte stále verí na hodnoty a za tieto hodnoty sa často platí tá najvyššia cena, cena ľudského života a ľudskej krvi. Nakoniec my sami by sme mali vedieť, že tvrdá politika má svoj význam. V 38 dal Chamberlain s Daladierom prednosť mierového vyjednávania s Hitlerom pred útokom na Tretiu ríšu. Výsledných 55 000 000 mŕtvych tak padá aj na ich hlavu, 1 ČSR sa stala obeťou tohto diplomatického paškvilu, keď sa udržiaval mier, aký mohol viesť jedine k vojne a samozrejme táto vojna bola potom oveľa horšia, ako keby napadla Británia s Francúzskom Nemecko už v 33 roku, alebo potom, keď Hitler začal porušovať záväzky vyplývajúce Nemecku z Verssaillskej mierovej zmluvy, Saddám bol podobný. Ďalší prímer nám môže poskytnúť výborná konzervatívna politička Margaret Thatcherová: „Pokiaľ v čele Spojených štátov stáli administratívy, ktoré boli ochotné so Sovietmi uzavierať kompromisy, Sovietsky zväz rozširoval svoj vojenský arzenál a stupňoval vojenské intervencie po celom svete. Akonáhle však na scénu vstúpil americký prezident, ktorý otvorene prehlásil, že jeho cieľom je vojenská prevaha, sústavné súťaženie a globálne potlačenie vojenskej moci sovietov, Sovietsky zväz začal spolupracovať, odzbrojovať a nakoniec sa zrútil.“ [9] Je teda jasné, že v nevyhnutných prípadoch prináša politika sily svoje výsledky, ak teda sa malo niečo urobiť proti tomu, aby sa Irak stal v budúcnosti vážnou hrozbou pre celý svet, bolo to treba urobiť čo najskôr a rázne, politika kompromisov trvala už príliš dlho, ktovie, koľkí teroristi boli na Saddámovej výplatnej páske a dostávali tie nenávidené diabolské doláre, ktoré v skutočnosti Saddám tak miloval. Napriek tomu, že nám mnohé médiá ponúkajú nie práve najlepšiu situáciu v Iraku (nakoniec ak niekto čakal konsolidovanú krajinu, tak bol neuveriteľne naivný, v Iraku sa dnes nedeje nič, čo by sa nedalo očakávať, to len médiá robia z vecí senzáciu [10]), až dnes si môžeme povedať, že Irak nie je pre svet už viac nebezpečenstvom, predovšetkým ním však zrejme v najbližších rokoch nebude. Rovnako je výstrahou pre ďalšie krajiny s moslimským obyvateľstvom, ktoré mali tendenciu Saddáma nasledovať, je nakoniec jasné, že tieto krajiny zväčša nenenávidia západný svet pre to, čo robí zle, ale preto, čo robí dobre. Problémy s budovaním nového režimu pretrvávajú, americká koncepcia má možno isté trhliny (ako každá koncepcia, keď sa dostáva do reálu), avšak napriek tomu iná cesta mohla byť tiež cestou do pekla, svet je rozhodne lepším miestom pre život bez Saddáma ako so Saddámom.      

 Zaujímavá je hlavne pozícia Európy. Tu sa rodí európsky štát vedený byrokratickou klikou Bruselu, so silným postavením Francúzska a Nemecka a takmer nikto sa nestavia proti. Kritické hlasy Poľska, Španielska, či Británie sú priveľmi slabé, Európa sa stane ex lege ľavicovou, Európa cestuje do otroctva ako by povedal Hayek. V zahraničnej politike chce hrať Európa (cháp Nemecko a Francúzsko) silnejšiu úlohu [11], dnes sa zdá, že aj so silným proti-americkým akcentom. O vojnu v Iraku nemali záujem[12] , niet sa čomu čudovať, obe krajiny majú silnú moslimskú menšinu [13], vojakov sa im vysielať nechcelo a mali v krajine dosť veľké ekonomické záujmy, verejná mienka im bola prednejšia ako správne rozhodnutie, navyše sa chceli ukázať ako oponenti voči Amerike, dnes sa vyslovujú s chválou o zajatí Saddáma a zároveň by chceli prosperovať na obnove Iraku a poberať všetky ekonomické výhody, napriek tomu, aký postoj v otázke Iraku tieto krajiny zaujali. Spolu s Ruskom by sa radi nabalili, zároveň za spúšťania kritiky na americkú politiku, je otázne, či na to takí anarchisti ako Jožka Fisher majú právo. 


[1] Pozri napr.: GILBERT, Martin: Izrael., BB ART: Brno, 2002, 672s. (autor je inak autorom oficiálneho životopisu Winstona Churchilla, teda toho životopisu, ktorý tak napádal Clive Ponting, možno si pamätáte na diskusiu, ktorá sa na válke rozprúdila o tomto kontroverznom Churchillovom biografcovi – poznámka P.F ). 

[2] JOCH, Roman: Spravodlivá vojna., DOMINO fórum, č.52-3, s.10

[3] Výhody a nevýhody sa môžu jednoducho spočítať. Výhody: po 11.9.2001 bol vhodný čas na útok, lebo Amerika bola v šoku, Husajn bol rovnako nebezpečný ako kedykoľvek predtým, spojenie medzi ním a Al-Kájdou (al-Quaeda) je nespochybniteľné, prezident Bush bol ešte v tej lepšej časti svojho volebného obdobia. Nevýhody: Amerika by musela zahájiť vojnu zároveň na dvoch frontoch, CIA bola zaskočená a nemala priame dôkazy o prepojení Al-Kájdy s Husajnom pre útok na USA 11.9.01, to je tiež dôvod prečo Bush útok na Irak nepovolil, zároveň to však spolu s tým, že Američania nenastrčili do Iraku žiadne zbrane hromadného ničenia dokazuje čestnosť prezidenta Busha. 

[4] Pozri napr. WOODVARD, Bob: Bushova válka., BB ART: BRNO, 2002.

[5] Po Clintonovej ére sa však ani niet čomu čudovať.

[6] Odporúčam predovšetkým čítať články v DOMINO fóre č.51/2003, články od Daniela Bútoru a Františka Šebeja. Neviem nakoľko sa dá k týmto novinám v Čechách dostať, ale sú to zrejme najlepšie noviny na Slovensku.                                                              

[7] USA stojí Irak oveľa väčšie prostriedky, aké by kedy mali z irackej ropy.

[8] Napriek tomu ide o vojakov z povolania a tí môžu rovnako padnúť pri plnení svojich povinností ako napr. hasiči, či policajti. Ďalšou zvláštnosťou je, že za všetkými tými stratami je nechutná túžba dnešných ľudí západu po týchto informáciách, dnes je každý ranený vojak vo večerných správach a vojna je vysielaná médiami v priamom prenose. Preto aj straty Američanov vyzerajú neuveriteľne vysoké, pričom v súvislosti s inými vojnami sú smiešne malé.  

[9] THATCHEROVÁ, Margaret: Umění vládnout. Strategie pro svět pohybu., PROSTOR: Praha, s.33.

[10] Predovšetkým sú to však ľavicové=médiá demokratov v USA, ktoré Busha nenávidia. 

[11] Boj o pozície v tejto politike medzi Nemeckom a Francúzskom sa zrejme ešte len rozhorí.

[12] V tomto sú úplne totožné s Ruskom. 

[13] Práve tej prekáža zmienka o kresťanstva v tom paškvile s názvom Európska ústava najviac. 

Podobné články

Další články autora

Autor : Peter Frišo / akvinsky 🕔12.01.2004 📕7.372

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře